#poézia

[alexanderplencner]

sépiový atlas 1/5

deň, ktorý ukončuje nemiznúci, letný, akoby brizolitový kašeľ začíname uchom zastrčeným do mušle hľadaním zvuku z čejsi neporodenej minulosti a násobením okuliarov na kuchynských obrusoch pramatiek potom to pokračuje ubúdaním špiny aj handrou šuškajúcou kliatby do prasklín v podlahe je dusno náhrdelníky z bleskov blčia nad studňami a dážď rachotí po streche s tvrdosťou učiteľskej päste čo všetko sa ešte deje medzi krehkými čiarami sépiového atlasu? líška ustupuje, južné orákulum ju prepúšťa strmá skala špliecha ohnivú rosu na stehná bábiky radostný lomoz v klietke mladé pevné mliečne balvany krúžia po okraji bazéna zelenkavé siete nadúva vietor les klopoce prstami, vlasy víria okolo svojej prechodnej osi (opakované líhanie do olivového tieňa) kaňa plachtí nad vrcholcami smrekov proti smeru samohlások plech nutkavo bubnuje a dočasne znemožňuje vykročiť k nahému stredu tri ryšavé hlávky hľadia cez pulzujúce živé mreže (vysmievaný lesk medi raz vyklíči do ruže) nerezové nity pod palcami odpočívajú v utajenej mlčanlivej existencii ako ryby konár sa taví na dymiacom, tyrkysovom machu doputovať, veľmi namáhavo, k nenáhlivému povzdychu až potom uvoľniť stiahnuté svalstvo v okolí pravého bedra Snaut podpichuje Kelvina (ten horký strach) Harey udiera do zliatinového suda v jej dievčenskom tele klokoce neľudský výkrik oceánskej planéty za opuchnutými obločnicami súperí žiarenie dvoch hviezd a dieťa rozvážne obchádza okraj šedého plyšového slona celým telom, celou malou múdrou hlavou sa prebíja do kože prieskumníka zatiaľ čo štyri plavé holubice skackajú pod mušelínovým závojom

[bezmuzy]

Dávnejšie napísal som aké ľahké ľúbiť by ťa bolo

Cesta k tomu bola ťažká, no o to ľahšie, 

Je veriť v to, že raz keď prídem domov

Budeš tam ty a všetky rána budú krajšie

[theirreverie]

Dlhodobá ťažoba. Veď už  som taká navyknutá, že idem dňami ako zdriemnutá. Neoplatí sa ti nežiť, veď už som podnikla ďalšie zmeny. Prečo túžiť po nich ďalej, veď ani táto stálosť netrvá večne, to je také konvenčné, až si musím zvykať na neobvyklé, ak mám žiť v blahobyte.

[cervenakoviny]

Horí ohník, horí na Kráľovej holi. Ktože ho nakládol? Dvanásti sokoli. Dvanásti sokoli, sokolovia bieli, akých ľudské oči viacej nevideli. Dvanásti sokoli, sokolovia Tatier, akoby ich bola mala jedna mater.

Dáme aj Marínu?

Česká kultura je mít v podvědomí Kytici do toho bodu že i když jste to od základky nečetli, pořád se občas ve 2 ráno díváte do stropu a mumláte "zemřela matka do hrobu dána, siroty po ní zůstaly"

[hypo-critic-al]

Ruže sú červené,

tŕň ruže sa volá emergencia,

[nepomenovana]

cítim

nechala som tie spomienky újsť

už dávno je to všetko len ilúzia

stratená a zabudnutá

tak ako všetko to, čo som vtedy cítila

alebo sa mýlim?

prečo to doteraz cítim,

tak intenzívne,

akoby sa to stalo len dnes?

prečo nie som schopná

jednoducho zabudnúť?

prečo je to všetko stále také čerstvé?

čerstvé ako mladá láska,

ktorá dokáže zmeniť svet?

nebojácna láska,

ktorá nám prúdi celým telom

tkvie v našich myšlienkach a pocitoch

každý deň, každú noc.

nebojí sa ničoho,

ona je silnejšia než akákoľvek prekážka

ona prekoná i neprekonateľné,

nemá hraníc

a každým dňom naberá na svojej sile

prečo je také náročné

zabiť všetky tieto pocity,

myšlienky,

či spomienky?

prečo musím zabiť samú seba,

aby som zabila teba?

prečo ma nenecháš odísť?

prečo ma tu neustále držíš,

keď už nevládzem rozprávať,

plakať,

ani dýchať?

stále cítim

presne to, čo som cítila kedysi

a obávam sa,

že nič z toho nikdy cítiť neprestanem

[foxuniqueirony]

z tvojich pier

chcem odčítať mier.

🕊️🕊️🕊️🕊️🕊️🕊️🕊️

[anton-bernolak]

Nechce sa mi tomu veriť, ale ja tuto s Jankom súhlasím. Tá tvoja… poézia… nestojí za nič.

Moje probuzení v Praze bylo poněkud traumatizujíci. Slyšet ten paskvil, co se nazývá moderní čeština, mně málem dostalo do hrobu podruhé. Moderní technologie zjevně dosti pokročili, což mne těší. Jízda "šalinou" byla velice příjemná, až na všechnu tu "moderní češtinu" kolem mne. Nu, normální řeči tady nikdo nerozumí, a tedy, chtíce předejít dalším nadávkám do Moraváků, jsem se začal učit moderní pravopis.

Pak jsem se rozhodl doběhnout posledních dvěstě let historie. To mne dostalo na pokraj smrti *počítá na prstech* potřetí, počtvrté, popáté...

Nejsem si jist, jaký druh revenanta jsem, ale nezdá se, že jeden z těch do domů vpadajících, krev sajících. Želbohu. Asi budu muset zabít Vladimíra Mečiara prostředky, které by použil normální smrtelník.

Fakt, že jsme po šest či sedm desetiletí měli svůj vlastní stát, v němž jsme konečně žili jako jeden národ, a pak jsme to tak neskutečně, jak se teď říká, zorali, DVAKRÁT, mne velice skličuje. A pak se dovídám, že stejně jako s vlastníma novinama mně i s vlastním tumblr blogem ti parchanti @anton-bernolak a @ludovit-velislav-stur předběhli.

Ve skratce, můj návrat k životu zatím neprobíhá dobře. Mojí jedinou útěchou je neskutečné množství úžasných odborných periodik dostupných online. Inu, hledat útěchu ze společenských zklamání ve studiu - jakoby mé mládí nikdy nezkončilo.

O případné změně tohto stavu budu čitatelstvo blogu informovat.

[damnmind]

Na škole sme básne rozoberali, dnes ich skladáme.

Z črepín vlastných svetov

a naivnej lásky v posteli plnej kvetov.

Z Miletičky.

Romantici a romantičky.

Snažíme sa nájsť online pochopenie a virtuálne publikum.

V stereotype šedých dní hľadáme unikum

a v priezračnej vode z princípu zákal.

Vyhorení kriesime dávno mŕtvy zápal.

…jediné do čoho vkladáme srdcia sú dvojkliky na fotky

[alexanderplencner]

Som spokojná.

[bezmuzy]

Prebdené noci

Vraciam sa sem občas po rokoch

často staré rýmy iba oprášim

Nečíta to takmer nik, tak pochop

Ak nevládzem spísať rýmy...

Ak nevládzem doslova znova

Spísať to znova doslova

Ak nevládzem, ak nehľadám...

[theirreverie]

[i0nlyneedhonesty]

A tak pijeme víno

Aby sme sa vyrovnali s vinou

Ktorú spáchame

Budeme cítiš slasť a rozkoš

Len moja drahá

Roznož

[reshiiii]

sangre y leche eres tú

de miel y primavera oliendo

de castañas es tu pelo

ojos de mar

y labios par

de color dolorosa

[zlahlava]

pečeň v alkohole sa mi topí

po láske zostali mi na srdci nemalé stopy

unavené oči a ruky zjazvené

aj prázdne sľuby sú násilie na žene

[sietovka]

Vášnivá, vrúcna ale aj detsky dychtivá poézia spontánneho lyrika

Vášnivá, vrúcna ale aj detsky dychtivá poézia spontánneho lyrika

Spisovateľ si niekedy sadne od čitateľa tak ďaleko, že si ledva rozumejú a inokedy, v tom lepšom prípade, plece k plecu. Jozef Mokoš si dokáže prisadnúť tak, akoby nám svoje básne sám šepkal do ucha. Jeho súborné dielo Štyri nočné obdobia tvoria štyri básnické skladby: Praskanie krvi, Pribúdanie kruhov, Jesenné litánie a Písanie/é do snehu, ktoré napísal v priebehu štyridsiatich rokov. Spolu…