#fondnapodporuumenia

[galeriavyklad]

NEVYVÁŽENÁ ROVNOVÁHA Csilla Nagy & Erika Szőke

Východiskovým bodom intervencie v Galérii Výklad je dlhodobejšia spolupráca autoriek so slovensko-maďarskými koreňmi, ktorú zahájili pri spoločnej výstave Blednúca zem – Fading Earth v At Home Gallery v Šamoríne v roku 2022. Csilla Nagy a Erika Szőke v rámci výstavy Nevyvážená rovnováha, ktorú site a time specific pripravili pre trnavské výklady, nadväzujú na túto spoluprácu v zmysle recyklácie už existujúcich diel, myšlienok a prístupov, ako aj vytváraním nových artefaktov a konceptov. Ich intervencia sa zaoberá témami pôdy, dejinami a súčasným stavom poľnohospodárstva, a tiež úvahami o možnej i nemožnej budúcnosti. Výstavu tvoria hmotné, ako aj „nehmotné“ procesuálne diela, pri ktorých autorky používajú prírodné materiály, fotocitlivý papier, vosk, keramiku a gáfor. Procesuálne diela sprítomňujú fenomén premeny a miznutia. Podklad výstavy tvorí veľký lumen print/odtlačok, ktorý vznikol počas výstavy v synagóge v Šamoríne v roku 2022. Autorky na fotocitlivý papier vyskladali obrazce pripomínajúce praveké keramické nádoby tvorené rôznymi semenami rastlín (šošovica, hrach, ovos, jačmeň, raž, kukurica, slnečnica, konope, cirok, pšenica, cícer, špalda, pohánka). Na podklad potom naniesli gáfor, ktorý sa niekoľko dní odparoval a postupne obrazce zase odhalil. Tie sa svetlom exponovali na fotocitlivý papier a zanechali odtlačok, ktorý neskôr autorky ustálili a vrátili na pôvodné miesto výstavy. Toto dielo preniesli do Galérie Výklad v Trnave, kde rozvíjajú jeho koncept. Ďalej pracujú aj s gáfrom, ktorý tento krát umiestňujú na takzvané Ruže z Jericha (lat. Selaginella lepidophylla – Plavúnka schúlivá). Plavúnky sú púštne rastliny, ktoré majú obrovskú schopnosť prežiť a vydržať extrémne podmienky – akoby „zamrznúť“ v štádiu vyschnutia, pokiaľ sú bez vlahy. Akonáhle sa však opäť dostanú do kontaktu s vlhkom/vodou vedia sa opäť rozvinúť a zazelenať. Csilla Nagy a Erika Szőke túto ich špecifickú schopnosť využívajú v inštalácii výstavy a ukazujú divákom proces rozvíjania sa a zvíjania, chúlenia sa do seba. Rastliny svojim ožívaním a uschýnaním odhaľujú alebo zahaľujú malé objekty z vosku, ktoré autorky pomenovali ako orákulá (proroctvá/záhady), svedčiace najmä o klimatickej kríze. Gáfor je použitý aj na malých objektoch/prírodninách, ktoré sa nachádzajú na miskách starých váh. Jeho odparovaním sa mení hmotnosť objektov, a tým vyrovnané váhy postupne klesajú a dostávajú sa do nerovnováhy. V prípade výstavy fyzikálne i metaforicky. Výstava Nevyvážená rovnováha sa v ideovej rovine zaoberá pojmom hybridity – ako dôkazu premeny, rastu, rozvoja a snahy o prežitie. Tak ako príroda, tak aj človek je majstrom vo vytváraní a kombinovaní nových vzťahov medzi jednotlivými druhmi. Kým v prírode sú tieto procesy ešte udržateľné, my sme už pre ne dávno stratili zmysel. S dlhodobým vykoris��ovaním krajiny, nerešpektujúcim potrebu jej obnovy, ľudstvo nadobudlo falošný dojem, že príroda je nevyčerpateľným „kohútikom“ našich požiadaviek a nekonečným „odtokom“ našich odpadkov (Jason W. Moore). Necitlivé kapitalistické postupy zvyšovania výnosov a úrodnosti sa nevyhli ani pôde. Autorky poukazujú na to, že výber, kultivácia, kríženie, šľachtenie a akumulácia plodov dnes vyústila do fázy, keď sa produkcia a zber odohráva na obrovských monokultúrnych poľnohospodárskych plochách alebo v skleníkoch s automatizovanými systémami kontrolovanými umelou inteligenciou. Úvahy o krehkosti rovnováhy, nestálosti globálneho trhu so surovinami a potravinami umocňuje aj zmena počasia, pandémia, ale aj prebiehajúca vojna na Ukrajine, ktorá odhalila zraniteľnosť štátov odkázaných na dovoz niektorých plodín. Schopnosť prírody regenerovať sa je prirodzeným procesom hybridizácie rastlín a živočíchov. Ale to, či je človek schopný donekonečna sa prispôsobovať klimatickým zmenám a ďalším hrozbám, či je stále schopný prírodu tvarovať podľa svojich požiadaviek, je už otázne. Rovnováhu dávno narušil.

Text: Marianna Brinzová / kurátorka výstavy Foto: Barbora Jurčová

Projekt je realizovaný s finančnou podporou mesta Trnava. Výstavný program Galérie Výklad pre rok 2024 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Výstavu z verejných zdrojov formou štipendia autora podporil Fond na podporu kultúry národnostných menšín – KULT MINOR.

[anettamonachisa]

Cassiopeia A

digitally generated autostereogram 

2021

An autostereogram can be described as an image within an image. It consists of a single two-dimensional image that allows viewers to perceive a camouflaged object in depth and three-dimensionality. The hidden volume which is invisible in a monocular inspection of the images emerges from the background pattern only under binocular viewing. This is also called “cyclopean vision” —   an ability to see shapes in stereo that neither eye can see in mono. 

Autostereograms work like gateways to another plane of perception. Like an aperture to a new dimension embedded in a sheet of paper. Reading/viewing becomes a performative act.

The realisation of the work was supported using public funding by Slovak Arts Council.

[artekunstartgr]

🤎🧡 Posted @withregram • @skusy.air We have been quite over the summer, planning big things in the background! SKUSY, a new residency platform in Athens run in collaboration with @misc.athens launches in 4 days💥💥💥 Opening: Sep 5, 20:00-23:00 Zan Moreas 2-4, Athens // Cez leto sme ticho plánovali nové veci v pozadí! SKUSY, nová rezidenčná platforma v Aténach, ktorá funguje v spolupráci s @misc.athens , sa spúšťa o 4 dni 💥💥💥 Otvorenie: Sep 5, 20:00-23:00 Zan Moreas 2-4, Atény Photo: András Cséfalvay @andrascsefalvay Poster design: @manos_tzavolakis #artistresidency #athens #fondnapodporuumenia #samuelvelebny #skusy (at Athens, Greece) https://www.instagram.com/p/CiBSiY8K4fO/?igshid=NGJjMDIxMWI=

[retrarukavova]

Invitation for opening of exhibition 31|12|2016 | Trebišov | Slovakia | 19.00 | https://www.facebook.com/jazdiaren/photos/gm.1817040191917670/1020788548025139/?type=3&theater

[galeriavyklad]

U-TRANSCRIPT Richard Aradský

Dlhodobým výtvarným programom autora Richarda Aradského (SK/HU) je mapovanie prírodných terénov, ku ktorým nedávno pridal i mestské prostredie. Aradský sa pravidelne vypravuje do krajiny, kde hľadá, skúma a objavuje široké spektrum rôznorodých prírodných materiálov a zvukov. Počas svojich expedícií uskutočňuje terénne nahrávky (field recordings), ktoré prostredníctvom zvukových stôp a videí zvykne prenášať do galerijných priestorov. Nahrávky tvoria akési zvukové kresby prostredia prepisujúce nájdené prírodniny a situácie, ktoré môžu, ale aj nemusia byť voľným okom viditeľné. Skúmanie environmentu odráža i samotný stav krajiny trpiacej znečistením, vysychaním a odumieraním, ktoré spôsobuje človek svojou nešetrnou činnosťou. Prírodné biotopy (napríklad oblasti lužných lesov) sú v Aradského tvorbe sprítomnené i prostredníctvom priestorových inštalácií tvorených rôznymi formami drevených objektov, prezentovaných v zoskupeniach alebo solitérne. Rôznorodé realizácie vznikajú vždy v súlade s princípmi nature art, v zmysle citlivého nachádzania a dotvárania výsledného tvaru diela v prirodzených formách prírodnín objavených v krajine.

Autorský projekt U – Transcript (Urban Transcript), ktorý pomenoval výstavu v Galérii Výklad, nadväzuje na predošlý projekt Transcription/Prepisovanie (2022 – 2023), ktorého základ tvorilo skúmanie terénu krajiny Dunajských luhov nachádzajúcich sa medzi starým a novým korytom Dunaja. Transcription bol prezentovaný presne pred rokom v Dome umenia v centre Bratislavy, kde sa Aradský pokúsil pomyselne spojiť trajektórie dvoch miest – prírodného a mestského/ urbánneho. Súčasný projekt U – Transcript ešte viac pracuje práve s mestským prostredím a je koncipovaný ako site-specific intervencia do výkladov galérie. Pozostáva z troch objektov a troch zvukových záznamov. U – Transcript mapuje elektromagnetické žiarenie v mestskom prostredí, ktoré sa prepisuje do zvukových stôp. Autor zachytené zvukové záznamy následne v ateliéri prepisuje do priestorových objektov. Formálna stránka diel vzniká pomocou osobného a subjektívneho vnímania zvukových vibrácií, ich rôznych kombinácií v danom čase a priestore. Na základe neprebádaných vnemov sa tak skúmajú nové možnosti vnímania hmoty. Takáto analógia tvorby je blízka k vytváraniu a čítaniu grafických partitúr odkazujúcich na tvorbu konceptuálneho umelca Milana Adamčiaka (1946 – 2017).

Drevené objekty Richarda Aradského vychádzajú tematicky z mestskej krajiny, z ktorej pochádzajú i jednotlivé prírodniny ich tvoriace. Svojimi tvarmi abstraktne spodobujú zvuk prostredia, sú teda akýmisi priestorovými kresbami zachytávajúcimi zvukový vnem. Aradský do drevených objektov vpisuje priestorové i zvukové hodnoty. Vizualizuje to, čo vidíme a počujeme, ale aj to, čo nevidíme a nepočujeme. V prostredí dokumentuje zvuky, ktoré sú pre ľudské ucho voľne nepočuteľné. Pri kráčaní mestom používa zariadenia merajúce elektromagnetické vlny. Pracuje so zvukom, ktorý po znásobení pre našu počuteľnosť neznie vôbec prírodne, ale skôr artificiálne, pretože má inú hodnotu hertzov, na akú sme bežne zvyknutí. Aradský zaznamenané vysokofrekvenčné zvuky pretavuje do objektov, ktoré skladá z rôznych druhov prírodnín. Samotný tvar výsledných objektov spodobuje vlnovú dĺžku zvuku a jej rôzne priame, či zvlnené frekvencie. Zhmotňuje dynamiku i pokoj.

Výstava U – Transcript pozostáva z prírodných materiálov pochádzajúcich z mesta Trnava. Sú to prevažne invazívne druhy drevín, ako pajaseň, topoľ a vinič. Tie sú neoddeliteľnou súčasťou mestského prostredia – rozšírené sú najmä na staveniskách, parkoviskách, pri zanedbaných budovách a parkoch. Tento východiskový materiál autor zvolil zámerne pre svoju efemérnosť a ekologickosť. Pri tvorbe objektov absentuje použitie chemikálií, skrutiek a spojív, autor ich nahrádza jednoduchými a šetrnými fyzikálnymi metódami spájania. Zánik diela považuje za rovnako dôležitý ako jeho zrod, a práve preto je jeho neoddeliteľnou súčasťou ekologická udržateľnosť. Aradský tak objekty ponecháva ich životu a nesnaží sa ich repasovať. Počíta s tým, že raz sa i tak rozpadnú/zhnijú a opäť navrátia do prírody. Vníma ich ako dočasné stopy a odtlačky istého prostredia, ktoré ho fascinuje. Expedície po krajine (vrátane mestského prostredia) sa stali preňho spôsobom tvorby, pri ktorom všetok materiál nachádza v prírode a okolí, a tým o ňom viac uvažuje. Sleduje prirodzené tvary. Intuitívne ich dopĺňa a dotvára. Základ objektov hľadá už v existujúcich formách, ktoré môžu evokovať rozmanité podoby flóry a fauny, ale i nášho ľudského sveta. Tým tematizuje aj samotný ambivalentný vzťah človeka, prírody, krajiny a mestského prostredia.

Výstava Richarda Aradského U – Transcript predstavuje metaforické spojenie medzi netradičným, ale stále galerijným priestorom v centre mesta a jeho bezprostredným okolím. Okolím prekvapivo plným prírodnín a zvukov. Tie autor asociatívne sprostredkováva divákovi, čím ho nabáda tento pomerne všedný a nepovšimnutý svet s jeho neviditeľnými súvislosťami objavovať.

Richard Aradský (1982) je absolventom Pedagogickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Venuje sa soche, objektu a inštalácii, ktoré vytvára z prírodných materiálov s rešpektom k environmentu a prírode. Je členom nature art, land art, performance zoskupenia IN SITU, ktoré zastrešuje umelcov s maďarsko-slovenskými koreňmi združených okolo sympózia pri Dunaji. Jeho diela inšpirované týmto územím často vznikajú práve pod hlavičkou združenia IN SITU. Okrem voľnej tvorby sa venuje aj pedagogickej činnosti.

Text: Marianna Brinzová / kurátorka výstavy Foto: Barbora Jurčová

Projekt je realizovaný s finančnou podporou mesta Trnava. Výstavný program Galérie Výklad pre rok 2024 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Výstavu z verejných zdrojov formou štipendia autora podporil Fond na podporu kultúry národnostných menšín – KULT MINOR.

[galeriavyklad]

NEW YORK TELEPHONE CONVERSATION Michaela Moravčíková

Výstava New York Telephone Conversation slovenskej vizuálnej umelkyne Michaely Moravčíkovej (1991) je v poradí druhým projektom z výstavného planú Galérie Výklad na rok 2024. New York Telephone Conversation je zameraná na premeny v maľbe a nomádstvo, ktoré ponúkajú dostatočný časový priestor. Intervencia v trnavských výkladoch zahŕňa maľby, kresby a grafiky, ktoré vznikali v horizonte posledných dvoch rokov. Autorka sériu ešte neuzavrela a naďalej vytvára práce do nej patriace. Michaela Moravčíková počas posledných rokov cestovala medzi Európou a Amerikou, a tak spoznávala i rôzne kultúry, krajiny a ľudí. Z ciest si priniesla rôznorodé mikropríbehy, ktorým formou následnej postprodukcie dáva šancu stať sa makropríbehom. Z pobytov si odniesla i nový vizuálny slovník, ktorý si pre svoju tvorbu adaptovala. Aktuálne vo svojej praxi prepája maľbu, grafiku a kresbu do väčšieho celku alebo tieto techniky vrství. Výsledky jej experimentov, ktoré vznikali za posledné dva roky (2023 – 2024), prezentuje aj v Galérii Výklad v Trnave. Výstava New York Telephone Conversation sa ideovo zameriava na mechanickú postprodukciu maľby a nomádstvo, ktoré autorke v rámci tvorby ponúkajú rôzne formy zaujímavých kontextov. Vo výkladoch narába so sériou formátov rôznych veľkostí, ktoré vo forme inštalácie prevrstvuje v priestore, pričom pracuje s priehľadmi. Niektoré diela prezentované vo výkladoch vznikali už počas jej momentálneho pobytu v Hamburgu, kde dostala priestor v grafickej dielni na pôde miestnej umeleckej školy – University of Fine Arts of Hamburg. Tu momentálne ako hosťujúca študentka navštevuje ateliér vedený maliarkou Juttou Koether. Plátno, ktoré dominuje jednému z výkladov, má názov odkazujúci na autorkinu aktuálnu skúsenosť – Infront of Jutta’s Office. Vzniklo kombináciou viacerých maliarskych techník a spontánne doň intervenovala aj autorkina spolužiačka z Hamburgu. Vystavené denníkové záznamy situované pred plátnom vznikali zase na cestách medzi Amerikou a Európou, aj za súčasného pobytu v Nemecku. Vo výklade je vystavená len časť z nich. Diváci a diváčky si však môžu naskenovať QR kód, kde si vedia pozrieť celú sériu, ktorá je spracovaná vo forme videa a PDF súboru s fotografiami záznamov. Monotypie inštalované v ďalšom výklade vznikali v Nemecku a podľa miesta ich vzniku je celá séria pomenovaná ako Hamburg Telephone Conversation. Michaelu Moravčíkovú v rámci intervencie New York Telephone Conversation zaujíma testovanie abstraktného vizuálneho jazyka, jeho dekonštrukcia a pocit pohľadu, ktorý sa v rámci plochy snaží preraziť vrstvy a časovosť obrazov/výjavov. Práce Michaely Moravčíkovej tak hľadajú spojenie medzi lyrikou, pohybom a relatívnou abstrakciou obrazu. Kombináciou maľby, tlače, koláže a kresby sa snaží zachytiť mnohorakosť významov a metafor. Inšpiruje sa každodennými situáciami, ktoré odolávajú miznutiu pamäte. Zaujíma ju analógia medzi hrou a maľbou, dekonštrukcia a hĺbka obrazu, a tiež budovanie vlastného abstraktného jazyka. Jej maľba sa posledné roky stala uvoľnenejšou s výraznejším presahoch do grafiky. Limity, ktoré sa jej spájajú s neustálym cestovaním, ju viac postavili pred jednotlivé problémy a doviedli k väčšiemu sústredeniu sa. Ukážky maliarskych denníkov najviac (aj formálne) odkazujú na cestovanie a nomádstvo. Zároveň ukazujú povahu autorky, s ktorou pristupuje k veciam a miestam, ktoré považuje za dočasné – za prechodnú stanicu.

Michaela Moravčíková (1991, SK) je vizuálna umelkyňa a absolventka Ateliéru maľby na VŠVU v Bratislave (2022) a štúdia architektúry a urbanizmu na Fakulte architektúry a dizajnu STU v Bratislave (2016). Má za sebou niekoľko zahraničných pobytov a štúdií – na University of Arizona Collage Of Fine Arts, Tucson; Newcastle University, Newcastle Upon Tyne Fine Art a Universitat Ramon Llull, Barcelona La Salle. Vystavovala na Slovensku a v USA. Okrem umeleckej praxe sa od roku 2016 venuje aj architektúre. Architektonická prax jej pomáha ľahšie premýšľať o priestore a technických problémoch vlastnej voľnej tvorby, najmä pri riešení inštalácií a site specific projektov. Momentálne pôsobí v Nemecku.

Text: Marianna Brinzová / kurátorka výstavy

Projekt, ako aj výstavný program Galérie Výklad pre rok 2024 z verejných zdrojov podporilo Mesto Trnava a Fond na podporu umenia.

Foto: Peter Lančarič

[galeriavyklad]

BLUR Petra Debnárová

Petra Debnárová (*Trnava, 1993), je textilná dizajnérka, ktorá v roku 2020 ukončila štúdium na Pražskej UMPRUM v ateliéri textilnej tvorby pod vedením Jitky Škopovej. Absolvovala stáže v Berlíne, Bratislave a Indii, kde sa venovala materiálovému vývoju so zameraním na udržateľnosť a budúce v��zie materiálového dizajnu. Tvorbu vystavovala na rôznych skupinových výstavách ako napríklad Design Week Bratislava, Brusel, Eindhoven, Londýn a iných. V súčasnosti žije a pracuje v Prahe, kde navrhuje v automobilovom priemysle. Zaujíma sa o nové prístupy a technológie v spojení hlavne s textilom. Ako profesionálna dizajnérka reaguje na súčasné dianie v priemysle a rieši konkrétne problémy dizajnu. Výstavou Blur, však predstavuje svoju voľnú tvorbu, ktorá je výpoveďou o jej osobnom prežívaní. Debnárová sa tu zaoberá konceptom prchavosti spomienok – tými nejasnými, neuchopiteľnými, rozmazanými momentmi, ktoré unikajú našej pamäti, ale stále v nás vyvolávajú silné emócie. Hlavným motívom výstavy je lunária. Rastlina kvitnúca v strede leta, ktorá so svojimi priesvitnými semennými strukmi symbolizuje prechod medzi hmotným a nehmotným. Lunária je zároveň aj autorským symbolom kontemplácie nad nostalgickými fragmentami spomienok na leto. Výstava Blur od Petry Debnárovej ponúka pohľad na prienik medzi materiálnym a digitálnym svetom. Tento projekt prepája textilné umenie a moderné technológie, čo reflektuje autorkin záujem o symbiotické vzťahy medzi fyzickými materiálmi a digitálnymi rozhraniami. Výraz blurry znamená nejasný, rozmazaný alebo neostrý. V kontexte výstavy tento pojem opisuje prechod splynutia medzi fyzickým a digitálnym svetom. Tieto dva svety sú v diele Petry Debnárovej neostré a prepletené, čo vytvára nový, hybridný priestor.

Text: Peter Lančarič / kurátor výstavy

Projekt, ako aj výstavný program Galérie Výklad pre rok 2024 z verejných zdrojov podporilo Mesto Trnava a Fond na podporu umenia.

Foto: Peter Lančarič

[galeriavyklad]

FRAGILE Miloš Paulovič

Miloš Paulovič (1985, SK) absolvoval odbor štukatérstvo na SŠUP v Kremnici a v súčasnosti pracuje ako skladník. Do Galérie Výklad sme sa ho rozhodli zaradiť ako neprofesionálneho umelca, po vzhliadnutí jeho kresieb ocenených na celoštátnej postupovej súťaži neprofesionálnej výtvarnej tvorby VÝTVARNÉ SPEKTRUM.

Miloš Paulovič sa vo svojej tvorbe najviac venuje kresbe hyperrealistických figúr. Výstava v Galérii Výklad predstavuje výber prác z jeho nedávnej série s názvom FRAGILE, v ktorej reaguje na pocit krehkosti. Artikuluje ňou zraniteľnosť ľudskej duše pred zraniteľnosťou fyzickej schránky. Inštalácia pozostáva z kresieb zasadených do množstva krabíc, ktoré pohlcujú priestor výkladov. Tým odkazuje aj na ich samotný pôvodný účel, a to: zaujať, propagovať a lákať zákazníkov ku kúpe tovaru. Krabica, ako silný vizuálny prvok inštalácie, symbolizuje zdanlivé útočisko, ktoré však vždy môže byť ľahko narušené vonkajšími vplyvmi. Paulovič tým reaguje na tlak spotrebiteľskej spoločnosti, pred ktorou sa nedá nikam schovať. Túžba po neustálom nakupovaní, hromadení a vlastnení materiálnych statkov chce vyplniť každý, ešte stále prázdny priestor. Kresby zachytávajú človeka v snahe vymaniť sa z formátu nainštalovaných krabíc, teda z formátu všadeprítomného konzumu. Autor tak poukazuje na zraniteľnosť jednotlivca hlboko zakliešteného v kapitalistickom systéme. V honbe za ekonomickým úspechom, sa ale práve často zabúda na empatiu, skromnosť, pokoru či vďačnosť, ktoré sú tými najdrahšími ľudskými hodnotami.

Paulovičova výstava tak komentuje komplexnú problematiku konzumu a jeho vplyvu na človeka v kontexte kapitalizmu. Túžba po slobode a potrebe zamýšľania sa nad tým, čo skutočne robí život zmysluplným, je to, k čomu by mala autorova výstava podnecovať diváka.

Text: Barbora Jurčová / kurátorka výstavy

Projekt, ako aj výstavný program Galérie Výklad pre rok 2024 z verejných zdrojov podporilo Mesto Trnava a Fond na podporu umenia.

Foto: Peter Lančarič

[galeriavyklad]

RECREATION / VIRTUAL WELLNESS Andrea Vojkovská

​​Andrea Vojkovská vyštudovala Vizuálnu komunikáciu na Fakulte umenia a architektúry Technickej univerzity v Liberci. Od roku 2010 pôsobí ako video performerka a má za sebou viacero spoluprác s hudobnými i tanečnými projektami alebo módnymi dizajnérmi.

Projektu Recreation/Virtual Wellness sa kontinuálne venuje od roku 2015. Prepája v ňom alternatívnu medicínu so súčasným vizuálnym jazykom. Ústredným médiom je digitálna koláž a hlavnou témou je biospiritálna antropológia.

Tvorivá interpretácia princípov alternatívnej medicíny sa pohybuje na pomedzí pseudoliečby a diverzných umeleckých akcií. Podľa autorky je aktívny prístup k vlastnému zdraviu v súčasnosti na okraji záujmu, a západná medicína často produkuje len pasívnych pacientov a chronických užívateľov farmak. Autorka pracuje so súčasným vizuálnym jazykom a vychádza z princípov reklamy, ktorá do diela v kontraste so subtilnou témou vnáša dynamiku. Cieľom projektu je nielen vlastná umelecká realizácia, ale predovšetkým rozšírenie povedomia o širšom repertoári možností, ktorými môže každý jednotlivec adjustovať a harmonizovať svoju existenciu.

Text: Marianna Brinzová / kurátorka výstavy

Projekt, ako aj výstavný program Galérie Výklad pre rok 2023 z verejných zdrojov podporilo Mesto Trnava a Fond na podporu umenia.

Foto: Peter Lančarič

[galeriavyklad]

LIMITY NEKONEČNA Diana Paulová & Andrea Dudášová

Výstava Diany Paulovej a Andrey Dudášovej s názvom Limity nekonečna sa do výstavného plánu Galérie Výklad pre rok 2023 vybrala na základe úspešných výsledkov otvorenej výzvy. Obe autorky sú absolventkami VŠVU v Bratislave – Diana Paulová Katedry Dizajnu a Andrea Dudášová Katedry Socha, objekt, inštalácia. V rámci svojej umeleckej praxe tvoria separátne, ale i ako umelecké duo. V minulosti spoločne vytvorili napríklad projekt pre festival Tehláreň (2021).

Pre špecifickú „window gallery“ – Galériu Výklad, ktorá sa nachádza v exponovanej časti centra mesta Trnava, pripravili Diana Paulová a Andrea Dudášová site specific inštaláciu/environment. Spoločná intervencia vychádza z priestorových daností dvoch výkladov slúžiacich ako výstavný priestor. Zároveň ich forma nového vytvoreného prostredia vychádza z určenia a vizuality galérie ako takej. Vzniká tu optická ilúzia prehlbujúca priestor dovnútra alebo, naopak, vychádzajúca zvnútra von, ktorá pohlcujúco vťahuje pohlaď divákov a diváčok. V oboch výkladoch je simulované prostredie, ktoré imituje výstavný priestor, čím akoby vytvára priestor v priestore, výklad vo výklade, galériu v galérii… Je to priestor pre priestor, ktorý však neobsahuje výstavné exponáty, ale je exponátom sám. Autorky svojou intervenciou rozohrávajú optickú i významovú hru s diváctvom. Podnecujú ho rozmýšľať nad tým, ako súčasné vizuálne umenie funguje a aké sú jeho možnosti i možné úskalia.

Obe umelkyne vychádzajú najmä z osobnej skúsenosti, keď po ukončení štúdií na vysokej škole prišli do reality, ktorá je prednostne orientovaná na výkon a prináša neskutočne veľa možností. Až natoľko, že tieto neobmedzené možnosti sa nám môžu stať istým mentálnym väzením. Problémové rozhodovanie sa, ako si z mnohých ciest vybrať tú najlepšiu, môže naopak priniesť paralýzu a neschopnosť výberu vôbec. A tak môžeme naše rozhodnutia odďaľovať a čakať. Tento pocit prináša aj umelecký svet v podobe rôznych materiálových, technologických, ideových, trhových i konkurenčných možností, keď sa najmä absolvent/absolventka, ktorý/ktorá obrazne vychádza do sveta spod krídel školy, môže cítiť zmätený/zmätená.

Limity nekonečna teda vyjadrujú nespočetnosť možností pri rozhodovaní sa a zároveň akúsi existenčnú úzkosť z toho. Intervenciu môžeme vnímať ako aj ironickú narážku na galerijnú prevádzku, ktorá samotná môže glorifikovať isté typy výstavných priestorov ako „chrámov umenia“, trebárs v podobe „white cube“. Avšak v prípade Galérie Výklad to môžeme vnímať i v opačnom garde, že samotná inštalácia odkazuje na výnimočný netypický priestor ponúkajúci svoje prostredie pre mladých výtvarníkov/mladé výtvarníčky, ktorí/ktoré sa neboja experimentovať a vystavovať v rámci alternatívnej „off space“ a „artist run gallery“, ktoré sú stále v našom lokálnom kontexte (oproti Západu) skôr raritou. Galéria Výklad je zaujímavá i tým, že je nonstop galériou v centre mesta, ktorá vťahuje pohľady okoloidúcich, a tým zasahuje všetky typy/vrstvy/vekové kategórie divákov a diváčok.

Výstava Limity nekonečna Diany Paulovej a Andrey Dudášovej nás vyzýva uvažovať nad nekonečnom a dôvodom, prečo si niekedy nevieme vybrať takzvanú správnu cestu. Odpoveďou môže byť, že žiadna správna cesta neexistuje. Vždy to, čo bolo alebo nebolo správne, vieme zhodnotiť až s odstupom času a nie z pohľadu prítomnosti, tu a teraz. Každopádne, ak by aj nejaká správna cesta či rozhodnutie existovalo, vždy bude iné a špecifické pre každého z nás. Možno len treba prekonať strach a vykročiť… Tak, ako autorky vykročili smerom zvnútra výkladu do ulice, od seba k ostatným – okoloidúcim recipientom, od svojich subjektívnych pochýb k týkajúcich sa nás všetkých…

Text: Marianna Brinzová / kurátorka výstavy

Projekt, ako aj výstavný program Galérie Výklad pre rok 2023 z verejných zdrojov podporilo Mesto Trnava a Fond na podporu umenia.

Foto: Peter Lančarič

[galeriavyklad]

ZEM JE LÁVA Matěj Boček

Výstava Zem je láva prezentuje tvorbu mladého zahraničného umelca Matěja Bočeka, pochádzajúceho z Českej republiky, kde v súčasnosti študuje na Fakulte výtvarných umení VUT v Brne.

Výstavný projekt odráža aktuálne a čoraz naliehavejšie témy, týkajúce sa nielen našej budúcnosti, ale aj prítomnosti. Inštalácia je rozdelená do dvoch celkov navzájom prepojených cez názvy zdanlivo naivných detských hier.

Zem je láva, známa detská hra, je v tomto prípade hrou, v ktorej je ukrytá aj samotná predikcia udalostí súvisiacich s klimatickými podmienkami.

Nestúpaj na čiaru, jednoduchá inštrukcia detskej hry, ktorú môžeme hrať takmer kdekoľvek, odkazuje aj na čiary, ktoré bez pomoci geopolitických máp vidieť nemôžeme.

Matěj Boček vo svojom diele apokalyptickú scenériu podčiarkuje staršou vizualitou počítačových hier, čím prepája motívy hravosti s desivými predikciami budúcnosti.

Projekt, ako aj chod galérie na rok 2023 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

[galeriavyklad]

MY SURROGATE SELF  Simona Koutná

Výstavný projekt MY SURROGATE SELF je akýmsi voľným pokračovaním magisterskej práce umelkyne Simony Koutnej. Ako naznačuje názov, ktorý môžeme voľne preložiť ako moje náhradné ja, výstava sa bude zaoberať identitou, zrkadlením, ale aj procesom sebapoznania a znovu poznávania (v tomto prípade) ženskej identity. Objavovanie a znovupoznanie možno vnímať ako akt nového začiatku, vymanenie sa zo stereotypných rolí a možnosť na vlastnú sebaidentifikáciu. 

Ak by sme sa mali zamyslieť ako sa identifikujeme v tomto svete, naskytli by sa nám pravdepodobne dva druhy odpovedí. Jedna stručná, vymedzujúca sa v rovinách zaužívaných stereotypných odpovedí, ktoré sa tak často vyskytujú v našom slovníku, či už ich využívame vedome alebo nie. Druhá možnosť by obsahovala zdĺhavé zamýšľanie sa a pravdepodobne hľadanie nových slovných spojení na vyjadrenie, ktoré by neobsahovali tak často opakujúce sa normatívne označenia. Ako sa však dospelý človek, najmä žena, dokáže vymaniť z vnímania spoločnosti, ale aj z uzatvoreného vnímania samej seba? To sú otázky, ktoré si Koutná v tomto projekte kladie.

Autorka výstavy sa pomocou audiovizuálneho diela odhodláva skúmať sebaidentifikáciu v dnešnom vizuálnom, mainstremovom svete, ktorý nás obklopuje častými vizuálnymi skratkami. Objavujú sa v reklamách, televíznych seriáloch, ale aj na sociálnych sieťach. Dôležitým momentom je však uvedomenie si, ako jednoduché je nechať sa týmito skratkami ovplyvniť a ako zložité môže byť s nimi vedome narábať a narúšať ich. Prvým pomysleným krokom pre narušenie, je skúmanie. Proces uvedomovania samých seba začína už v detstve. Do určitého obdobia našich životov sa vnímame prostredníctvom matky/materinskej postavy. Prejavy uvedomovania si vlastného tela sú zachytené aj na audiovizuálnom diele prostredníctvom záznamov malých detí. Tie sa pozerajú na seba do zrkadla a uvedomujú si, kde sa nachádza napríklad ich nos, ale aj to, že v odraze zrkadla sa nachádzajú ony a nie iné osoby.  Toto, pre nás v dospelosti banálne zistenie, je pre dieťa dôležitým krokom k pochopeniu vlastnej entity. 

Dieťa a zrkadlo však nie je náhodne vybraným príkladom. V priebehu našich životov zažívame mnoho situácií, kedy sa pomyselne zrkadlíme do určitých pozícií. Jednou z nich je aj reklama a reprezentácia ženy v reklame. V súčasnosti žijeme v dobe, kedy sa behom dňa stretávame s obrovským množstvom reklamných výjavov. Jedným z dôvodov úspešnosti reklamy je nádej, že po zakúpení výrobku, ktorý nám ponúka, budeme vyzerať ako žena na obrázku, do ktorej sme sa istým spôsobom zrkadlili. Nevýhodou však je, že práve takéto reklamy využívajú skratkovitosť. Tá sa dostáva do nášho vnímania a sebaidentifikácie. Zobrazovanie ženy ako objektu, najmä v rovinách normatívnej krásy, narúša procesy individualizácie a vytvára tak dojem nutnosti zapadnúť do stereotypných noriem. 

V neposlednom rade dôležitým momentom pre spoznávanie je haptika. Dotykom skúmame okolitý svet už od útleho detstva. Vďaka dotykom zisťujeme, aký je náš svet, či už z materiálneho hľadiska alebo z hľadiska teploty. Avšak symbolika, nachádzajúca sa v detskom akte tlačenia bobúľ rukami, má v rámci audiovizuálneho diela mnohé roviny. Ponúka nám zastavenie sa a nahliadnutie na svet skrz haptiku, detskú naivitu, ale aj akt represie - potlačenia a takmer symbolickej až krvavej scény. Je však na divákoch, ako sa túto scénu rozhodnú v kontexte diela vnímať. 

Narušenie stereotypizácie možno vnímať aj v druhom výklade. Tu, ako ju nazvala sama autorka, sa nachádza “dalmatínska ruža”. Ruža ako symbol ženskosti a ženy má aj v našom jazyku ustálené frázy. Akt poškvrnenia ruže, možno vnímať aj ako symbolické vymaňovanie sa. Ruža ako symbol krásy, ktorý je poškvrnený,  je tak zbavený  jeho primárneho účelu ako objektu čistého a estetického pôžitku nastaveného spoločnosťou. 

Výstava tak ponúka množstvo otázok, ale aj možných návodov ako môžeme vnímať seba samých. Je tak už len na nás či sa pustíme do skúmania. 

Lívia Gazdíková / kurátorka

Foto: Peter Lančarič

Projekt, ako aj výstavný program Galérie Výklad pre rok 2023 z verejných zdrojov podporilo Mesto Trnava a  Fond na podporu umenia.

[galeriavyklad]

MELANCHÓLIA Andrea Ondis

Trnavská výtvarníčka Andrea Ondis vyštudovala propagačnú grafiku na bratislavskej ŠÚV. Neskôr vyštudovala Katedru grafiky a iných médií na bratislavskej VŠVU. Vo svojej tvorbe sa drží vizuálnych foriem grafického média. Kedysi vystavovala pod odlišným menom. Pod tým súčasným sa predstavila prvý raz výstavou Space, Kids & Micro v r. 2020 v bratislavskej galérii Čin Čin a v r. 2021 v bratislavskej Galérii Artotéka, taktiež autorskou výstavou pod názvom Historiae.

Podnetom pre diela nebola ani tak snaha o skúmanie duševného stavu, melanchólie, ako osobný príbeh. Jeho zdrojom bola pohľadnica, ktorú dostala od priateľky. Išlo o reprodukciu fotografie francúzskej fotografky Valerie Belin. Tá zobrazovala ženskú figurínu navrhnutú dizajnérom Adelom Rootsteinom. Práve tvár manekýnky ju zaujala svojim zvláštnym pohľadom, akoby vyjadrujúcim melancholické pohnutie. Zamerala sa na tento element, aby si ním pracovala tým, že ho odstráni. Tvár sa tak stala anonymnou a bez nejakej konkrétnejšej emócie. Pocit odťažitosti ešte umocnila technickým prevedením. To spočíva v reprodukovaní prostredníctvom serigrafickej techniky. V nej môžeme vidieť priamy odkaz na warholovské diela s ikonami populárnej kultúry, ktoré akoby sa stávali všeobecnými statkami. Tu je ale celkové vyznenie omnoho znepokojivejšie. Anonymné tváre pripomínajú piktogramy avatarov užívateľov sociálnych sietí, za ktorými sa môže ukrývať ktokoľvek. Identita sa vo virtuálnom priestore stráca rovnako ako jedinečnosť pri prechádzke hypermarketom plnom nekončiaceho množstva identických tovarov masovej výroby. Zároveň redukcia tváre na obrysové línie odkazuje na ďalší aspekt vizuálnej kultúry spojenej s marketingom, a to značku alebo logo. Zároveň môžeme vidieť v dielach odkaz na feministické umenie a vnímanie ženy ako objektu, zbavenej vlastnej osobnosti. Z hľadiska kontextu tu môžeme odčítať odkazy na filozofov druhej polovice 20. storočia, ako bol Jean Baudrillard, ktorý analyzoval spoločnosť neskorého kapitalizmu založenú na tvorbe simulácií a zmnožovaní rovnakého. Akoby citovala vetu z Kunderovho románu Nesmrtelnost – „všade samé tváre“. Autorka sa tak snaží o symbolické vypovedanie vlastného príbehu a hľadania zmyslu ľudskej existencie vo svete plnom odcudzenia.

Text: Peter Molari / kurátor výstavy Foto: Peter Lančarič

Chod Galérie Výklad na rok 2022 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

[galeriavyklad]

DIPTYCH Martin Bízik

Veda a umenie bývajú často dávané do protikladov. Zdá sa, že veda  je poháňaná údajmi, zatiaľ čo umenie je poháňané výrazom a tvorbou. Avšak v skutočnosti sú si viac podobné ako si v bežnom živote môžeme pripúšťať. Obe však  zdieľajú spoločnú niť prostredníctvom pátrania a spochybňovania. Vo svojej podstate umelci a vedci vymýšľajú, skúmajú, objavujú a prinášajú nové pohľady na nám tak dobre známe veci.  

V tomto prípade sa v diele od Martina Bízika prepájajú obe. Ako veda, tak aj umenie. Už v minulosti sa umenie často kládlo na úroveň vedy. Aj dnes sa totiž využívajú poznatky z geometrie pri tvorbe kompozície či vedecké teórie pri práci s farbou. V súčasnosti sa však hranica odlíšenia umenia od technologických vymožeností stiera, presakuje a hybridne modifikuje. Dielo Diptych je jedným z týchto príkladov. Martin sa vo svojich dielach často venuje zbieraniu dát, ktoré zabezpečuje svojpomocne (estetikou DIY) vytvorených snímačov. Tieto snímače zachytávajú rôzne typy vnemov, ktoré si pri každodennom hluku a rýchlych pohyboch v meste možno ani len nevšimneme. Otázka ako sa dá zachytiť mesto znie na prvý pohľad možno jednoducho. Je tomu však v skutočnosti tak? Ako by sme ho mohli zhmotniť alebo zobraziť?  Pomocou trajektórií každodenných pohybov chodcov, podľa autobusových zastávok či podľa koncentrácie zvuku? Či podľa obyvateľov na meter štvorcový? Je mesto a samotný priestor, v ktorom sa pohybujeme a žijeme zaznamenateľné? To sú otázky, ktoré si môžeme klásť aj pri inštalácii Diptych.

Samotné dielo sa skladá z dvoch monitorov a reproduktorov. Do nich prúdia zbierané dáta z vonkajšieho prostredia. Senzory alebo matrice, ako už bolo spomínané, sú vytvorené svojpomocne a slúžia tak  na zachytávanie jednotlivých vstupov. Samotné dáta však bez spracovania pomocou softvérov slúžia viac menej k ničomu, a tak sú následne spracované a transformujú sa do audiovizuálnej podoby. Reálnym a nám zaznamenateľným spôsobom sa vizuálne pretvárajú do obrazu na monitore, čo pripomína akési zrnenie. Druhým rovnako reálnym výstupom je zvuk. V tomto prípade možno hovoriť o akomsi mapovaní mesta. Bízik nám prináša nový spôsob nahliadnutia na mesto v intenciách zvukového prostredia, priestor nám tak dôverne známy.

Samotné spracovanie projektu sa odvoláva na hnutie ART and SCIENCE a podnecuje tak interdisciplinárnemu skúmaniu okolia.

Martin Bízik (1996), je absolventom  Fakulty výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici, kde študoval v ateliéri digitálnych médií u prof. MgA. Ing. Michala Murina, ArtD. Prezentáciu jeho diel mohla verejnosť vnímať na mnohých skupinových výstavách nielen na Slovensku.

Lívia Gazdíková / kurátorka výstavy

Projekt a chod galérie na rok 2022 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

[galeriavyklad]

SYMBOLY PRCHAVEJ APOKALYPSY Martin Kochan

Výtvarník Martin Kochan sa etabloval na domácej výtvarnej scéne ako veľmi produktívny autor prechádzajúci mnohými umeleckými formami, avšak s jasným počiatočným východiskom. Už v začiatkoch sa zaoberal kritickým pohľadom na socio-politické a kultúrno-ekonomické vzťahy umenia a sveta, do ktorého je zasadené. Nebál sa vyjadriť svoj názor na aktuálne tendencie rámcujúce spoločenský vývoj v posledných dvadsiatich rokoch a jeho dopady na postavenie samotného umenia a umelca v spoločnosti. Využíval pri tom často konfrontačné metódy, v ktorých nadväzoval na dedičstvo perfomatívnych a aktivistických umeleckých počinov druhej polovice dvadsiateho storočia. 

Nechcel iba zotrvať v intenciách média, ktoré vyštudoval, teda sochárstva, aj keď narábanie s formou a priestorom je aj v jeho ďalších dielach zjavné, či už ide o fotografiu alebo video. Jeho často až heroické nasadenie pre „modelovanie“ rozličných parafráz postáv a príbehov z dejín umenia si vyžadovalo priamo telesnú prítomnosť autora, niekedy riskujúceho vlastné zdravie. 

Po intermezze v podobe maľby a skúmania jej možností využívaním rozličných primárne nemaliarskych techník (maľovanie dymovnicou, maľby na plátkové žuvačky, maľba snehom a podobne) sa autor vracia k sochárstvu a nadväzuje tak opäť na prácu s hmotou a telesnosťou, čo sa pretavuje aj do motívov, ktoré spracováva (tanečnica s hadmi, dievča s dúhou). Týmto dielam nechýba autorov humor opierajúci sa o princípy hry s formou alebo materiálom (sadrová soška doplnená uhlomerom, ktorý pod istým uhlom láme svetlo tak, že vytvára dúhu). 

V Galérii Výklad sa prezentoval už roku 2016 samostatnou výstavou Migrujúca architektúra.  Minimalistickú inštaláciu prestavujúcu prvok z architektúry verejného priestoru – nosné panely podchodu bytovky- tento raz vystriedali precízne namodelované figurálne kompozície – Zmena okĺbenia a Chlapci pijú, ktoré vznikli v rokoch 2019 – 2020. Po prvý raz ich mohla verejnosť vidieť na autorovej samostatnej výstave Od emócií k tvaru v Galérii Jána Koniarka roku 2020.

V jednej z vitrín tak môžeme vidieť figurálnu dvojkompozíciu zobrazujúcu autora a jeho kolegu Cyrila Blaža, s ktorým spolupracoval na projekte Pub Art, kedy navštevovali rozličné krčmy, kde spontánne tvorili kresby malého formátu a navzájom sa v nich dopĺňali. Alkoholové opojenie tu obe postavy pretvára do podoby zvláštnej bytosti s preexponovanými časťami tela pripomínajúcej tak akéhosi draka, či mimozemského netvora z filmovej adaptácie hororového románu Vec od Stephana Kinga.  

Autor však hrôzu mení na iróniu a ako spoločnosť im pridáva veselú opicu, snáď paródiu na antickú postavu génia, ochranného ducha. Alebo naznačuje, že opitý človek - hotová opica? Každopádne toto zviera sa v našom jazyku pevne spája so stavom po výdatnej pitke a vtipne dopĺňa celú scénu.

V ďalšom výklade možno vidieť tiež figuratívne dielo, tento raz však autor nehľadal, či neodkazoval na populárnu kultúru alebo rozprávky, ale našiel inšpiráciu vo vedeckom diele. Bola ním rytina z druhej knihy De Humani Corbolis Fabrica Libris Septem od renesančného lekára Andea Vesalia vydanej roku 1543. V tejto prvej modernej publikácii o ľudskej anatómii sú na vysokej umeleckej úrovni prevedené rozličné orgánové sústavy a prestavujú tak svojbytné výtvarné spracovanie témy, nie len vedeckú ilustráciu. Rytiny postáv zbavených kože a obnažených na svaly, či iba kostry, zaujímajú svojrázne postoje a pózujú v krajine ako na manieristických obrazoch.

Figúra, ako jeden zo základných kameňov sochárstva, nesúca náboj ideálnej formy sa pre autora stala predmetom zvláštnej hry s končatinami. Nejde však len o samoúčelný vtip. Takáto postava má tak ďaleko od antických ideálov ľudského tela, ale svojim precíznym spracovaním pôsobí ako keby vyšla priamo zo stránok stredovekého beštiára. Ide o kritiku súdobého sveta a jeho iracionality (preto je hlava zámerne na mieste nohy a naopak), metaforickej „doby vymknutej z kĺbov“. 

Vidíme tak dve polohy, v ktorých autor operuje. Jednak možno vnímať jeho gesto ako oslavu hedonizmu, a na druhej strane sa v ňom objavuje neodmysliteľná kritika. V oboch prípadoch však treba vnímať dielo Martina Kochana komplexne ako oslavu formy, humoru a invencie umelca, ako túžbu po zmysluplnom naplnení života, nielen honbou za prchavými radosťami alebo odľudštenou prácou. 

Peter Molari / kurátor výstavy

Projekt a chod Galérie Výklad na rok 2022 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

[galeriavyklad]

USPÁVANKA Radka Hrabovská

Inštalácia Uspávanka od vizuálnej umelkyne Radky Mončekovej Hrabovskej sa venuje na prvý pohľad téme materstva. Práve táto téma sa prelína jej tvorbou rôznymi spôsobmi, ako aj rozličnými médiami, ktoré využíva intuitívne na podporenie idey.  Nie je tomu inak ani pri tomto diele. 

Ako už bolo naznačené, Radka pracuje s témou rodičovstva zámerne, keďže sama je matkou a svoju kreativitu a umenie využíva aj pri deťoch. V tomto diele sa prostredníctvom materiálov, ale aj dotvorených kusov oblečenia, zamýšľa nad strachom rodiča, ktorého deti prichádzajú do konfrontácie s vojnou. Pomocou osobných predmetov, ako sú biele košieľky jej detí, vytvára univerzálnu symboliku nevinnosti a detstva. Do tej zasahuje čiernou potlačou, ktorá je reprodukciou kresby jej syna. To síce pôsobí hravo a naivne, no motív napriek tomu nesie silné významové roviny. Výklady obohacuje aj o čierne krajkové šaty ako výraz smútku žialiacej ženy nad osudmi nielen svojich detí, ale aj drahej rodiny.  Rozličnosť materiálu možno vidieť aj na využití gázy, ktorá je takmer transparentná, avšak vrstvením získava na viditeľnosti. Z týchto vrstiev skladá pomyslenú knihu, ukladá a zachytáva dôležité momenty, spomienky a tak tvorí akúsi kroniku. Ďalšou vrstvou  samotného materiálu je jeho využitie. Gáza sa totiž využíva aj v zdravotníctve na zastavenie krvácania či na ošetrenie zranení, rovnako aj na vojnovom fronte. V neposlednom rade  sa autorka cez osobné predmety, ale aj cez ich spôsob inštalácie snaží poukázať na hĺbku smútku, ale aj problém, ktorému v dnešnej dobe čelíme, či už aktuálnou situáciou v susednom štáte, alebo cez prežité príbehy z minulosti. Samotná téma strachu, smútku alebo odchodu detí na vojnu sa prelína aj slovenským folklórom či poéziou. Radoslava svojim citlivým narábaním so symbolikou objektov, materiálov či farieb píše vizuálny „epitaf“ o živote z pohľadu matky, ktorá život dáva, a vnútorne plače, kedykoľvek sa život nezmyselne berie.

Rakda Mončeková Hrabovská je vizuálna umelkyňa s presahmi cez rôzne médiá, od maľby cez grafiku až po inštalácie. Absolvovala množstvo sólových a skupinových výstav na Slovensku, ale aj v zahraničí.

Lívia Gazdíková / kurátorka

Projekt a chod Galérie Výklad na rok 2022 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.