#sibír | Explore Tumblr posts and blogs

martinmi11 · 5 years ago

Text

O sopke, inferne na malom ostrove a francúzskej revolúcii

“Keď sa blíži koniec sveta, slnko sčernie a počasie je zlé, keď sa Fenrisulfur (vlk Fenrir) uvoľní, potom sa Askur Yggdrasill (strom) bude triasť pri veľkých zemetraseniach. V Ragnaroku (Koniec sveta) prídu tieto katastrofy. Vlk bude jesť slnko, loď Naglfar sa uvoľní, synovia Muspell sa zbláznia a zapália svet s Surturom ako ich vodcom, Zem sa ponorí do oceánu a hviezdy zmiznú z neba.”

(Koniec sveta z „Völuspá“, zbierka islandských mýtov).

Toho dňa, 8. júna 1783, sa po sérii niekoľkotýždňových otrasov zem na juhu ostrova Island zrazu roztvorila. V dĺžke asi 23 km vznikli trhliny, a z asi 140 prieduchov začala ničivou silou tryskať žeravá láva. Roztavený čadič tryskal do výšky viac ako 1 km, a rieky lávy boli pozoruhodne výdatné: niektoré s prietokom až 3000-8600 m3/s (Dunaj má asi 6500 m3/s). Erupcia nebola jedinou udalosťou, ale 8-mesačnými dennými explóziami lávových prúdov, ktoré na zemský povrch vyhodili celkovo neuveriteľných 14,7 km3 čadičovej lávy. Toto množstvo by pokrylo celé mesto Boston (232 km2) v hrúbke asi 63 m.

Takto, za okolností, ktoré pripomínali popisovaný koniec sveta, sa teda narodila sopka Laki.

Celková dĺžka aktivity Laki bola teda 8 mesiacov, od júna 1783 do februára 1784, ale v skutočnosti viac ako polovica lávy unikla v prvých 48 dňoch erupcií.

Do ovzdušia sa dostal popolček a plyn bohatý na oxid siričitý a aj fluór. Sčasti zostal v blízkosti zeme na Islande, sčasti (asi 80%) unikol do hornej troposfery, odkiaľ ovplyvňoval globálne klimatické podmienky. Z mrakov najmä prvé mesiace pršali kyslé dažde, ktoré boli dostatočne silné na to, aby vypaľovali otvory v listoch, zabíjali vegetáciu a dráždili pokožku. Erupcia dokopy uvoľnila až 8 Mt fluóru a 122 Mt oxidu siričitého.

Celkovo z toho 95 Mt oxidu siričitého reagovalo s atmosférickou vodou za vzniku 200 Mt aerosólov kyseliny sírovej, z ktorej asi 10% a časťou popolčeka zostalo vo vzduchu viac ako rok.

Reverend Jón Steingrímsson a epocha osvietenstva

Pár rokov pred touto katastrofou, v roku 1778 sa reverend Jón Steingrimmson a jeho manželka Þórunn Hannesdóttir Scheving presťahovali do idylického regiónu Sída na juhu Islandu, aby tam pôsobil ako pastor malého kostola v dedinke dnes známej ako Kirkjubæjarklaustur. Tento múdry a láskavý reverend bol ale viac než jednoduchý kňaz. Jónove bohaté znalosti biológie a medicíny dokonca poslúžili, keď občas zasahoval pre svojich farníkov ako lekár. Jeho bádateľská zvedavosť, podporená solídnym vzdelaním a záujmom o mnohé ďalšie vedné odbory boli kľúčom k jeho precíznemu pochopeniu reťaze udalostí odštartovaných onoho pamätného 8. júna 1863.

Súhrou šťastných historických okolností sa vulkán prebudil v čase, keď už v Európe výrazne nastupovala éra osvietenstva. Empirizmus a experiment Francisa Bacona, si neochvejne razil cestu pokroku. Rozvoj prírodných a humanitných vied dal základ pre vznik vedeckých spoločností. Tie sa začali systematicky zaoberať skúmaním prírodných javov.

V celej Európe a Severnej Amerike vznikali vedecké spoločnosti ako Académie Royale des Sciences vo Francúzsku, Americká filozofická spoločnosť a Kráľovská švédska akadémia vied. Poskytli platformu pre výmenu rozširujúcich sa vedeckých poznatkov. Do roku 1783 boli najlepšie vedecké kapacity tej doby v úzkom, často aj v osobnom kontakte. Prostredníctvom vedeckých diskusií v týchto spoločnostiach uverejňovali svoje zistenia v rôznych vedných disciplínach a navzájom si vlastné závery aj oponovali.

Ako reverend Steingrimsson začal zaznamenávať svoje skúsenosti s Laki, aj iní si takto zapisovali svoje vlastné pozorovania. Do roku 1783, zvýšený záujem o priame pozorovanie prírody viedol k vytvoreniu viac ako 115 meteorologických staníc v celej Európe a na Islande. Muži pracujúci v týchto staniciach pozorne sledovali variácie miestneho počasia, často ako sa zmenili z hodiny na hodinu a poskytli podrobné záznamy.

Roky bieleho Slnka, suchej hmly, slabých monzúnov a tuhej zimy

Vďaka tomuto všetkému dnes vieme, že najmenej dva roky od júna 1783 zažila nielen Európa, Severná Amerika a severná Afrika, Sibír a dokonca Čína bizarné a často významné vrtochy počasia.

Najskôr sa nad celým Islandom v priebehu niekoľkých dní vytvoril červenkastý opar spôsobený popolom a dymom, takmer zatienil Slnko a postupne výrazne znížil teplotu ostrova. Do 10. júna nórsky kňaz Johan Brun zaznamenal padajúci popol, ktorý uschol na listoch stromov, spálil trávu v Bergene a na juhozápadnom pobreží Nórska. V ten istý deň profesor Saemundur Magnusson Holm z Univerzity v Kodani v Dánsku napísal, že čierny popol zmenil plachty a paluby lodí, keď sa blížili k prístavu.

Medzitým sa opar, ktorý pozorovatelia niekedy označovali ako „suchá hmla“, rýchlo šíril. Slnko sa podľa pozorovaní zmenilo na “biele a prázdne ako mesiac v splne” a “plávalo v červenom opare”. Bolo ho možné pozorovať aj voľným okom bez tienenia. Ľudia niekedy cítili vo vzduchu síru či uhlie a tráva postupne vyschla.

V Prahe bol úkaz pozorovaný už 16. júna. A 18. júna sa opar objavil vo Francúzsku. 23. júna, Gilbert White, duchovný v anglickom Hampshire poznamenal, že vegetácia bola žltá a vyzerala „akoby sa spálila mrazom“. To všetko napovedá, že hmla so sebou nesie oxid siričitý.

Koncom júna zakryl opar prakticky celú Európu. Slávny švajčiarsky matematik Leonhard Euler zaznamenal na návšteve v Petrohrade “suchú hmlu” 26. júna. Do 30. júna sa dostala až do Moskvy. V strednej Ázii geológ Ivan M. Renovantz oznámil v lete nezvyčajné mrazy, pretože opar udržiaval slnko pred otepľovaním zeme.

Vtedajší americký veľvyslanec vo Francúzsku Benjamin Franklin sa tiež zaujímal o zvláštne počasie. Franklin, diplomat a vedec preslávený experimentami s elektrinou, žil v Paríži aj toho leta roku 1783. Ako vážený člen niekoľkých vedeckých spoločností sa Franklin stretol s viacerými kolegami, pozorujúcimi tento jav. A spoločne s niektorými ďalšími si nezávisle spojili túto “suchú hmlu” s fenoménom sopečných výbuchov na Islande.

Zvláštny mrak prišiel koncom júna do Tripolisu, neskôr prenikol do Sýrie. V júli sa opar rozšíril do Bagdadu a aj do pohoria Altaj.

V Egypte si Constantine de Chasseboeuf, markíz z Volney, tiež všimol, že to leto roku 1783 bolo radikálne odlišné od iných liet. Od čias Herodota bolo Európanom známe, že v Egypte miesto dažďa monzún prinesie na jar rozvodnený Níl, zanechávajúc za sebou mokrú, úrodnú pôdu, v ktorej Egypťania pestovali svoje plodiny.

Markíz de Volney, ktorý zostal v Egypte až do roku 1784, neskôr napísal:

„… Níl opäť nevystúpil do priaznivej výšky a nedostatok sa stal neznesiteľným. Čoskoro, na konci novembra, hladomor v Káhire, zanechal takmer toľko obetí ako mor”.

Historici odhadujú, že počet obyvateľov Egypta sa v dôsledku hladomoru znížil o jednu šestinu.

Farské záznamy v Anglicku ukazujú aj prekvapivý dvojnásobný nárast počtu úmrtí v júli a auguste roku 1783, pravdepodobne z dôvodu respiračných ochorení spôsobených oparom a zrejme aj fatálnejším priebehom tuberkulózy.

V Severnej Amerike bola zima po erupcii extrémne studená a veľmi dlhá. Prístav v Charleston v Severnej Karolíne zamrzol tak, že sa muži a ženy mohli na ňom korčuľovať. Vo februári 1784 plával ľad po rieke Mississippi až do New Orleans a ďalej do Mexického zálivu, kde sa netopil, ale zotrvával.

Kruto skúšaný Island

Na Islande však bola samozrejme situácia zďaleka najhoršia. Ale nielen pre dusivý opar a chlad. Reverend Steingrimsson zaznamenal okrem okolností erupcie presne aj priebeh zvláštnej nevídanej choroby, ktorá spôsobila nesmierne utrpenie ľudí, ale najmä oviec, koní a dobytka. Voľne sa pasúcemu dobytku akoby koža a mäso “hnijú” na chrbtoch, brucho sa nafukuje, ústa puchnú, nesmierne bolesti kostí, kľbov a zubov spôsobujú, že zvieratá prestávajú prijímať potravu a v mukách hynú. Sú to symptómy chronickej fluorózy: pasúce sa zvieratá boli otrávené fluórom z kontaminovanej vegetácie. Fluór v rôznych zlúčeninách (najmä HF) tvorí súčasť emisií vulkanického plynu, a vo svojich komplexnejších formách aj súčasť prašného spádu, ktorý sa tak dostáva v toxických hladinách do potravinového kolobehu. Počas niekoľkých mesiacov zomrelo viac ako 60% všetkých hospodárskych zvierat na Islande, pričom následne Islanďania museli čeliť krutým zimám, a najmä v rokoch 1783-84 s desivo zníženou ponukou potravín. Ako výsledok, medzi rokmi 1783 a 1786 zomrelo približne 10 000 ľudí (20%, najmä vnútrozemskej populácie Islandu) na hladovanie a s podvýživou súvisiace choroby. Toto obdobie je známe v islandčine ako moðuharðindin, “Mist Hardships”. Napokon sa aj milovaná manželka Jóna, 66 ročná Þórunn, stala 7. decembra 1784 obeťou podvýživy.

Francúzsko

V písomných záznamoch vo Francúzsku z rokov 1783 a najmä zím 1784 a 1785 sa tiež všeobecne konštatujú katastrofálne zmeny počasia, ktoré vedú ku zbedačeniu veľkej časti obyvateľstva.

“Atmosféra v celej Európe bola naplnená zvláštnym oparom, že ani naozaj starí muži nikdy nič také nevideli. Slnko, hoci veľmi horúce, nemalo silu ho rozptýliť. Pokračoval vo dne i v noci s rôznou intenzitou. Niekedy z okien presbytéria farnosti nebolo možné vidieť obec Chez-Paynaud. Obloha bola belavo sivá a Slnko, ktoré bolo počas dňa veľmi bledé, bolo pri východe a pri západe červenohnedé. Niekoľkokrát bolo v tejto hmle cítiť zápach. Hmla bola velmi suchá, lebo vysuší soli namiesto ich skvapalnenia, nespôsobí, že by vlhkomer stúpal, ani nebráni hojnosti odparovania; spôsobí štípanie do očí. Postihnuté boli aj osoby, ktoré mali slabý hrudník. Aj keď vtedy severný vietor veľmi často fúkal, táto hmla trvala celé leto a až do konca septembra nebola úplne rozptýlená”.

Kvôli prachu, ktorý čiastočne zakrýva slnko, je zima 1784-1785 skorá a studená, a oteplenie len mierne, a vlhké, spôsobuje záplavy na kontinente. Priemerné teploty na severnej pologuli boli v priebehu 2-3 rokov po erupcii o 1,3 ° C nižšie ako obvykle. Kyselina sírová dokonca poškodzovala plodiny v celej Európe, kde sa tvorili škodlivé rosy a mrazy (precipitáty síry).

Vo Francúzsku je to síce na revolúciu ešte stále málo, ale historicky zaznamenávame akoby “začiatok sociálneho štátu”. Ľudovít XVI. totiž poskytol pre veľké nepokoje na odškodnenie roľníkom asi 3 milióny libier, čo predstavovalo asi 1% z rozpočtu). Ale napríklad pre historika Emmanuela Garniera (Univerzita v Caen), by priamy most medzi zmenami klímy spojenými s mrakom prachu a síry z rokov 1783-5 a revolúciou bol veľkým zjednodušovaním súvislostí. Neexistujú totiž hodnoverné údaje o presahu klimatických zmien priamo súvisiacich s výbuchom po roku 1785, ale najmä: francúzska revolúcia bola predovšetkým vyústením dlhodobej sociálnej a ekonomickej krízy medzi stavmi v spoločnosti. Tým hlavným spúšťačom bola najmä vyčerpaná štátna pokladnica po nekontrolovaných výdajoch, zbytočnej vojne na severoamerickom kontinente, absencia zmysluplných reforiem daňového systému a myšlienky osvietenstva.

Vplyv výbuchu Laki teda nie je všeobecne prijímanou príčinou ani známych dlhotrvajúcich klimatických zmien v západnej Európe na konci XVIII. storočia, a samozrejme ani jednoznačnou príčinou francúzskej revolúcie. Mnoho erudovaných historikov ale dnes nepochybuje, že “vláčik rokov” mimoriadne nepriaznivého počasia, spojený s rastom cien poľnohospodárskych komodít, (a ktoré vlastne odštartovala už Laki) pretrvávajúci až do revolučného roku 1789 prispelo ku celkovej nepohode a prehĺbeniu ekonomických rozdielov v spoločnosti. Francúzi tomuto ťažkému obdobiu hovoria

“La gâchette météorologique”

(meteorologická spúšť)

z rokov 1787 a 1788. Po Laki to boli teda ešte trestom Božím prívalové dažde na jeseň 1787, horúčava jari 1788 a "veľké krupobitie". Tieto 3 prírodné úkazy podľa Emanuela Le Roy Ladurieho znížili úrodu roku 1788 o 30% objemu. Ceny chleba a obilia a dalších komodít medzi rokmi 1787 a začiatkom revolúcie stúpli o neudržateľných 20%. A tak sa ku kríze spoločenskej, daňovej, ekonomickej a kulturno-ideologickej v podobe osvietenstva nepriamo pridali aj 2 zahraničné udalosti: vojna za nezávislosť Spojených štátov a inferno z Islandu.

Namiesto záveru

Vidí to vážený čitateľ podobne ako ja, že ako málo stačí, aby pár náhod a zvláštne načasovaných okolností otvorilo nečakané stavidlá osudu? V tomto prípade to znamenalo nečakane súvisiaci hlad a smrť v Egypte, utrpenie oviec na Islande, smrť asi 150 000 európanov a nepriamo napokon aj gilotínu pre francúzskeho kráľa.

Áno, človek je spojený s prírodou. Odpradávna. Ale cez svoj ohromný vývoj, od reality odtrhnutá ľudská pýcha a hlúposť viac, ako kedykoľvek predtým prerastá hranice Zeme.

Naozaj ešte dokážeme odhadnúť a odvrátiť budúcu hroziacu globálnu klimatickú katastrofu, s dôsledkami pravdepodobne oveľa väčšími, ako tieto? Naozaj to vyriešia za nás naše deti a vnuci? Ešte snáď nie je neskoro.

1 note · View note