#susedia

[videli-jste-tento-film]

[witchwitchglam]

"The talk" dvou cinefilů

On: Můžeš říct mamince, že se díváme na Susedia. Já: ... Já: Takže to znamená, že se po těch dvou dílech, ve kterých jsem ti chtěla ukázat jejich genialitu, budeme dívat dál? On: ... On: Tak takhle jsem to úplně nemyslel...

[slavicbee]

Arepov boh

Prompt: Chrámy sú stavané pre bohov. S touto vedomosťou postaví farmár malý chrám aby uvidel, aký boh sa mu zjaví.

Arepo si v poli postavil chrám, skromnú vecičku, zopár kameňov naukladaných do mohyly, a o dva dni neskôr sa do nej nasťahoval boh. 

“Dúfam, že si boh žatvy,” povedal Arepo a založil altárik a spálil dve pšeničné stebielka. “Bolo by to fajn, veď vieš.” Pozrel sa dolu na tú šmuhu na kameni, kamienky nakrivo naskladané, odkašľal si a poškrabkal sa po hlave. “Viem, že toho nie je veľa,” povedal, jeho slamená čiapka v rukách. “Ale - spravím, čo sa len bude dať. Bolo by fajn myslieť si, že na mňa dohliada nejaký boh.”

Na ďalší deň tam zanechal pár fíg, deň na to tam strávil desať minút svojho rána posadený vedľa toho chrámu v modlitbe. Na tretí deň ten boh prehovoril. 

“Mal by si ísť do chrámu v meste,” povedal boh. Jeho hlas bol ako šum pšeničných stebiel. ako pišťanie poľných myšiek pobehajúcich skrz trávu. “Do skutočného chrámu. Nejakého riadneho. Dostať požehnanie od skutočného boha. Ja taký nie som, ale možno by som ťa mohol niekomu odporučiť?” Vytrhol list zo stromu a povzdychol si. “Tým myslím, nie že chcem byť drzý. Je to tu útulné. To velebenie bolo fajn. Ale nemôžeš úprimne veriť, že ti čokoľvek z toho niečo prinesie.”

“Už toto je viac než som očakával, keď som ho staval,” povedal Arepo, pokladajúc svoju kosu a sklaňajúc sa k zemi. “Povedz, čohože si to ty boh?”

“Som boh spadnutých listov,” povedal. “Červíkov, ktorí sa mútia pod hlinou. Hranice medzi lesom a poľom. Prvého náznaku námraze predtým než príde prvý sneh. Šupky z jablka ktorá sa ti zubom poddáva. Som boh tuctu ďalšieho ničoho, zvyškov, ktoré vedú k hnilobe, chvíľkových letmých pohľadov. Zmena vo vetre, ktorá hneď zmizne.”

Boh si opäť povzdychol. “Nemá zmyslu velebiť niečo také, nie ako Vojnu, alebo Žatvu, alebo Búrku. Odlož svoje modlitby na veci mimo tvojej kontroly, dobrý farmár. Na tomto svete si taký maličký. Taký zraniteľný. Lepšie modliť sa niečomu vyššiemu, než som ja.”

Arepo vytrhol stebielko pšenice a pritísol si ho medzi zuby. “Mne takéto velebenie vyhovuje,” povedal. “Takže ak ti to nebude vadiť, myslím, že v tom budem pokračovať.”

“Rob, ako uznáš za vhodné,” povedal boh a stiahol sa hlbšie medzi kamienky. “Ale nikdy nevrav, že som ťa nevaroval.”

Arepo sa modlil pred rannou prácou, a on a ten boh v tichosti uvažovali nad stromami. Takto ubehli dni, a týždne, a potom sa privalila Búrka, čierna a hrubá a búrlivá. Zaplavila Arepove polia, ztriasla škridlice z jeho strechy, zasiahla jeho olivový strom a poslala ho na popol. Na ďalší deň kráčali Arepo a jeho synovia pomedzi tej pšenice, zachraňovali čo sa len dalo. Ten maličý chrám bol rozhádzaný naprieč poľom, a tak keď práca z toho dňa bola hotová, Arepo tie kamienky pozbieral a opäť ich poskladal. 

“Marná práca,” zašepkal boh, ale aj napriek tomu sa vplížil naspäť doň. “Nebolo jedinej veci, ktorou by som vám toto mohol ušetriť.”

“Bude nám dobre,” povedal Arepo. “Búrka už prešla. Znovu všetko postavíme. Na dnes žiaden milodar nemám,” povedal, a zložil trošku skazenej pšenice, “ale myslím, že zajtra niečím podopriem tieto základy, čo povieš?”

Boh v chráme zarachotil a povzdychol si. 

Prešiel rok, a potom ďalší. Chrám sa zavrstvil stenami kameňov, zastrešil pletenými konármi. Arepovi susedia sa chichotali keď prechádzali navôkol. Niektoré ich deti zanechávali ovocie a kvetiny. A potom Žatva zlyhala, bohovia stiahli svoje odmeny. V Arepovom poli zakvitla pšenica tenká a krehká. Ľudia nariekali a trhali svoje róby, vraždili svoje jahniatka a vylievali ich krv, hľadeli na zem so znepokojením a išli spať hladní. Arepo si prišiel sadnúť ku tomuch chrámu, kvety už dávno zvädnuté, ovocie zošuverené na hrudky, Arepove rebrá bolo vidno skrz jeho hruď, jeho ruky sa stále triasli, a zamumlal modlitbu. 

“Pre teba tu nič nie je,” povedal boh, túliac sa v tme. “Nie je nič, čo by som mohol urobiť. Nedá sa nič robiť.” Zatriasol sa a vypľul svoje slová. “Čo je tento chrám, ak ne tvojou ďalšou ťarchou?”

“My-” povedal Arepo, a jeho slová sa zakolísal. “A čo, že je chudý rok,” povedal. “Týmto sme si už prešli, prejdeme si tým znova. A čo, že sme hladní,” povedal. “Stále máme seba navzájom, nie tak? A mnoho ľudí sa modlili iným bohom, ale to ich pred týmto neochránilo. Nie,” povedal a zatriasol hlavou, a ľahol si na zopár zošuverených buryniek na altáriku. “Nie, myslím si, že naše usporiadanie mi celkom vyhovuje.”

“Príde horšie,” povedal boh z útrob toho kameňa. “A nebudem môcť spraviť nič, aby som ťa zachránil.”

Prešli roky. Arepo položil zvráskavenú ruku na ten chrám a niektoré dni tam strávil hodinu, stratený v zamyslení s tým bohom. 

A jedného osudového dňa, spoza víno-temného mora, prišla Vojna. 

Arepo sa zapotácal ku svojmu chrámu, jeho ruka pritlačená o brucho, pomazávajúc to sväté miesto svojou krvou. Spoza neho horeli jeho polia, a kosti v nich horeli do čierna. Privliekol sa tam na kolenách ku chrámu z tesaného kameňa, a ten boh sa náhlil ku jemu boku. 

“Nemohol som ich zachrániť,” povedal boh, jeho hlas tichý nárek. “Je mi to ľúto. Je mi to ľúto. Je mi to tak, tak veľmi ľúto.” Listy padali zo stromov, malý hebký dážď popola. “Neurobil som nič! Celé tie roky, a nič som pre teba nespravil!”

“Ticho už,” povedal Arepo, chutnal svoju vlastnú krv, zrak sa mu rozmazával. V modlitbe sa oprel o chrám, čelo pritlačené ku kameňu. “Povedz mi,” zamrmlal. “Znovu mi povedz. Čohože si to ty boh?”

“Som-” povedal ten boh, a načiahol sa, chytil Arepovu hlavu, zavrel oči a prehovoril.

“Som boh spadnutých listov,” povedal, a vykúzlil si ich obraz. “Červíkov, ktorí sa mútia pod zemou. Hranice medzi lesom a poľom. Prvého náznaku námraze predtým než príde prvý sneh. Šupky z jablka ktorá sa ti zubom poddáva.” Arepove pery sa rozišli v úsmeve. 

“Som boh tuctu ďalšieho ničoho,” povedal. “Kvetových lístkov, ktoré vedú k hnilobe, chvíľkových letmých pohľadov. Zmena vo vetre,” hlas sa mu zlomil a rozplakal sa. “Ktorá hneď zmizne.”

“Nádherné,” povedal Arepo, jeho krv špinila kamene a presakovala do zeme. “Všetky z nich boli také nádherné.”

A keď horeli polia a dym zahaľoval slnko, keď boli ľudia pošliapaní v presile a zúrila krvavá Vojna, keď nebesá vypustili na zem svoj hnev, rozsievač Arepo si ľahol do svojho skromného chrámu, hlavu mu chránili kamene, a vrátil sa domov k svojmu bohu.

Sora našla chrám a v ňom kosti, na ktoré sa zrútila strecha.

“Oh, úbohý boh,” povedala, “bez nikoho kto by pochoval tvojho posledného kňaza.” Potom za pozastavila, pretože bola zďaleka. "Alebo sa tu takto uctievajú mŕtvi?" Boh sa prebral z rozjímania.

“Volal sa Arepo,” povedal. “Bol zasievač.”

Sora sa trochu zľakla, pretože nikdy predtým nepočula hlas boha. "Ako si ho môžem uctiť?" Spýtala sa.

"Pochovaj ho," povedal boh, "pod mojím oltárom."

“Dobre,” povedala Sora, a šla si po lopatu.

"Počkaj," ozval sa boh, keď sa vrátila a začala zbierať kosti spomedzi polámaných vetvičiek a opadaného lístia. Položila ich na zvitok nebarvenej vlny, jedinej látky, ktorú mala. "Počkaj," povedal boh, "nemôžem pre teba nič urobiť. Nie som bohom ničoho užitočného."

Sora si sadla na päty a pozrela na oltár, aby počúvala boha.

"Keď prišla Búrka a zničila jeho pšenicu, nemohol som ju zachrániť," povedal boh, "keď sa Žatva nepodarila a on bol hladný, nemohol som ho nakŕmiť. Keď prišla Vojna," bohov hlas sa zadrhol. "Keď prišla vojna, nemohol som ho ochrániť. Prišiel zakrvavený z bitky, aby zomrel v mojom náručí." Sora sa znova pozrela na kosti.

"Myslím, že si bohom niečoho veľmi užitočného," povedala.

"Čoho?" spýtal sa boh.

Sora opatrne zdvihla lebku na látku. "Si Arepov boh."

Prešli generácie. Dedina sa zotavila z tragédií - domy boli obnovené, záhrady znovu vysadené, rany zahojené. Na starca, ktorý kedysi žil na kopci a hovoril s kameňom a sutinami, sa už dávno zabudlo, ale chrám stál v jeho mene. Väčšina verila, že je prázdny, pretože boh, ktorý v ňom sídlil, sa už dávno odmlčal. Každý, kto prechádzal okolo rozpadajúcej sa svätyne, však cítil bolesť v srdci, akoby smútil za strateným priateľom. Chlad, ktorý prenikal od vchodu do chrámu, oslaboval ich ducha a odháňal všetkých potenciálnych návštevníkov, okrem zriedkavých a najmä nevšímavých detí, ktoré po sebe nechávali drobné trsy ružových a bielych kvetov, ktoré natrhali na okolitej lúke.

Boh sedel vo svojom pokojnom domove a hľadel na vzdialenú cestu, na chodcov, pracovné kone a vozy, na padajúce lístie, ktoré sa vírilo okolo hemžiacich sa nôh. Ako dlho to už bolo? Svet napredoval bez neho, lebo vedel, že mu niet pomoci. Svet musí byť kruté miesto, ktoré opustili aj užitoční bohovia, ak farmy môžu zaplavovať povodne, úroda môže byť neúrodná a domy môžu horieť, pomyslel si.

Pochopil, že ľudia sú nezmyselné bytosti, ktoré sa modlia k bohu, ktorý im nemôže splniť želanie alebo požehnať šťastie. Ktorí by udržiavali chrám a prinášali obety bez toho, aby za to niečo dostali. Ktorí by sa delili o svoju spoločnosť a meditovali s takýmto neužitočným božstvom. Ktorí by pochovávali cudzinca bez nádeje na úžitok. Akou bizarnou, márnotratnou láskavosťou naňho premárnili. Aké úžasné, hlúpe, cnostné, beznádejné stvorenia boli ľudia.

A tak maľoval západ slnka žltými listami, lákal červíky, aby tancovali vo svojej pôde, rozkvital hranicu medzi lesom a poľom kvetmi a bobuľami, krstil vzduch štipľavým chladom pred príchodom zimy, dozrievali jablká s chrumkavými, červenými pehami, aby sa lámali pod zatínajúcimi sa zubami, a tucet ďalších ničotností, na pamiatku človeka, ktorý kedysi chválil dielo boha na jeho umierajúci dych.

“Zdravím ťa, Boh každej skromnosti na svete,” zvolal známy hlas. 

Prižmúrené kútiky božích očí zaplakali na skrútených perách. "Arepo," zašepkal, lebo jeho hlas bol chrapľavý od storočnej nemoty.

"Som bohom oddanosti, drobných láskavostí, nerozbitných pút. Som bohom nezištnej, bezpodmienečnej lásky, večného priateľstva a dôvery," vyhlásil Arepo a každým slovom upokojoval toho druhého.

"To je úžasné, Arepo," odpovedal medzi slzami, "som za teba šťastný - taká mocná osobnosť bude určite potrebovať veľkolepý chrám. Odídeš do mesta, aby si zhromaždil ďalších veriacich? Všetci ťa budú zbožňovať."

"Nie," usmial sa Arepo.

"Takže ďalej, do hlavného mesta? Ďakujem, že si sa tu zastavil pred svojím odchodom."

"Nie, ani tam nepôjdem." Arepo pokrútil hlavou a uškrnul sa.

"Ešte ďalej? Aké ambiciózne ciele musíš mať. Nepochybujem však, že sa ti to podarí," pokračoval starší boh.

"Vlastne," prerušil ho Arepo, "rád by som tu zostal, ak mi to dovolíš."

Druhý boh onemel. ".... Prečo by si tu chcel zostať bývať?"

"Som boh nerozbitných zväzkov a večných priateľstiev. A ty si Arepov boh."

[galaxia-0]

-Tortillitas para la noche-

Si te apetece, puedes tomar mi mano y llenarla de tu calor

Si quieres, puedes permitirme hundirme en tu barba al abrazarte y perderme de ti.

Los límites de lo que se define amor o estar enamorado se me escapan de las manos, porque, me es difícil saber lo que me pasa cuando te siento cerca.

Hace unos meses me susedia que me zumbaban los oidos y el cuerpo cuando te sentía llegar a algún lugar, hoy me sucede de maneras distintas el reconocer tu energía.

A veces me preguntó que pasará por tu cabeza cuando me miras, cuando te pienso, cuando me hueles, cuando me ves dormir.

Te quiero mucho, tanto, tanto, que se, mi individualidad no se perdería contigo.

Ah pasado rápido el tiempo y estos cada 15 días para mí se ven y se sienten muy cercanos, pero no nos hemos contemplado más allá de unas horas, sin embargo, ah sido suficiente para no sentir que esto se empieza a agotar.

Ya no cogemos como antes, pero es real que el cansancio del cuerpo llega a puntos bien difíciles de sobrepasar.

Tu trabajo te hace doler el cuerpo y cansa tus ganas,llegas a tu casa y pienso en que tomas un té solito para acostarte. El mío me permite despertar y llegar a casa a tomar un té y dormir también, sin tortillitas cocinadas por los dos.

Ojitos de lince, quiero ir contigo a una montaña de nuevo, quiero poder salir un poco de la rutina y descansar contigo.

Quiero tus besos siempre por la mañana, a media noche y entre sueños.

[swiss-life-select-slovensko]

Vytopili💦 vás už niekedy susedia? Alebo sa podarilo vytopiť susedov vám😨?

Postupovali ste správne😶, aby bola škoda poisťovňou preplatená💰 a nestálo vás to nič navyše?

👉Tu nájdete niekoľko tipov💡, ako neprísť pri vytopení o svoje peniaze: https://www.swisslifeselect.sk/sk/pre-vas/clanky/tlacove-spravy/co-robit-ak-vas-vytopi-sused-alebo-vy-vytopite-suseda.html?utm_source=tumblr&utm_medium=obrazok_blog_post

Chcete si byť istí, že budete v prípade vytopenia chránení🛡 dobrou zmluvou? Spoľahnite sa na odborníkov. Využite stabilitu a know how švajčiarskej skupiny Swiss Life, ktorá má viac ako 165 ročnú históriu. Vyskúšajte aj vy švajčiarske finančné služby pre život podľa vlastných predstáv💯.

[haven-is-happy]

Susedia v panelaku

Kazda kapitola musi mat aspon jeden moment, kedy sa niekto pozera na balkon vedla presne takto:

zapomeňte na coffee shop au panelák au je mnohonásobně lepší, přátele

[mosviqu]

pani susedia mne uz vybuchne hlava z vasho vrtania pomoc

[themidfin-blog]

Irónia vs. Sarkazmus (feat. Satira)

Aký je rozdiel medzi iróniou, sarkazmom, cynizmom a satirou? Aký je vlastne rozdiel potom medzi cynizmom a skepticizmom, ak spájame cynizmus so sarkazmom? Kto ten jazyk vôbec vymyslel? Och, áno, to my, ľudia. Kto neviete rozdiel, hoci ste ľudia, vysvetlím na dokonalom prípade susedských vzťahov:

Irónia: “Vidím, že sa darí, sused.”

Sarkazmus: “Ktože to tu šteboce? Á, suseda. Občas sa snažím predstaviť si ťa bez uštipačných poznámok. Brrrr, až ma striaslo!”

Satira: “Isteže, lebo ja som pán sveta! Ešte aj keď robím niečo zle, tak sa musím tváriť, že to robím úplne najsamlepšie! Však, sused? Byť tebou začnem sa konečne modliť, ty neznajboh!”

Cynizmus: “Pomôž si sám, človeče, aj Boh ti pomôže. Väčšie prsia si beztak nevymodlíš!”

Skepticizmus: “Aj keby, silne pochybujem, že by si ich ešte niekedy uvidel, sused.”

[brabyl]

#nocnabratislava #nightpictures #capitalcity #europe #europecity #mojabratislava #bratislavaoldtown #bratislava #slovensko🇸🇰 #dovolena #dovolená #trips #poznavameevropu #susedia #iloveslovakia #liveatnight #nightlivecity (v místě Bratislava old town) https://www.instagram.com/p/B4YZjvxJtpt/?igshid=2zwply8kl005

[roxiusagi]

Hi! This is random but i found your sibling´s blog and then yours through their reblogs. You are both very talented! Sandman and mdzs are my two obsessions atm so i am here for all your beautiful art ❤️ also i saw your post about česká pošta, a tak si hovorím, susedia? :D

ayooo thank you! ( ´ ▽ ` )˚◦○˚⛧

ach a ano sousedi B) ✌

[tajomna]

Ja vzdy ked moji susedia otvoria svoje extremne vrzgajuce dvere

[rododendrododo]

Despierto, respiro.

Miro el cielo, respiro.

Ando lento, respiro.

Un sorbo de café, las gafas obscuras, ayer paso un ave y se pozo la vi me vio.

Suave ando hoy sin tentativa de prisa. Pero con deseo en la punta de los pies y mi ombligo.

El viento me dicta verdades sutiles y sin importancia, respiro.

Ando lento, respiro.

Al ave que ayer veía voló se fue.

Mientras todo susedia, ame.

[mychlapci]

Today. We. Are. Watching. Susedia The Television show airing since autumn 2006 staring Peter Marcin, and Andy Kraus.

[blog-jrkvc]

Onehdá sme pomohli kamošom s týmto (teraz už :)) príjemným bytíkom v našom dome. Je to ten istý byt, ako náš NHR—nájdi desať rozdielov! Nech sa vám býva, susedia!

[rebarborka]

Domov sú ruky

Vždy som si myslela, že domov sú pečené baklažány na drevenom stole. Alebo, železničná trať medzi Bratislavou a Trnavou. Cífer Báhoň Šenkvice. Hlásenia na Hlavnej stanici, eurocity expres z Budapešti do Berlína, so zastávkou v Brne. A nakoniec Berlin Hauptbahnhof. Nočný vlak v ktorom nefunguje klimatizácia a okná sa nedajú otvoriť. Alebo, domov sú dravé vtáky na ovocných stromoch popri ceste v štiavnických vrchoch, dom s verandou celkom na konci dediny, cintorín za plotom. Domov sú naše rodné hroby, príbuzný ktorých mená blednú na mramorových doskách. Všetci susedia sú mŕtvi a srnky v noci zase obžrali jablone. Myslela som si, že jablone, ktoré ktosi zasadil na počesť nášho narodenia sú naším domovom. Alebo, domov sú mamine biele ruky bez prsteňov a zlatá retiazka s guľôčkovým príveskom na jej hrudi, jej parfém a otcove ruky na volante šedého pežotu, jeho kroky v kuchyni a svetlo za záclonou nad umývadlom. Dve kávové šálky, chleba vo vajci a kyvadlové hodiny. Domov je nájomný dom so zarastenou záhradou a detské preliezačky na ihrisku oproti, ktoré mesto po čase nahradilo novými. Domov je hysterický plač, alebo, dom na Willy-Brandt Straße, cigaretový dym vznášajúci sa pri strope a spoločné fotografie pripnuté magnetkou na chladničku. Domov je rímsky kmín a mužský pach v bielych perinách, domov sú bozky na ramená v sobotu dopoludnia. Domov, je lepkavá vôňa z továrne na lízatká, ranná hmla nad nástupišťom číslo jedna. 

Domov sú útržky spomienok, známe vône a povedomé svetelné podmienky. Konotácie k príbehom z minulosti. Domov je súčasť konštruktu vlastne identity. Alebo metafora lásky k miestu a ľuďom, ktorí sa k nemu viažu. Zahmlená predstava nedeľného rána, sen o drevených parketách a rukách, na ktorých smieme plakať. Domov je dočasné miesto bez súradníc. Miesto pamäti. Abstraktný pojem bez slovníkovej definície.