#fondnapodporuumenia

[galeriavyklad]

LIMITY NEKONEČNA Diana Paulová & Andrea Dudášová

Výstava Diany Paulovej a Andrey Dudášovej s názvom Limity nekonečna sa do výstavného plánu Galérie Výklad pre rok 2023 vybrala na základe úspešných výsledkov otvorenej výzvy. Obe autorky sú absolventkami VŠVU v Bratislave – Diana Paulová Katedry Dizajnu a Andrea Dudášová Katedry Socha, objekt, inštalácia. V rámci svojej umeleckej praxe tvoria separátne, ale i ako umelecké duo. V minulosti spoločne vytvorili napríklad projekt pre festival Tehláreň (2021).

Pre špecifickú „window gallery“ – Galériu Výklad, ktorá sa nachádza v exponovanej časti centra mesta Trnava, pripravili Diana Paulová a Andrea Dudášová site specific inštaláciu/environment. Spoločná intervencia vychádza z priestorových daností dvoch výkladov slúžiacich ako výstavný priestor. Zároveň ich forma nového vytvoreného prostredia vychádza z určenia a vizuality galérie ako takej. Vzniká tu optická ilúzia prehlbujúca priestor dovnútra alebo, naopak, vychádzajúca zvnútra von, ktorá pohlcujúco vťahuje pohlaď divákov a diváčok. V oboch výkladoch je simulované prostredie, ktoré imituje výstavný priestor, čím akoby vytvára priestor v priestore, výklad vo výklade, galériu v galérii… Je to priestor pre priestor, ktorý však neobsahuje výstavné exponáty, ale je exponátom sám. Autorky svojou intervenciou rozohrávajú optickú i významovú hru s diváctvom. Podnecujú ho rozmýšľať nad tým, ako súčasné vizuálne umenie funguje a aké sú jeho možnosti i možné úskalia.

Obe umelkyne vychádzajú najmä z osobnej skúsenosti, keď po ukončení štúdií na vysokej škole prišli do reality, ktorá je prednostne orientovaná na výkon a prináša neskutočne veľa možností. Až natoľko, že tieto neobmedzené možnosti sa nám môžu stať istým mentálnym väzením. Problémové rozhodovanie sa, ako si z mnohých ciest vybrať tú najlepšiu, môže naopak priniesť paralýzu a neschopnosť výberu vôbec. A tak môžeme naše rozhodnutia odďaľovať a čakať. Tento pocit prináša aj umelecký svet v podobe rôznych materiálových, technologických, ideových, trhových i konkurenčných možností, keď sa najmä absolvent/absolventka, ktorý/ktorá obrazne vychádza do sveta spod krídel školy, môže cítiť zmätený/zmätená.

Limity nekonečna teda vyjadrujú nespočetnosť možností pri rozhodovaní sa a zároveň akúsi existenčnú úzkosť z toho. Intervenciu môžeme vnímať ako aj ironickú narážku na galerijnú prevádzku, ktorá samotná môže glorifikovať isté typy výstavných priestorov ako „chrámov umenia“, trebárs v podobe „white cube“. Avšak v prípade Galérie Výklad to môžeme vnímať i v opačnom garde, že samotná inštalácia odkazuje na výnimočný netypický priestor ponúkajúci svoje prostredie pre mladých výtvarníkov/mladé výtvarníčky, ktorí/ktoré sa neboja experimentovať a vystavovať v rámci alternatívnej „off space“ a „artist run gallery“, ktoré sú stále v našom lokálnom kontexte (oproti Západu) skôr raritou. Galéria Výklad je zaujímavá i tým, že je nonstop galériou v centre mesta, ktorá vťahuje pohľady okoloidúcich, a tým zasahuje všetky typy/vrstvy/vekové kategórie divákov a diváčok.

Výstava Limity nekonečna Diany Paulovej a Andrey Dudášovej nás vyzýva uvažovať nad nekonečnom a dôvodom, prečo si niekedy nevieme vybrať takzvanú správnu cestu. Odpoveďou môže byť, že žiadna správna cesta neexistuje. Vždy to, čo bolo alebo nebolo správne, vieme zhodnotiť až s odstupom času a nie z pohľadu prítomnosti, tu a teraz. Každopádne, ak by aj nejaká správna cesta či rozhodnutie existovalo, vždy bude iné a špecifické pre každého z nás. Možno len treba prekonať strach a vykročiť… Tak, ako autorky vykročili smerom zvnútra výkladu do ulice, od seba k ostatným – okoloidúcim recipientom, od svojich subjektívnych pochýb k týkajúcich sa nás všetkých…

Text: Marianna Brinzová / kurátorka výstavy

Projekt, ako aj výstavný program Galérie Výklad pre rok 2023 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Foto: Peter Lančarič

[anettamonachisa]

Cassiopeia A

digitally generated autostereogram 

2021

An autostereogram can be described as an image within an image. It consists of a single two-dimensional image that allows viewers to perceive a camouflaged object in depth and three-dimensionality. The hidden volume which is invisible in a monocular inspection of the images emerges from the background pattern only under binocular viewing. This is also called “cyclopean vision” —   an ability to see shapes in stereo that neither eye can see in mono. 

Autostereograms work like gateways to another plane of perception. Like an aperture to a new dimension embedded in a sheet of paper. Reading/viewing becomes a performative act.

The realisation of the work was supported using public funding by Slovak Arts Council.

[artekunstartgr]

🤎🧡 Posted @withregram • @skusy.air We have been quite over the summer, planning big things in the background! SKUSY, a new residency platform in Athens run in collaboration with @misc.athens launches in 4 days💥💥💥 Opening: Sep 5, 20:00-23:00 Zan Moreas 2-4, Athens // Cez leto sme ticho plánovali nové veci v pozadí! SKUSY, nová rezidenčná platforma v Aténach, ktorá funguje v spolupráci s @misc.athens , sa spúšťa o 4 dni 💥💥💥 Otvorenie: Sep 5, 20:00-23:00 Zan Moreas 2-4, Atény Photo: András Cséfalvay @andrascsefalvay Poster design: @manos_tzavolakis #artistresidency #athens #fondnapodporuumenia #samuelvelebny #skusy (at Athens, Greece) https://www.instagram.com/p/CiBSiY8K4fO/?igshid=NGJjMDIxMWI=

[retrarukavova]

Invitation for opening of exhibition 31|12|2016 | Trebišov | Slovakia | 19.00 | https://www.facebook.com/jazdiaren/photos/gm.1817040191917670/1020788548025139/?type=3&theater

[galeriavyklad]

ZEM JE LÁVA Matěj Boček

Výstava Zem je láva prezentuje tvorbu mladého zahraničného umelca Matěja Bočeka, pochádzajúceho z Českej republiky, kde v súčasnosti študuje na Fakulte výtvarných umení VUT v Brne.

Výstavný projekt odráža aktuálne a čoraz naliehavejšie témy, týkajúce sa nielen našej budúcnosti, ale aj prítomnosti. Inštalácia je rozdelená do dvoch celkov navzájom prepojených cez názvy zdanlivo naivných detských hier. Zem je láva, známa detská hra, je v tomto prípade hrou, v ktorej je ukrytá aj samotná predikcia udalostí súvisiacich s klimatickými podmienkami. Nestúpaj na čiaru, jednoduchá inštrukcia detskej hry, ktorú môžeme hrať takmer kdekoľvek, odkazuje aj na čiary, ktoré bez pomoci geopolitických máp vidieť nemôžeme. Matěj Boček vo svojom diele apokalyptickú scenériu podčiarkuje staršou vizualitou počítačových hier, čím prepája motívy hravosti s desivými predikciami budúcnosti.

Projekt, ako aj chod galérie na rok 2023 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

[galeriavyklad]

MY SURROGATE SELF  Simona Koutná

Výstavný projekt MY SURROGATE SELF je akýmsi voľným pokračovaním magisterskej práce umelkyne Simony Koutnej. Ako naznačuje názov, ktorý môžeme voľne preložiť ako moje náhradné ja, výstava sa bude zaoberať identitou, zrkadlením, ale aj procesom sebapoznania a znovu poznávania (v tomto prípade) ženskej identity. Objavovanie a znovupoznanie možno vnímať ako akt nového začiatku, vymanenie sa zo stereotypných rolí a možnosť na vlastnú sebaidentifikáciu. 

Ak by sme sa mali zamyslieť ako sa identifikujeme v tomto svete, naskytli by sa nám pravdepodobne dva druhy odpovedí. Jedna stručná, vymedzujúca sa v rovinách zaužívaných stereotypných odpovedí, ktoré sa tak často vyskytujú v našom slovníku, či už ich využívame vedome alebo nie. Druhá možnosť by obsahovala zdĺhavé zamýšľanie sa a pravdepodobne hľadanie nových slovných spojení na vyjadrenie, ktoré by neobsahovali tak často opakujúce sa normatívne označenia. Ako sa však dospelý človek, najmä žena, dokáže vymaniť z vnímania spoločnosti, ale aj z uzatvoreného vnímania samej seba? To sú otázky, ktoré si Koutná v tomto projekte kladie.

Autorka výstavy sa pomocou audiovizuálneho diela odhodláva skúmať sebaidentifikáciu v dnešnom vizuálnom, mainstremovom svete, ktorý nás obklopuje častými vizuálnymi skratkami. Objavujú sa v reklamách, televíznych seriáloch, ale aj na sociálnych sieťach. Dôležitým momentom je však uvedomenie si, ako jednoduché je nechať sa týmito skratkami ovplyvniť a ako zložité môže byť s nimi vedome narábať a narúšať ich. Prvým pomysleným krokom pre narušenie, je skúmanie. Proces uvedomovania samých seba začína už v detstve. Do určitého obdobia našich životov sa vnímame prostredníctvom matky/materinskej postavy. Prejavy uvedomovania si vlastného tela sú zachytené aj na audiovizuálnom diele prostredníctvom záznamov malých detí. Tie sa pozerajú na seba do zrkadla a uvedomujú si, kde sa nachádza napríklad ich nos, ale aj to, že v odraze zrkadla sa nachádzajú ony a nie iné osoby.  Toto, pre nás v dospelosti banálne zistenie, je pre dieťa dôležitým krokom k pochopeniu vlastnej entity. 

Dieťa a zrkadlo však nie je náhodne vybraným príkladom. V priebehu našich životov zažívame mnoho situácií, kedy sa pomyselne zrkadlíme do určitých pozícií. Jednou z nich je aj reklama a reprezentácia ženy v reklame. V súčasnosti žijeme v dobe, kedy sa behom dňa stretávame s obrovským množstvom reklamných výjavov. Jedným z dôvodov úspešnosti reklamy je nádej, že po zakúpení výrobku, ktorý nám ponúka, budeme vyzerať ako žena na obrázku, do ktorej sme sa istým spôsobom zrkadlili. Nevýhodou však je, že práve takéto reklamy využívajú skratkovitosť. Tá sa dostáva do nášho vnímania a sebaidentifikácie. Zobrazovanie ženy ako objektu, najmä v rovinách normatívnej krásy, narúša procesy individualizácie a vytvára tak dojem nutnosti zapadnúť do stereotypných noriem. 

V neposlednom rade dôležitým momentom pre spoznávanie je haptika. Dotykom skúmame okolitý svet už od útleho detstva. Vďaka dotykom zisťujeme, aký je náš svet, či už z materiálneho hľadiska alebo z hľadiska teploty. Avšak symbolika, nachádzajúca sa v detskom akte tlačenia bobúľ rukami, má v rámci audiovizuálneho diela mnohé roviny. Ponúka nám zastavenie sa a nahliadnutie na svet skrz haptiku, detskú naivitu, ale aj akt represie - potlačenia a takmer symbolickej až krvavej scény. Je však na divákoch, ako sa túto scénu rozhodnú v kontexte diela vnímať. 

Narušenie stereotypizácie možno vnímať aj v druhom výklade. Tu, ako ju nazvala sama autorka, sa nachádza “dalmatínska ruža”. Ruža ako symbol ženskosti a ženy má aj v našom jazyku ustálené frázy. Akt poškvrnenia ruže, možno vnímať aj ako symbolické vymaňovanie sa. Ruža ako symbol krásy, ktorý je poškvrnený,  je tak zbavený  jeho primárneho účelu ako objektu čistého a estetického pôžitku nastaveného spoločnosťou. 

Výstava tak ponúka množstvo otázok, ale aj možných návodov ako môžeme vnímať seba samých. Je tak už len na nás či sa pustíme do skúmania. 

Lívia Gazdíková / kurátorka

Foto: Peter Lančarič

Projekt a chod galérie na rok 2023 podporil Fond na podporu umenia.

[galeriavyklad]

DESERT YEAR(S) Mária Mitríková

Mária Mitríková je absolventkou katedry grafiky Vysokej školy výtvarných umení, kde študovala v ateliéri voľnej grafiky pod vedením Prof. Róberta Jančoviča. V súčasnosti má jej tvorba širšie presahy a nedrží sa striktne jedného média. Prechádza skôr k rozmanitosti a využíva prostriedky, ktoré podtrhujú idey projektu. 

Jedným z takýchto výstavných projektov je aj dielo Desert year(s), ktoré sa skladá z dvoch výrazovo odlišných častí spojených jednou nosnou myšlienkou.  Projekt si kladie za úlohu skúmať samotu. Poukazuje na rôzne aspekty odlúčenia a ako sa s ním človek dokáže vysporiadať. 

Množstvo z nás má pravdepodobne ešte stále na pamäti samotu, ktorú sme zažívali počas pandémie. Tento typ izolácie možno považovať za vynútený, podstúpený celkom nedobrovoľne pod vplyvom vonkajších okolností. Vzhľadom na vtedajšiu situáciu sme  boli dohnaní do preskúmania samoty, ale aj nových fenoménov súvisiacich s patričným obdobím. Vyrovnávanie sa s novými zážitkami, ako pocity fyzického, ale aj mentálneho odlúčenia boli prekážkou a výzvou pre mnohých. Najmä však pre tých, ktorí sa nedostali do konfrontácie s vynútenou samotou. 

Druhý typ samoty, s ktorou sa stretávame je samota, do ktorej unikáme pod tlakom vonkajších síl, a to ale dobrovoľne. Trávenie času na sociálnych sieťach, hoci len prezeraním zábavných stránok, môžeme považovať za podobný typ izolácie. Úniku do  online sveta, ktorý je na pomedzí samoty a spoločnosti, hoci virtuálnej. Zrkadlenie takéhoto typu samoty možno nájsť práve v jednom z výkladov. Záznamy prehrávajúce sa na telefónoch poukazujú na činnosti majiteľov, ktorý trávili svoj čas osamote iba s mobilným zariadením. Postupné vybíjanie možno vnímať nielen ako odchod zo samoty, ale aj postupný návrat do reality. 

Posledný typ samoty, ktorý nezažívame tak často je znázornený v druhom výklade. Samota, do ktorej vstupujeme dobrovoľne, aby sme prehodnocovali svoje postoje k sebe samému. Kontemplácia dosahovaná pomocou samoty je  v histórií ľudstva dávno známa. Trópy o odchode do púšte pre prehodnotenie a lepšie pochopenie samých seba možno nájsť aj v samotnej Bibli či legendách o svätcoch. Symbolický piesok a zlatá fólia odrážajúca nejasné obrysy návštevníka môže evokovať fatamorgány na púšti, či dopomôcť k pomyselnému preneseniu sa do priestorov púšte - dobrovoľného osamenia. 

„Prejsť životom a nikdy nezažiť samotu znamená nikdy nepoznať seba samého. Nikdy nepoznať seba samého znamená nikdy nepoznať nikoho.“

Lívia Gazdíková / kurátorka

Foto: @mina12minas

Projekt a chod galérie na rok 2023 podporil Fond na podporu umenia.

[galeriavyklad]

DIPTYCH Martin Bízik

Veda a umenie bývajú často dávané do protikladov. Zdá sa, že veda  je poháňaná údajmi, zatiaľ čo umenie je poháňané výrazom a tvorbou. Avšak v skutočnosti sú si viac podobné ako si v bežnom živote môžeme pripúšťať. Obe však  zdieľajú spoločnú niť prostredníctvom pátrania a spochybňovania. Vo svojej podstate umelci a vedci vymýšľajú, skúmajú, objavujú a prinášajú nové pohľady na nám tak dobre známe veci.  

V tomto prípade sa v diele od Martina Bízika prepájajú obe. Ako veda, tak aj umenie. Už v minulosti sa umenie často kládlo na úroveň vedy. Aj dnes sa totiž využívajú poznatky z geometrie pri tvorbe kompozície či vedecké teórie pri práci s farbou. V súčasnosti sa však hranica odlíšenia umenia od technologických vymožeností stiera, presakuje a hybridne modifikuje. Dielo Diptych je jedným z týchto príkladov. Martin sa vo svojich dielach často venuje zbieraniu dát, ktoré zabezpečuje svojpomocne (estetikou DIY) vytvorených snímačov. Tieto snímače zachytávajú rôzne typy vnemov, ktoré si pri každodennom hluku a rýchlych pohyboch v meste možno ani len nevšimneme. Otázka ako sa dá zachytiť mesto znie na prvý pohľad možno jednoducho. Je tomu však v skutočnosti tak? Ako by sme ho mohli zhmotniť alebo zobraziť?  Pomocou trajektórií každodenných pohybov chodcov, podľa autobusových zastávok či podľa koncentrácie zvuku? Či podľa obyvateľov na meter štvorcový? Je mesto a samotný priestor, v ktorom sa pohybujeme a žijeme zaznamenateľné? To sú otázky, ktoré si môžeme klásť aj pri inštalácii Diptych.

Samotné dielo sa skladá z dvoch monitorov a reproduktorov. Do nich prúdia zbierané dáta z vonkajšieho prostredia. Senzory alebo matrice, ako už bolo spomínané, sú vytvorené svojpomocne a slúžia tak  na zachytávanie jednotlivých vstupov. Samotné dáta však bez spracovania pomocou softvérov slúžia viac menej k ničomu, a tak sú následne spracované a transformujú sa do audiovizuálnej podoby. Reálnym a nám zaznamenateľným spôsobom sa vizuálne pretvárajú do obrazu na monitore, čo pripomína akési zrnenie. Druhým rovnako reálnym výstupom je zvuk. V tomto prípade možno hovoriť o akomsi mapovaní mesta. Bízik nám prináša nový spôsob nahliadnutia na mesto v intenciách zvukového prostredia, priestor nám tak dôverne známy.

Samotné spracovanie projektu sa odvoláva na hnutie ART and SCIENCE a podnecuje tak interdisciplinárnemu skúmaniu okolia.

Martin Bízik (1996), je absolventom  Fakulty výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici, kde študoval v ateliéri digitálnych médií u prof. MgA. Ing. Michala Murina, ArtD. Prezentáciu jeho diel mohla verejnosť vnímať na mnohých skupinových výstavách nielen na Slovensku.

Lívia Gazdíková / kurátorka výstavy

Projekt a chod galérie na rok 2022 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

[galeriavyklad]

SYMBOLY PRCHAVEJ APOKALYPSY Martin Kochan

Výtvarník Martin Kochan sa etabloval na domácej výtvarnej scéne ako veľmi produktívny autor prechádzajúci mnohými umeleckými formami, avšak s jasným počiatočným východiskom. Už v začiatkoch sa zaoberal kritickým pohľadom na socio-politické a kultúrno-ekonomické vzťahy umenia a sveta, do ktorého je zasadené. Nebál sa vyjadriť svoj názor na aktuálne tendencie rámcujúce spoločenský vývoj v posledných dvadsiatich rokoch a jeho dopady na postavenie samotného umenia a umelca v spoločnosti. Využíval pri tom často konfrontačné metódy, v ktorých nadväzoval na dedičstvo perfomatívnych a aktivistických umeleckých počinov druhej polovice dvadsiateho storočia. 

Nechcel iba zotrvať v intenciách média, ktoré vyštudoval, teda sochárstva, aj keď narábanie s formou a priestorom je aj v jeho ďalších dielach zjavné, či už ide o fotografiu alebo video. Jeho často až heroické nasadenie pre „modelovanie“ rozličných parafráz postáv a príbehov z dejín umenia si vyžadovalo priamo telesnú prítomnosť autora, niekedy riskujúceho vlastné zdravie. 

Po intermezze v podobe maľby a skúmania jej možností využívaním rozličných primárne nemaliarskych techník (maľovanie dymovnicou, maľby na plátkové žuvačky, maľba snehom a podobne) sa autor vracia k sochárstvu a nadväzuje tak opäť na prácu s hmotou a telesnosťou, čo sa pretavuje aj do motívov, ktoré spracováva (tanečnica s hadmi, dievča s dúhou). Týmto dielam nechýba autorov humor opierajúci sa o princípy hry s formou alebo materiálom (sadrová soška doplnená uhlomerom, ktorý pod istým uhlom láme svetlo tak, že vytvára dúhu). 

V Galérii Výklad sa prezentoval už roku 2016 samostatnou výstavou Migrujúca architektúra.  Minimalistickú inštaláciu prestavujúcu prvok z architektúry verejného priestoru – nosné panely podchodu bytovky- tento raz vystriedali precízne namodelované figurálne kompozície – Zmena okĺbenia a Chlapci pijú, ktoré vznikli v rokoch 2019 – 2020. Po prvý raz ich mohla verejnosť vidieť na autorovej samostatnej výstave Od emócií k tvaru v Galérii Jána Koniarka roku 2020.

V jednej z vitrín tak môžeme vidieť figurálnu dvojkompozíciu zobrazujúcu autora a jeho kolegu Cyrila Blaža, s ktorým spolupracoval na projekte Pub Art, kedy navštevovali rozličné krčmy, kde spontánne tvorili kresby malého formátu a navzájom sa v nich dopĺňali. Alkoholové opojenie tu obe postavy pretvára do podoby zvláštnej bytosti s preexponovanými časťami tela pripomínajúcej tak akéhosi draka, či mimozemského netvora z filmovej adaptácie hororového románu Vec od Stephana Kinga.  

Autor však hrôzu mení na iróniu a ako spoločnosť im pridáva veselú opicu, snáď paródiu na antickú postavu génia, ochranného ducha. Alebo naznačuje, že opitý človek - hotová opica? Každopádne toto zviera sa v našom jazyku pevne spája so stavom po výdatnej pitke a vtipne dopĺňa celú scénu.

V ďalšom výklade možno vidieť tiež figuratívne dielo, tento raz však autor nehľadal, či neodkazoval na populárnu kultúru alebo rozprávky, ale našiel inšpiráciu vo vedeckom diele. Bola ním rytina z druhej knihy De Humani Corbolis Fabrica Libris Septem od renesančného lekára Andea Vesalia vydanej roku 1543. V tejto prvej modernej publikácii o ľudskej anatómii sú na vysokej umeleckej úrovni prevedené rozličné orgánové sústavy a prestavujú tak svojbytné výtvarné spracovanie témy, nie len vedeckú ilustráciu. Rytiny postáv zbavených kože a obnažených na svaly, či iba kostry, zaujímajú svojrázne postoje a pózujú v krajine ako na manieristických obrazoch.

Figúra, ako jeden zo základných kameňov sochárstva, nesúca náboj ideálnej formy sa pre autora stala predmetom zvláštnej hry s končatinami. Nejde však len o samoúčelný vtip. Takáto postava má tak ďaleko od antických ideálov ľudského tela, ale svojim precíznym spracovaním pôsobí ako keby vyšla priamo zo stránok stredovekého beštiára. Ide o kritiku súdobého sveta a jeho iracionality (preto je hlava zámerne na mieste nohy a naopak), metaforickej „doby vymknutej z kĺbov“. 

Vidíme tak dve polohy, v ktorých autor operuje. Jednak možno vnímať jeho gesto ako oslavu hedonizmu, a na druhej strane sa v ňom objavuje neodmysliteľná kritika. V oboch prípadoch však treba vnímať dielo Martina Kochana komplexne ako oslavu formy, humoru a invencie umelca, ako túžbu po zmysluplnom naplnení života, nielen honbou za prchavými radosťami alebo odľudštenou prácou. 

Peter Molari / kurátor výstavy

Projekt a chod Galérie Výklad na rok 2022 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

[anettamonachisa]

One Are (2021)

100m2 sculpture, soil cast

An are is a unit of area in the metric system, equal to 100 square metres. Today, its multiple, the hectare (which equal to 100 ares), is the principal unit of land measurement for most of the world.

Departing from this basic unit of measurement I transposed one are of land into a 100 m2 floor sculpture. It is a three-dimensional impression of a field used for agricultural purposes, from the South of Slovakia. 

The size and the shape of the work refer to ancient patterns of territorial delimitations, land appropriation and ownership claims, political agro nomy, soil governance policies, crops, framing, outside-inside dictates and this one unit of measured area sets us back to the beginnings of colonization practices. Among the first ancient colonizers, the Romans, in order to divide and allocate the conquered lands, delimited the fields to be divided in lots. The ancient land surveyors (called gromatici or agrimensores) and the Roman system of property boundaries are fundamental to both agricultural and Civil Engineering as we know it today. 

Their most common method of land division was based on the so-called “centuriated grid system”. Centuriation is the act of dividing land into centuries (hundreds) or equal areas — an inherited division pattern, which, translated into metric units, results in “ares” and “hectares”, which we still use in cadastral and agricultural divisions today. The grids consisted of boundaries, often roads dividing the territory into big squares or rectangles, which were then again divided into the individual parcels. The use and purpose of this rigid structure was manifold. It allowed for a kind of ancient zoning of the territory and facilitated the administration of property and the management of tax collection. In other words, it allowed for turning land into capital. The practice of centuriation was not only a system for dividing the land but also a political possession and control of the territory and a conceptual appropriation of the landscape. The installation visualizes the modern persistences of the ancient agrarian territorial boundaries.

The work emphasizes the institutional frame of land and the material constitution of soil at the same time. Based on an investigation of the relationship between the technique and the context (a three-dimensional imprint of the land, that remains ambiguous), the sculpture ensues from mapping of the records of agricultural work, markings and interventions into soil, remnants of cultures, tilling, cracking and erosions. So, the all the imprint pieces are some sort of memories or memorials (commemoration/materialization of what is "not there") and forming the formless. 

Earth is a material that doesn’t actually have a recognizable form. It can be moulded ad infinitum, it constantly changes shape – hydrated, pressed, spread, rolled, tilled, compacted, thumped, torn, cracked, joined again, dried, ripped and hydrated again. The human intervention into soil and the cycle of the seasons impose their rhythm and shapes on the landscape. Because of its malleability, its endless morphing, drying and moisturising, earth is a material of endless possibilities.

The realisation of the work was supported using public funding by Slovak Arts Council.

[anettamonachisa]

2020

[anettamonachisa]

Coinciding Objects (2019-2021) rocks, shells, bones, eggshells, plaster casts, acetic acid, sediments on view within Fotograf Festival - "Earthlings".

The exhibition “Earthlings III: Patterns” explores the possibilities of overcoming the cycle of violence and healing; extraction and growth. On the one hand, it considers patterns of environmental and racial injustice, while on the other hand, it looks up towards the autonomous power of patterns whose provenance is not in the register of human experiences and practice, but the mythological and poetic activity of objects on the threshold of the animate and the inanimate. The ability of these objects to constantly oscillate between meanings and perspectives serves as a guide to another of the principles of terrestrialness: to avoid the ’calcification’ of power relationships in our society. Fotograf Festival - Earthlings III: Patterns is open until 7. 11. 2021 at Karlin Studios, Prvního pluku 2, Prague.⁠ Artists: Denise Ferreira da Silva & Arjuna Neuman, Anetta Mona Chișa, Haseeb Ahmed⁠ Curators: Lukáš Likavčan, Caroline Krzyszton⁠

The realisation of the work was supported using public funding by Slovak Arts Council.

[anettamonachisa]

The 38th Dramatic Situation, 2021 Aleksandra Vajd & Anetta Mona Chișa

installation in Cukrarna, Ljubljana

Supported using public funding by Slovak Arts Council

[galeriavyklad]

MELANCHÓLIA Andrea Ondis

Trnavská výtvarníčka Andrea Ondis vyštudovala propagačnú grafiku na bratislavskej ŠÚV. Neskôr vyštudovala Katedru grafiky a iných médií na bratislavskej VŠVU. Vo svojej tvorbe sa drží vizuálnych foriem grafického média. Kedysi vystavovala pod odlišným menom. Pod tým súčasným sa predstavila prvý raz výstavou Space, Kids & Micro v r. 2020 v bratislavskej galérii Čin Čin a v r. 2021 v bratislavskej Galérii Artotéka, taktiež autorskou výstavou pod názvom Historiae.

Podnetom pre diela nebola ani tak snaha o skúmanie duševného stavu, melanchólie, ako osobný príbeh. Jeho zdrojom bola pohľadnica, ktorú dostala od priateľky. Išlo o reprodukciu fotografie francúzskej fotografky Valerie Belin. Tá zobrazovala ženskú figurínu navrhnutú dizajnérom Adelom Rootsteinom. Práve tvár manekýnky ju zaujala svojim zvláštnym pohľadom, akoby vyjadrujúcim melancholické pohnutie. Zamerala sa na tento element, aby si ním pracovala tým, že ho odstráni. Tvár sa tak stala anonymnou a bez nejakej konkrétnejšej emócie. Pocit odťažitosti ešte umocnila technickým prevedením. To spočíva v reprodukovaní prostredníctvom serigrafickej techniky. V nej môžeme vidieť priamy odkaz na warholovské diela s ikonami populárnej kultúry, ktoré akoby sa stávali všeobecnými statkami. Tu je ale celkové vyznenie omnoho znepokojivejšie. Anonymné tváre pripomínajú piktogramy avatarov užívateľov sociálnych sietí, za ktorými sa môže ukrývať ktokoľvek. Identita sa vo virtuálnom priestore stráca rovnako ako jedinečnosť pri prechádzke hypermarketom plnom nekončiaceho množstva identických tovarov masovej výroby. Zároveň redukcia tváre na obrysové línie odkazuje na ďalší aspekt vizuálnej kultúry spojenej s marketingom, a to značku alebo logo. Zároveň môžeme vidieť v dielach odkaz na feministické umenie a vnímanie ženy ako objektu, zbavenej vlastnej osobnosti. Z hľadiska kontextu tu môžeme odčítať odkazy na filozofov druhej polovice 20. storočia, ako bol Jean Baudrillard, ktorý analyzoval spoločnosť neskorého kapitalizmu založenú na tvorbe simulácií a zmnožovaní rovnakého. Akoby citovala vetu z Kunderovho románu Nesmrtelnost – „všade samé tváre“. Autorka sa tak snaží o symbolické vypovedanie vlastného príbehu a hľadania zmyslu ľudskej existencie vo svete plnom odcudzenia.

Text: Peter Molari / kurátor výstavy Foto: Peter Lančarič

Chod Galérie Výklad na rok 2022 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

[galeriavyklad]

VISUAL INTROSPECTION Alexandra Papcunová

Galéria Výklad prezentuje samostatnú výstavu začínajúcej umelkyne Alexandry Papcunovej s príznačným názvom Visual Introspection. Výstavný projekt predstavuje autorskú experimentálnu formu dočasného denníka, ktorý vznikal v priebehu jedného roka. Snahou výstavy je obsah denníka - vnútorného sveta autorky - otvoriť okoliu, ktoré sa s ním môže aj napriek jeho abstraktnej forme pomerne ľahko stotožniť.

Dielo Visual Introspection pozostáva z dvoch cyklov. Prvý cyklus trval 365 dní. V priebehu jedného roka (od 19. marca 2021 do 18. marca 2022) autorka zaznamenávala určitý fragment každého dňa. Svoje vlastné prežívanie a vnímanie sveta zachytila na papieri intuitívnou abstraktnou maľbou akvarelovými farbičkami. Jeden deň vznikla jedna maľba.

Zaznamenávaním útržkov jednotlivých dní, bol denník pre Alexandru nástrojom, ktorý jej pomohol uchopiť seba a svoju existenciu v prítomnosti daného dňa, k čomu odkazuje pojem introspection v názve diela. Dôležitým momentom práce bol samotný proces tvorby denníka v priebehu času a skúmanie vlastných možností kontinuálne pracovať dlhý čas na ucelenej koncepcii.

V druhom cykle pristupuje autorka k denníku jemnejšou formou deštrukcie. Predchádzalo jej uvedomenie, že repetitívny návrat k spomienkam na konkrétny deň sa s odstupom času javí zahmlene a nejasne. Prítomnosť (ne)funkčnosti pamäte a (ne)trvácnosti spomienok je v diele vyjadrená aktom následného spätného vymývania malieb. Dielo je tak stále v procese vzniku novej situácie a zániku pôvodnej.

Vymývanie jednotlivých denníkových záznamov realizuje autorka rovnakým princípom, akým vznikali. Jeden deň vymyje jednu maľbu. Tento spôsob práce reflektuje dočasnosť pamäte, zabúdania a blednutie spomienok. Denníkový záznam je okrem vizuálnej vrstvy tvorený aj tou obsahovou. Proces zachytenia určitého fragmentu jedného dňa a jeho postupná transformácia vplyvom plynúceho času až k zabudnutiu, je artikulovaná práve spomínaným procesom vymývania – blednutia malieb.

Prezentácia diela formou inštalácie v priestore prostredníctvom prekrývania a vrstvenia jednotlivých malieb je metaforou vrstvenia a prekrývania samotných spomienok v našej pamäti.

Text: Alena Brošková / kurátorka výstavy

Foto:Peter Lančarič Chod Galérie Výklad na rok 2022 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

[galeriavyklad]

SOCIAL PROOF  Andrej Bíla, Ryna Leffler

Andrej Bíla (1996) a Ryna Leffler (1992) nepochádzajú z umeleckých rodín a nenavštevovali ani prestížne umelecké školy. Ich výtvarné úsilie stojí mimo intenzívnejšieho záujmu odbornej kritiky. Autori tým však netrpia, je to ich voľba fungovať mimo inštitucionálny rámec umenia. Svojou tvorbou sa nikomu nevtierajú, nevnímajú umenie ako súťaž, o to viac je ich výtvarný prejav úprimný. Nedá sa ale povedať, že by sa týmto autorom nedostávalo primeranej pozornosti. Na tak nesporný talent a autentickosť výrazu sa nedá nereagovať.

Do kontaktu s tvorbou Andreja Bílu je možné prísť vo verejnom priestore najmä prostredníctvom nástenných malieb, ktoré vznikali počas rôznych graffiti a streetart podujatí. Širokú verejnosť priamo oslovil v roku 2020, kedy pre zimné číslo Nádvorie magazínu vytvoril grafickú titulku a odľahčeným štýlom ilustroval viaceré články. Pre Bílu je zásadnou aj spolupráca so slovenskou značkou Chill Skateboards, pre ktorú v rokoch 2019-2021 vytvoril kolekciu dizajnov na dosky. Ako umelec a skejtbordista sa tak mal možnosť priamo prihovoriť svojej komunite. 

Ryna Leffler sa výrazne začlenil medzi súčasnú slovenskú generáciu ilustrátorov v roku 2014 a 2015, kedy boli jeho grafické práce zaradené do publikácie Omaľovánky, Omaľovánky 2.0. Širšej trnavskej verejnosti sa predstavil v roku 2016 a v roku 2019, kedy sa spolu s ďalšími oslovenými umelcami podieľal na maľovaní mestského hashtagu, V roku 2017 ho s ponukou spolupráce oslovil český raper Hugo Toxxx, pre ktorého vytvoril merch a cover k singlu Všechny oči na mně (6. pád vy toyové).

Dvojicu autorov v roku 2013 spojili priestory komunitného a umeleckého centra Kubik nápadov na Pekárskej ulici v Trnave. V tom období sa stal Ryna Leffler čerstvou súčasťou zdieľaného ateliéru na druhom poschodí. Andrej Bíla síce pravidelne navštevoval toto centrum ešte pred Lefflerom, no tvoril s rovesníkmi vo vlastnom umeleckom priestore Conpyna Skladovej ulici. Autori sa akoby míňali. Stretli a spoznali sa až počas Dňa otvorených ateliérov. Bíla sa krátko na to aj s pôvodnou partiou presťahoval do Kubiku, kde v pivnici založili ateliér Tribute. Síce na iných poschodiach, avšak pod jednou strechou, sa začalo utužovať ich priateľstvo. Lefflera na Bílovej tvorbe priťahuje uvoľnenosť, s ktorou tvorí. Andrej totiž často pracuje s náhodami a nedokonalosťami, ktoré si osvojuje a zapája ich do finálnej podoby diela. Bíla na Lefflerovej tvorbe oceňuje jedinečnosť jeho vizuálneho prejavu a prepracovanosť jednotlivých diel. Leffler má námety svojich diel vopred do detailu premyslené. Pracuje organizovane, dodržuje konkrétne postupy, náhode nadáva priestor, jeho umelecká vízia musí byť naplnená presne podľa predstáv. 

Okrem toho, že sa Andrej Bíla a Ryna Leffler aktívne venujú ako voľnému, tak aj užitému výtvarnému umeniu, podstatnú časť ich tvorby v posledných rokoch charakterizuje najmä záujem o tetovanie. Dlhodobá fascinácia špecifickým druhom kresby na ľudskú kožu v roku 2021 vyvrcholila tým, že si založili spoločné tetovacie štúdio HTKLN. Bíla separuje svoju maliarsku tvorbu od tetovania. Ilustrácie a kresby, ktoré tvorí sú však tetovaním ovplyvnené. Cítiť to najmä prostredníctvom zjednodušovania tvarov, práci s hrubou linkou a na spôsobe tieňovania. Čistý vizuálny jazyk Lefflerových malieb, ilustrácií a tetovaní je úzko spätý. Napríklad dlhé linky zámerne prerušuje rôznymi prvkami. Maľuje a kreslí akoby pripravoval návrh na tetovanie.

V ľavom výklade sa nachádzajú tri maľby od Rynu Lefflera. Obsahovo sa zameriava na prácu s tradičnými a popkultúrnymi symbolmi, ktoré hravo uvádza do nových vzťahov, pričom ich zbavuje pôvodných významov. Dominantná je veľkoplošná maľba, ktorej námetom bola pravoslavná ikona, pôvodne zobrazujúca anjela držiaceho Turínske plátno. Tradičnú byzantskú estetiku Leffler nahradil čistým vizuálnym spracovaním. Náboženský námet svojsky redukuje do podoby grafickej značky alebo loga. Leffler si vytvoril vlastnú ikonografiu, ktorú opakovane využíva. Vychádza z princípov streetartu, kedy sa repetíciou istých symbolov stáva jeho rukopis rozpoznateľným. Príkladom môže byť otočenie kríža bokom, kedy neguje jeho dve hlavné polohy a teda aj jeho kresťanskú alebo antikresťanskú symboliku. Výrazným prvkom autorovej tvorby je trojoký, dvojjazyčný smajlík, ktorým v tejto maľbe nahradil tvár Ježiša Krista. Jedným z podpisov je aj symbol nekonečna, ktorý Leffler spája s roztečenou biliardovou osmičkou, ktorá nesie viaceré symbolické významy, najmä v súvislosti s osudom, šťastím a nešťastím. S tým súvisí aj symbol Eura, ktorý umiestnil na hruď svojej ikony. Maľbu dotvárajú tribal ornamenty – plamene, typické pre tetovania z deväťdesiatych rokov. Grafickým akcentom a ďalším z typických autorových znakov je symbol ochrannej známky, pomocou ktorej sa identifikujú firmy, výrobky a služby. Okrúhla maľba s holubicou je autorskou hrou, kde zrkadlovým nápisom Frue – Fake tRUE, odkazuje k anglickému True, teda pravdivý. Tretia maľba je prepojená s tribal ohňom, je jeho výsekom a zobrazuje písmená autorovho pseudonymu.

Do pravého výkladu Andrej Bíla umiestnil veľkoformátovú maľbu a dva objekty. V Bílovej maľbe môžeme nájsť široké spektrum symbolov z klasického (holubica, kríž, päsť, trojica fliaš, ženské a mužské torzo), ale aj postmoderného repertoáru (pouličná lampa, dvojica očí – bezpečnostných kamier, chodidlo). Bíla podobne ako Picasso v Guernicesituoval svoj výjav do ohraničeného priestoru reprezentovaného rohmi miestnosti. Zobrazovanú scénu však ďalej rámcuje dvojicou antických stĺpov. V ľavom rohu sa nachádza dórsky stĺp, reprezentujúci maskulinitu. Tá je ďalej umocnená zovretou päsťou. V pravom rohu sa nachádza iónsky stĺp odkazujúci k princípom feminity. Bíla ironizuje akúkoľvek binaritu významov. Jeho maľba je miestami absurdná, ale v konečnom dôsledku pravdivá. Príkladom môže byť centrálny moment, kde chodidlo vchádzajúce do čiernych dverí osvetľuje pouličná lampa a všetko snímajú bezpečnostné kamery. Pod maľbou sa nachádzajú dva objekty, mužské a ženské torzo, ktorými prepája figuratívne prvky maľby s obrazom na tele. Objektami už priamo odkazuje na fenomén tetovania, kedy sa telo stáva nástrojom separácie a zdôraznenia vlastného ega.

Výstavný projekt SOCIAL PROOF, ktorý autori pripravili pre Galériu Výklad, reaguje na fenomén moderného individualizmu a jeho estetiky. Pojem social proof alebo sociálny dôkaz, ktorý si autori prisvojili označuje psychologický a sociálny fenomén, kedy ľudia kopírujú činy a správanie druhých v snahe prispôsobiť sa. Reklamný a módny priemysel tento fenomén strategicky využíva a efektívne ho umocňuje sociálnymi sieťami. Pod ich vplyvom sa ľudia sebavymedzujú a sebaidentifikujú prostredníctvom nekritického prijímania rôznych značiek, popkultúrnych fetišov a ornamentácie tela. 

Text: Peter Lančarič / kurátor výstavy

Foto: Peter Lančarič, Filip Cepka

Chod Galérie Výklad na rok 2022 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.