#Ján Bocatius

[cervenakoviny]

Romantické trampoty Janka Bocka

Ďuro... Ty koťuha.

Vec sa má tak, že to prianie sa síce vyplní - aj Praha, dokonca viac než raz, aj dlhší pobyt, aj cisársky dvor - ale nie tak, ako si tuná magister predstavoval.

Pozadie

Kto a čo bol Ján Bocatius (rodený Bock) vysvetľuje už Prekliata kniha.

Lužický Srb, syn obchodníka narodený 25.12. 1569, ktorý študoval v Drážďanoch, Jihlave a Wittenbergu a spolu so svojím mentorom Nikolasom Gäbelom sa vypravil aj do Uhorska. Ako široko uznávaný korešpondent iných učencov, básnik, ktorému samotný cisár Rudolf II udelil poctu "poeta laureatus ceasareus" + šľachtický titul a učiteľ prvotriedneho kalibru bol v roku 1699 pozvaný aj do Košíc, aby sa stal rektorom tamojšieho kolégia. Čo o mnohom vypovedá, keďže Košice boli mestom luteránskym a toto vierovyznanie si strážili úzkostlivo ako pred katolicizmom, tak aj pred inými protestantskými konfesiami, napríklad kalvinizmom - viera, ktorú niektoré zdroje prisudzujú Jánovi Bockovi, či pred poľským ariánstvom - spisy o ňom pojednávajúce vraj Bock taktiež študoval. Musel sa zaviazať, že vzdelávať bude iba v súlade s luteránskymi predpismi a čokoľvek odchyľujúce sa od tejto vierouky praktikovať v podstate len súkromne. Tento detail mu však ani v najmenšom nebránil kariérne sa vyšvihnúť. Sotva nastúpil, stal sa senátorom - jedným z členov volenej mestskej rady. A neskončilo to len pri tom.

Povestný háčik

Dej Prekliatej knihy sa odohráva v roku 1601 a vyšetrovanie v Košiciach sa uzavrie v priebehu pár dní. Stein s Barbaričom a Jarošom mesto opúšťajú ešte v auguste. Bocatius a ostatní Košičania si môžu vydýchnuť.

V 1603 idylku naruší úmrtie cisárovej matky Márie. Tá síce naposledy vydýchne v Španielsku, ale zádušnú omšu Rudolf nariadi zorganizovať v Košiciach. Je to pútnické miesto, kam už po stáročia prichádzajú ľudia rôznych vierovyznaní kvôli niekdajšiemu zjaveniu svätej krvi v Michalskej kaplnke. A zároveň v ňom stojí Dóm svätej Alžbety, najväčšia aj najvýchodnejšie položená katedrála súčasného Slovenska a perla niekdajšieho Uhorska. Ide len o vrchol ľadovca, pretože veci sa chytia aj všelijakí dvorní hodnostári a tým ide predovšetkým o opätovné prevzatie kontroly katolíckymi autoritami.

Mesto je luteránske. Niekdajšie kláštory a svätostánky františkánov a dominikánov sú už dávno opustené a v ruinách či premenené na vojenský sklad. Jediný použiteľný cirkevný objekt je katedrála a malá kaplnka stojaca po jej južnej strane, oba postavené a udržiavané na mestské náklady, obsadené farárom voleným miestnymi. Zároveň sme uprostred vojny s Osmanskou ríšou striehnucou dobre že nie pred bránami a mesto je významným ekonomickým uzlom, hlavnou pevnosťou hornozemského kapitanátu a po obsadení neďalekého Jágru Osmanmi aj náhradným sídlom biskupstva. Jágerský biskup Szuhay sa síce neobťažuje navštíviť Košice ani raz, ale zdatne ho zastupuje ten Veľkovaradínsky - Mikácius (zároveň predseda Spišskej komory). A tunajší chrám bol v čase zriadenia v správe katolíckej cirkvi, ktorá v tejto odluke vidí svojho druhu krádež.

Vrchnosť chce spolu s odslúžením omše aj odovzdanie kostola jágerskej kapitule a obnovu katolíckych bohoslužieb vykonávaných ich vlastnými ľuďmi. A samozrejme všetko aj naďalej z vrecka miestnych.

K sporu o chrám sa pripojí spor s cisárskou armádnou inšpekciou všetkých hornozemských miest - Pentapolitany. Cisárska inšpekcia vyžaduje do tej doby vec nevídanú - podrobne skontrolovať hradby a systém služieb, sčítať obyvateľstvo a jednotlivé mestské organizácie a urobiť kompletný súpis príjmov a nákladov pre výpočet novej daňovej povinnosti a priamejšie riadenie. Riadenie dovtedy autonómneho celku, ktorý to považuje za vážny zásah do súkromia, svojich slobôd a predošlých dohôd. Fakt, že kapitán Belgiojoso - veliteľ cisárskej armády (ktorá sa nielen zdržuje v ich obydliach ale aj dennodenne obťažuje Košičanov) pri tom postupuje nanajvýš necitlivo, situáciu vyhrocuje ešte viac.

(Veduta Wilhelma Petera Zimmermanna, okolo roku 1600)

(Rekonštrukcia v múzeu archeológie Dolná brána, v Košiciach)

Košická odpoveď

Spomínaného Jána Bocatia začiatkom toho istého roku zvolia za richtára. V lete a jeseni stojí na čele mestského predstavenstva odmietajúceho vydať kľúče od chrámu a umožniť prístup k finančným záznamom mestských majetkov. Po vynútenom odňatí katedrály a zákaze činnosti protestantských kazateľov je v januárových voľbách 1604 opätovne zvolený richtárom a už o dva dni - 14.1. aj s dvomi ďalšími senátormi zamieri do Prahy, aby cisárovi, ako jeho niekdajší chránenec, osobne predložil sťažnosti celej Pentapolitany.

Do Prahy dorazia 6.2. a čaká ich nemilé prekvapenie. Na audienciu k Rudolfovi sa nedá dostať, pretože cisár sa ustavične uzatvára pred celým svetom a dvorskí úradníci naťahujú čakaciu lehotu na celé týždne až mesiace. Nepochodí ani druhá delegácia paralelne vyslaná na krajinský snem v Bratislave započatý 19.3. arcivojvodom Matyášom. Vypočutí sú síce podstatne rýchlejšie, ale nie je im to nič platné, pretože arcivojvoda aj pražská dvorská kancelária pristúpia k stratégii horúceho zemiaku. Vyslancov chlácholia prázdnymi rečami, vyžadujú konkrétnejšie znenie, posudok situácie si navzájom byrokraticky prehadzujú a iba hrajú o čas. Krajinský snem skončí, cisár dospeje k presvedčeniu, že má pred sebou spupných buričov a Bocatio sa 15.6. vracia do Košíc s prázdnymi rukami, len aby mesto našiel v ešte väčšom rozvrate, než keď ho opúšťal.

Medzitým v Sedmohradsku prepukne prvé stavovské povstanie. Štefan Bočkaj porazí kapitána Belgiojosu a keď sa ten so stiahnutým chvostom vráti do Košíc, brány mesta nájde zavreté. Bocatius už medzitým vyjednáva s velením povstaleckého vojska o podmienkach "oslobodzovania" a vydávaní nežiadúcich osôb. Príchod vzbúrencov pre Košice nie je dobrá správa, pretože armády sú všetky rovnaké - hladné a násilné. A keď sa povstalcov nepodarí uplatiť, aby Košice obišli, triumfálni kalvínski hajdúsi sa nerozpakujú zabrať kostol a vysvätiť ho po svojom o nič menej než katolíci z Talianska a Španielska. 11.11. 1604 Bočkaj do chrámu vchádza na koni (doslova) a v meste si zriadi základňu. Povstanie za nemalej podpory Osmanov (o stretnutí s ktorými Bocatius podáva podrobnú správu) končí uzavretím Viedeňského mieru podpísaného 23.6. 1606. Košice pripadnú Bočkajovi do doživotnej držby, ktorá trvá krátko - pol roka. 15.2. 1607 sa mesto dostáva späť pod cisársku správu.

Tým Košický zápas končí. Ten Bocatiov však zďaleka nie.

(Hungarian Prince of Transylvania Stephen Bocskai and his hajdú warriors by Wilhelm Peter Zimmermann (17th century))

Olympias Carceraria, alebo Pražská dohra

Voľby 1605 už richtársky úrad priznajú inému mešťanovi, ale Bockovi sa ujde post prvého medzi senátormi, v podstate richtárovho zástupcu. Výsledok sa zopakuje aj o rok. Miesto podielu na správe mesta ho však čaká diplomatická cesta. Bočkaj ho posiela do Nemecka, aby medzi tamojšími protestantami zháňal spojencov. Lenže pri prechode územím istého Henricha Júlia Brunšvického je odhalený, zajatý a poslaný do Prahy ako priateľské gesto cisárovi. Rudolf Bocatia uväzní v Bielej veži na Hradčanoch, kde básnik tvrdne dlhých päť rokov. Údajne odtiaľ uniká až s pomocou pilníku a povrazového rebríku, ktorý mu zapečený v chlebe prepašuje do cely vlastná manželka Alžbeta prezlečená za slúžku. Po návrate do Košíc sa už žiadnej funkcie v mestskej správe neujíma. Podľa niektorých zdrojov ponuky odmieta, podľa iných je vo veci výmena politických frakcií, ktoré mu pre jeho zahraničný pôvod neprajú. Tak, alebo onak, po ďalšie roky sa už sústredí len na učenie a spisovanie svojich väzenských zážitkov.

(Pražský hrad kolem r. 1592 – Joris Höfnagel, Franz Hoogenberghe)

Epilóg

Zmena nastane s Gabrielom Bethlénom, ktorý Jánovi poskytne miesto knihovníka a poradcu. Ako znalec jazykov je viac než žiadúcim prekladateľom. Bocatius prijíma, nejakú dobu prebýva aj v Albe Iulii a čochvíľa sa opäť ocitá vo víre povstalectva. Osudnou sa mu stáva práve diplomatická misia v Bethlénovom mene. Smrť ho zastihne 31. 10. 1621 pri Uherskom Brode, v treťom roku počínajúcej tridsaťročnej vojny.

(Armáles z erbovej listiny Jána Bocatia)