#možno to uvidíš

[snehobiela]

straty

Hovorieval si mi, ako sa mám sústrediť na priority – školu, prácu, veci, ktoré mi vyformujú budúcnosť a sú dôležité, pretože proste sú. Ja sa na ne sústredím, strážim si ich ako sa len dá, ale za tie dva roky si sa mi stal aj tak jednou z najdôležitejších vecí ty. Keď sme sa v októbri rozišli, akoby všetky tieto veci okolo nemali zmysel, ak by som nekráčala vedľa teba. Robila som to všetko stále s dobrými výsledkami, formovalo ma to, ale bez teba to nedávalo absolútne žiaden pocit radosti.

 Keď sme sa dali znova dokopy, sľúbila som si, že ťa už takto nestratím. Že nechcem byť príliš, že akékoľvek moje škaredé maniere a vlastnosti mi nestoja za to, aby som opäť prišla o to, čo máme, lebo kdesi vo vnútri viem, že k sebe jednoducho patríme. Po tom všetkom. Že bez teba ten svet jednoducho z nejakého dôvodu zmysel nedáva.

 Že chcem počúvať aj o veciach, ktoré ma absolútne nezaujímajú, ak je to z tvojich úst, prikyvovať a usmievať sa. Že nechcem zabíjať pavúkov, ale vynášať ich von a chrániť ich, hoci ma desia. Že chcem prenášať chrobáčikov z ciest do kríkov alebo na stromy. Že si chcem rozbiť kolená keď budem s tebou utekať lesom alebo na električku, že ťa chcem čakávať doma keď sa budeš vracať z ciest po Gruzínsku, dať ti bozk na čelo a smiať sa na tom, aké si trdielko, ak polovicu vecí cestou stratíš. Že sa chcem naučiť swingovať a ísť si s tebou zatancovať až kým nebudem vládať. Že chcem aby si sa pri mne zlostil na politiku a morálku, chcem počúvať o vojnách, o ktorých by som sa inak nedozvedela a chcem aby si si vymýšľal tie tvoje šialené príbehy, ktorým vždy uverím. Aby si ma chytil za ruku v spánku a povedal mi, že ma tiež potrebuješ. Aby si ma len tak buchol po zadku, zavolal mi po dlhom dni a usmieval sa, keď ležím vedľa. Aby si prekrútil očami, keď poviem hlúpy vtip alebo chytím za slovíčko. Aby si na mňa nakričal, len aby sme sa potom uzmierili a boli šťastní, že sa máme. Aby si zabúdal – na to, že sme boli dohodnutí, na výročia a schôdzky a aby som ja len pokývala hlavou a rátala s tým, že musím nenápadne pripomínať.

 Aby sme boli opäť svoji.

 A ja sa neskutočne bojím, že už nikdy nebudeme a bolí z toho doslova celé telo, pretože som ťa pravdepodobne opäť stratila a svet prestáva dávať zmysel.

[taktrochu-vojdpankova-vila]

Slovopad/Wordvember 04 - Hlasy listí

Aaaand we're back! Dneska se vracím k fantasy univerzitě z prvního dne, dozvíme se trošku lore a tak!

Podzim v lesích na severu byl to nejkrásnější, co Gerda znala. Smíšený les, ve kterém vyrůstala, se najednou z velké části zbarvil do ruda, žluta a oranžova a zemi pokrylo listí. Pravidelně každý rok vznikla pod okny srubu, ve kterém Gerdina rodina bydlela, ohromná hromada listí, pohrabaného po celé vesnici. V polovině podzimu už byla tak veliká, že se Gerda a její sourozenci nenamáhali slézat z podkrovního pokojíku po příkrých schodech a skákali z okna rovnou na hromadu. Když se teď rozhlížela po univerzitním kampusu, docela jí to chybělo.

Trávníky kolem budov univerzity byly barevným listím téměř nedotčeny. Na vině byli patrně univerzitní zaměstnanci, kteří jakýkoliv list, který dopadl na trávu, okamžitě přemisťovali do pytlů a odnášeli někam pryč. A i když se snažila sebevíc, nikdy neměla dost času na to, aby se jí podařilo zjistit, kam listy kolem univerzity mizí.

“Nejspíš je někde pálí,” usoudil Wid, když se ho na to v jídelně zeptala s nadějí, že mu o tom jeho starší sestra třeba něco řekla.

“Nebo je vozí na kompost?” navrhla Brenda, která se znenadání objevila u jejich stolu. Wid vyjekl a Gerda jen sledovala, jak mu rudnou uši. “Nejspíš prostě chtějí, aby tady byl pořádek,” dodala Brenda smutně. “Kdybychom byli v lese, bylo by to jiné…”

“Taky ti chybí listy?” vyhrkla Gerda. Brenda přikývla.

“Vyrůstala jsem na kraji lesa, strávila jsem tam prakticky celé dětství. Jestli budu mít příležitost, až tady skončím, tak odejdu do lesů a pokud možno je už neopoustím.”

“Takhle mluvil můj bratranec Pelje o horách,” vzpomněla si Gerda.

“Jak to s ním dopadlo?”

“Žije vysoko v horách a stará se tam o svatyni. Když jsem ho viděla naposledy, měřil přes dva metry.”

“To je u trollů normální výška?” ozval se Wid.

“Podle možností. Většina z nás co žije v domech a vesnicích, není o nic větší než lidé. Občas i trochu menší. Ale ti, co tráví celé roky na rovinách nebo v horách pod širým nebem��� Našinci to obvykle berou jako hotovou věc, nikdo moc nepřemýšlí nad tím, jak to přesně funguje, ale ti co žijí v takhle velkém prostoru bez střechy nad hlavou, většinou ve větším souladu s přírodou, většinou prostě rostou dál. Nestává se to často, jenom u těch opravdových samotářů. Vypráví se historky o trollech, kteří byli velcí jako hory, ale největší, jakého jsem viděla já, měl tak čtyři metry? O moc víc určitě ne. Myslím, že v dnešní době už by žádný troll nenarostl o tolik víc.”

Brenda se zájmem poslouchala. Wid zíral někam na strop, ale Gerda by se vsadila, že se snaží odhadnout, jak vysoko jsou čtyři metry a co by pro strop a dveře v jídelně znamenala tak vysoká osoba.

“Myslím, že tvého bratrance si asi na čaj nepozvu,” usoudila Brenda s lehkým úsměvem.

“Jemu by to asi ani nevadilo,” přiznala Gerda. “Řekla bych, že je spokojený tam, kde je.”

Brenda přikývla a ohlédla se na Aldaru, která seděla u stejného stolu o pár míst dál.

“Co ty, Aldaro, tys taky vyrůstala v lese, že? Nechybí ti listí?”

Elfka překvapeně vzhlédla od večeře.

“Já- nevím,” zamumlala a znovu sklopila hlavu. “Možná. Nepřemýšlela jsem nad tím.”

“Jednou na podzim vás vezmu k nám,” rozhodla Gerda. “Ať si můžete taky zaskákat do listí.”

***

Slunce bylo ještě za obzorem, když Gerdě několik dní po debatě v jídelně začal někdo jemně třást ramenem.

“...seděje?” zamumlala rozespale.

“Pššššt,” ozval se tichý hlas její spolubydlící. “Pojď se mnou.”

Aldara počkala, až si Gerda obuje boty a přehodí přes ramena vlněný plášť. Potom ji vyvedla z kolejní budovy.

“Teď ti musím zavázat oči,” oznámila vážně. “Ale nemusíš se bát, nemám v úmyslu nic zlého!” dodala spěšně.

“Kam jdeme?”

“Uvidíš,” zamumlala Aldara rozpačitě. “Je to překvapení.”

“Dobře,” kývla Gerda. “Tak do toho.”

Aldara jí opatrně zavázala oči a pak ji vzala za ruku. Její ruka byla překvapivě teplá a, jak se dalo čekat, měla pět prstů, ne čtyři jako ta Gerdina. Gerdu napadlo, že to je něco, co by v budoucnu ráda prostudovala. Pro teď se ale nechala vést přes kampus někam za skleníky.

Jak pokračovaly dál, přinesl noční vánek ke Gerdiným uším něco povědomého. Stovky šustivých, šumivých zvuků, jako když listím v jejím rodném lese prolétl vítr a ono se rozšumělo spoustou jemných hlásků. Pak jí listí zašustilo kolem nohou a Aldara se zastavila.

“Jsme tu,” oznámila tiše a pustila Gerdinu ruku. Bylo slyšet zamumlané zaklínadlo a Gerda přes šátek, který měla přes oči, zaznamenala jemné světlo. Pak jí Aldara šátek sundala.

Obě dívky stály na palouku, uprostřed kterého byla navršená hromada listí. Zdaleka nedosahovala takových rozměrů jako ta z Gerdiny vesnice, ale i tak šlo o obdivuhodné množství listí. Nad ní se vznášelo několik magických světel.

“To je jediné kouzlo, které zatím zvládám,” přiznala Aldara skromně.

“Tahle hromada je taky kouzelná,” prohlásila Gerda. “To ty?”

“Mluvila jsi poslední dobou hodně o listí. A zmínila jsi hromadu, do které jste skákali? Znělo to hezky. Přemýšlela jsem, že něco takového zkusím, ale myslím, že nevím, jak na to…”

“Nevíš si rady se skákáním do hromady listí?”

Aldara byla úplně rudá, ale přikývla. Gerda se usmála.

“Tak v tom případě tě tomuto starobylému umění budu muset naučit.”

[bezzivota]

každý večer sa rovnako vraciam domov: po štyroch sa plazím cez prah dverí, omráčená ľadovou triaškou, z úst sa mi vydiera tlmený šepot. každý večer sa usteliem medzi postelné šaty a želám si všetko si pamätať, aby som to všetko mohla zabudnúť. chrbtové stavce sa pomaličky sťahujú do oblúka. krv sa mi začína nahŕňať do očí vždy presne o 4:55. povzbudivá hra v tele. ked si o tom prečítam, cítim sa skutočne prebudená. možno som si to celé vymyslela.

Výmysel č. 1:

sprav niečo normálne, aby si už nepísal! správaj sa tak, ako to chceš. zo správ až po nehybný stis. z tvojho až po moje. zlatý vek sa roztápa, hodvábne klobúky, taktné spôsoby. dávaj si pozor na tečúcu magmu z hlbín zemského jadra: naostrené šable šakalov trhajú rodinnú idylku v kuchyni, no hotový škandál! všetko sa rozletí do opačných strán, ty iba strnulo postávaš a chaoticky rozhadzuješ rukami, (veď čo s týmto rozvráteným životom?). a keď ťa zatavia na kraji sveta, potom ho už uvidíš celistvý, obrovský a plynulý? - preto sa pýtaš: a čo je viac? a či je správne pýtať sa na veľkosti, keď je všetko jednotné? ževraj sa všetci cítia rovnako: kumulujú v iných časopriestoroch, splývajú, plytvajú, pykajú. a to len preto, že sa snažíš správať normálne.

Výmysel č. 2 (toto sa stalo ešte pred č. 1):

bol na smiech. odkrivkal ako vír, zlepený z umelohmotných rastlín, vyliaty sen. po ceste domov si spieval Vivaldiho glorie a pohupoval si v rytme. jeho dych sa zasekával v bránici, hlava automaticky sklonená. šklbanie v lícach: stará dobrá harmónia. odpojil si svoju elektroniku a preletel dňom. konečne si vydýchol a s podlomeným kolenami zaspal. ráno bolo niečím iné, ale ani za NIČ si nevedel spomenúť, ako sa to stalo. v hlave vyhral maratón.

Výmysel č. 3:

hľadať sa

číhať z okna

prekvapiť sa

vyrásť

(to všetko sa deje bezpodmienečne k tvojej vôli)

Výmysel č. 4:

netrpezlivosť priniesla impulz. impulz vyniesol telá do povetria. blíži sa to celé odznova.

nechcem počuť ani jeden prst. narážam do rádia, trhám plagáty, tancujem vo vlastnej slobode: trpezlivosť priniesla impulz. impulz vniesol vietor do môjho žalúdka.

vydychujem ho postupne.

[torri]

Milá ja...

Prajem Ti, aby si našla šťastie v sebe. Aby všetko čo robíš, malo jedného dňa zmysel, aj keď to tak teraz možno nevyzerá. Vydrž. Počkaj si, ale nečakaj príliš dlho. Život nie je o tom. Ži ho teraz tak, ako ho vidíš vo svojich predstavách. Ty si hlavná hrdinka knihy, ktorú práve píšeš. Neži nudnú kapitolu niekoho iného. A uvidíš, ako sa Ti to vyplatí... Sľubujem.

Tvoja V.

[homiletickedirektorium]

Nepovedal som ti, že ak uveríš, uvidíš Božiu slávu? (Jn 11, 40)

Nepovedal som ti, že ak uveríš, uvidíš Božiu slávu? (Jn 11, 40)

( Matúš Čekan ) Víno či kyslú kapustu možno získať iba kvasením. Proces nevyzerá najlepšie, no výsledkom je chcený produkt. Lazárovu smrť možno prirovnať k tomuto procesu. Ježiš ju dovolil, aby ukázal, že ju dokáže premeniť na čosi kvalitnejšie – zjavenie Božej slávy. Sú obdobia, keď prechádzame istou formou „kvasenia“, nerozumieme, prečo sa veci dejú tak, ako sa dejú. Keď sú však pod Božím…

[listynikomu]

5.

Ahoj Bartolomej, 

začínam ťa každým dňom cítiť v reálnych kontúrach. Vidím iného človeka akého som poznala. Možno som ťa nikdy nepoznala naozaj, možno som ťa nikdy nevidela naozaj. Blízkosť a intimita boli len ilúziou. Občas v útržkoch zahliadnem tvoj život a hlavou mi prebehne otázka “Takto si to naozaj chcel?”. Ak ti je tak dobre... Vidím ako chceme veci inak, ako ich vidíme aj cítime inak. Zasahuje ma chvíľkový smútok keď mi celým telom prejde uvedomenie absolútneho odsudzenia dvoch osôb, ktoré si boli blízke. Tak ako to viem dnes, a vedela som to už aj dávno pred tým, na skutočnú lásku nemá vplyv plynúci čas ani vzdialeosť. Ona skrátka je a už neodíde. Tebe stačilo tak málo aby odišla, teda nemohla byť skutočná. Na jednej strane mi toto vedomie dáva pocit slobody a ľahkosti, na druhej mi vie na niekoľko sekúnd zobrať vietor z plachiet. Nepátram po tebe a na nič nečakám vzďaľujem sa ďalej, plávam s vetrom v plachtách, čo najďalej od teba. Niekedy ťa zahliadnem na brehu rieky a potom hneď zase zmizneš. Občas mi načiahneš ruku ako včera vo sne, ale ja už o ňu nestojím. Veď už som ti písala, ty si dvakrát, jeden v mojej hlave a druhý naozaj. Veď už celé mesiace vnímam len toho z hlavy, a ten nie je naozaj, ten ti je vzdialený. Nikdy si ním nebol naozaj a už vôbec ním nie si teraz. 

Musím oslavovať veci, ktoré oslavovať nechcem, pretože nerada oslavujem všetko, čo sa týka mňa. Mám chuť zbaliť si veci a stratiť sa na najbližšie týždne z dohľadu všetkého až do momentu kým zase nebude, čo oslavovať. Žijem dobre aj spokojne, ale oslavovať sa mi to nechce. Čím som staršia vidím priehľadnejšie všetky konštrukty vytvorené spoločnosťou. A aj tak sa občas musím premôcť. Budem sa musieť aj zajtra. A potom ešte niekoľko dní, v podstate až dokonca tohto decembrového mesiaca. Ak práve niečo chcem, tak to, aby skončil. Chcem byť bez mena, bez dátumu a roku narodenia, bez spoločnosti ukotvenej v tradíciach, ktoré pre mňa stratili význam. 

Čo mávaš hlave? Máš ma tam ešte? Cítiš ma zreteľne? Počul si ešte niekedy môj hlas? Videl si ma v sne? Dotkol si sa ma ešte niekedy v mysli počas dňa? Cítim, že nie. Nahádzal si na mňa kopu vecí, ako ja hádžem do krabíc všetko, čo už nechcem a nepotrebujem a potom to vyhodím, alebo niekde založím a už si na to nikdy nespomeniem. Nikdy mi to už nebude chýbať, nikdy to už nebudem potrebovať, napokon aj zabudnem, že to niekedy existovalo, že mi to vôbec niekedy prinášalo radosť. 

Možno som si myslela, že práve dnes sa ozveš, ale na čo by si sa. Veď všetko sú len hlúpe konštrukty. Myslím, že ani ja sa ti neozvem na deň tvojho konštruktu lebo neviem na čo. Nepotrebuješ to, ozve sa ti kopu iných ľudí. Stále úplne neviem ako si to dokázal všetko tak rýchlo, ale ani to nepotrebujem vedieť. Len viem, že určite nechcem robiť veci tak, ako ich robíš ty. Myslím, že mi ukazuješ ako ich nerobiť. Ukazuješ mi akou nemám byť, akou nechcem byť, si mi občas ako výstraha, že takto sa správať k ľuďom nechcem. Uvidíš niekedy veci aspoň v krátkom momente tak ako ja? Ak áno, aj tak sa to nedozviem. Ja už som ich videla ako ty a uvedomila som si, že nezdieľam tvoje hodnoty ani spôsoby. Zahaľuješ sa zvláštnymi ľuďmi, z ktorých si sa ešte pred tým smial. Obaľoval si svoj život do rečí o tom ako už máš také veci za sebou a predsa si sa k nim znova vrátil. Začínaš byť uviaznutý a nevidíš to? Alebo je to pre teba takto podnetné? To ja neviem a nechcem to posudzovať. 

Daniela 

( Albín Brunovský Plavba-krajina srdca )

[josuaknotes]

CHVÍĽU TO TRVÁ

Chvíľu to trvá kým spomalím kým si uvedomím že už sa nemusím ponáhľať

Som zavalený knihami kúpem sa v nich ako márnotratný miliónár v kadi šampanského bublinky v nose a na podnebí

Ale len máloktorú dočítam do konca čím ďalej ich je menej tých, ktoré dočítam čím menej je ďalej tohto čo dokončím

Báseň nahrávam na telefóne každý verš je jeden záznam prestávka kráčam potom znovu znovu

Dnes je výnimočne teplý deň takmer dvadsať stupňov na konci októbra Možno takto bude vyzerať budúcnosť Jeseň bude milosrdná zima mľandravá a leto neznesiteľné Na poliach nie je nikto tak som si stiahol rúško z tváre cítim vietor

Toto červené lístie na stromoch som si dnes všimol prvý krát zobral som si aj vetrovku len tak okolo pása ale bolo to zbytočné zbytočné a patetické ako každá moja príprava na to čo bude Teraz mi motá okolo nôh najradšej by som ju tu nechal dážď, ani vietor by jej neublížili je z umelej hmoty z iného sveta mimo prírodu mimo jej kúzlo, mimo jej vplyv

Keď sa vrátim domov, ešte neskôr večer (už bude tma) sadnem si k stolu a začnem prepisovať nahrávky jedna po druhej verš po verši aj keď slovo verš by sa malo používať iba ak si je človek istý že ide o báseň

Keby ešte existovala fotografia odfotil by som tieto drobné kvety (keby som ich ukázal, nemusel by som ich pomenovať) teraz tu majú ideálne svetlo

Ale fotografia je už mŕtva zabila ju všednosť a nie je nič čo by ju dokázalo vzkriesiť

Získali sme slobodu a stratili sme zmysel

Vírus nás naučil že to nečisté je vnútri

Okolo prebehol muž mal šortky a tričko s krátkymi rukávmi Nič viac Jeho beh bol ešte pružný tak, ako môj beh už nikdy nebude Stratil som pružnosť viem sa ohnúť ale už sa nenarovnám

Okolo prešiel bager ustúpil som nabok podržal psov nakrátko V žltej kabíne sedel muž pozdravili sme sa prikývnutím

Som hladný už nevládzem musím sa ťa znovu nasýtiť aby som vládal aby som mohol aby som bol

Chcem používať slová ktoré sú jednoduché a čisté ako kocky ľadu žiadne ornamenty Keď sa cez ne pozrieš uvidíš všetko

[padajucilistok]

Zmena

Bol to príbeh. Príbeh, ktorý otvoril oči veľa ľuďom. Veľa ľuďom, ktorí boli nešťastne zaľúbení, pretože akísi duch nenávisti zmenil magickú lásku na neprekonateľné utrpenie. Čo sa nám samozrejme zdalo, pretože po tomto sme si uvedomili (možno nie všetci), aké je potrebné prestať sa trápiť kvôli človekovi, ktorý to tak necíti. Predstav si.. Aké to je zatvárať oči na deke, ktorá je položená na gigantickej lúke a pri pohľade na tmavú oblohu, ktorú rozjasní milión hviezd, ktoré predstavujú naše túžby, želania, sny i keď naše oči smerujú väčšinou na nádherný, veľký, magický mesiac, ktorý predstavuje nášho človeka kvôli ktorému prežívame väčšinu sklamania ale sj radosť na ktorú nikdy nezabudneme ako aj na bolesť. Otočíš zrak na pravo a uvidíš pri tebe ležať jeho. Jeho úsmev, ktorý sa podobá na hviezdy a jeho oči ktoré sa podobajú na mesiac. Chytí ťa za ruku a povie ti ako je rád, že žiješ a že si mu nikdy neublížila. Zaspávate o pol noci na lúke plnej lásky a radosti, keď sa na seba dívate a usmievate sa. Rozhodli ste sa, že využijete chvíľu, kde ste sami a posadíte sa nalievate si víno, ktoré je červené ako vaše zamilované srdcia a rozprávate sa o tom aké by bolo cestovať do Californie na karavane. Vaše predstavy mali fantáziu, ktorá ukazovala vaše usmievavé pohľady pri mori, kde ruky sa dotýkali bokov a vaše pery sa pomaly a tajomne blížili k sebe, keď zrazu… si zapisujete dátum vašej prvej magickej pusy a prezeráte si fotky, ktoré mali v sebe veľký význam, pretože ste vedeli, že sa nič nepokašle a že budete šťastní navždy. Keby tu nebol jeden háčik… On je skvelý a milý a ty ho miluješ, ale on sa dá ľahko namotať. To je už prvý krok k tomu prestať na neho myslieť, pretože správny muž sa nechá očariť, len tou jednou s ktorou precestoval stovky kilometrov, len aby s ňou zostal čo najdlhšie. Nechaj ho nech si píše s inými, ale dávaj pozor ! Nie vždy to dopadne, tak ako si budeš myslieť.. Môže sa stať práve to čo nečakáš, alebo niekedy je tvoja myseľ taká silná, že zariadi to čo si myslíš ty. Tvoja negatívna myseľ, ukazuje svetu milovať no zároveň nenávidieť. Dávaj pozor na to čo myslíš, pretože sa to môže naozaj stať. Neodporuj nikdy človeku, ktorí ti pomáha na neho zabudnúť.. Ty si myslíš, že ťa chce zbaviť tvojho šťastia, ale naopak on chce aby si bola šťastná i keď vravíš, že si s ním šťastná, tak tvoje srdce trpí a ničíš si ho sama. Snažíš sa pomôcť si ničením samej seba, ale to ti nepomáha, naopak strácaš krásu pre človeka, ktorý by raz za tebou prišiel a nechal sa zvádzať jedine a len tebou. Hovoríš, že sa nedá na neho prestať myslieť a tým trápiš svoj rozum a nedovoľuješ odísť z jednej kapitoly. Pokiaľ sa nedokážeš na neho vykašľať, nedokážeš prijať človeka, ktorý na teba niekde čaká a trápi sa presne ako ty. Si rada, keď sa iní trápia? Viacerí majú pocit, že nie ale takto im tú predstavu kazíš. Si rada, keď si toto o tebe myslia? Tvoji kamaráti si myslia, že nie, tak im ukáž, že si silná i keď si to nechceš dopustiť a teš sa tým koho máš.. Pokiaľ to nevyuzijes, zbytočne prídeš o chvíle, ktoré si mohla rozprávať svojmu budúcemu mužovi. A teraz si ľahni, na deku, v noci a kukni na ten mesiac. Je iný, však? A kukni sa vedľa seba. Pokiaľ si zvládla to čo písal tento príbeh, leží pri tebe tvoj muž, pre ktorého navždy budeš šťastím jedine TY! Je jedno koľko máš.. 15, 34,67… Odteraz máš vedľa seba šťastie, ku ktorému si sa dostala len vďaka TEBE !

[vulnerable-writings]

4

Predierala som pomedzi ľudí cez úzky zafajčený koridor s Allenom v tesnom závese. V dusnom nepohyblivom vzduchu bolo cítiť pivo a pot. Po chvíli nám cez otvorené dvere uder do tvárí ľadový vánok. “Ten koncert bol nádherný, ale preplnené kluby nezvládam. Motá sa mi hlava.” prehovorila som s hlbokým výdychom, akoby som sa práve vynorila z vody. Allen sa zdal podobne otrasený. Vytiahol z vrecka šál, obmotal si ho okolo krku a zapálil si cigaretu. Vždy pri tom vypadal ako postava z detektívky. Položil mi ruku na chrbát a jemne ma nasmeroval ku skupine spoločných priateľov, ktorých som poznala od Matta. Automaticky sa rozostúpili a oboch nás prijali do predtým uzatvoreného kruhu. Koloval v ňom joint. Všetci sa usmievali a sledovali nás. Sklopila som zrak a želala si byť neviditeľná pred všetkými tými rozšírenými zreničkami. Bavili sa o koncerte Mattovej kapely, ktorý mal byť v meste o pár dní ako posledná show na tour. Bol preč už vyše dva týždne. Za ten čas sme komunikovali veľmi sporadicky. Občas, keď som bola sama a mala som úzkosti, chcela som mu zavolať. Odhodlala som sa ku tomu iba raz. Zdvihol až po niekoľkých zazvoneniach, aj keď mi pár sekúnd predtým odpisoval na správu. Jeho hlas znel miestami až nepríjemne a mala som pocit, že si vynucujem komunikáciu. Po pár vetách o tom, či chodím do školy a aké vtipné veci urobil Dave sme sa rozlúčili. “Hej Leah.” zo zadumania ma vytrhol Niall,  neposlušné hnedé vlasy mu padali do tváre a zakrývali lesklé psie oči. Bol jedným z mála ľudí v partii, ktorý ma vždy oslovil. Podával mi jointa a usmieval sa. Vzala som si ho.  Skúsim to. Prinajhoršom sa mi zatočí hlava ešte viac. Niall ma zadumane pozoroval, zatiaľ čo som vdýchla a vydýchla kúdoľ štipľavého dymu. “Počúvaš Prawn? Páčil sa ti koncert? Podľa mňa to bola úžasná atmosféra. Skvelý zvuk. Kúpil som si tričko.” spustil a začal sa hrabať v batohu. Mala som akútnu potrebu podoprieť ho. pretože sa mu telo nakláňalo do jednej strany. “Je pieskové. Myslím, pieskovej farby. Je to hrozné?” odvetila som že je to úplne v pohode, no on zvážnel a trval na tom, že to bola najhoršia voľba. “Asi ho pôjdem vrátiť.” “Neblázni” do diskusie sa zapojil Allen. “Nemôžeš ísť vrátiť merch kapele.” zasmial sa. “Ja musím. Bola to chyba.” Ťahal za sebou tričko aj batoh a vracal sa do klubu. S Allenom sme si vymenili zúfalý pohľad a automaticky sme vykročili za ním. Kým sme sa predrali cez ľudí, Niall už stihol tričko vymeniť za nevýraznú modrú a jeho hlas bolo počuť na opačný koniec miestnosti. Chytila som ho za rameno a ťahala von, opieral sa o mňa celou váhou tela. Svet sa mi spomalil, asi z trávy a nohy sa mi podlamovali. Nakláňali sme sa zo strany na stranu ako na lodi. Počula som Allena ako dokonalou britskou angličtinou ospravedňuje vyčínanie svojho kamaráta pred kapelou. 

Kráčali sme z klubu dolu nekonečným kopcom. Ticho noci striedali výkriky a smiech Nialla. Nebol otravný, bol skôr roztomilo bezbranný. Ak by sme ho tam nechali, pravdepodobne by sa sám nedostal domov. Podopierali sme ho z oboch strán a snažili sa s ním udržiavať konverzáciu, aby nezaspal postojačky. Niall bol veľmi nadaný a podobne ako Allen aj on mal ambície, plánoval študovať na pretížnej škole v Anglicku. Pochádzal z vplyvnej rodiny a jeho prejav bol až prehnane kultivovaný. Momentálne mi však vysel okolo krku a rozplýval sa nad krásnym spevákom z kapely Prawn, v neposlednom rade aj nad jeho hlasom. Každú chvíľu sme museli zastaviť, aby si z mobilu pustil určitú pasáž z koncertu. Slimačím tempom sme prišli až ku zastávke električky. Vypadalo to, že prechádzka Niallovi pomohla, zdal sa čulejší a ubezpečoval nás, že cestu domov zvládne sám. “Si si istý, že nechceš ísť s ním?” pýtala som sa Allena sledujúc ako Niall nastupuje. “Zakaždým vypadá takto, vždy zvládol prísť domov.” Mala som trochu výčitky. Allen ma potiahol za rukáv a kráčali sme na opačnú stranu, smerom do mesta. Bavili sme sa o koncertoch, na ktoré sme v blízkej dobe plánovali ísť. Myslela som na to, či by aj Matt nadšene súhlasil a vzal ma na niektorý z nich. Allen si všimol, že som duchom neprítomná.

“V pohode?” “Hej. Myslela som na Matta. Dnes by sem s nami určite nešiel. Tvrdil by, že sme uplakaní a navodzujeme si depresívne stavy hudbou.” “Možno má pravdu. Ale možno nám pomáha vedomie, že v tom nie sme sami. Že ponuré myšlienky majú ľudia všade okolo, ľudia ako my. Možno to naše problémy zľahčuje.” “Neviem.” zamyslela som sa.  “Záleží na momentálnom stave. Určite je to občas na škodu. Dokážem sa rozplakať na počkanie, ak si pustím Elder Brother, aj keby som v tej sekunde mala najlepšiu náladu. Ale myslím, že počuť naživo to, čo si púšťaš do sluchátiek a čo ti spôsobuje zimomriavky je ako prísť na miesto, ktoré vidíš iba na fotkách. Explózia emócii, ktoré sa zhmotnia. Je to príjemné, nie depresívne.” kráčali sme ďalej až po zastávku, na ktorej sme sa vždy rozdeľovali, kúsok od bytu Allenovho otca. “Keď sa Matt vráti, bude to určite lepšie. Začnete normálne komunikovať. Uvidíš.” ubezpečil ma s nedôverou v hlase. Mykla som ramenami a do očí sa mi tlačili slzy pri pomyslení, že to pravdepodobne bude úplne rovnaké ako predtým, no s nepríjemným pokračovaním. “Nekomunikujeme spolu. Nemyslím, že mu chýbam a že sa niečo zmení. Chcem sa s ním porozprávať a zistiť, čo má v hlave. Je ťažké z neho niečo dostať.” pozerala som do zeme a chcela som odísť a ďalej sa o tom nebaviť. Zároveň som túžila, aby ma Allen objal a utešil. “Chýbaš mu. Keď odchádzal, požiadal ma aby som sa ti ozval. Asi chcel, aby som mu na teba dával pozor. Ospravedlňoval sa, že ti nepovedal o tej oslave. Predpokladal totiž, že by si nešla medzi jeho priateľov sama.” dohovoril a vytiahol cigaretu. Začal klikať zapaľovačom, no prskali z neho iba iskry. Naštvane s ním mával vo vzduchu. Meravo som pozerala do prázdna. Tvár mi horela a do hrude sa mi zase vniesla ťažoba. Po tvári mi začali neovládateľne tiecť slzy, akoby čakali na prahu kanálikov presne na tento podnet. Chytila som sa za krk a lapala po dychu. “Leah, preboha, si v pohode?” nezapálená cigareta mu vypadla z prstov. Chytil ma za obe ramená, akoby so mnou chcel zatriasť. Bola som ticho. Myslela som si, že sa o mňa zaujímal sám od seba. Že v ňom mám reálneho priateľa. Nechcela som znieť naivne, tak som iba zopakovala to čo povedal, s prímesou svojej vlastnej domýšľavosti. “Takže so mnou vlastne tráviš čas iba preto, aby si spravil službu Mattovi.” povedala som roztraseným hlasom pozerajúc dolu na jeho roztrhané čierne Vansky. Prešlapovala som nepokojne z nohy na nohu. “Si blázon.” zasmial sa a hlas sa mu triasol. “Žiadna novinka.” dýchala som zhlboka, aby som zahnala prichádzajúci záchvat paniky. “Leah. Trávim s tebou čas, pretože chcem.” Objal ma. “Vždy som to chcel.” Držal ma pevne v náručí. Ruky som mala spustené pri tele. Bol o hlavu vyšší odomňa, takže mi hlava zapadala presne na jeho rameno. Sústredila som sa na vôňu jeho krku a dýchalo sa mi ľahšie. Slzy mi stále tielkli jedna za druhou a vytvárali mu na bunde vlhké mapy. Prerušil nás zvuk otvárahjúcich sa dverí električky.

Cestou som precitla a písala každý detail svojej najlepšej priateľke Cristy. Videli sme sa každé dva či tri týždňe, vždy keď som sa vracala z internátu na víkend domov. Informovali sme sa však o každom detaile našich osobných životov. Cristy mala pragmatickejšíí pohľad na veci, často som jej nedokázala vysvetliť svoje stavy a úzkosti, ale vždy mi pomohlo všetko jej detailne napísať. Akoby mi niekto aspoň na chvíľu pomohol niesť bremeno. “Allen ťa má úprimne rád.” to bola jej jediná reakcia na sloh, ktorú som jej o druhej ráno poslala. Oprela som hlavu o sklo a zatvorila oči, aby mi neprišlo cestou zle. V ušiach mi hrala pieseň Scud Running, ktorú som pred pár hodnami počula naživo. Soundtrack na Allena. 

[cheapcrappoems]

Falošná tvár, Falošný úsmev, Pretvárka, Existuje ešte úprimnosť? Milý úsmev, No stačí sa im pozrieť do oči, Keď prechádzaš okolo nich A ked sa vaše pohľady stretnú, Uvidíš, ako práve utekajú do Kuchyne po veľký vykosťovací nôž A bodajú ťa ním medzi rebrá, Priamo do srdca 12x, Presne toľko krát, Koľko bolo apoštolov pri Ježišovi V deň Poslednej večere Spolu so zradným Judášom Možno sa čuduješ, Prečo ťa občas pichne pri srdci, No vedz , že ak nemajú Nič iné na práci, Neležia na gauči a nevymývajú si mozgy telkou, Nesexujú spolu alebo neutrácajú svoj drahocenný čas, Tak berú zo skrine woodoo bábiku s tvojoú tvárou A pichajú doň špedlíkmi, ihlami či jedovatými dýkami, Kým bábika nieje zničena na kusy Presne tak ako aj tvoje telo A tak radšej hľadím pri chôdzi na chodník A ak aj do niekoho niekde vrazím, Tak to neriešim, Lebo aj za ich slovíčkom "Pardon, prepáčte" Sa skýva faloš a nenávisť

[elitabetkaa-blog]

13 reasons why

-Pozri si ten seriál, uvidíš, aký je super, jedna kamarátka ho zvládla pozrieť za jediný deň!-

Takto ma presviedčala nedávno moja spolužiačka, aby som okúsila 13 Reasons why. Tak teda dobre, budem stručná.. ešte v ten večer som si pozrela prvú časť, ktorá mi spôsobila neutíchajúcu depresiu a v nasledujúci deň som pokračovala ďalšími tromi časťami..Ale nie o tom som chcela.

Možno to nevieš, ale niekomu je v tejto chvíli veľmi ťažko. Možno to nevieš, ale niekto v tejto chvíli rozmýšľa, akou kombináciu tabletiek to ukončí čo najrýchlejšie. Ten človek môže byť tvoja suseda alebo jej dcéra, môže to byť tvoj kamarát, s ktorým chodievaš po škole hrať volejbal..

Prosím, pozri sa okolo seba. Pozeraj ľuďom priamo do očí.. Netrochárči s tými, ktorých máš rád. A hľadaj tam iskru.. hľadaj plamienok blčiaci z očí...

Áno, tento seriál ma donútil pozerať sa na ľudí ešte  ďalším spôsobom, ako na nich pozerám..a  už je ich aj tak dosť! Ľudí aj spôsobov. Ja sama sa pokúsim pozerať sa viac na mojich priateľov, budem sa ich pýtať ako sa majú, a ak tam náhodou neuvidím ten plamienok, tak sa budem pýtať, budem sa starať a nenechám to len tak, pretože...Koniec poznáte.

[bastieem]

Chapter Four

12:00 - 0:00

Ako som vošiel cez obrovské dvere dovnútra vyrútil sa na mňa môj13 ročný brat Caleb. “Čau brácho, kde si bol celé ráno. Si sa vyparil jak smrad. Ale čomu sa čudujem. To ti je podobné.”  Ja som ho len pohladil po vlasoch a usmial sa. Nemal rád že som málo doma a že takmer nikdy nedám vedieť kam idem a len tak sa stratím. Ale veľmi rád mi to pripomínal a dal pocítiť.  “Krásne to vonia. Čo je na obed?” “Uvidíš.” Jasné, keď nie som doma, aspoň sa mám nechať prekvapovovať čo?

A akoby toho ku krásnemu privítaniu nebolo málo, sa mi začal motať pod nohami Semir. To je môj kocúr. Alebo skôr povedané mačkovitá šelma. Zdomácnený karakal, ktorého maminkin známi zachránil v afrike a priniesol mi ho ako dar k sedemnástinám. V deň, kedy môj život znovu nabral zmysel. S ním akoby som dostal tú najväčšiu nádej. Po tom všetkom...ah... To je jedno. “Ahoj zlatíčko, bol si s Emmou a Kibom? Čo si ich nepozval na obed? Neboli tu večnosť.”  “Ahoj. Však zajtra tu bude celý národ. A navyše Emma tu bola pred týždňom.” “Ale Kibu som nevidela celé leto. No nevadí. Poďte jesť.” Moja maminka je asi najláskavejšia osoba akú poznám. Dieťa anjela. Stačí sa len pozrieť. Stačí na to len obyčajné oko. Krásna jemná biela pleť, medovo hnedé oči, jemne kudrnaté blond vlasy. A nádherný láskyplný hlas. Bola nahnevaná len raz. A to už viac krát zažiť nechcem. Ani vidieť či cítiť. Ale opäť sa vraciam k tomu... Prečo to ešte nie je za mnou? 

Sadli sme si za stôl. Mama na stôl ponosila všetko jedlo aj spolu s bratom. Ten si sadol a vzdychol.”Prečo niekedy proste nepomôžeš aj ty? Všetko robí len maminka.” Ostal som bez slov. “Porísm?” “No áno. Stále si buď preč alebo zavretý vo svojej izbe. Vôbec sa o nás nestaráš. A to, že doma nič nepomôžeš ani nepočítam!”  “Prosím ťa Caleb prestaň áno? Sám dobre vieš ako to je.” Do rozhovoru sa zapojila maminka.  “Nath. Ty Caleb to nerieš. Už sme sa o tom rozprávali.”  “A čo? To on bude akože teraz stále takto? Možno keby sa nerozhodol jak sa rozhodol by bolo lepšie!” A hodil tanier o zem. V tom buchol o stôl otec.  “A dosť Caleb! To stačilo!” Ja som sa zdvihol a so slovami, že nie som hladný skríkol otec aj na mňa. “Kam ideš?! Vráť sa!” “Nebudem predsa zbytočne plniť žalúdok, keď nie som hladný. Dám si neskôr až sa môj brat ukludní.” A odišiel som hore schodmi do mojej izby. 

Žiadna rodina nie je bez problémov. Dokonca ani tá naša. Viem aký som. často sa za to nenávidím a utápam sa vo vlastných bolestiach. Ale už mi je to jedno. Už mi je jedno čo príde zajtra. Som pripravený, nech to je čokoľvek.  Takto som rozmýšlaľ v mojej izbe a kreslil veci, čo som musel dokončiť. No po polhodine som zašiel dolu. Maminka akorát spratávala zo stola tak som jej šiel pomôcť.  “Nechaj ja to spravím.” Usmiala sa na mňa a odložila bielu čipkovanú zásteru.  “On to tak nemyslel. Vieš, že ťa má rád.”  “Áno ja viem. Stále ma ale ukvapuje, prečo si vybral túto cestu prejavovania citov.” “Naozaj sa ma toto pýtaš?” Vedel som, že je to s časti moja vina. Predsa len v najdôležtejších životných chvíľach som ho vychovával ja.  “Mrzí ma to.” “To je v poriadku. Keď sa naješ, pomôžeš mi nachystať všetko na oslavu? Kvety prídu ráno, ale dať na miesto veci, upiecť koláče, zákusky.” “Jasné mami.” Nepomáhal som len kvôli výčitkám môjho brata. Len je pravda, že nie som často doma a sám mám toho veľa, tak mi práca doma nepríde ani na um. Prípravy nám trvali asi do večera. Ani som nevedel ako a zrazu bolo deväť hodín. Išiel som hore do izby. Sadol som si na posteľ, kde sa ma trošku zmocnili obavy zo zajtrajška. Skontroloval som mobil. Písala mi Emma. Ako sa mám, či žijem, že ak nie dúfa, že som jej aspoň odkázal niečo hodnotné, ako moje semeníky. Krava.  Vyzliekol som sa a mojom kimonku (župan) som šiel do kúpelne na poschodí. Chcel som zo seba zmyť všetok ten tlak, stres a obavy.  Navyše, voda je liek. Učili ma to asi všetci doma. Od malého malička. 

Vojdem do sprchy a púšťam teplú vodu. Pomaly cítim ako mi steká po vlasoch a steká na tvár. Cez oči a nos na pery. Dopadá na celé moje nahé telo. Rukami som si prešiel cez vlasy, cez prsia, brucho až k penisu. Cítim ako mi voda padá na chrbát a steká pomaly na zadok a medzi. Pokračuje na stehná, lýtka až ku chodidlám. Zo zadu ma začal objímať. Bozkávať na krk, hrýzť ušný lalôčik. Svojím penisom sa pritisol k môjmu zadku a jednou rukou ma držal pod krkom, a druhou mi držal gule.  “Milujem ťa, ale vyšukám z teba dušu.” So zavretými očami som jemne vzdychol až som si uvedomil, že je to reálne. Zlakol som sa, ani neviem ako zastavil vodu a pritisol k stene. Moj srdečný tep bol ešte vyšší. Čo to bolo? Ďalšia z mojích vidín? Tak reálna. Budem musiet po oslave zájsť k Irine. Irina je rodinná čarodejka. Ak by som ju tak mohol nazvať. Pomohla našej rodine nespočet krát. Babke, mame, krstnej, mne, bratovi... Ale to je jedno. Zoberiem uterák. Vysuším sa, umyjem zuby, pozrem do zrkadla a idem si lahnúť. No pred tým som šiel ešte popriať našim dobrú noc a taktiež sa porozprávať s bratom. Aj keď som vedel, že to nebude moc produktívny rozhovor. Caleb nebol vo svojej izbe, tak som vedel, že bude u mňa.  “Prepáč Nath. Len ma serie, že tu nie si.” “Ja viem, ty prepáč. Ale je to zložité.” “Áno, všetko je. Ako vždy. To nevadí. Dobrú noc.” “Ah. Dobrú.” Podobne končia asi všetky naše rozhovory. Trápi ma to. Ale ja už neviem čo viac mám s tým robiť. Musí to akceptovať a naučit sa to brať ako to je. Zapípala mi správa od Kibi. “Dobrú noc lásko xD”  Bože. Blb. Ja mu ďakujem haha. “Dobrú blbec -_- <3″ 

Znovu som sa vrátil k vidine alebo čo to bolo. Trochu som sa bál. Ale na druhej strane to bolo veľmi príjemné. No ak by to predpovdalo, že budem bordel mama alebo ma bude jebať nejaký strašne sexy chalan. Nedbám. No ak je to niečo iné. Ja neviem. Ja som zvrátený a divný. Myšlienky mi prerušila ešte jedna Kibova správa. “Mám pre teba darček....” prvá správa, “ no vibrátor to nebude, neteš sa xD” druhá správa. A ja som sa tak potešil, že bude milučký a on to hovado dojebal. “ (fucker)” a on len “<3 :* “ 

[homiletickedirektorium]

Ktoré prikázanie je prvé zo všetkých? (Mk 12, 28)

Ktoré prikázanie je prvé zo všetkých? (Mk 12, 28)

(Vladimír Noga) Kvalitu nášho života možno zmerať podľa kvality našich vzťahov. Prvé a najväčšie prikázanie sa týka práve našich vzťahov. Milovať! Milovať Boha i blížneho. Prehlbujme naše vzťahy, pracujme na nich, obetujme im čas, silu a energiu. Keď cítiš, že tvoje medziľudské vzťahy upadajú, posilni vzťah s Bohom a uvidíš, ako prehĺbením vzťahu s ním prehĺbiš lásku k druhým. Skvalitňujme a…