#ani nepamätám

[error-dream-was-found]

Oh damn it all the good AUs are being discontinued! 😭 Is this the case for all your dsmp AUs or are there still any ongoing ones (sorry if you said it before and I missed it, it's hard to keep track of everything on this site)

So, Q dies ... Well deserved ig. It's a shame that the AU is discontinued because I'd love to see that confrontation and that's something given that I'm not a big fan of Quackity dying. Were Q and Sapnap still engaged in this Au? Because if yes that makes this encounter even better 🤔

Ďakujem za odpoveď :)

Geez I really need to catch up on monarchy restoration, there's so much new lore that I missed!

Fakt prepáč ak sa toto už niekto pýtal a nevšimla som si ale I believe you once drew a picture of Quackity and Dream meeting again? could I get some lore on that please? How did it happen, when, how did it end etc.

Do you have any other ideas for Quackity in this AU or will he not be making any more appearances?

hello hello, I want to preface this (and all the following responses I will provide for the other asks):

Monarchy Restoration has been more or less discontinued. I am very happy to answer any questions about the AU, though I'd rather anyone who still has questions looks through the tag first. I most definitely forgot much of what I have already written about earlier. there won't be "future appearances" of characters unless I suddenly decide to pick the AU up again, which I doubt.

the piece that you are referring to is This One. I wanted to have Quackity meet a just end in this AU, so to speak, or a very topical one to the AU. his first proper appearance would be only later on after DTeam have made up, or very shortly before they do. now that I think about it, an earlier one would be better in a story sense. he would confront Dream and manage to back him into a corner and through sheer luck of Dream losing his footing get a pretty solid hit on him, breaking his mask and cutting his face. before he can kill him, though, Sapnap steps in to save Dream, and in the following fight, Quackity either manages to flee on half a heart or loses a canon life to Sapnap. each of the DTeam would take one canon life in the following squabbles.

[error-dream-was-found]

for the wip game, Superhero au 1 (traumatized villain Dream)?

After the number one villain Nightmare (Dream) got defeated he was passed around different groups of heroes. No one really cares about what happens with villains after they´re defeated, the heroes can do whatever they please with them. Dream experiences a 1st grade abuse in the hands of various heroes. Some want revenge, some try to interrogate and some just treat him as their servant. Without his powers to protect himself with he is completely at their mercy and they don´t have much of it. Things change when he´s handed over to a new group - Sapnap, George and Bad and for the first time in over a year he´s treated like a human again.

Snippet: Dream was tired. He barely remembered the last time he wasn't. It's been a while since he could enjoy a good full night rest, or any rest at all. He just wanted to sleep. But he couldn't. He wasn't done with his duties yet. The floor wasn't scrubbed clean yet and after that he had- he had to- to ... thoughts slipped between his fingers like a sand. He couldn't sleep but his body was not giving him a choice.

Maybe ... maybe he could. Just for a moment! The heroes weren't back yet, won't be for a while and he was almost done. He just needs to wake up before they're back and finish the job. Or else-

Curled up next to the bucket and the rug he used to scrub clean the floor Dream let his eyes close. It was far from comfortable, the chains around his wrists and ankles rubbed his skin raw, the floor was cold and hard and his stomach cramped with hunger. He didn't earn food just yet, just like he didn't earn rest. But there was only so long he could function on nothing and his body told him that he already crossed that line.

Soon darkness claimed him and took him away from the hunger and the cold.

He was awoken by a rough kick not even 20 minutes into his nap.

"Fucking unbelievable-"

Dream scrambled away from the hands reaching to grab him. No, no, no. He didn't meant to fall asleep! Please, no more punishments-!

"Dream? Hey it's okay."

Two warm gentle hands moved the blonde´s arms from where he was trying to protect his head. Warily he looked up, hoping to not anger his tormentors even more. Two amber eyes looked back at him, holding no anger, only worry and kindness. Sapnap smiled a little when he noticed the ex-villain looking at him.

"Let's get you to your room, yeah? Bed is nicer to sleep on than the floor."

Dúfam, že to nebolo moc hrozné 😅 Ak budeš mať čas stále čakám na odpoveď na môj ask o copacetic au 😉 (už si ani nepamätám čo som sa pýtala 🤣)

Feel free to ask for more details or ask about another wip

[blog-jrkvc]

Oh, áno, ak by som si mal v práci niečo priať do Nového roku, tak nech je to viac takýchto modelov. Už si ani nepamätám, kedy sme vôbec urobili ten posledný.. neviem, asi sme príliš hektickí, alebo sa nesústredíme na to podstatné. Tak nech sa polepšíme. Veľa potrebného šťastia prajem! BBNV—Rekonštrukcia rodinného domu Viac fotos domu čoskoro, keď prídem na to, kde v emulzii sa ukrývajú tie krásne farby, ktoré som v lete hľadal :)) #jrkvc #BBNV #metaphysics

[spotsupstuff]

"chlapec žije" chceš mě zabít co LISDFHISDFDSF

LIDSFHSDF já si to pamatuji, jak sis na tom prve stála a taky, že se mi líbilo tvoje vysvětlení biologie (bio-mechaniky?) iterátorů, všechno to hezky zacvaklo do sebe *proč* by to fyzicky nešlo ... a samozřejmě na druhé straně je ta katarze, kde je necháš pobíhat svobodně, i kdyby jenom jako AU. (navíc s tvou hivemind tak je to dost zajímavé, to oddělení iterátora od zbyzku Mysli a potřeba být "kompletní" - a nenech mě začít mluvit o tom jak zbožňuji důsledky když se jeden dlouho nepřipojí do celé Hivemind, ty psychologické následky, prostě -cheff's kiss-)

Tyjo, taky, taky, Akers mě dost tehdy děsil - ačkoliv ne tak moc jako ta existenciální krize co se držela po dokoukání. Vím kterou myslíš, úplně na konci, jak stále hlídá Arku jelikož sama nemá jak ji poslat do orbitu, nedovedu si představit jak dlouho tam byla sama co se zbytek posádky pozabíjel. A JO!! Ta výměna těl byl takový první "a kurva" moment, že jde fakt do tuhého a takhle to funguje ... plus když našli s Catherine ty nahrávky původního Simona, že on byl tím prvním pokusem pro tuhle technologii. A samozřejmě to ticho na konci kdy Simon zůstal sám a v tom jeho posledním "Catherine?" slyším jak litoval toho, že v posledních chvílích se spolu pohádali ... rent free in my brain istg. A jo! WAU nebo konstrukční gel tomu myslím říkali ingame, těžko říct, asi to do určitý míry je antagonista, software/AI který začal samovolně dělat to pro co byl vytvořen? Udržet lidi naživu? Přeci jen WAU dalo Simonovu kopii do jeho nového "těla" ale taky to mutací stvořilo bytosti jako Akers (plus ta jedna lokace kde kvůli WAU všem explodvali ty čipy v mozku, fujky). SOMA je skvělá na pokládání otázek za co považujeme živost a lidskost a pak tě dá do situace kde ty tvoje názory otestuje tím nejvíc nepříjemným způsobem. Viz ti roboti, jež musíš odpojit pro kabel nebo ta jedna žena za kterou to WAU dýcha externími plícemi ... a žádá tě, abys ji nezabíjel ... the brainrot.

Moon mi připomína toho jednoho týpka co jsem zahlídl na mojí fyp, kterej si prostě pochoduje v Everglades bos. A samozřejmě, mokřadová štěnátka, nebezpečné nudle ... všechno se dá chytit alespoň jednou, ale pokud seš Moon a Nish tak to nejspíš chytíš vícekrát ke zděšení všech přihlížejících. Pokud jsou ještěři jako krokodýli se rozdělením čelisťového svalstva, tak může Moon úplně v klidu jednou rukou zavřít červené ještěrce tlamu jako nic. Bestie se snaží utéct zatímco ona ni sladce mluví jak je roztomilá.

Nish potřebuji terapii a ne od BetterHelp, ale dotáhnout ho tam bude potřeba ve čtyřech, možná víc

ŽIVOT JE HNEĎ V TEJ VETE, KARAMELKO NIEEEEEEEEEEEE

ja, s dvoma off string alternatívnymi vesmírmi po tom ako som povedala že niečo tak pohanské nebudem robiť:

GJKSLDMCKLMGLKD OCH JA BY SOM ŤA NECHALA, ŠTÍSTKO mám to rada keď ostatný dôdju ku svojim vlastným analýzam a potom mi o nich povedia. niekedy zistím že som šikovnejšia ako som si myslela pôvodne GJSDJCLKSJ ďakujem ďakujem, ale! možno preto som sa podvolila tomu off string nutkaniu kvôli tomu že s mojimi headcanons to sľubovalo že to bude zaujímavé a unikátne. joj tie blbostičky s Hivemind ma Tak bavia...

to snáď není možné on si hádam pamätá všetky mená v tej hre. ty Paskuda. ja tu cez hmlu čučím zatiaľ šo on bude vedľa mňa vibrovať so Znalosťami JGLSDCMLDSMKGL "a kurva" moment... ale hej, lepšie sa to kurde nedá ani nazvať. tie momenty na konci hry sú mi už dosť matné, ale tú hádku si furt celkom pamätám. minimálne tú hrôzu a bolesť čo potom nasledovala. nasty shit... ten fakt že teraz tam Simon je sám...- no ako videla som nejaké tie obrázky na tumblere kde sa Simon 2 vráti naspäť hore a nájde Simona 1 ale furt, no FUCK ja zabudla aké nechutné tie povtori sú </3 ← vygooglila si Akersa waugh ja si takú miestnosť nepamätám ah fuck čomu som sa ja vyhla.... ale njn, kondícia a "zmýšľanie" toho WAU ako AI... aiya..... pozoruhodné veci. chcem od nich zdrhnúť <3 všetky tie skúšky morality boli také hovadá, ten utuber ktorého som pozerala vždy nahodil taký výraz, joj chudáčik. nervy zo všetkých svetových strán

EJJJJJ TOHO TÝPKA TIEŽ POZNÁM!!!! blázon... totálne Mooncore ale, hej. Nish taki GJDSLKCMLLK sa od nej naučil... láska <3 a potom nájdu nejakého toho štrkáča (alebo čo za potvori to ten týpek varoval že nechitať a dať si bacha) a odskočia od toho ako mačky od uhorky. OU KEJ tá predstava že Moon len "drž klapačku" nejakého toho krokouša je trošénku desivá, môj rešpekt paní...... boha.. Moon je skrátka trocha zdravo šialená. "when you touch the grass a bit TOO much"

zavolať celú zasratú lokálnu skupinku aby túto zelenú skrinku dokopli do kresla u terapeuta jak sa patrí na rodinku, amen 🙏

[nutzo0001]

30 > 31/10/22, 23/58-ish

Prečo ubližujem („“) sám sebe?: Chýba mi vzrušenie. Toto ennui... Ale prečo ma to stále drží, baví?: Pretože potom by som pravdepodobne musel robiť niečo zmysluplné, významné, hmatateľné - niečo, z čoho mám strach. - Prečo?: Pretože môžem urobiť chybu, možno to zničiť, stratí to v mojich očiach na význame a hodnote hneď, ako bude 99,99% hotových.(..)

Odkiaľ tento strach, myšlienky naň, prichádzajú? /Zlá cesta/: Nie je to tak, že si schválne bol divný, len aby si opovrhnutiahodne „nebol ako všetci ostatní“? Ale koho možno z toh(t)o viniť? Nechce toto väčšina ľudí? Snáď som opakoval po druhých. Alebo; to, čo som robil, sa nedalo nikam zaradiť; takže som bol neviditeľný. Nuž, dosiahol som opak: - S nikým som sa nebavil, nemal nič (s nimi; schválne) spoločné. - Je toto to, čo som z(a)mýšľal?

Snáď som si (dokonca) myslel, že divné ľudí priťahuje. No popravde, vlastne si už ani nepamätám čo, prečo a ako bol „môj cieľ.“ (Liberál, čo sa kamaráti s každým a nemá nepriateľov (nevie ako na to)... Ale vlastne nemá ani vlastnú hlavu, nápady (aj keď vlastne, nikoho vlastne nie sú vlastné...))

Lož. Nehysáč, keď s tým (glob. otepľ., k(r)apitalizmus, „FBI“...) nedokáže (? profit???) nikto nič spraviť. Len obviňujete tých, čo majú (ten) najmenší dopad, hádžete (pre)vinu... Odporné, otras(né), detinské, poburujúce, hlúpe...

- Ale chápem („“ - nechcem) - idú do toho; a sú z toho prachy - no samozrejme. Zombie spoločnosť, čo žije z vlastnej (Západ) minulej slávy, pochopiteľne, nemá nič iné v rukáve; (nič iné) na výber. Chcel by som sa čudovať - nemám čomu - snáď to (ak; toto všetko; bolo takto vždy(cky)- v skutočnosti kultúra, alebo ako tento zeitgest, pre-hauntológiu nazvať - tak zo 20-30 rokov je kultúra, jej piliere, morálka - všetko je to mŕtve.

Vždy bolo. Nebudeme, nie sme jediní, kto to má, cíti takto. Bolo to takto vždy - no nie?!

Či už kvitujete akejkoľvek ideológii, je jasné, že bez pevne stanovených východísk, medzí -cieľov- nie je možné, aby tento svet stále takto, týmto štýlom, fungoval neustále.   

Buď-to priority, alebo chaos; rozpad, rozklad; bezcieľne, bezvýchodiskové čakanie na blažený koniec čohosi beztvarého...

/Never tým, čo hovoria v mene všetkých ~ nemožné, podozrivé...

Zombie society? ("Internet Communist TM?")

question is, if we, in the end , wouldnt end in the same path as those we hate, those rich b****es. tired to improve things, and to just see others suffer, because it is ever easier than to build anew, where everything , the "floor", is just past fame, glitter and zombieland that wont die

[kralovnaserotoninu]

Nepila som od augusta, no nie som vôbec šťastnejšia. Práveže naopak. Smutná. Táto choroba je tak skurvene smutná. Niekedy to boli aspoň výkyvy nálady, veľká prča, dnes je to čistý smútok. Agonia. Aj keď sa smejem, rozmýšľam nad smrťou. Nie som suicidálna, len som smutná z toho že ešte žijem. Nie je z tohto cesta von. Prvé dva týždne po prepustení z nemocnice sa vždy cítim dobre. Neviem prečo sa nedokážem tak cítiť aj potom. Čistá agonia, všade. Vo mne. Okolo mňa. Mám pocit akoby som strhla všetko pekné okolo seba so sebou a navždy to ponorila. Ako rieka. Mám v sebe postavené schodisko kop lna princípe paradoxu. Samé zo seba vychádza a samé sa do seba vracia,hoci má poschodia. Je to ako bg som balansovala na tenkom lane, ktoré nie je ničím upevnené a nikam nevedie. Väčšina času ktorý prežívam je bolestivá, nepríjemná. Nechcem sa aktívne zabiť, to je veľa bordelu a bolesti. Najradšej by som zaspala a nikdy sa neprebudila. Zanevrela som na to že možno mi raz bude lepšie. Prestala som o tom hovoriť. Ku psychiatrovi a psychológovi idem aby sa nepovedalo a najbližší mali pocit že niečo robím. Som ako oheň ktorý každého popáli. Každého kto okolo mňa prejde. Nepoznám človeka ktorý by odomňa odišiel nepopálený. Stále tliem a tliem, nie a nie vyhoriiet. To myslím ako smrť. Keď umriem nechcem aby niekoho napadlo ze aká škoda. Mŕtva verzia mňa je najšťastnejšia aká môže existovať. Požiera ma obrovský smútok. Toto nie je už ani depresívna epizóda. Myslím si že toto je posledná zastávka. Nič iné už nepríde. Chýbajú mi moje výkyvy, zvláštne povedať. Už si ani nepamätám aký je to pocit mať eufóriu, radosť, či dokonca impulz. Dochádzajú mi sily. Cítim sa neskutočne vzdialená od ľudí, od každého jedného človeka. Prežila som všetko čo sa stalo, no najviac sa bojím že neprežijem seba. Každ�� jeden deň rozmýšľam nad smrťou. Nie nad samovraždou. Iba smrťou. Skúsila som Prisahám Bohu všetko na svete. Najšťastnejšia som bola 3 týždne po prepustení z nemocnice. Potom sa znova všetko zhoršilo a ja som prestala aj brať lieky, ale až po tom ako sa všetko zhoršilo. Nevidím zmysel. Nerozumiem prečo som najšťastnejšia vždy len po prepustení z nemocnice, začnem sa venovať vytváraniu vecí, čítaniu atď, no potom sa vrátim vždy k tomu horšiemu bez toho aby som pre to niečo robila. Ostatným hovorím ze po prepustení som šťastná nebola, pretože odmietam priznať že už sa tak zďaleka necítim. Aj sa za to hanbím, že nikdy to netrvá dlhšie než mesiac. Nehovorím viac o tom. Nevidím dôvod prečo hovoriť o tom jak mi je. Doktori nevedia pomôcť, lieky to isté. Prestala som. Dva týždne dozadu mi kamarátka povedala že jej sestra ma diagnostikovane hpo a či by som sa s ňou o tom neporozpravala. Povedala som jej že nie. Odmietam dávať niekomu nejaké rady, hovoriť o tom. Ja sama som si s tým musela poradiť a počúvať druhých o tom ako to ide ľahko zmeniť celé roky. Nech si to zažije každý. Viac hovorím ľuďom že hpo už nemám, že mi celé roky dávali zlú diagnózu. Odmietam hovoriť o tom aj s ľuďmi ktorí to majú. Nech vedia aký je to pocit žiť s tým roky, a byť nepochopení. Nech si zistia všetko sami. Nech si zažijú všetky symptómy sami a nech sú z nich prekvapený ako ja. 

[bezmuzy]

S pravdou von

Je mi zle, ako každé iné ráno

veď každé ďalšie pivo bolo málo

x

písal som viac vďaka pár pivám

keď život aspoň dával zmysel

v slzách priznávam, že nesnívam

a alkohol najprv zobral chuť

a každým dňom ďalej silu žiť

x

smäd ma ženie

smäd ma berie

smäd mi kričí ako málo toho bolo

ako som mohol zmeniť

čo sa ľahko dá keby tam nebol

no zakráda sa v každý večer

bez neho nič zmysel nemá

všade chýba, všade je ho málo

všade v pozadí sa skrýva

nepísal som triezvy ani nepamätám

za hovno stoja básne posledné

aj keď pravdy v nich je kopec

rýmy asi ostali na počesť

mne čo neukájal úzkosť v pive

a pred pár rokmi pyšne stál

za tým čo napísal

x

lásku hľadal som si v bare

oh a lásku som tam našiel

čo vytiahla pochybnosti staré

a spomína na to ako bolo krajšie

a teším sa na ňu domov

až ľutujem rána

lebo mám ju až večer

lebo povedať o nej stálo by

priznať si závislosť

priznať si tú závisť, zlosť

priznať si slabosť

priznať si, že aj keď mám kariéru

chcel som iba lásku

a nie večer hľadať fľašku

[pocitypodpostelou]

Prví chalani sa mi začali páčiť asi v prvej triede na základnej škole. Vlastne nie, bolo to ešte v škôlke, tam som mala aj prvého "frajera". Dokonca si pamätám, ako sme si dali prvú pusu. Avšak, s narastajúcim vekom prišiel, skoro každý rok niekto nový, kto sa mi páčil.Napriek môjmu sebavedomiu na bode mrazu. Áno, hovorím o šesť - sedem ročnom ja, a nemyslím tým výzorové sebavedomie, ale všeobecne. Neverila som si v ničom, a ak áno tak v málo veciach. Pre chalanov zo školy som bola vždy príliš škaredá, pehatá, s priveľa znamienkami na tvári, zrasteným obočím, vychudnutá, nie úplne dobrá v škole... chápeš, kam tým mierim. A vlastne týmto to celé začalo. Nevážila som si samú seba veľmi dlho, a od toho sa vlastne celý tento nazvyme-to-príbeh odvíja.

Myslím, že prvé (slovné) obťažovanie prišlo asi začiatkom šiestej triedy. Hej, hovorí sa, že približne v tom veku začína puberta, ale ja som teda v mala na míle ďaleko od vyvinutej skoro-tínedžerky. Vyzerala som stále ako dieťa. Dokonca mám pocit, že približne v tej dobe vznikol môj Facebook (čo bol pre mňa úplne blažený pocit, lebo môj starší brat mi ho zakazoval). Začali prichádzať narážky od spolužiakov, keďže dievčatá neboli jediné, ktorým sa začala puberta. Narážky typu, či už mám krámy, či som už mala sex, či som ešte panna alebo dokonca, keď som šla domov a predo mnou šla partia spolužiakov a chalanov z druhej triedy, tak sa ma pýtali či už som mala sex v kríku so spolužiakom od vedľa, ktorý sa mi vtedy páčil. Príde mi to šialené, mali sme vtedy asi jedenásť- dvanásť rokov, možno menej.

Consent - súhlas

Súhlas nastáva, keď jedna osoba dobrovoľne súhlasí s návrhom alebo s túžbami inej osoby. Je to pojem bežnej reči so špecifickými definíciami, ktoré sa používajú v oblastiach ako právo, medicína, výskum a sexuálne vzťahy.

V siedmom ročníku som sa začala maľovať, začali vznikať prvé fotky na Facebook, keďže som sa cítila krajšia a moje sebavedomie trochu vzrástlo (podotýkam, že úcta k sebe nie). Vzhľadom na to, že som pridala fotky, ktoré videl každý, kto ma mal v priateľoch, mi začal písať jeden chalan, kamarát mojej kamarátky, s ktorou som chodievala ráno do školy. Sebavedomie sa mi posunulo o laťku vyššie. Rozumeli sme si, bola som z neho namäkko, písali sme si stále častejšie, boli tam aj veľmi veľmi jemné narážky, nie na sex, skôr na bozkávanie ale the same shit všakže. Tak sme sa jeden večer stretli. Našim som povedala že idem s kamoškami von, a vybrala som sa asi o šiestej večer k nemu domov. Teda, myslela som si, že idem k nemu, v skutočnosti sme však šli (poprosím fanfáry) do pivnice. Imaginárne si za tento krok tlieskam, osobne si nemyslím, že by sa mi niečo stalo, ale bolo to totálne hlúpe a nezodpovedné. Nielen odo mňa, ale najmä od neho. V tej dobe som mala asi dvanásť rokov, on mal šestnásť a bol už na strednej škole. Nepamätám si príliš veľa, viem že v tej pivnici bola dosť veľká zima (keďže to bolo cez zimu) a dokonca si ani nie som istá či si bolo kam sadnúť. Pravdepodobne tam boli len nejaké staršie epedá. Rozprávali sme sa málo, skôr to bolo len také trápne ticho. Potom zhasol, sadol si ku mne a spýtal sa ma či ma môže pobozkať. Začali sme sa bozkávať, a začal mi obchytkávať v tej dobe neexistujúce prsia, nikam inam to (našťastie!) nezašlo. Myslím, že po tomto incidente sme sa spolu prestali baviť, alebo to jednoducho "vyhaslo." Šialené však je, že šestnásťročný chalan, ktorý by mal mať už ako tak rozum, toto spraví.

Sexuálne obťažovanie

Sexuálne obťažovanie je sexuálny kontakt alebo správanie, ku ktorému dôjde bez výslovného súhlasu obete.

Som na prelome ôsmeho a deviateho ročníka. Je leto a my s triedou plánujeme opekačku v lese. Ideálne načasovanie, lebo moja mama je práve preč z domu na dovolenke z roboty (pre pochopenie kontextu, moja mamina bola vždy dosť prísna, na podobné akcie som nebola púšťaná, buď vôbec, alebo som mala byť maximálne o deviatej večer doma . Na opekačku prichádzame asi o šiestej. Sú tam už asi všetci spolužiaci z triedy, a aj ich mladší kamaráti. Marí sa mi, že zohnali aj nejaký alkohol, ale nikto okrem nich z toho nepil. Je už skôr tma, všetci sa bavia, a my so spolužiakom (ktorý sa mi vtedy páčil) sa ideme prejsť ku kukurici. Jeho pravidelné narážky si nevšímam, zvykla som si, bojím sa mu na ne niečo povedať. Zašli sme za kukuricu tak, aby nás spolužiaci nevideli a začali sme sa bozkávať. A on, mierne podgurážený alkoholom sa mi snaží dostať do nohavičiek. Tu na chvíľu zastavím. Nechcem nikoho očierňovať a rovno poviem, že si nepamätám to, ako to naozaj prebiehalo. Úprimne, pamätám si len ten akt. Na sto percent viem však povedať to, že som na to nepristúpila a nekývla. Skôr to prebiehalo tak, že som mu len odtiahla ruky, ale on aj tak neprestal. Trvalo to asi minútu, možno viac, neviem. Čo však viem je to, že to bolelo, nebolo to absolútne príjemné, a keď konečne prestal (lebo som sa vytrhla) povedal: "tvoja škoda, práve si sa pripravila o parádny orgazmus." Ďakujem pekne. Po tomto incidente som šla naspäť s brutálnou hanbou a strachom, že sa to niekto dozvie (po tých rokoch predpokladám, že to spolužiaci vedeli, ale ich prehúlené a prepité mozgy na to už aj zabudli). Prečo som o tom nikomu dospelému vtedy nepovedala? Bála som sa. Šialene. A hanbila som sa. Vedela som, že som mala málo rokov na to, aby som niečo také robila. Vedeli to moje spolužiačky, ale nikto iný. Mame som to nepovedala, pretože o takom čase som hlavne nemala čo robiť vonku a ešte si aj pamätám, že mi v ten večer mama naozaj veľmi vynadala cez telefón, pretože som jej nezdvíhala (na telefón som vtedy úplne zabudla) , a musela volať mojej spolužiačke, ktorá tam so mnou vtedy bola. Najhoršie na tom celom bolo, že to bol vtedy môj spolužiak a boli sme nútení byť spolu v triede. Celý ten čas po tom (už vlastne len ten jeden alebo dva ročníky) som sa hanbila, bolo jasné, že to minimálne dvom spolužiakom povedal, čo sa stalo.

Zaujímalo by ma, či si uvedomuje čo sa stalo. Ja som na to na pár rokov zabudla úplne, spomienka sa mi vrátila asi pred rokom. Mama to dodnes nevie, jediný človek, ktorému som to po toľkých rokoch povedala, je môj priateľ. Neviním sa za to, nemám z toho traumu, či následky. Vyviazla som z toho dobre. Pravdepodobne je to kvôli tomu, že som si dlho neuvedomovala to, čo sa stalo, čo je zjavne pozitívne (ak sa to tak dá nazvať). Keď raz budem mať deti, toto bude jedna z hlavných vecí, ktoré im budem vtĺkať do hlavy. Pokiaľ sa ti niečo nepáči, ozvi sa. Pokiaľ ti niekto niečo spravil zlé, ozvi sa a nenechávaj to len tak. Budem ich učiť riešiť veci hneď, nie po rokoch. A vy ostatní, prosím, prosím, robte to tiež. Hovorte so svojimi mladšími súrodencami/bratrancami/hocikým, o tom, že na takéto veci treba súhlas, a nie je v poriadku, pokiaľ ťa niekto obťažuje, či už slovne, alebo fyzicky.

[pimp258]

Konverzácie

Dneska som zrušil plán ktorý premna veľa znamenal aby som sa rozlúčil so spolužiakmi, normálne by ma to ani nenapadlo ved ich môžem vidieť hocikedy, lenže nie 97%z nich už neuvidím, nechcem. Je to taka neformálna rozlúčka o ktorej viem iba ja, nieje to ani tým ze by som ich nemal rád alebo ze by mi prekážali, asi z nejakého iracionálneho dôvodu mam potrebu miznut ľuďom zo života. Ľudia vyžadujú hrozne veľa pozornosti stáva sa málokedy že sa s niekym úprimne porozprávam o niečom zaujímavom, je to pocit jak keby som práve luštil najťažšiu hádanku na svete a zabávam sa pritom, jedna vec ktorú som sa naučil je bezducho komunikovať a hrat sa nato ze ma to zaujíma, dajme tomu ze small talk. Dobra konverzácia mi vieb zlepšiť celý deň za pár sekúnd hrozne ma to napĺňa, povedal by som aj viac než mrazené ovocie ktoré milujem.

V práci som sa rozprával s typkom co vyzeral úplne normálne, košeľa rifle uhladený a oholeny, proste normálny typek a započul som ze je hudobník. Ako čašník som mal nastarosti hudbu a púšťal som niečo od lindemanna a nepamätám si už ale dali sme sa do reči o hudbe a mali sme dosť podobný vkus, lenže on hral v skupine a mal hudobný sluch narozdiel odomna ktorý si vie iba vážiť hudbu a počúvať ju...

No k pointe. Spomenuli sme SOAD a dostali sme sa o hlavnému spevákovi serj tankianovi, miloval som soad a serja odmalicka, vyrastal som natom, dostal som hroznu nostalgiu, takú tu dobrú. Skončilo to tým ze som si celý deň púšťal od neho album elect the dead hrozne mi to zlepšilo deň a konečne mám zas co počúvať.

[chybamsi]

pamätáš si ako si ma obijmal, pusinkoval na čelo a hovoril mi ako ma ľúbi?

neboj, ani ja sa nepamätám :)

[choiminheesblog]

ｐａｓｔ

Nebola to dlhá doba čo odišiel , doba čo ma nechal na pospas všetkému. Bol som síce o tri minúty mladší , no aj tak som si toho vždy odniesol viac ako on. Neviem či to bolo tou nenávisťou alebo tým , že som bol to nechcené dieťa z dvojčat ktoré sa našej matke narodili. Každý deň som sa modlil a želal si aby sa vrátil a vzal ma preč so sebou , že nezabudol na to , že niekde tam ďaleko má brata ktorý k nemu vzhliada a čaká na jeho záchranu. Prešiel rok , dva a on sa stále nevracal. Už som aj prestal veriť tomu , že sa niekedy vráti a že vôbec vie , že existuje niekto kto zdieľa rovnaké chromozómy ako on.

Všetky tie pocity sa vo mne varili a vreli , no nikdy som ich nechcel pustiť na povrch. Nemal som na výber a len čakať na to kým budem mať odvahu odísť aj ja. Kedy ma prestane baviť to ustavičné nadávanie , hádky a bitky od rodičov. Dávali mi za vinu , že si odišiel. Po čase som im aj začal veriť. Nenávidel si ma rovnako ako aj oni. Bolo jedno veľké klamstvo keď si hovoril , že ti na mne záleží a že vždy budem na prvom mieste. 

Už dávno nie sme deti, prešiel som si peklom len pre odchod niekoho koho vlastne ani nepoznám no zdieľam s ním na druhú stranu tak veľa. V ten deň som myslel , že už zomieram. Otec stratil trpezlivosť a tak koženým opaskom som dostal tak silno , že som na pár dní vôbec nepočul. Neveril som už ničomu. Chcel som niekomu povedať ako sa cítim a že už nevládzem. No aj tak som sa musel postaviť na nohy a ďalej existovať. Naučil som sa čítať z pier aby nikto na nič neprišiel. Kryl som otca tak ako som vedel aj keď mi to nešlo najlepšie. 

V tej dobe som si našiel inú partiu. Chalani to boli milí , teda aspoň som si to myslel.Fľašu vodky držali v ruke častejšie ako normálnu čistú vodu až mi to po čase už ani neprišlo divné a tak som sa pripojil. 16 ročný fagan s fľašou tvrdého v ruke v našej štvrti už neprišiel nikomu divný alebo podozrivý.Preto keď mi prvá ihla prešla pokožkou až do žily vôbec som sa necítil zle. Ba naopak , bol som voľný a prestal som myslieť na to ako sa mi každý otáčal chrbtom. 

Tej noci sa stalo veľa vecí na ktoré si už ani nepamätám. Obvinili ma z krádeže  alebo niečoho takého. Kamera v tom nákupnom centre nakoniec ukázala , že som to nebol ja , no aj tak som za trest musel toho rozmaznanca všade viesť so sebou. Vraj aby som sa naučil čo je zodpovednosť. Pomáhať v domácnosti , variť ostatným už bolo na dennom poriadku a už mi to ani neprišlo také divné. 

Otec sa s matkou túlal po dovolenkách až som sa čudoval kde na to stále berú prachy. Občas vzali aj ségru , ale mňa nechávali doma aby som sa postaral o mačku , ktorá sa následkom nejakej choroby aj tak v spánku zadusila. A tak som stratil a to posledné komu som hovoril svoje problémy , už nebol nikto a tak všetko odchádzalo v potoku alkoholu a v striekačke nejakej čírej tekutiny. Doteraz neviem čo to bolo , ale tieto sračky nezaujímali asi nikoho.

Všetci naokolo si mysleli aký šťastný som , ako sa stále na každého usmievam , ale v skutočnosti som sedel pri terapeutovi ktorý riešil samovražedné sklony. Ani neviem kedy sa vo mne ozval ten druhý hlas ktorý mi hovoril ako na hovno vlastne som.

-ｎｏｔ ｇｏｏｄ ｅｎｏｕｇｈ

[i-am-kyo]

Dear diary,

Čo to bol za sprostý výmysel - zakladať si nový denník zakaždým, čo sa sťahujeme? Nepamätám si presne, prečo a ako vznikla táto idea pred pár rokmi v hlave môjho mladšieho a hlúpejšieho (a naivnejšieho) ja, ale budiž.  Možno išlo o snahu o akýsi “nový začiatok”. Kiežby som vtedy vedel, že to neskončí len pri jednom, dvoch sťahovaniach.  Čo už. Som zasa tu, opäť s novým čistým denníkom, i keď tie predchádzajúce nie sú ani zďaleka plne zapísané. Nový začiatok. Nové mesto. Nové bývanie s mojím otcom v priemerných, možno i trochu podpriemerných podmienkach malého bytu, nie moc sa líšiaceho od toho predtým. Nová škola, ktorá bude zjavne aj tak úplne rovnaká, ako tie prechádzajúce, hlavne čo sa týka jednotlivých typov ľudí v nej.  Najbližšie dni nasleduje vybaľovanie vecí z kufrov, vymýšľanie miesta pre ne v stiesnených podmienkach, dobiehanie učiva potrebného do novej školy, zvykanie si na novú posteľ, skúmanie okolia domova aby som sa mal kde zašiť počas dňa, zisťovanie jednotlivých liniek mestskej dopravy. Taká zaužívaná klasika. Čaká ma vôbec čosi naozaj nové? 

[spotsupstuff]

íčky neřeš, já jsem na jakoukoliv gramatiku zapomněl ve chvíli, kdy jsem dodělal maturitu sdfuihgsdf a určitě! je vcelku sradna tu a tam dát rodná slovíčka, taková srdcovka <3 na poláka bych tě asi nedal, vím, že poliština vypadá jinak, asi jsem se nad tím nezastavil v tu chvíli vic než "hele, to znám"

RW mě chytlo hrozným způsobem, asi od video rozborů příběhu, a teď tady jsem, přemýšlím tak malými vtipnými roboty a slimáky, ze kterých mě bolí u srdce a házím vlastní postavy do RW světa

(taky říkáme slimáci, já osobně se teda nebavím o RW naživo, takže končím opět u slugcat nebo scug)

KLMKLCLKGMSKC som rada že sme na tej istej vlne s gramatikou, treba písať ako srdiečko káže, veru veru. všecko pre srdénko <3 a ĎAKUJEM- samozrejme toť len pre srandu- ale JOJ mňa to tak urazilo. slovina a vyzerať ako poľština.... čo neuvidím v tomto živote

HAH VŽDY sú to tie video rozbory. čarovné veci. ja už sa ani veľmi nepamätám čo ma to tak vťiahlo do RW. myslím že to bol Skurry?? už dva roky ma idze šlak trafiť z týchto parchantov, joj.. dva roky bôlu v celom citovom systéme kvôli lovcovi a NSHovy 🙏 no čo konrétne ťa dostáva? teďka som zvedavá. Moon a Pebbles, klasika?

(oooh dobré vedieť, ďakujem! no prosím ale, teraz sa bavíš so mnou, ešte možno aj skončíme s tými slimačkami sdlvjsldkcmdlskm scug je ale fakt dobré slovo ale, juj)

[kralovnaserotoninu]

asi nikdy som nebola pripravená na to počuť že "konečne vám účinkujú lieky, teraz ich musíte už len poctivo brať" nebolo povedané dokedy. Nepovedala, super fungujú, nemusíte ich už užívať.

jediný spôsob ako uniknem tejto skurvenej chorobe, je smrť. Ide to za mnou ako tieň. Myslím si že som doslova prekliata mať neutíchajúce príznaky, motať sa v toxických vzťahoch, ničiť sa a toto je ono. Toto je ono. Som tak skurvene sama že to neviem ani vyjadriť. Táto choroba mi zobrala doslova všetko - od všetkých kamarátov až po mňa samu seba. Som dávno mŕtva, len sa neviem prehnupnúť na druhú stranu. Keď sa už bavíme o tých kamarátoch, pravda je taká že si nepamätám kedy naposledy som si s niekým len tak písala alebo že by sme sa len tak stretli. Nie nemyslím si že o niečo prichádzam, absolútne nie. Robím všetky veci sama, a určite je to relaxujúce, no niekedy uvažujem že keby som dnes v noci zomrela, za akú dlhú dobu by si to niekto všimol. Dávam tomu tak rok, I don't know :D čo sa týka rodiny, možno dva--tri mesiace???? odhadujem. Pretože sa mi neozýva už ani nikto z rodiny, pretože si myslia že ja som taká odmeraná povaha od prírody, čo ale vôbec nie je pravda. "ona je taká, taká chladná voči každému a všetkému, nikto sa jej nechytajte, ona to neznáša" samé klamstvá.

Najradšej by som si vytrhala všetky vnútornosti z tej myšlienky aká som, že každého po čase od seba odoženiem, a keď neodoženiem, tak odídu oni sami. Akoby som mala v sebe magnet ktorý odtláča ľudí. Ale furt viem že to nie som ja, ja sama by som sa takto nesprávala. To všetko táto porucha osobnosti, ale ja už ani neviem kto som bez toho. "musíš sa od toho odosobniť" sa hovorí no hmmm prečo sa to volá porucha osoBNOSTI?? Dá sa odosobniť na pár minút, hodín, no len čo ste chvílu sami, znova je to naspäť. nedava si to pauzu. na konci dňa na sebe cítim dotyk každého jedného muža, uvedomím si že urobím fakt všetko pre to aby som nemusela byť sama aspoň chvíľu , nech ma to stojí aj nejakú pomyselnú dôstojnosť. No topiaci sa slamky chytá či ako to ide ďalej, neviem asi ani nijak. Ono je to také trápne, sentimentálne klišé toto čo teraz vravím, normálne ja sama neverím ze vypúšťam také precitlivele veci z úst, lebo takto o sebe hovorím len po 3 shotoch vodky (za sebou) ale jediná vec ktorú chcem je aby bol niekto mnou tak posadnutý, ako som ja druhými. Preto toľko sexu, no nikdy z toho nebolo viac ako len dohodnutie na druhý sex. V angličtine taký termín "touch starved" a to ja určite som. Nepomôže na to to žiaden m sexu, ani nič

[jvbl-sef]

-ˏˋ REMIEL PERETH ˊˎ // CHOI SOOBIN

Meno: Remiel Pereth

Faceclaim: Choi Soobin (txt)

Vek: 246

Rasa: Upír

Povolanie: Úradník na oddelení rasového práva

Príbeh: Narodil som sa už dávno. Poriadne si ani nepamätám polku svojho života. Viem len, že som sa narodil do bohatej rodiny, ktorej meno v meste bolo veľmi známe. Je mi už toľko, že by bolo nemožné si pamätať všetko zo svojho života. Preto sa veľ vecí zapisuje do rodinnej kroniky. Preto vám prečítam aspoň niektoré pasáže, aby ste vedeli aspoň niečo o mne.

“Narodil sa piateho decembra. Čas narodenia, dve hodiny, tridsať dva minút.” To je celkom dosť presné, až sa čudujem, že v tej dobe to vedeli tak presne určiť. Ako tak čítam, bol to celkom nasnežený deň. Vraj napadlo až tridsať centimetrov snehu. Ale na tú dobu sa nedá čomu čudovať.

“Vo veku desať rokov začal navštevovať základnú derethianskú školu. Tam prosperoval veľmi dobre a vo veku sedemnásť rokov začal navštevovať derethianskú akadémiu.” Hm, na tie časy si spomínam. To som ešte nebol upírom. Naučiť sa správne etické zásady nie len celej spoločnosti ale aj nášho rodu… Poviem ti, bolo to utrpenie. Denne sedieť v knihách, ktoré ma nudili. A moji rovesníci behali vonku a zabávali sa. A ja? Pod tvrdou rukou môjho otca, nech je mu zem ľahká, som musel študovať, aby som bol vhodný dedič panstva a dobrý syn, ktorého si pestoval od narodenia. Aké to šťastie majú moje sestry. 

“Deň premeny bol stanovaný na dvadsiate piate narodeniny, podľa tradícií rodiny.” Ah, to bolo najhoršie. Najhoršie narodeniny môjho života. Nikdy na to nezabudnem. Bolesť a utrpenie, ktorými som si prešiel. Týždne som mal chuť zabiť sám seba, len aby som tú bolesť a pálenie celého tela utíšil.

“Po premene žil pomerne pokojný život. Bez detí či ženy. Vo veku sto dvadsaťosem sa zamestnal ako úradník na magistrátu mesta - oddelenie pre rasové práva.” Tak, to je pravda. Ale mal som už skoro sto dvadsaťdeväť. Každopádne tam pracujem dodnes. Je to miesto kde sa mi páči a musím uznať, že aj môj nadriadený je dosť pekný muž. No, na magistrátu sa držím dodnes, žijem stále v rodinnom panstve a robím dobre meno nášmu rodu Pereth.

[ŠPECIÁLNE SCHOPNOSTI]

---

[INVENTÁR]

---

[derethia]

-ˏˋ Remiel Pereth ˊˎ // Choi Soobin

Meno: Remiel Pereth

Faceclaim: Choi Soobin (txt)

Vek: 246

Rasa: Upír

Povolanie: Úradník na oddelení rasového práva

Príbeh: Narodil som sa už dávno. Poriadne si ani nepamätám polku svojho života. Viem len, že som sa narodil do bohatej rodiny, ktorej meno v meste bolo veľmi známe. Je mi už toľko, že by bolo nemožné si pamätať všetko zo svojho života. Preto sa veľ vecí zapisuje do rodinnej kroniky. Preto vám prečítam aspoň niektoré pasáže, aby ste vedeli aspoň niečo o mne.

“Narodil sa piateho decembra. Čas narodenia, dve hodiny, tridsať dva minút.” To je celkom dosť presné, až sa čudujem, že v tej dobe to vedeli tak presne určiť. Ako tak čítam, bol to celkom nasnežený deň. Vraj napadlo až tridsať centimetrov snehu. Ale na tú dobu sa nedá čomu čudovať.

“Vo veku desať rokov začal navštevovať základnú derethianskú školu. Tam prosperoval veľmi dobre a vo veku sedemnásť rokov začal navštevovať derethianskú akadémiu.” Hm, na tie časy si spomínam. To som ešte nebol upírom. Naučiť sa správne etické zásady nie len celej spoločnosti ale aj nášho rodu... Poviem ti, bolo to utrpenie. Denne sedieť v knihách, ktoré ma nudili. A moji rovesníci behali vonku a zabávali sa. A ja? Pod tvrdou rukou môjho otca, nech je mu zem ľahká, som musel študovať, aby som bol vhodný dedič panstva a dobrý syn, ktorého si pestoval od narodenia. Aké to šťastie majú moje sestry. 

“Deň premeny bol stanovaný na dvadsiate piate narodeniny, podľa tradícií rodiny.” Ah, to bolo najhoršie. Najhoršie narodeniny môjho života. Nikdy na to nezabudnem. Bolesť a utrpenie, ktorými som si prešiel. Týždne som mal chuť zabiť sám seba, len aby som tú bolesť a pálenie celého tela utíšil.

“Po premene žil pomerne pokojný život. Bez detí či ženy. Vo veku sto dvadsaťosem sa zamestnal ako úradník na magistrátu mesta - oddelenie pre rasové práva.” Tak, to je pravda. Ale mal som už skoro sto dvadsaťdeväť. Každopádne tam pracujem dodnes. Je to miesto kde sa mi páči a musím uznať, že aj môj nadriadený je dosť pekný muž. No, na magistrátu sa držím dodnes, žijem stále v rodinnom panstve a robím dobre meno nášmu rodu Pereth.