#fondnapodporuumenia

[galeriavyklad]

NEW YORK TELEPHONE CONVERSATION Michaela Moravčíková

Výstava New York Telephone Conversation slovenskej vizuálnej umelkyne Michaely Moravčíkovej (1991) je v poradí druhým projektom z výstavného planú Galérie Výklad na rok 2024. New York Telephone Conversation je zameraná na premeny v maľbe a nomádstvo, ktoré ponúkajú dostatočný časový priestor. Intervencia v trnavských výkladoch zahŕňa maľby, kresby a grafiky, ktoré vznikali v horizonte posledných dvoch rokov. Autorka sériu ešte neuzavrela a naďalej vytvára práce do nej patriace. Michaela Moravčíková počas posledných rokov cestovala medzi Európou a Amerikou, a tak spoznávala i rôzne kultúry, krajiny a ľudí. Z ciest si priniesla rôznorodé mikropríbehy, ktorým formou následnej postprodukcie dáva šancu stať sa makropríbehom. Z pobytov si odniesla i nový vizuálny slovník, ktorý si pre svoju tvorbu adaptovala. Aktuálne vo svojej praxi prepája maľbu, grafiku a kresbu do väčšieho celku alebo tieto techniky vrství. Výsledky jej experimentov, ktoré vznikali za posledné dva roky (2023 – 2024), prezentuje aj v Galérii Výklad v Trnave. Výstava New York Telephone Conversation sa ideovo zameriava na mechanickú postprodukciu maľby a nomádstvo, ktoré autorke v rámci tvorby ponúkajú rôzne formy zaujímavých kontextov. Vo výkladoch narába so sériou formátov rôznych veľkostí, ktoré vo forme inštalácie prevrstvuje v priestore, pričom pracuje s priehľadmi. Niektoré diela prezentované vo výkladoch vznikali už počas jej momentálneho pobytu v Hamburgu, kde dostala priestor v grafickej dielni na pôde miestnej umeleckej školy – University of Fine Arts of Hamburg. Tu momentálne ako hosťujúca študentka navštevuje ateliér vedený maliarkou Juttou Koether. Plátno, ktoré dominuje jednému z výkladov, má názov odkazujúci na autorkinu aktuálnu skúsenosť – Infront of Jutta’s Office. Vzniklo kombináciou viacerých maliarskych techník a spontánne doň intervenovala aj autorkina spolužiačka z Hamburgu. Vystavené denníkové záznamy situované pred plátnom vznikali zase na cestách medzi Amerikou a Európou, aj za súčasného pobytu v Nemecku. Vo výklade je vystavená len časť z nich. Diváci a diváčky si však môžu naskenovať QR kód, kde si vedia pozrieť celú sériu, ktorá je spracovaná vo forme videa a PDF súboru s fotografiami záznamov. Monotypie inštalované v ďalšom výklade vznikali v Nemecku a podľa miesta ich vzniku je celá séria pomenovaná ako Hamburg Telephone Conversation. Michaelu Moravčíkovú v rámci intervencie New York Telephone Conversation zaujíma testovanie abstraktného vizuálneho jazyka, jeho dekonštrukcia a pocit pohľadu, ktorý sa v rámci plochy snaží preraziť vrstvy a časovosť obrazov/výjavov. Práce Michaely Moravčíkovej tak hľadajú spojenie medzi lyrikou, pohybom a relatívnou abstrakciou obrazu. Kombináciou maľby, tlače, koláže a kresby sa snaží zachytiť mnohorakosť významov a metafor. Inšpiruje sa každodennými situáciami, ktoré odolávajú miznutiu pamäte. Zaujíma ju analógia medzi hrou a maľbou, dekonštrukcia a hĺbka obrazu, a tiež budovanie vlastného abstraktného jazyka. Jej maľba sa posledné roky stala uvoľnenejšou s výraznejším presahoch do grafiky. Limity, ktoré sa jej spájajú s neustálym cestovaním, ju viac postavili pred jednotlivé problémy a doviedli k väčšiemu sústredeniu sa. Ukážky maliarskych denníkov najviac (aj formálne) odkazujú na cestovanie a nomádstvo. Zároveň ukazujú povahu autorky, s ktorou pristupuje k veciam a miestam, ktoré považuje za dočasné – za prechodnú stanicu.

Michaela Moravčíková (1991, SK) je vizuálna umelkyňa a absolventka Ateliéru maľby na VŠVU v Bratislave (2022) a štúdia architektúry a urbanizmu na Fakulte architektúry a dizajnu STU v Bratislave (2016). Má za sebou niekoľko zahraničných pobytov a štúdií – na University of Arizona Collage Of Fine Arts, Tucson; Newcastle University, Newcastle Upon Tyne Fine Art a Universitat Ramon Llull, Barcelona La Salle. Vystavovala na Slovensku a v USA. Okrem umeleckej praxe sa od roku 2016 venuje aj architektúre. Architektonická prax jej pomáha ľahšie premýšľať o priestore a technických problémoch vlastnej voľnej tvorby, najmä pri riešení inštalácií a site specific projektov. Momentálne pôsobí v Nemecku.

Text: Marianna Brinzová / kurátorka výstavy

Projekt, ako aj výstavný program Galérie Výklad pre rok 2024 z verejných zdrojov podporilo Mesto Trnava a Fond na podporu umenia.

Foto: Peter Lančarič

[anettamonachisa]

Cassiopeia A

digitally generated autostereogram 

2021

An autostereogram can be described as an image within an image. It consists of a single two-dimensional image that allows viewers to perceive a camouflaged object in depth and three-dimensionality. The hidden volume which is invisible in a monocular inspection of the images emerges from the background pattern only under binocular viewing. This is also called “cyclopean vision” —   an ability to see shapes in stereo that neither eye can see in mono. 

Autostereograms work like gateways to another plane of perception. Like an aperture to a new dimension embedded in a sheet of paper. Reading/viewing becomes a performative act.

The realisation of the work was supported using public funding by Slovak Arts Council.

[artekunstartgr]

🤎🧡 Posted @withregram • @skusy.air We have been quite over the summer, planning big things in the background! SKUSY, a new residency platform in Athens run in collaboration with @misc.athens launches in 4 days💥💥💥 Opening: Sep 5, 20:00-23:00 Zan Moreas 2-4, Athens // Cez leto sme ticho plánovali nové veci v pozadí! SKUSY, nová rezidenčná platforma v Aténach, ktorá funguje v spolupráci s @misc.athens , sa spúšťa o 4 dni 💥💥💥 Otvorenie: Sep 5, 20:00-23:00 Zan Moreas 2-4, Atény Photo: András Cséfalvay @andrascsefalvay Poster design: @manos_tzavolakis #artistresidency #athens #fondnapodporuumenia #samuelvelebny #skusy (at Athens, Greece) https://www.instagram.com/p/CiBSiY8K4fO/?igshid=NGJjMDIxMWI=

[retrarukavova]

Invitation for opening of exhibition 31|12|2016 | Trebišov | Slovakia | 19.00 | https://www.facebook.com/jazdiaren/photos/gm.1817040191917670/1020788548025139/?type=3&theater

[galeriavyklad]

NEJISTÁ MINULOST Promille kolektív

Promille kolektív je voľné zoskupenie českých a slovenských autorov: Petr Drápela (*1994, CZ), Ľubomír Hajdučík (*1970, SK), Dan Hromada (*1990, CZ), František Javorský (*1999, CZ), Peter Lančarič (*1989, SK). Fotografický kolektív vznikol počas štúdia na Inštitúte tvorivej fotografie Slezskej univerzity v Opave. Názov kolektívu "Promille" odkazuje na tisícinu celku (1/1000). V kontexte fotografie, jedna tisícina sekundy predstavuje veľmi krátku dobu expozície, ktorá má schopnosť “zmraziť” čas. Dochádza tak k časovému a priestorovému výseku situácie, ktorá je vytiahnutá z tečúceho kontinua. Spochybňovanie privilegovaného momentu (vyňatie tisíciny sekundy z reality) je jedným z kľúčových aspektov tvorby tohto kolektívu. Takýto umelecký prístup spochybňuje tradičné predstavy o fotografiách ako zázname reality. Autori svojou tvorbou otvárajú priestor pre rôzne interpretácie a diskusie o tom, čo je skutočné a čo nie, čo je subjektívne a čo objektívne. Výstava "Nejistá minulost" od kolektívu Promille je pohľadom do hlbokých osobných prežitkov autorov. Fotografie na výstave nie sú statickými obrazmi minulosti, ale aktívnymi nástrojmi prehodnocovania. Autori sa postavili k minulým udalostiam s novým pohľadom. Každý z autorov prináša na výstavu svoj osobný príbeh, ktorý sa spája s rodinnými prostredím, osobnými traumatmi alebo historickými zlomami. Autori sa pokúšajú prekročiť hranice medzi individuálnymi a kolektívnymi prežitkami. Ich osobné príbehy sa stávajú univerzálnymi tým, že divákov nútia zamýšľať sa nad vlastnými spomienkami, identitou a miestom v histórii. Výstavný projekt vyzýva k tomu, aby sme prestali vnímať minulosť ako nepohyblivú a pevnú entitu, ale vnímali ju skôr ako dynamický a neustále meniaci sa koncept, ktorý je ovplyvnený našimi súčasnými perspektívami a zážitkami. Táto výstava nám ukazuje, že prehodnocovanie minulosti nie je len umelecký proces, ale aj neoddeliteľná súčasť individuálnej a kolektívnej identifikácie.

Text: Peter Lančarič

Projekt, ako aj výstavný program Galérie Výklad pre rok 2024 z verejných zdrojov podporilo Mesto Trnava a Fond na podporu umenia.

Foto: Peter Lančarič

[galeriavyklad]

BLUR Petra Debnárová

Petra Debnárová (*Trnava, 1993), je textilná dizajnérka, ktorá v roku 2020 ukončila štúdium na Pražskej UMPRUM v ateliéri textilnej tvorby pod vedením Jitky Škopovej. Absolvovala stáže v Berlíne, Bratislave a Indii, kde sa venovala materiálovému vývoju so zameraním na udržateľnosť a budúce vízie materiálového dizajnu. Tvorbu vystavovala na rôznych skupinových výstavách ako napríklad Design Week Bratislava, Brusel, Eindhoven, Londýn a iných. V súčasnosti žije a pracuje v Prahe, kde navrhuje v automobilovom priemysle. Zaujíma sa o nové prístupy a technológie v spojení hlavne s textilom. Ako profesionálna dizajnérka reaguje na súčasné dianie v priemysle a rieši konkrétne problémy dizajnu. Výstavou Blur, však predstavuje svoju voľnú tvorbu, ktorá je výpoveďou o jej osobnom prežívaní. Debnárová sa tu zaoberá konceptom prchavosti spomienok – tými nejasnými, neuchopiteľnými, rozmazanými momentmi, ktoré unikajú našej pamäti, ale stále v nás vyvolávajú silné emócie. Hlavným motívom výstavy je lunária. Rastlina kvitnúca v strede leta, ktorá so svojimi priesvitnými semennými strukmi symbolizuje prechod medzi hmotným a nehmotným. Lunária je zároveň aj autorským symbolom kontemplácie nad nostalgickými fragmentami spomienok na leto. Výstava Blur od Petry Debnárovej ponúka pohľad na prienik medzi materiálnym a digitálnym svetom. Tento projekt prepája textilné umenie a moderné technológie, čo reflektuje autorkin záujem o symbiotické vzťahy medzi fyzickými materiálmi a digitálnymi rozhraniami. Výraz blurry znamená nejasný, rozmazaný alebo neostrý. V kontexte výstavy tento pojem opisuje prechod splynutia medzi fyzickým a digitálnym svetom. Tieto dva svety sú v diele Petry Debnárovej neostré a prepletené, čo vytvára nový, hybridný priestor.

Text: Peter Lančarič / kurátor výstavy

Projekt, ako aj výstavný program Galérie Výklad pre rok 2024 z verejných zdrojov podporilo Mesto Trnava a Fond na podporu umenia.

Foto: Peter Lančarič

[galeriavyklad]

FRAGILE Miloš Paulovič

Miloš Paulovič (1985, SK) absolvoval odbor štukatérstvo na SŠUP v Kremnici a v súčasnosti pracuje ako skladník. Do Galérie Výklad sme sa ho rozhodli zaradiť ako neprofesionálneho umelca, po vzhliadnutí jeho kresieb ocenených na celoštátnej postupovej súťaži neprofesionálnej výtvarnej tvorby VÝTVARNÉ SPEKTRUM.

Miloš Paulovič sa vo svojej tvorbe najviac venuje kresbe hyperrealistických figúr. Výstava v Galérii Výklad predstavuje výber prác z jeho nedávnej série s názvom FRAGILE, v ktorej reaguje na pocit krehkosti. Artikuluje ňou zraniteľnosť ľudskej duše pred zraniteľnosťou fyzickej schránky. Inštalácia pozostáva z kresieb zasadených do množstva krabíc, ktoré pohlcujú priestor výkladov. Tým odkazuje aj na ich samotný pôvodný účel, a to: zaujať, propagovať a lákať zákazníkov ku kúpe tovaru. Krabica, ako silný vizuálny prvok inštalácie, symbolizuje zdanlivé útočisko, ktoré však vždy môže byť ľahko narušené vonkajšími vplyvmi. Paulovič tým reaguje na tlak spotrebiteľskej spoločnosti, pred ktorou sa nedá nikam schovať. Túžba po neustálom nakupovaní, hromadení a vlastnení materiálnych statkov chce vyplniť každý, ešte stále prázdny priestor. Kresby zachytávajú človeka v snahe vymaniť sa z formátu nainštalovaných krabíc, teda z formátu všadeprítomného konzumu. Autor tak poukazuje na zraniteľnosť jednotlivca hlboko zakliešteného v kapitalistickom systéme. V honbe za ekonomickým úspechom, sa ale práve často zabúda na empatiu, skromnosť, pokoru či vďačnosť, ktoré sú tými najdrahšími ľudskými hodnotami.

Paulovičova výstava tak komentuje komplexnú problematiku konzumu a jeho vplyvu na človeka v kontexte kapitalizmu. Túžba po slobode a potrebe zamýšľania sa nad tým, čo skutočne robí život zmysluplným, je to, k čomu by mala autorova výstava podnecovať diváka.

Text: Barbora Jurčová / kurátorka výstavy

Projekt, ako aj výstavný program Galérie Výklad pre rok 2024 z verejných zdrojov podporilo Mesto Trnava a Fond na podporu umenia.

Foto: Peter Lančarič

[galeriavyklad]

RECREATION / VIRTUAL WELLNESS Andrea Vojkovská

​​Andrea Vojkovská vyštudovala Vizuálnu komunikáciu na Fakulte umenia a architektúry Technickej univerzity v Liberci. Od roku 2010 pôsobí ako video performerka a má za sebou viacero spoluprác s hudobnými i tanečnými projektami alebo módnymi dizajnérmi.

Projektu Recreation/Virtual Wellness sa kontinuálne venuje od roku 2015. Prepája v ňom alternatívnu medicínu so súčasným vizuálnym jazykom. Ústredným médiom je digitálna koláž a hlavnou témou je biospiritálna antropológia.

Tvorivá interpretácia princípov alternatívnej medicíny sa pohybuje na pomedzí pseudoliečby a diverzných umeleckých akcií. Podľa autorky je aktívny prístup k vlastnému zdraviu v súčasnosti na okraji záujmu, a západná medicína často produkuje len pasívnych pacientov a chronických užívateľov farmak. Autorka pracuje so súčasným vizuálnym jazykom a vychádza z princípov reklamy, ktorá do diela v kontraste so subtilnou témou vnáša dynamiku. Cieľom projektu je nielen vlastná umelecká realizácia, ale predovšetkým rozšírenie povedomia o širšom repertoári možností, ktorými môže každý jednotlivec adjustovať a harmonizovať svoju existenciu.

Text: Marianna Brinzová / kurátorka výstavy

Projekt, ako aj výstavný program Galérie Výklad pre rok 2023 z verejných zdrojov podporilo Mesto Trnava a Fond na podporu umenia.

Foto: Peter Lančarič

[galeriavyklad]

LIMITY NEKONEČNA Diana Paulová & Andrea Dudášová

Výstava Diany Paulovej a Andrey Dudášovej s názvom Limity nekonečna sa do výstavného plánu Galérie Výklad pre rok 2023 vybrala na základe úspešných výsledkov otvorenej výzvy. Obe autorky sú absolventkami VŠVU v Bratislave – Diana Paulová Katedry Dizajnu a Andrea Dudášová Katedry Socha, objekt, inštalácia. V rámci svojej umeleckej praxe tvoria separátne, ale i ako umelecké duo. V minulosti spoločne vytvorili napríklad projekt pre festival Tehláreň (2021).

Pre špecifickú „window gallery“ – Galériu Výklad, ktorá sa nachádza v exponovanej časti centra mesta Trnava, pripravili Diana Paulová a Andrea Dudášová site specific inštaláciu/environment. Spoločná intervencia vychádza z priestorových daností dvoch výkladov slúžiacich ako výstavný priestor. Zároveň ich forma nového vytvoreného prostredia vychádza z určenia a vizuality galérie ako takej. Vzniká tu optická ilúzia prehlbujúca priestor dovnútra alebo, naopak, vychádzajúca zvnútra von, ktorá pohlcujúco vťahuje pohlaď divákov a diváčok. V oboch výkladoch je simulované prostredie, ktoré imituje výstavný priestor, čím akoby vytvára priestor v priestore, výklad vo výklade, galériu v galérii… Je to priestor pre priestor, ktorý však neobsahuje výstavné exponáty, ale je exponátom sám. Autorky svojou intervenciou rozohrávajú optickú i významovú hru s diváctvom. Podnecujú ho rozmýšľať nad tým, ako súčasné vizuálne umenie funguje a aké sú jeho možnosti i možné úskalia.

Obe umelkyne vychádzajú najmä z osobnej skúsenosti, keď po ukončení štúdií na vysokej škole prišli do reality, ktorá je prednostne orientovaná na výkon a prináša neskutočne veľa možností. Až natoľko, že tieto neobmedzené možnosti sa nám môžu stať istým mentálnym väzením. Problémové rozhodovanie sa, ako si z mnohých ciest vybrať tú najlepšiu, môže naopak priniesť paralýzu a neschopnosť výberu vôbec. A tak môžeme naše rozhodnutia odďaľovať a čakať. Tento pocit prináša aj umelecký svet v podobe rôznych materiálových, technologických, ideových, trhových i konkurenčných možností, keď sa najmä absolvent/absolventka, ktorý/ktorá obrazne vychádza do sveta spod krídel školy, môže cítiť zmätený/zmätená.

Limity nekonečna teda vyjadrujú nespočetnosť možností pri rozhodovaní sa a zároveň akúsi existenčnú úzkosť z toho. Intervenciu môžeme vnímať ako aj ironickú narážku na galerijnú prevádzku, ktorá samotná môže glorifikovať isté typy výstavných priestorov ako „chrámov umenia“, trebárs v podobe „white cube“. Avšak v prípade Galérie Výklad to môžeme vnímať i v opačnom garde, že samotná inštalácia odkazuje na výnimočný netypický priestor ponúkajúci svoje prostredie pre mladých výtvarníkov/mladé výtvarníčky, ktorí/ktoré sa neboja experimentovať a vystavovať v rámci alternatívnej „off space“ a „artist run gallery“, ktoré sú stále v našom lokálnom kontexte (oproti Západu) skôr raritou. Galéria Výklad je zaujímavá i tým, že je nonstop galériou v centre mesta, ktorá vťahuje pohľady okoloidúcich, a tým zasahuje všetky typy/vrstvy/vekové kategórie divákov a diváčok.

Výstava Limity nekonečna Diany Paulovej a Andrey Dudášovej nás vyzýva uvažovať nad nekonečnom a dôvodom, prečo si niekedy nevieme vybrať takzvanú správnu cestu. Odpoveďou môže byť, že žiadna správna cesta neexistuje. Vždy to, čo bolo alebo nebolo správne, vieme zhodnotiť až s odstupom času a nie z pohľadu prítomnosti, tu a teraz. Každopádne, ak by aj nejaká správna cesta či rozhodnutie existovalo, vždy bude iné a špecifické pre každého z nás. Možno len treba prekonať strach a vykročiť… Tak, ako autorky vykročili smerom zvnútra výkladu do ulice, od seba k ostatným – okoloidúcim recipientom, od svojich subjektívnych pochýb k týkajúcich sa nás všetkých…

Text: Marianna Brinzová / kurátorka výstavy

Projekt, ako aj výstavný program Galérie Výklad pre rok 2023 z verejných zdrojov podporilo Mesto Trnava a Fond na podporu umenia.

Foto: Peter Lančarič

[galeriavyklad]

ZEM JE LÁVA Matěj Boček

Výstava Zem je láva prezentuje tvorbu mladého zahraničného umelca Matěja Bočeka, pochádzajúceho z Českej republiky, kde v súčasnosti študuje na Fakulte výtvarných umení VUT v Brne.

Výstavný projekt odráža aktuálne a čoraz naliehavejšie témy, týkajúce sa nielen našej budúcnosti, ale aj prítomnosti. Inštalácia je rozdelená do dvoch celkov navzájom prepojených cez názvy zdanlivo naivných detských hier.

Zem je láva, známa detská hra, je v tomto prípade hrou, v ktorej je ukrytá aj samotná predikcia udalostí súvisiacich s klimatickými podmienkami.

Nestúpaj na čiaru, jednoduchá inštrukcia detskej hry, ktorú môžeme hrať takmer kdekoľvek, odkazuje aj na čiary, ktoré bez pomoci geopolitických máp vidieť nemôžeme.

Matěj Boček vo svojom diele apokalyptickú scenériu podčiarkuje staršou vizualitou počítačových hier, čím prepája motívy hravosti s desivými predikciami budúcnosti.

Projekt, ako aj chod galérie na rok 2023 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

[galeriavyklad]

MY SURROGATE SELF  Simona Koutná

Výstavný projekt MY SURROGATE SELF je akýmsi voľným pokračovaním magisterskej práce umelkyne Simony Koutnej. Ako naznačuje názov, ktorý môžeme voľne preložiť ako moje náhradné ja, výstava sa bude zaoberať identitou, zrkadlením, ale aj procesom sebapoznania a znovu poznávania (v tomto prípade) ženskej identity. Objavovanie a znovupoznanie možno vnímať ako akt nového začiatku, vymanenie sa zo stereotypných rolí a možnosť na vlastnú sebaidentifikáciu. 

Ak by sme sa mali zamyslieť ako sa identifikujeme v tomto svete, naskytli by sa nám pravdepodobne dva druhy odpovedí. Jedna stručná, vymedzujúca sa v rovinách zaužívaných stereotypných odpovedí, ktoré sa tak často vyskytujú v našom slovníku, či už ich využívame vedome alebo nie. Druhá možnosť by obsahovala zdĺhavé zamýšľanie sa a pravdepodobne hľadanie nových slovných spojení na vyjadrenie, ktoré by neobsahovali tak často opakujúce sa normatívne označenia. Ako sa však dospelý človek, najmä žena, dokáže vymaniť z vnímania spoločnosti, ale aj z uzatvoreného vnímania samej seba? To sú otázky, ktoré si Koutná v tomto projekte kladie.

Autorka výstavy sa pomocou audiovizuálneho diela odhodláva skúmať sebaidentifikáciu v dnešnom vizuálnom, mainstremovom svete, ktorý nás obklopuje častými vizuálnymi skratkami. Objavujú sa v reklamách, televíznych seriáloch, ale aj na sociálnych sieťach. Dôležitým momentom je však uvedomenie si, ako jednoduché je nechať sa týmito skratkami ovplyvniť a ako zložité môže byť s nimi vedome narábať a narúšať ich. Prvým pomysleným krokom pre narušenie, je skúmanie. Proces uvedomovania samých seba začína už v detstve. Do určitého obdobia našich životov sa vnímame prostredníctvom matky/materinskej postavy. Prejavy uvedomovania si vlastného tela sú zachytené aj na audiovizuálnom diele prostredníctvom záznamov malých detí. Tie sa pozerajú na seba do zrkadla a uvedomujú si, kde sa nachádza napríklad ich nos, ale aj to, že v odraze zrkadla sa nachádzajú ony a nie iné osoby.  Toto, pre nás v dospelosti banálne zistenie, je pre dieťa dôležitým krokom k pochopeniu vlastnej entity. 

Dieťa a zrkadlo však nie je náhodne vybraným príkladom. V priebehu našich životov zažívame mnoho situácií, kedy sa pomyselne zrkadlíme do určitých pozícií. Jednou z nich je aj reklama a reprezentácia ženy v reklame. V súčasnosti žijeme v dobe, kedy sa behom dňa stretávame s obrovským množstvom reklamných výjavov. Jedným z dôvodov úspešnosti reklamy je nádej, že po zakúpení výrobku, ktorý nám ponúka, budeme vyzerať ako žena na obrázku, do ktorej sme sa istým spôsobom zrkadlili. Nevýhodou však je, že práve takéto reklamy využívajú skratkovitosť. Tá sa dostáva do nášho vnímania a sebaidentifikácie. Zobrazovanie ženy ako objektu, najmä v rovinách normatívnej krásy, narúša procesy individualizácie a vytvára tak dojem nutnosti zapadnúť do stereotypných noriem. 

V neposlednom rade dôležitým momentom pre spoznávanie je haptika. Dotykom skúmame okolitý svet už od útleho detstva. Vďaka dotykom zisťujeme, aký je náš svet, či už z materiálneho hľadiska alebo z hľadiska teploty. Avšak symbolika, nachádzajúca sa v detskom akte tlačenia bobúľ rukami, má v rámci audiovizuálneho diela mnohé roviny. Ponúka nám zastavenie sa a nahliadnutie na svet skrz haptiku, detskú naivitu, ale aj akt represie - potlačenia a takmer symbolickej až krvavej scény. Je však na divákoch, ako sa túto scénu rozhodnú v kontexte diela vnímať. 

Narušenie stereotypizácie možno vnímať aj v druhom výklade. Tu, ako ju nazvala sama autorka, sa nachádza “dalmatínska ruža”. Ruža ako symbol ženskosti a ženy má aj v našom jazyku ustálené frázy. Akt poškvrnenia ruže, možno vnímať aj ako symbolické vymaňovanie sa. Ruža ako symbol krásy, ktorý je poškvrnený,  je tak zbavený  jeho primárneho účelu ako objektu čistého a estetického pôžitku nastaveného spoločnosťou. 

Výstava tak ponúka množstvo otázok, ale aj možných návodov ako môžeme vnímať seba samých. Je tak už len na nás či sa pustíme do skúmania. 

Lívia Gazdíková / kurátorka

Foto: Peter Lančarič

Projekt, ako aj výstavný program Galérie Výklad pre rok 2023 z verejných zdrojov podporilo Mesto Trnava a  Fond na podporu umenia.

[galeriavyklad]

DIPTYCH Martin Bízik

Veda a umenie bývajú často dávané do protikladov. Zdá sa, že veda  je poháňaná údajmi, zatiaľ čo umenie je poháňané výrazom a tvorbou. Avšak v skutočnosti sú si viac podobné ako si v bežnom živote môžeme pripúšťať. Obe však  zdieľajú spoločnú niť prostredníctvom pátrania a spochybňovania. Vo svojej podstate umelci a vedci vymýšľajú, skúmajú, objavujú a prinášajú nové pohľady na nám tak dobre známe veci.  

V tomto prípade sa v diele od Martina Bízika prepájajú obe. Ako veda, tak aj umenie. Už v minulosti sa umenie často kládlo na úroveň vedy. Aj dnes sa totiž využívajú poznatky z geometrie pri tvorbe kompozície či vedecké teórie pri práci s farbou. V súčasnosti sa však hranica odlíšenia umenia od technologických vymožeností stiera, presakuje a hybridne modifikuje. Dielo Diptych je jedným z týchto príkladov. Martin sa vo svojich dielach často venuje zbieraniu dát, ktoré zabezpečuje svojpomocne (estetikou DIY) vytvorených snímačov. Tieto snímače zachytávajú rôzne typy vnemov, ktoré si pri každodennom hluku a rýchlych pohyboch v meste možno ani len nevšimneme. Otázka ako sa dá zachytiť mesto znie na prvý pohľad možno jednoducho. Je tomu však v skutočnosti tak? Ako by sme ho mohli zhmotniť alebo zobraziť?  Pomocou trajektórií každodenných pohybov chodcov, podľa autobusových zastávok či podľa koncentrácie zvuku? Či podľa obyvateľov na meter štvorcový? Je mesto a samotný priestor, v ktorom sa pohybujeme a žijeme zaznamenateľné? To sú otázky, ktoré si môžeme klásť aj pri inštalácii Diptych.

Samotné dielo sa skladá z dvoch monitorov a reproduktorov. Do nich prúdia zbierané dáta z vonkajšieho prostredia. Senzory alebo matrice, ako už bolo spomínané, sú vytvorené svojpomocne a slúžia tak  na zachytávanie jednotlivých vstupov. Samotné dáta však bez spracovania pomocou softvérov slúžia viac menej k ničomu, a tak sú následne spracované a transformujú sa do audiovizuálnej podoby. Reálnym a nám zaznamenateľným spôsobom sa vizuálne pretvárajú do obrazu na monitore, čo pripomína akési zrnenie. Druhým rovnako reálnym výstupom je zvuk. V tomto prípade možno hovoriť o akomsi mapovaní mesta. Bízik nám prináša nový spôsob nahliadnutia na mesto v intenciách zvukového prostredia, priestor nám tak dôverne známy.

Samotné spracovanie projektu sa odvoláva na hnutie ART and SCIENCE a podnecuje tak interdisciplinárnemu skúmaniu okolia.

Martin Bízik (1996), je absolventom  Fakulty výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici, kde študoval v ateliéri digitálnych médií u prof. MgA. Ing. Michala Murina, ArtD. Prezentáciu jeho diel mohla verejnosť vnímať na mnohých skupinových výstavách nielen na Slovensku.

Lívia Gazdíková / kurátorka výstavy

Projekt a chod galérie na rok 2022 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

[galeriavyklad]

SYMBOLY PRCHAVEJ APOKALYPSY Martin Kochan

Výtvarník Martin Kochan sa etabloval na domácej výtvarnej scéne ako veľmi produktívny autor prechádzajúci mnohými umeleckými formami, avšak s jasným počiatočným východiskom. Už v začiatkoch sa zaoberal kritickým pohľadom na socio-politické a kultúrno-ekonomické vzťahy umenia a sveta, do ktorého je zasadené. Nebál sa vyjadriť svoj názor na aktuálne tendencie rámcujúce spoločenský vývoj v posledných dvadsiatich rokoch a jeho dopady na postavenie samotného umenia a umelca v spoločnosti. Využíval pri tom často konfrontačné metódy, v ktorých nadväzoval na dedičstvo perfomatívnych a aktivistických umeleckých počinov druhej polovice dvadsiateho storočia. 

Nechcel iba zotrvať v intenciách média, ktoré vyštudoval, teda sochárstva, aj keď narábanie s formou a priestorom je aj v jeho ďalších dielach zjavné, či už ide o fotografiu alebo video. Jeho často až heroické nasadenie pre „modelovanie“ rozličných parafráz postáv a príbehov z dejín umenia si vyžadovalo priamo telesnú prítomnosť autora, niekedy riskujúceho vlastné zdravie. 

Po intermezze v podobe maľby a skúmania jej možností využívaním rozličných primárne nemaliarskych techník (maľovanie dymovnicou, maľby na plátkové žuvačky, maľba snehom a podobne) sa autor vracia k sochárstvu a nadväzuje tak opäť na prácu s hmotou a telesnosťou, čo sa pretavuje aj do motívov, ktoré spracováva (tanečnica s hadmi, dievča s dúhou). Týmto dielam nechýba autorov humor opierajúci sa o princípy hry s formou alebo materiálom (sadrová soška doplnená uhlomerom, ktorý pod istým uhlom láme svetlo tak, že vytvára dúhu). 

V Galérii Výklad sa prezentoval už roku 2016 samostatnou výstavou Migrujúca architektúra.  Minimalistickú inštaláciu prestavujúcu prvok z architektúry verejného priestoru – nosné panely podchodu bytovky- tento raz vystriedali precízne namodelované figurálne kompozície – Zmena okĺbenia a Chlapci pijú, ktoré vznikli v rokoch 2019 – 2020. Po prvý raz ich mohla verejnosť vidieť na autorovej samostatnej výstave Od emócií k tvaru v Galérii Jána Koniarka roku 2020.

V jednej z vitrín tak môžeme vidieť figurálnu dvojkompozíciu zobrazujúcu autora a jeho kolegu Cyrila Blaža, s ktorým spolupracoval na projekte Pub Art, kedy navštevovali rozličné krčmy, kde spontánne tvorili kresby malého formátu a navzájom sa v nich dopĺňali. Alkoholové opojenie tu obe postavy pretvára do podoby zvláštnej bytosti s preexponovanými časťami tela pripomínajúcej tak akéhosi draka, či mimozemského netvora z filmovej adaptácie hororového románu Vec od Stephana Kinga.  

Autor však hrôzu mení na iróniu a ako spoločnosť im pridáva veselú opicu, snáď paródiu na antickú postavu génia, ochranného ducha. Alebo naznačuje, že opitý človek - hotová opica? Každopádne toto zviera sa v našom jazyku pevne spája so stavom po výdatnej pitke a vtipne dopĺňa celú scénu.

V ďalšom výklade možno vidieť tiež figuratívne dielo, tento raz však autor nehľadal, či neodkazoval na populárnu kultúru alebo rozprávky, ale našiel inšpiráciu vo vedeckom diele. Bola ním rytina z druhej knihy De Humani Corbolis Fabrica Libris Septem od renesančného lekára Andea Vesalia vydanej roku 1543. V tejto prvej modernej publikácii o ľudskej anatómii sú na vysokej umeleckej úrovni prevedené rozličné orgánové sústavy a prestavujú tak svojbytné výtvarné spracovanie témy, nie len vedeckú ilustráciu. Rytiny postáv zbavených kože a obnažených na svaly, či iba kostry, zaujímajú svojrázne postoje a pózujú v krajine ako na manieristických obrazoch.

Figúra, ako jeden zo základných kameňov sochárstva, nesúca náboj ideálnej formy sa pre autora stala predmetom zvláštnej hry s končatinami. Nejde však len o samoúčelný vtip. Takáto postava má tak ďaleko od antických ideálov ľudského tela, ale svojim precíznym spracovaním pôsobí ako keby vyšla priamo zo stránok stredovekého beštiára. Ide o kritiku súdobého sveta a jeho iracionality (preto je hlava zámerne na mieste nohy a naopak), metaforickej „doby vymknutej z kĺbov“. 

Vidíme tak dve polohy, v ktorých autor operuje. Jednak možno vnímať jeho gesto ako oslavu hedonizmu, a na druhej strane sa v ňom objavuje neodmysliteľná kritika. V oboch prípadoch však treba vnímať dielo Martina Kochana komplexne ako oslavu formy, humoru a invencie umelca, ako túžbu po zmysluplnom naplnení života, nielen honbou za prchavými radosťami alebo odľudštenou prácou. 

Peter Molari / kurátor výstavy

Projekt a chod Galérie Výklad na rok 2022 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

[anettamonachisa]

One Are (2021)

100m2 sculpture, soil cast

An are is a unit of area in the metric system, equal to 100 square metres. Today, its multiple, the hectare (which equal to 100 ares), is the principal unit of land measurement for most of the world.

Departing from this basic unit of measurement I transposed one are of land into a 100 m2 floor sculpture. It is a three-dimensional impression of a field used for agricultural purposes, from the South of Slovakia. 

The size and the shape of the work refer to ancient patterns of territorial delimitations, land appropriation and ownership claims, political agro nomy, soil governance policies, crops, framing, outside-inside dictates and this one unit of measured area sets us back to the beginnings of colonization practices. Among the first ancient colonizers, the Romans, in order to divide and allocate the conquered lands, delimited the fields to be divided in lots. The ancient land surveyors (called gromatici or agrimensores) and the Roman system of property boundaries are fundamental to both agricultural and Civil Engineering as we know it today. 

Their most common method of land division was based on the so-called “centuriated grid system”. Centuriation is the act of dividing land into centuries (hundreds) or equal areas — an inherited division pattern, which, translated into metric units, results in “ares” and “hectares”, which we still use in cadastral and agricultural divisions today. The grids consisted of boundaries, often roads dividing the territory into big squares or rectangles, which were then again divided into the individual parcels. The use and purpose of this rigid structure was manifold. It allowed for a kind of ancient zoning of the territory and facilitated the administration of property and the management of tax collection. In other words, it allowed for turning land into capital. The practice of centuriation was not only a system for dividing the land but also a political possession and control of the territory and a conceptual appropriation of the landscape. The installation visualizes the modern persistences of the ancient agrarian territorial boundaries.

The work emphasizes the institutional frame of land and the material constitution of soil at the same time. Based on an investigation of the relationship between the technique and the context (a three-dimensional imprint of the land, that remains ambiguous), the sculpture ensues from mapping of the records of agricultural work, markings and interventions into soil, remnants of cultures, tilling, cracking and erosions. So, the all the imprint pieces are some sort of memories or memorials (commemoration/materialization of what is "not there") and forming the formless. 

Earth is a material that doesn’t actually have a recognizable form. It can be moulded ad infinitum, it constantly changes shape – hydrated, pressed, spread, rolled, tilled, compacted, thumped, torn, cracked, joined again, dried, ripped and hydrated again. The human intervention into soil and the cycle of the seasons impose their rhythm and shapes on the landscape. Because of its malleability, its endless morphing, drying and moisturising, earth is a material of endless possibilities.

The realisation of the work was supported using public funding by Slovak Arts Council.

[galeriavyklad]

MELANCHÓLIA Andrea Ondis

Trnavská výtvarníčka Andrea Ondis vyštudovala propagačnú grafiku na bratislavskej ŠÚV. Neskôr vyštudovala Katedru grafiky a iných médií na bratislavskej VŠVU. Vo svojej tvorbe sa drží vizuálnych foriem grafického média. Kedysi vystavovala pod odlišným menom. Pod tým súčasným sa predstavila prvý raz výstavou Space, Kids & Micro v r. 2020 v bratislavskej galérii Čin Čin a v r. 2021 v bratislavskej Galérii Artotéka, taktiež autorskou výstavou pod názvom Historiae.

Podnetom pre diela nebola ani tak snaha o skúmanie duševného stavu, melanchólie, ako osobný príbeh. Jeho zdrojom bola pohľadnica, ktorú dostala od priateľky. Išlo o reprodukciu fotografie francúzskej fotografky Valerie Belin. Tá zobrazovala ženskú figurínu navrhnutú dizajnérom Adelom Rootsteinom. Práve tvár manekýnky ju zaujala svojim zvláštnym pohľadom, akoby vyjadrujúcim melancholické pohnutie. Zamerala sa na tento element, aby si ním pracovala tým, že ho odstráni. Tvár sa tak stala anonymnou a bez nejakej konkrétnejšej emócie. Pocit odťažitosti ešte umocnila technickým prevedením. To spočíva v reprodukovaní prostredníctvom serigrafickej techniky. V nej môžeme vidieť priamy odkaz na warholovské diela s ikonami populárnej kultúry, ktoré akoby sa stávali všeobecnými statkami. Tu je ale celkové vyznenie omnoho znepokojivejšie. Anonymné tváre pripomínajú piktogramy avatarov užívateľov sociálnych sietí, za ktorými sa môže ukrývať ktokoľvek. Identita sa vo virtuálnom priestore stráca rovnako ako jedinečnosť pri prechádzke hypermarketom plnom nekončiaceho množstva identických tovarov masovej výroby. Zároveň redukcia tváre na obrysové l��nie odkazuje na ďalší aspekt vizuálnej kultúry spojenej s marketingom, a to značku alebo logo. Zároveň môžeme vidieť v dielach odkaz na feministické umenie a vnímanie ženy ako objektu, zbavenej vlastnej osobnosti. Z hľadiska kontextu tu môžeme odčítať odkazy na filozofov druhej polovice 20. storočia, ako bol Jean Baudrillard, ktorý analyzoval spoločnosť neskorého kapitalizmu založenú na tvorbe simulácií a zmnožovaní rovnakého. Akoby citovala vetu z Kunderovho románu Nesmrtelnost – „všade samé tváre“. Autorka sa tak snaží o symbolické vypovedanie vlastného príbehu a hľadania zmyslu ľudskej existencie vo svete plnom odcudzenia.

Text: Peter Molari / kurátor výstavy Foto: Peter Lančarič

Chod Galérie Výklad na rok 2022 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

[anettamonachisa]

2020