#posledná

[moosearesocool]

Pozri našla som! Majú ju v Bratislave a Banskej Bystrici v knižnici ÚĽUV

Tu by bolo asi dobré spomenúť že ÚĽUV (Ústredie ľudovej umeleckej výroby) funguje presne na udržiavanie a rozvoj remesiel na Slovensku a organizujú rôzne podujatia, kurzy začiatočníkov aj pokročilých a potom aj odborné poradenstvo a bezplatné konzultácie čo sa týka výrobkov. Plus majú svoje aktívne vydavateľstvo s príručkami na na výrobu všetkého od čipiek, výšiviek, košíkov až po biče. No a majú aj knižnicu!

tá digitálna sekcia je pomerne malá a sú to hlavne staršie knihy ale sú tým pádom relevantné aj pre česko-moravsko-slezské osadenstvo https://uluv.sk/kniznica/digitalna-kniznica

Takže ak sa nachádzate v Bratislave, v Banskej, alebo v Košiciach tak máte vo svojom meste knižnicu ľudového umenia a etnografie. Inak myslím si že by to bol super nápad na disk lebo ja napríklad teraz žijem v Prahe a bolo by super keby tie knihy boli dostupnejšie.

No a medzi tým všetci hybajte pozrieť na stránky ÚĽUVu kde si môžete prečítať etnografické články o rôznych remeslách https://uluv.sk/encyklopedia/

folklór a etnografia by mali byť verejne dostupné

po mojom včerajšom poste kde som požiadala o zdroje ohľadom krojov a paličkovej čipky sa mi súkromne ozvalo pár ľudí s tým, že buď majú knihy, ktoré by mohli byť pre ostatných zaujímavé, alebo ma poprosili, aby som tieto zdroje s nimi zdieľala, ak sa mi dostanú do rúk

za posledných asi 10 rokov čo sa priebežne venujem histórii módy a tradičnému slovenskému kroju som sa dozvedela o viacerých knihách, ktoré vyšli dobrých 40 rokov dozadu a sú takmer nedostupné. neviem ich nájsť v knižniciach a ak ich náhodou nájdem v antikvariátoch, ich cena začína na minimálne 60€ - jedná sa o knihy o ľudovom odeve, ktoré sú uznávané za jedny z najlepších, ktoré kedy vyšli, ale aj o čipke, výšivke a šperku. a ani jedna z týchto kníh už nie je v tlači.

navrhujem teda aby sme sa ako komunita všetci zišli a navštívili naše miestne aj špecializované knižnice a pokúsili sa tieto knihy nájsť a zdigitalizovať, a následne ich zdieľali online.

videla som už viacero ľudí, ktorí podobné knihy zdieľali, ale bolo by asi najlepšie mať celú databázu, v ktorej budú všetky tieto knihy v kope. môžeme to hodiť na uložto a zdieľať medzi sebou heslo alebo mať takto spravený disk na googli.

osobne už vlastním pár kníh, nových aj starých, ktoré sa venujú histórii odievania všeobecne aj v konkrétnych regiónoch, a ktoré by mohli niekoho zaujímať

[lastovicka123]

Posledná večera

Miešam tvoju polievku,

Už to bude zachvíľku,

tvoj koniec v pár kropajach

A ani ju nestihneš zjesť.

Fľaška, voskom zapečatená,

Zmizne z mojho vačku

Kvapky jedovaté kvapkajú,

Pomaly na lyžičku,

A ja miešam tvoju polievku….

Posledná večera

Posledná misa

Odtlačok tvojich pier

Na lyžičke zaschol

Sadli sme si ku stolu,

Rovnako ako každý deň

Nič nebolo zvláštne

Okrem pokoja na mojej duši

Prvýkrát po toľkých rokoch

Nezdvíhaš na mňa ruku pri večeri

Chváliš moju ťažkú prácu

A mne sa to ťažko ver��

Ľútosť a strach mi zaliali tvár,

Pán Boh mi môj plán vyčíta.

Ale prečo by som mala ľutovať?

Prečo by som sa mala báť?

Ty si ľútosť voči mne nemal, pána Boha si sa nebál.

Posledná večera

Posledná misa

Sťažka sa ti dýcha

A ja mám úsmev na tvári

Ťahám tvoje ťažké telo,

Bremeno na mojej duši

Koreň mojich problémov,

Konečne sa mi uľaví

Mesačné svetlo padá na tvoju tvár

A tráva ti šteklí ruky.

V petroleji kúpem tvoje telo,

So strachom, nie veľmi smelo…

Zápalka nahlas škrtne v mojich rukách

Už dávno nie sú v tvojich putách

Už ma prešiel ten strach,

Pánu bohu ťa odovzdám

tvoj popol pod mojimi nechtami,

Hlboko je zarytý

Vietor ho už rozfúkal

Všade po zeleni

Nezostalo po tebe ani stopy

Posledná večera

Posledná misa

Rozbitá je na zemi

Neporiadok po tebe zostal,

No pokoj v našom dome nastal

(Jedna z mojich obľúbených básní, inšpirovaná Giuliou Tofanou, enjoy🫶)

[armenelols]

Moja posledná mozgová bunka keď som zbadala výsledky volieb

[haveyoulistenedtothisalbum-poll]

Tracklist:

Všetko je nanič • Líška • Posledná • Modrá • V cudzom meste • Don't Worry • Little Sister • You're My Man • I Don't Want You • Right Here • Home • Sweet Child • Žienka domáca

Spotify ♪ YouTube

[slavicbee]

Na Slovensku sa bude protestovať (chvalabohu) ale keďže som v zahraničí (ironické, ja viem) nebudem sa vedieť zúčastniť (doriti). Prosím, ak nie ste ako ja, tak zvážte vašu účasť. Keby som mohla, tak tam už aj som.

Užívateľ r46152 na Reddite poskytol linky na jednotliv�� zhromaždenia v Bratislave, Košiciach a Nitre: https://www.reddit.com/r/Slovakia/s/uZeC1xmVQj

Instagram Progresívneho Slovenska a Michala Šimečku a KDH neustále poskytujú nové informácie:

Nádej umiera posledná.

[morella-of-pressburg]

Kniha noci - Holly Black

Dobrý večer, prinášam vám svoju prvú knižnú recenziu :D

3.5/5 ⭐

Celý koncept tejto knihy bol podľa môjho názoru veľmi originálny a zaujímavý. Často sa vo fantasy literatúre môžeme stretnúť s tieňovou mágiou, ale ešte nikdy som nečítala knihu, ktorá by to spracovala týmto spôsobom. V Knihe noci existujú tieňotvorcovia - ľudia s oživeným tieňom. Títo ľudia vedia svoj tieň ovládať, akoby to bola ich ďalšia končatina. Dokonca môžu do svojho tieňa vložiť spomienky a pocity, na ktoré chcú zabudnúť. Avšak na to, aby ich tieň zostal oživený, ho musia kŕmiť krvou. Je tu ešte jeden háčik. Ak budete svoj tieň kŕmiť priveľa alebo cudziou krvou, môže sa od vás tieň odtrhnúť a spôsobiť naozaj veľa problémov.

Postavy, dej, celkový dojem: ↓

Postavy:

Hlavná postava je bývalá zlodejka Charlie Hallová, ktorá sa rozhodla skoncovať so svojím bývalým spôsobom života. Zamestnala sa v bare, našla si frajera, ktorý platil polovicu jej nájomného, a snažila sa zabudnúť na svoju minulú prácu.

Charlie sa mi ako postava páčila a jej osobnosť bola dobre napísaná. Je to impulzívna, ale šikovná mladá žena, ktorá však často robí zlé rozhodnutia (a je si toho vedomá).

Vince je Charliin frajer, ktorý býva spolu s Charlie a jej sestrou Posey. Jeho postava sa mi na začiatku zdala nemastná-neslaná a ktovieako neprispieval k deju, ale to bolo zamerné. Jediné, čo o Vinceovi na začiatku vieme, je, že nemá žiaden tieň a nerád rozpráva o svojej minulosti. Jeho osobnosť sa však počas deja vykryštalizovala a čoskoro sa z neho stala naozaj veľmi zaujímavá postava.

Dej:

Na začiatku sa dej hýbal celkom pomaly. Autorka nám predstavovala postavy a vysvetľovala, ako funguje mágia v tomto svete. Toto bol môj hlavný problém s touto knihou. Autorka vysvetľovala magický systém takým spôsobom, ktorý pripomínal takzvaný info-dumping. Dala nám veľa informácií naraz a strácala som sa v tom. Hneď od začiatku boli používané slová ako tieňotvorca, oživený tieň, bábkar, maska (nie tá na tvár, ale povolanie) a rôzne iné pomenovania vecí, ktorým som vôbec nerozumela. Autorka potom vysvetlila význam týchto slov, ale potrvalo mi celkom dlho kým som vôbec pochopila, ako táto tieňová mágia funguje. Častokrát bol spomenutý nejaký detail (väčšinou nejaký druh tieňotvorcu alebo nejaká magická kniha), o ktorom som vedela, že ho autorka spomenula a vysvetlila niekde na začiatku knihy, no bolo ťažké tieto informácie už spätne nájsť.

Avšak, keď už som si zvykla na tento magický systém, a prijala, že niektoré vysvetlenia už pravdepodobne ani nenájdem, príbeh nebol vôbec zlý. Bolo vidno, že si autorka dala na tomto magickom systéme záležať a bol naozaj detailný a originálny.

So samotným dejom som nemala žiadne veľké problémy. Hýbal sa tempom, ktoré dávalo zmysel a nič nebolo ani príliš pomalé (až na úplný začiatok knihy), ani príliš urýchlené. Hlavne sa mi páčil záver knihy (približne posledných 100 strán), pretože sa tam stále niečo dialo a stále ma niečo prekvapilo. Úplný záver knihy (posledná kapitola) bola šok za šokom. A už úplne ma dostala posledná dvojstrana. Túto knihu som dočítala, a hneď som si išla vyhľadať, kedy výjde druhý diel.

Celkový dojem:

Dobrá kniha s originálnym nápadom a zaujímavými postavami, ale na začiatku bolo trocha ťažké pochopiť, o čo tam ide, a ako funguje mágia v tom svete.

[berush01]

Bolo to šialené... keď sme vrátili naspäť do Puebla, spolu s Vinnetouom a mŕtvym Tujungou, jeho adoptívnym synom, sa Vinnetou skryl vo svojom príbytku. Nechcel vidieť nikoho.. A so mnou od chvíle kedy našiel svôjho syna mŕtveho na bojisku v pevnosti nepromluvil ani slovo... Ani len nemusel, bolo na ňom jasne vidieť že z jeho smrti obviňuje aj mňa. Hlavne mňa...

Dva dni som ho nevidel, nezúčastnil sa ani príprav na pohreb... Tretí deň už som nevydržal, a nekompromisno som vtrhol do jeho súkromia. A to čo som uvidel, ma takmer porazilo... Vinnetou, ten hrdý, vždy naprosto ovládajúci sa náčelník všech Apačov, sedel shrbený na lôžku, v očiach nezmerný smútok, bolesť, beznádej.. vlasy rozcuchané, skeľný pohľad, se stopami sľz na tvárach.. Ani len nepohnul svalom, keď som vstúpil. Zovrelo sa mi srdce, nad jeho stavom. Troma krokmi som bol pri ňom, pevne som ho objal, a bolo mi naprosto jedno že zvyklosti Apačov nedovoľovali, aby hrdý Apač projevil pred ostatnými svôj žal a slzy. On vedel že predomnou môže. Trvalo dlho, než bola posledná slza vyplakaná, a než sa prestalo jeho telo zúfalo otriasať plačom... A celý čas som mu hovoril:"Vinnetou, brat môj, odpusť mi.. toto som nechcel!! Nikdy bych ho vedomo neohrozil, musíš mi to veriť.." To už sme plakali obaja...

"Vinnetou, brat môj.. je čas. Musíš sa s ním ísť rozlúčiť.."

Zhlboka, pomalu sa nadýchol. Vstal a vodou z nádoby u okna si opláchol obličej. Zrazu to bol opäť vrchný náčelník všech Apačov. Hrdý, vzpriamený, s neproniknutelným výrazom. Pristúpil som k nemu, a mlčky naňho hľadel.

"Vinnetou ďakuje svôjmu bratovi.." Nič viac...

Smútok z jeho hlasu priam striekal, no pohľad mal jasný, a ruky ktoré mi podal, pevné.

Celý pohrebný obrad a nasledujúci slavnosť na počesť jeho adoptívneho syna na sebe ako náčelník nedal znať vôbec nič, aj keď to bola preňho posledná príležitosť dať najavo čo cíti, vyjadriť svôj nezmerný smútok... Videl som na ňom ako trpí. Sám.. Po pohrebe a slavnosti som ho vyhledal, a odviedol ho naspäť do Puebla. Už po ceste som cítil, ako sa trasie. Bol so silami v koncoch, no nehodlal pred bojovníkmi ukázať čo len zrnko žiaľu a smútku. To som mohol vidieť len ja..

Zaistil som dvere, a pak sa s Vinnetouom posadil na lôžko. Sedeli sme ruku v ruke, spolu... potme.. a pak sa na mňa pozrel, v očiach nevyslovený dotaz.

Celý sa chvel, a keď som mu siahol na líce, bolo mi jasné prečo. Telo mu zachvátila horúčava. Nebolo divu, za posledné tri dni bol vyčerpaný. Donútil som ho ľahnúť si, a privinul ho k sebe. S tichým vzlykom sa ku mne pritiahol, ako by sa potreboval uistiť, že žijem, že som skutočný...

"Šarli, povedz mi.. prečo? Prečo ma všetci čo milujem opúšťajú...???"

"Ach.. láska moja, takto nesmieš premýšľať.. veď ja som tu stále. S tebou, vedľa teba, pre teba.."

Zaťal ruky do mojej loveckej košele, v poslednom záchvevu smútku a neistoty, a pak sa ma smutne, ale pevne a jednoducho opýtal:

"Šarli, môžme sa milovať? Potrebujem ťa, láska."

Pevnejšie som si ho k sebe privinul, a zvyšok noci venoval svôjmu Vinnetouovi...

[daviddajly]

365/365

Posledná fotka z 365 cyklu

ďakujem za pozornosť :)

Veselý nový rok

[everythingsucksandutoo]

tá posledná časť hits really REALLY hard.

Things no one tells you about when you’ve been mentally ill for years and it won’t get better

— everyone will give up on you. Some will say it upfront, some will have indirect ways of showing it (you’re a lucky mf if you still have someone )

— your symptoms/ breakdowns/ panic attacks are cute for a few months. Everyone wants to help. Later on people find them annoying and inconvenient

— you will be blamed for not getting better. Doesn’t matter if you’re doing therapy, taking meds, exercising, eating well and sleeping. You can do all of it, some of it or none of it. They will find fault in your efforts.

— desensitization to your pain. This one isn’t their fault, it’s human nature. But it happens and yes it hurts cuz you would wish you were desensitized to your own pain but you have to feel it no matter what. Doesn’t matter if it’s the millionth time. It demands to be felt.

— people move on. But you can’t. You see people cope and get over things while you simply can’t. And it’s so much worse if you’ve been mentally ill for years. Even the smallest things break you and trigger you.

— you slowly realize this world isn’t made for mentally ill people in any way

— you’re tired / fatigued all the time. You have been for years now. You simply exist but you aren’t capable of living anymore. Your illnesses have taken everything that made you feel alive. You’re nothing but a shell. A body.

[jesterbenedicte]

"The last drop of coffee always tastes like 'almost,' a silent laugh from the cup."

Translation: Russian: "Последняя капля кофе всегда на вкус как 'почти', тихий смех из чашки." Slovak: "Posledná kvapka kávy vždy chutí ako 'skoro', tichý smiech z šálky."

[kralovnaserotoninu]

Nepila som od augusta, no nie som vôbec šťastnejšia. Práveže naopak. Smutná. Táto choroba je tak skurvene smutná. Niekedy to boli aspoň výkyvy nálady, veľká prča, dnes je to čistý smútok. Agonia. Aj keď sa smejem, rozmýšľam nad smrťou. Nie som suicidálna, len som smutná z toho že ešte žijem. Nie je z tohto cesta von. Prvé dva týždne po prepustení z nemocnice sa vždy cítim dobre. Neviem prečo sa nedokážem tak cítiť aj potom. Čistá agonia, všade. Vo mne. Okolo mňa. Mám pocit akoby som strhla všetko pekné okolo seba so sebou a navždy to ponorila. Ako rieka. Mám v sebe postavené schodisko kop lna princípe paradoxu. Samé zo seba vychádza a samé sa do seba vracia,hoci má poschodia. Je to ako bg som balansovala na tenkom lane, ktoré nie je ničím upevnené a nikam nevedie. Väčšina času ktorý prežívam je bolestivá, nepríjemná. Nechcem sa aktívne zabiť, to je veľa bordelu a bolesti. Najradšej by som zaspala a nikdy sa neprebudila. Zanevrela som na to že možno mi raz bude lepšie. Prestala som o tom hovoriť. Ku psychiatrovi a psychológovi idem aby sa nepovedalo a najbližší mali pocit že niečo robím. Som ako oheň ktorý každého popáli. Každého kto okolo mňa prejde. Nepoznám človeka ktorý by odomňa odišiel nepopálený. Stále tliem a tliem, nie a nie vyhoriiet. To myslím ako smrť. Keď umriem nechcem aby niekoho napadlo ze aká škoda. Mŕtva verzia mňa je najšťastnejšia aká môže existovať. Požiera ma obrovský smútok. Toto nie je už ani depresívna epizóda. Myslím si že toto je posledná zastávka. Nič iné už nepríde. Chýbajú mi moje výkyvy, zvláštne povedať. Už si ani nepamätám aký je to pocit mať eufóriu, radosť, či dokonca impulz. Dochádzajú mi sily. Cítim sa neskutočne vzdialená od ľudí, od každého jedného človeka. Prežila som všetko čo sa stalo, no najviac sa bojím že neprežijem seba. Každý jeden deň rozmýšľam nad smrťou. Nie nad samovraždou. Iba smrťou. Skúsila som Prisahám Bohu všetko na svete. Najšťastnejšia som bola 3 týždne po prepustení z nemocnice. Potom sa znova všetko zhoršilo a ja som prestala aj brať lieky, ale až po tom ako sa všetko zhoršilo. Nevidím zmysel. Nerozumiem prečo som najšťastnejšia vždy len po prepustení z nemocnice, začnem sa venovať vytváraniu vecí, čítaniu atď, no potom sa vrátim vždy k tomu horšiemu bez toho aby som pre to niečo robila. Ostatným hovorím ze po prepustení som šťastná nebola, pretože odmietam priznať že už sa tak zďaleka necítim. Aj sa za to hanbím, že nikdy to netrvá dlhšie než mesiac. Nehovorím viac o tom. Nevidím dôvod prečo hovoriť o tom jak mi je. Doktori nevedia pomôcť, lieky to isté. Prestala som. Dva týždne dozadu mi kamarátka povedala že jej sestra ma diagnostikovane hpo a či by som sa s ňou o tom neporozpravala. Povedala som jej že nie. Odmietam dávať niekomu nejaké rady, hovoriť o tom. Ja sama som si s tým musela poradiť a počúvať druhých o tom ako to ide ľahko zmeniť celé roky. Nech si to zažije každý. Viac hovorím ľuďom že hpo už nemám, že mi celé roky dávali zlú diagnózu. Odmietam hovoriť o tom aj s ľuďmi ktorí to majú. Nech vedia aký je to pocit žiť s tým roky, a byť nepochopení. Nech si zistia všetko sami. Nech si zažijú všetky symptómy sami a nech sú z nich prekvapený ako ja. 

[oxalistrichocalyx]

Láska

Snívam o momente, kedy nájdem svoju rodinu. Moje srdce prekypuje láskou, ktorú nemám komu dať, pretože všetci, komu by som ju rozliala, sú príliš ďaleko, a naše zriedkavé stretnutia nie sú dostatočné na to, aby som ju minula. Bože, len po tom túžim, rozdávať tú lásku, ktorá je v mojom vnútri. Nevyužitá sa kazí ako jogurt, degeneruje, mení sa na niečo zlé, otravujúce, a jediný človek, ktorého môže otráviť, som ja, pretože iba ja jediná som k dispozícii.

Človek je spoločenský tvor, vyvinul sa na život v spoločenstve a bez neho upadá a chradne. Viem, že by som mala druhým ľuďom čo ponúknuť. Mám v sebe toľko lásky, len ju rozdať niekomu, kto ju potrebuje. Ale v mojej blízkosti nie je nikto, kto by ju prijal. Môj život je tak prázdny, pretože ho celý vypĺňa môj smútok a moja závislosť, ktorá sa stala prostriedkom na jeho vyliečenie, no jediné, čo robí je, že ho iba prehlbuje. A tak nezostáva žiadny voľný priestor pre iných ľudí, pretože môj pohár sa prelieva, prekypuje, a ako je možné naliať niečo do plnej šálky? To sa proste nedá.

Zdá sa, že osamelosť je mojím tragickým osudom, ktorý ma prenasleduje už roky, a bez ohľadu na to, kam sa presťahujem, ako zmením svoj imidž, vždy ma dobehne. A mne zostáva len žiadostivosť, chtíč po vzájomnom spojení, ktorý zostáva nenaplnený. A keď sa mi konečne podarí nájsť niekoho, koho ľúbim, tak sa musím posunúť ďalej.

Viem, že to nie je zdravé upínať sa na pár ľudí a čakať, že ma urobia šťastnou. To žiadny človek nedokáže. Ja by som len chcela nájsť svoj kmeň, svoju rodinu, s ktorou by som mohla zostať navždy alebo aspoň dovtedy, kým by ma to neomrzelo. Pretože láska v mojom srdci potrebuje byť odovzdaná - chcela by som ňou naplniť iného človeka ako prázdnu čašu, až kým by mojou láskou neprekypovala až po okraj. Ale nemám koho. Vo chvíľach vytriezvenia si uvedomujem, že to chce čas, že nájsť svojich ľudí je proces, ale moja hlava, ktorá je nastavená vždy na to najhoršie východisko, mi hovorí, že takých ľudí už nikdy nestretnem - pretože kto by chcel strácať čas s takým strateným prípadom, ako som ja? Môj smútok, moja choroba presakuje do všetkého, čo robím, aj do mojich vzťahov. Keď som s milovanou osobou, nedokážem si pomôcť, som proste sama sebou, lebo to je jediné, čo dokážem, no to zároveň znamená, že ju infikujem svojím smútkom. A to nechcem - to je tá posledná vec, ktorú chcem robiť; spôsobovať ešte viac utrpenia už aj tak trpiacim ľuďom. No to, v momentálnej fáze svojho života, naozaj nedokážem, pretože smútok je mnou a ja som ním. Snáď sa to v budúcnosti zmení, no teraz je to tak ako to je.

Bože, prečo ma stále nútiš opúšťať ľudí, ktorých milujem? Ja viem, že nestálosť a zmena je základnou vlastnosťou života, a že tí, ktorí to nedokážu prijať, budú trpieť najviac - ľudia, ktorí sa snažia zachytiť sa určitého momentu a spraviť ho permanentným sa nestretnú s ničím, len s bolesťou, pretože to je ako bojovať s gravitáciou alebo smrteľnosťou; jednoducho to tak je a hotovo. A tak mi nič iné nezostáva, len kvôli tomu žialiť. Možno je toto mojím osudom - zamilovať sa a nechať ísť. A zamilovaním nemyslím jedine tú romantickú lásku, ale aj lásku kamarátsku alebo lásku k rodine - proste niekoho miluješ, no delia vás dlhé kilometre, a aj keď toho človeka môžeš raz za čas navštíviť, nebude stálou súčasťou tvojho života. Nemôžeš mu len tak napísať, že dojdi na kávu, lebo je ďaleko, má svoje povinnosti, a nemôže za tebou len tak vyraziť, pretože tebe je smutno.

Mala by som sa asi viac sústrediť na to, čo je tu a teraz, na nové priateľstvá, ktoré môžem nadviazať teraz, ale ja som stále zaseknutá na tých starých, a to je to, čo ma dojebáva. Pretože vždy som bola taká - ohliadala som sa do minulosti, prežívala minulé zážitky, priateľstvá a vzťahy, nikdy nie v prítomnosti. Pretože prítomnosť a budúcnosť je desivá - neznáma. Ale minulosť? Tú už dôkladne poznám. A ja som vždy bola ten typ človeka, ktorý inklinoval práve k tomu starému a známemu, pretože to je už bezpečné, prebádané územie, tam sa nemusím ničoho báť. Pretože pravda je taká, že ja sa tak strašne bojím. Bojím sa života, bojím sa neznámeho, bojím sa, že to nezvládnem. Cítim sa ako malé dieťa uviaznuté v tele dospelej ženy, ktoré musí čeliť všetkým tým povinnostiam, ktoré sa od dospelého človeka očakávajú, a len tak nejak idem s prúdom, vydesená, v zúfalej snahe zachytiť sa čohokoľvek, čo mi môže aspoň nachvíľu poskytnúť nejaký záchytný bod v tej zúrivej rieke života, v ktorej sa topím každý jeden deň - či už je to nejaký človek alebo substancia, ktorá mi aspoň nachvíľu poskytne útočisko, aj keď ma na výmenu potom zničí, pretože taká je realita drog; úľava na úver so 100% úrokom. Teraz ti uľaví, ale potom ti to pekne spočíta. A taká je aj úľava v druhých ľuďoch, nie? Teraz ti dajú komfort, ale potom aj tak odídu.

Viem, že moja fixácia na druhých ľudí v mojom živote je nezdravá. Viem, že sa až príliš namotám na niekoho a potom to tak bolí, tak strašne ma to bolí, keď ten človek nie je pri mne, že mi to dáva príležitosť na zamyslenie, či to vôbec za to stojí. Či to stojí za to sa fixovať na druhých ľudí, pretože pre mňa je to tiež ako droga - keď si so mnou, som v eufórii, ale tvoja neprítomnosť ma ničí. Uvedomujem si, že je to nezdravé.

Nedávno som mala sen s mojím najlepším kamarátom, v ktorom som prežila všetky tieto pocity - spolupatričnosť, pocit, že konečne ma niekto chápe a súznie so mnou. Ale zobudila som sa v takej emocionálnej bolesti, že som si uvedomila, že moja fixácia naňho môže byť vážne nezdravá. Mám pocit, že ho ľúbim až chorým spôsobom - že mám pocit, že som konečne našla človeka vo svojom živote, ktorý ma dopĺňa. No v skutočnosti nikto nie je schopný vyplniť v mojom živote takúto funkciu - nikto ma nemôže doplniť. Nijaký iný človek nedokáže vyliečiť tú bolesť v mojej duši, to dokážem len ja. Ale jeho prítomnosť jej uľavuje dokonalejšie, ako akákoľvek iná droga, ktorú som doteraz vyskúšala. Možno nie dokonalejšie, ale určite efektívnejšie - aspoň z toho nemám štvordňový dojazd. Ale svojím spôsobom ma to bolí oveľa viac. Bolí ma ten pocit, že som našla človeka, ktorého naozaj milujem, ale nemôžem byť s ním, pretože je ďaleko odo mňa. A potom, keď sa raz za čas stretneme, cítim znova všetku tú lásku, ktorá potrebuje byť odovzdaná, a on potom odíde. A ja to nezvládnem - vidieť ho odchádzať, s pocitom, že neviem, kedy ho zas uvidím, ma tak bolí, že to radšej v sebe zabijem ďalším alkoholom a drogami, pretože to nedokážem spracovať. Uvedomujem si, ako šialene to znie - tu v tomto meste je určite tisíc ďalších Denisov, s ktorými by mi bolo tak dobre, ako je mi s ním, ale pravdepodobne ich nikdy nestretnem, nikdy sa k nim nedostanem tak blízko, aby medzi nami mohlo vzniknúť také puto.

A tak len pozorujem ľudí vo svojom okolí, ktorí si sadajú na kávu na námestie pod Michalskou bránou so svojimi vlastnými Denismi, pijú s nimi kávu a rozoberajú s nimi, aký napiču deň dnes mali, ale jeho prítomnosť to robí všetko znesiteľným - pretože počúva, poľutuje, popičuje, ale hlavne tam JE - v dobrom aj zlom.

Pretože iba to ja potrebujem - ja od nikoho neočakávam, že vylieči moju boľavú dušu, že zaplní tú zývajúcu čiernu dieru v mojom vnútri; viem, že to dokážem urobiť iba ja. Ale viem, že prítomnosť milovanej osoby tú bolesť robí znesiteľnou - že je to dočasné útočisko, ostrov, na ktorý dokážem vyplávať a nachvíľu na ňom spočinúť, vydýchať sa, oddýchnuť si, predtým, než znova začnem plávať v tom hlbokom, studenom, smrteľnom oceáne zvanom život.

[depog]

wild wild beast

Čo všetko D'EPOG desať rokov prísne tajili? TRASH alebo PERLY?��Prečo? Sú to vôbec ľudia? NIE! Sú zvieratá? NIE! Tak čo sú? Tušili ste to, ale neboli ste si istí. KENTAURI! Dôkazy sa rozhodli sami zverejniť v novej štvordielnej multižánrovej sérii WILD WILD BEAST.

Ide o veľké odhalenie. Nič už nebude ako predtým. Zrod západnej civilizácie? THE COLLAPSE OF CIVILIZATION! Premiéra prvej časti je nastrelená na obdobie KENTAURA. Skalní fanúšikovia dostanú to, čo vždy chceli. DOOM. Neskalní ešte viac. Koncentrovaná AUTHENTIC apoetická D'EPOG konvencia, ktorá sa nemusí držať REALITY ani ČSFD hodnotení. Milk šejk namiešaný z road movie, acid westernu, soap opery, queer fantasy a mockumentu. Namixovaný ako najkvalitnejší paradajkový džús v Bloody Mary, ktorú večer pri vatre popíja TOM OF FINLAND sediaci na Moravskej sahare.

Krv, láska, sex, slzy, tanec, rúž, chlast, country, sekery, stetsony a klondajky, biely vigvam v temnej noci, genderovo vyvážení cowboys a cowgirls, CENTAUR GIRL BOSS, nepoškvrnené počatie, tehotný Radim, Zuzka rúbajúca drevo, Magdine boky v rytme hula hoop, Janetine perly sviniam, Luciine slzy, Zdendov Powerpoint, Matyáš na kosačke. Iný príbeh Alvina Straighta. Sila nehybnosti. WE'VE GOT THE POWER. Posledná kvapka. Perla zo zrnka piesku. Nekonečný príbeh.

WHERE DID YOU COME AND WHERE DID YOU GO COTTON EYE JOE? 

Kto zachráni tento svet? Nepoškvrnené kentaurie mláďa.

HOWGH.

(c) Zuzana Janečková

[clovekcislo1]

Nebola by som prvá, nebola som prvá.

V okamihu sa mi všetko zdalo byť jednoduché

Päste do seba narážali, v okolí praskala voda

Zdalo sa mi to byť jednoduché

V očiach hnev a smútok, používanie zbraní, zabrání svetu zdať sa nám krajším

Pozerať sa cez steblá trávy

Zaradiť sa medzi tých, čo nepoznajú

Zaradím sa medzi tých, čo nechápu

Zaradíš ma medzi tých, čo nevymyslia

Hovoríš mi, že si môj pán

Otočíme sa tvárou v tvár a budeme sa tváriť, že naše tváre sa nepoznajú.

Chytáš mi dlaň tou svojou - krehkou, ticho sa ponára do sivej tekutiny. Vieme, že sme v spojení, že sme nájdení, či stratení, že sme len dvaja vtáci k životu odsúdení, aj keď zranení a zmätení.

Druhá ruka kĺže sa ti do vrecka nohavíc - to je čas, keď momety dotkli sa navzájom a nikdy viac už nepustili. Trápim sa nad čiastočkami, a oni tomu nechápu.

Kým sa presekám týmto dielom, budú dávno všetky hviezdy na inej súradnici položené. Dobodané z celých slov, je priam nemožné spraviť celú otočku. Veda bude ako rieka - nesúmerná, nerovná. A do morí papierov vsiaka bezbranná matematika, ktorú vedci nevymyslia.

Nebola by som posledná, nebola som posledná.

[lydiagres]

Čas plynie zdá sa pomalšie, než je jeho bežné tempo.

Možno to súvisí s teplotou vzduchu, ktorá posledný týždeň zvádza súboj o to, či dá viac stupňov vnútri a či vonku. Kým mi steká pot pod kolienkom dolu, píšem tieto riadky. A za bzučania komára, ktorý k týmto dňom žiaľ stále ešte tiež bezprostredne patrí. Toto zdelenie by sa dalo čítať akiste viac poetickejšie, keby neznačilo to, o čom už pochybuje ozaj len málokto. Že sme možno posledná generácia, ktorá má lesy a prírodu a vlastné obydlie v akotak zachovalom stave. Než to všetko teplotou spáli klimatická kríza spôsobená činnosťou človeka. Zmieta mnou nechuť po spoločnosti s akousi potrebou žiť naplno. Som konečne a napriek krízam veľmi vďačná za to, že tempo dní je takéto pomalé a že mám opäť čas byť doma, púšťať korene, udomácňovať sa aby mi tu bolo tak dobre, až by sa mi ani nechcelo ani von. Zároveň, kto vie ako dlho bude svet ešte takýto? Najradšej by som sa rozbehla a chodila zažívať úžasné veci. Ak je teda svet o tom zažívať úžasné veci. Ktosi mi raz povedal: “What is the purpose of life if not to build oneself a soul?” Keď som to teraz chcela dohľadať, ktože to povedal tak múdru vec, Google mi vyhľadal samé purpose-of-life stránky. Očividne zmysel hladá mnoho ľudí. Keby to nie som aj ja, tak by som sa na tom aj potmehúdsky chichotala. No asi som medzi nimi. Stránky som zavrela, veď, múdro som už predsa počula. Soundtrack.

[prudsvetla]

Monáda pôvodne znamenala nedeliteľnú jednotlivú bytosť, neskôr (podľa Leibniza) duchovnú prapodstatu a pod.

Giordano Bruno: monáda je posledná jednotka, za ktorú sa už nedá ísť a ktorá je zrkadlovým obrazom božského celku sveta. V každej jednotlivej bytosti je prítomná celá plnosť a nekonečnosť Boha. Predstava monády tak kladie hranicu nekonečnej deliteľnosti sveta. Monáda ako samostatná jednotka je v súlade so svojím pojmom ďalej nedeliteľná.

Grécka filozofia vraví, že monáda je všetko, čo je jednoduché a nedeliteľné.

Krásny obrázok so slnkom, presne vyobrazuje, čo je to monáda. V monáde sa vyobrazuje vždy v strede plný bod, je to samotný zdroj, alebo oko Boha. V tomto obrázku, je to slnko. A Slnko ako vieme aj z Egypta a z čias vlády Achnatona a Nefertiti, je samotný Aton - predstava obrovského vedomia Zdroja, pre obyčajných ľudí.