#erikameszarosova

[galeriavyklad]

KANIBALIZMUS Erika Mészárosová

Výstava Kanibalizmus je súčasťou väčšieho umeleckého cyklu zahŕňajúceho objekty, inštalácie a performancie vychádzajúce z predchádzajúcej i súčasnej umeleckej praxe vizuálnej umelkyne Eriky Mészárosovej (SK/HU). Autorka sa prostredníctvom svojej tvorby zameriava na sociálno-ekologické problémy, históriu a folklór, ktoré sa tiež stali lajtmotívom výstavy Kanibalizmus, ktorú pripravila pre špecifický priestor Galérie Výklad.

Erika Mészáros na základe idey Umberta Ecca skúma možnú situáciu konca sveta, kedy sa pod vplyvom nedostatku jedla všetci prinavrátime ku kanibalizmu – silné jedince požerú slabé a choré. Uvažovanie nad blížiacou sa apokalypsou umocňuje aj súčasná klimatická problematika, globalizácia, ekonomická kríza, vojna atď. Ďalším ideovým východiskom je kniha o globálnom otepľovaní – Neobývateľná Zem (2019) od žurnalistu Davida Wallace-Wellsa, v ktorej autor popisuje dopady klimatickej katastrofy na našu planétu a produkciu potravín. Invazívne rastliny pohlcujúce všetko naokolo dáva do metaforického vzťahu k tzv. mačom (bielym nadradeným heterosexuálnym mužom), obrazne konzumujúcich chorých alebo slabších jedincov (ženy, deti, starých ľudí).

Tapisérie Eriky Mészáros vystavené v Galérii Výklad nepriamo vychádzajú zo spomenutých teoretických východísk a z folklórnych motívov. Zobrazujú výšivky invazívnej rastliny, ktorá je (alebo bude) čiastočnou príčinou vyhynutia obilnín potrebných pre náš život. Autorka do častí rastlín vyšívaných plastickým stehom kóduje ikonografické odkazy spojené s históriou a biblickými víziami o konci sveta. Objavujú sa tu motívy buriny, krvavé slzy, korene, stonky a výhonky štylizované do tvaru ohňa alebo tvarov pripomínajúcich mužské reprodukčné orgány. Mészáros tým odkazuje na produkčnú funkciu (sféra verejná) zastúpená predovšetkým mužmi („burinami“) a reprodukčnú funkciu (sféra súkromná) zastúpená ženami (úžitkovými rastlinami), ktorá je oproti produkčnej sfére pomalšia. Menej orientovaná na nárazový výkon a kvantitu, ale skôr zameraná na dlhodobí proces a kvalitu.

Úvahy a (nie len komunitné) postupy tvorby Eriky Mészáros vychádzajú okrem spomenutých zdrojov najmä z teórií „ekofeminizmu“ – spojujúceho feministické a environmentálne teórie a prax, ktoré sa snažia upozorniť na to, že problémy životného prostredia a nerovného postavenia (nielen) žien v spoločnosti spolu úzko súvisia. „Ekofeminizmus“ skúma historické, symbolické, koncepčné i teoretické súvislosti medzi útlakom žien a devastovaním prírody. Tento prúd zastáva názor, že príroda je veličinou sama o sebe, nezávislá na ľuďoch. Je to aktívny subjekt, ktorý sa ale vďaka historickému vývoju dostal do podriadenej a zneužívanej pozície – pozície (vyčerpateľného) zdroja. Podrobená pozícia prírody pravdepodobne pramení z násilného prístupu modernistickej vedy k prírode a jej snahy ju ovládnuť a dominovať jej. Práve takzvané „femínne“/feministické hodnoty – spojenie s druhými, altruizmus, empatia, starostlivosť o iných, spolupráca, orientácia na komunitu, citlivosť k ľudským potrebám, ktoré by sa dali zhrnúť ako vnímanie/chápanie citlivé na kontexty, sú historicky (ale naďalej i v súčasnosti) považované za menej hodnotné. „Ekofeminismus“ naopak tieto hodnoty vyzdvihuje a poukazuje

na ich environmentálne prínosy. Prínos vidí v dôraze na takzvanú „etiku starostlivosti“, na emocionálnu a vzťahovú rovinu života a jestvovania na našej planéte. Do centra našej súčasnej pozornosti by sa teda mala dostať práve táto „etika starostlivosti“, ktorá je však vnímaná, nie ako vlastnosť, náležiaca jednému biologickému pohlaviu, ale ako činnosť, aktivita, proces, ktorý so sebou nesie ekologicky žiadúce aspekty života. „Etika starostlivosti“ inklinuje k cyklickosti, nemá inštrumentálny charakter, nedá sa ľahko kvantitatívne zmerať a rezonuje s obrazom prírody, ktorú je potrebné chrániť a starať sa o ňu. Cyklickosť je environmentálne zaujímavá i preto, že je základom environmentálne priaznivých procesov, ako sú napríklad recyklácia, znovu využívanie zdrojov a pod. Asi to je dôvod prečo sa práve ženy stávajú/stávali bližšie prírode, i cez svoju biologickú cyklickosť (menštruácia, pôrod, kojenie). „Ekofeminizmus“ logicky vychádza z feministických teórií, ktoré sa snaží aplikovať na environmentálne prístupy/politiky a „poľudštiť ich“.

Text: Marianna Brinzová / kurátorka výstavy

Foto: Peter Lančarič

Výstavu, ako aj chod Galérie Výklad, z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.