#ale tak nejak

[salinkarta]

folklór a etnografia by mali byť verejne dostupné

po mojom včerajšom poste kde som požiadala o zdroje ohľadom krojov a paličkovej čipky sa mi súkromne ozvalo pár ľudí s tým, že buď majú knihy, ktoré by mohli byť pre ostatných zaujímavé, alebo ma poprosili, aby som tieto zdroje s nimi zdieľala, ak sa mi dostanú do rúk

za posledných asi 10 rokov čo sa priebežne venujem histórii módy a tradičnému slovenskému kroju som sa dozvedela o viacerých knihách, ktoré vyšli dobrých 40 rokov dozadu a sú takmer nedostupné. neviem ich nájsť v knižniciach a ak ich náhodou nájdem v antikvariátoch, ich cena začína na minimálne 60€ - jedná sa o knihy o ľudovom odeve, ktoré sú uznávané za jedny z najlepších, ktoré kedy vyšli, ale aj o čipke, výšivke a šperku. a ani jedna z týchto kníh už nie je v tlači.

navrhujem teda aby sme sa ako komunita všetci zišli a navštívili naše miestne aj špecializované knižnice a pokúsili sa tieto knihy nájsť a zdigitalizovať, a následne ich zdieľali online.

videla som už viacero ľudí, ktorí podobné knihy zdieľali, ale bolo by asi najlepšie mať celú databázu, v ktorej budú všetky tieto knihy v kope. môžeme to hodiť na uložto a zdieľať medzi sebou heslo alebo mať takto spravený disk na googli.

osobne už vlastním pár kníh, nových aj starých, ktoré sa venujú histórii odievania všeobecne aj v konkrétnych regiónoch, a ktoré by mohli niekoho zaujímať

[zemiakovysalat]

on teda pôsobí ako taký normálny týpek keď ho vidíš, proste taký v pohode. že by si ho stretol v koloseu a pokecal s ním a proste týpek.

s ľahkosťou, vidíš na ňom sústredenie, nič viac. proste príde, a dá to, najperfektnejšie, ako je možné, ten 0,000001 percentil aby to nebolo sterilné. hranica dokonalosti, aby to bolo stále ľudské.

odmietam pripustiť, že by som toto videla iba raz v živote.

dokonale symetrická miska, ručne robená, remeselne perfektná. je krásna, s perleťovou glazúrou slonove kosti postupne do ružovej a svetlomodrej. perfektný kruh, ale stále ručná práca a unikátny kus.

keď spieva, robí to vo mne veci.

moje hudobné vnímanie nie je rozbúrané, je to ako znovu nájsť boha a utvrdiť sa vo viere.

[buubak]

dle meho nazoru (a nazoru co jsem nekde uz i videl a slysel a neni vubec originalni pardon) by se meli vykaslat na to tocit kazdej rok pohadky s podprumernym nametem a celkovym vizualem a na ktery se druhej den zapomene.

ano mam hubu plnou kecu a nazoru, obzvlast kdyz se na pohadky moc nedivam. ale jsou proste nudny. kde je ten smrnc??? dobry kostymy? dobrej pribeh? a boli me i nejaky herecky vykony.

mozna kdyby se netocilo a nevydavalo jak na pase tak by to aspon nejak vypadalo. doufam. nevim nove pohadky mi pripadaji neinspirovany. konec vyblitku

[amoguseniya]

existuje nejaka ne spatna politicka strana v Cesku? rad bych se do nejaky zkusil pridat, ale vsechny relevantni jsou na me moc pravicovy

koukal jsem na Piraty, ale ti zazili docel fiasco (fiasko?) nedavno, tak jsem znejistil. ale je to tak nejak jedina strana s nejakym jmenem ktery by nevadily moje "woke" nazory

socialne jsem 100% progresivni snad ve vsech ohledech, ktery se dneska resi. co se tyce spolecnosti jsem spis pro kolektiv nez pro jednotlivce. myslim, ze verejne instituce by mely byt transparentni s penezmi na nejakem hodne jednoduse dostupnem zdroji. nesnasim soucasna autorska prava... tyvole asi mi nezbyva nic nez Pirati, co? ale to bude oser

neironicky se ptam, jestli to stoji za to. a jo, je to motivovany americkymi volbami. nechci, aby tahle zeme skoncila jak USA, Polsko nebo Madarsko. vim, ze sam nic neudelam, ale kurva

[missmiattarocks]

nech sa páči, pár slovenských knižiek pre všetkých čo vravia, že slovenská literárna scéna je napiču:

Niekto sa nájde od Duša Martinčoka: vrchol súčasnej literatúry podľa mňa. Moc moc moc sa mi to ľúbilo. Táto kniha je ako všetky estetig fotky šedých panelákov s pomarančovým slnkom v pozadí, len vyjadrené slovne. Láskyplný list dospievaniu, vzťahom a všetkémo okolo, v tejto knihe nie sú zlí ľudia, sú tam len zranení Slováci. Najlepšia kniha z tohto zoznamu.

Mariotovi dediči od Marjy Holecyovej: slovenská fantasy?? davaj sem. Úprimne, čítala som túto sériu už dávnejšie a kvôli tomu si už nepamätám detaily, ale viem, že sa mi to nesmierne páčilo. A sú tam skutočne spomenuté slovenské miesta!!

Vtedy v Lošonci od Petra Balka: neviem prečo, ale mám z tejto knižky podobný vibe ako pri čítaní Všetko smutné je nepravdivé - len Vtedy v Lošonci je (omnoho..) drsnejšie vyrozprávané. Príbeh je taký divne rozkúskovaný, nie populárnym štýlom, ale keď sa raz začítate, tak nebudete chcieť prestať. Ja som mala pocit, že sa v tej knihe stále niečo dialo a že by som prišla o niečo veľmi dôležité, ak by som ju na chvíľu odložila. (Hej a v podstate ide o také rozprávanie o detstve rozprávača v Lučenci, má to aj pár prvkov magického realizmu a som si nastopro istá, že ste ešte takú knižku nečítali. Ak vám aj nesadne, aspoň skúsite niečo nové!)

Magický advent od Zuzky Šulajovej: lol toto je omnoho sladšia vec než Vtedy v Lošonci, ale hodí sa to na také príjemné zahriatie u srdiečka. V krátkosti je to o mestskej babe, ktorá sa nejak ocitne v dedinke (čo si celkom váži tradície) na konci slovenskej civilizácie. Nejaká romantika, rodinné vzťahy a tak. Nepamätám si na nejak presné detaily, ale viem že sa mi tá knižočka celkom rátala.

[Takmer] dospelé poviedky od Zuzany Štelbaskej: Ako názov praví, sú to poviedky o tímedžeroch. Čítala som ich dávnejšie, ale na niektoré ešte stále myslím a podľa mňa vo mne zanechali stopu. Mali taký špecifický, nešťastný, špinavý, mestský vibe. Zväčša boli o láske a vzťahoch, prirodzene. Nájdete tam jednu bl poviedku, ďalšiu poviedku s jedným šikanovaným chalanom, je tam opísané to najkontroverznejšie znásilnenie o akom som kedy čítala a všeličo iné. Túto knihu som čítala počas jedného rodinného stretnutia, pamätám si, že predo mnou horel táborák.

hej chcela by som ešte povedať, že naša literárna scéna nie je vždy perfektná, ALE. to neznamená, že je zlá. máme dobrých autorov a treba ich veľa čítať.

ak vám nááhodou napadnú nejakí iní slovenskí autori s ich knihami, napíšte. toto boli len knihy, čo som ja prečítala a utkveli mi v pamäti.

želám pekný deň!

[pinelews]

dalsi houstiny update

• prisly mi korektury textu, takze opravim carky atd a pripravim finalni pdf jak na tisk, tak na digi vecicky

• dneska zaslu poptavku na tisk (ontisk my beloved) a mozna uz i zajdu pro papiry

• zacnu pracovat na prebalu a na motivu na potah

• mohl bych zacit uz treba psat tu obhajobu

• potrebuju si napsat do nejake riso tiskarny v praze ohledne vydaju na plakat (ale porad premyslim ze to dam na digitalni tisk)

no a to je tak vse lidicky

[haneulgangnamacademy-rpg]

Jongseob

Jméno postavy: Kim Jongseob Pozice: Student Ročník: 4. ročník Národnost: Korea

Backstory: Hodinová ručička sa hýbala pomaly, pomaličky, ešte snáď pomalšie než to. Tikanie bolo prehlušené monotónnou rečou učiteľa, ktorý sa snažil predstaviť nejaké nové fyzické vzorce. Jeho publikum bolo však plné deravých hláv, ktoré čakali už len na posledné zvonenie. Jongseob odtrhol zrak od hodín a precítene sa vystrel. Popukali mu všetky kosti v tele – cítil ako sa jeho narovnaná kostra predĺžila o jeden a pol centimetra. Znova pozrel na hodiny, neprešla ani minúta. S povzdychom zaklonil hlavu a zatvoril oči. Snažil sa započúvať do fyzického výkladu – EV rovná sa jedna celá šesťstodva krát desať na mínus jedenástu. Myšlienky sa mu okamžite rozleteli iným smerom. Tešil sa až po škole naskočí na svoj skateboard a prevezie sa prázdnymi uličkami po ceste domov. Býval v časti Seoulu, kde sa našťastie turisti nepoberali a kde sa zdržovali iba nešťastné duše, ktoré tam bývali. Možno by sa aj mohol zastaviť v reštaurácií, ktorú prevádzkovala jeho teta. Zaškvŕkalo mu v bruchu. Opäť si povzdychol a pomrvil sa na stoličke, aby našiel lepšiu pozíciu. Po pár hodinách sedenia ho už bolel sedací ústroj. Školu z duše neznášal, ale aj tak sa snažil ako-tak prechádzať, aby sa aspoň nejak zavďačil svojim prarodičom, s ktorými býval. Nemali to s ním vôbec ľahké – často sa zdržoval vonku do noci, robil hovadiny, zo školy neniesol najlepšie známky, mával svoje tínedžerské nálady, ale aj tak sa im chcel nejakým spôsobom zavďačiť. Znova sa na stoličke pomrvil. Zdvihol hlavu a chvíľu mu trvalo než rozmrkal tmu z očí. Tabuľa pred ním bola celá zaplnená textom, ktorý skôr pripomínal nejaký tajný kód alebo hádanku pre programátorov. Snažil sa v tom nájsť nejaký zmysel. Videl plusy, mínusy, rovná sa. Čistá tragédia. Vzdal to. Prarodičom sa mohol zavďačiť určite aj iným spôsobom.

Facebook: 종섭

[prospercz]

Den 70

Drápu se do ne až tak prudkého kopce. Ale drápu, protože je celý zakrytý sněhem. Naštěstí v noci dost solidně mrzlo, takže je sníh teď krásně tvrdý. Za chvilku mě čeká dnešní velký checkpoint, nejvyšší bod celého Oregonu a zároveň i Washingtonu. Měří 7560 stop, metry už jsem se tady odnaučil, sorry. Není to ale vůbec krasavec, je to jen sedlo, žádný vrchol. A to pěkně popisuje celou PCT, nevede přes vrcholy, ale po hřebenech. Dlouho se nezdržím. Mám totiž dneska jeden mnohem důležitější cíl. Až ujdu dalších 7 mil, dostanu se na metu 1000! A to už za oslavu teda rozhodně stojí.

Nad ránem mě budí zima. Moje vyfouknutá karimatka totiž moc dobře neizoluje. Různě se převaluju a snažím se ještě zabrat. Zrovna jsem otočený směrem ke vchodu a překvapením se úplně proberu. Něco na mě kouká! I bez brýlí mi dojde, že to je liška. Drze se přišla podívat až asi dva metry ode mě. No nic, tak vstáváčka.

Navleču se do všeho, co mám a začnu balit stan s namrzlou krustou. Voda, která večer zkondenzovala, totiž do rána přimrzla. Vyrážím. Pod nohama mi křupe zmrzlý sníh, takže se jde docela dobře. Aspoň k něčemu ten noční mráz byl.

Za hodinku jsem na nejvyšším bodě Oregonu a pokračuju dál, směrem k Mt. Thielson. Další vysoký vrchol, který teď musíme obejít. Za ním nás pak čeká meta 1000 mil!

Plahočíme se společně se Stir it upem sněhem. Jak před pár dny napadal čerstvý, tak jsou teď dobře vidět všemožné stopy. Narazili jsme určitě na medvědí ze včera, a nejspíš taky něco jako rys nebo puma. Pak stopy spousty dalších míň zarážejících, a krev v žilách tuhnoucích, zvířat.

Když dorazíme k našemu milníku, je to takové hořkosladké vítězství. Uděláme si ze šišek naší tisícovku, protože tu nikdo jiný normálně 1000 mil neslaví. V zápětí nás ale začnou zase napadat komáři! Takže se moc zdržet nemůžeme.

Je to celkově takový nekonečný kalkul. Vybrat si radši zimu a sníh, s tím i spojenou kratší denní vzdálenost, nebo teplo a komáry, a zároveň klidně 30 mil denně? Většinou když mám jedno, tak si přeju to druhé. Takže je to taková Sofiina volba…

Komárů už se dneska zase nezbavíme. Jakoby ty bestie za ty dva dny, kdy nemohly létat, dostaly ještě větší hlad. Btw. Víte jak zaručeně vypukne komáří šílenství? Stačí když vám začne téct krev z nosu. Vyzkoušeno za vás.

Tak moc jsme si tady v Oregonu zvykli, že je voda všude, až nás teď dost zaskočilo, že jsme na ni celých 15 mil nenarazili. Potůčky nahoře byly ještě zamrzlé, a dole nebylo nic. Nakonec nás zachránila vodní keška ještě z loňského podzimu, kterou tady Trail Angels udržují pro hikery. Jak jsme zpohodlněli při nošení jednoho litru, tak se nám to teďka dost vymstilo. Ale chybama se člověk učí, ne?

Navečer potkáme jednoho hikera v protisměru, dokonce je to Čech. Tak s ním chvilku pokecám. Zaráží mě tu ale jedna věc. Proč si každý myslí, že s krajanem se lidi budou bavit radši než s cizinci? Každý to tak přednáší, vždyť jste přeci ze stejné země, tak si určitě máte spoustu co říct. Já se na to dívám trochu jinak. Radši se dozvím něco od cizinců a o zemi, ve které sám nežiju. Takže tyhle myšlenky ostatních moc nechápu. Ale nebavím se teď jen o Češích, platí to na kterýkoli národ. Snad jen Francouzi a Španělé to tak doopravdy ale mají.

Večer v kempu jsem ještě stihl zlomit jeden kolik od stanu. Už se tak tvářil několik dní, tak mě to neudivuje. Holt, za tu lehkou váhu se platí i jinak než jen těžkýma prachama. Občas se něco křehkého zlomí nebo roztrhne…Našel jsem díru v karimatce, snad je to ta, která mě teď trápí a nebude jich víc. Uvidíme ráno. Nejak teď po večerech zas nemám na nic čas. Než všechno stihnu udělat, je vždycky už 10 a tedy čas jít spát. Musím to zašívání teda nechat až na jindy.

[tancimvdesti]

Za posledního tristvrte roku jsem se urvala snad vic, než za celej zivot. I když toho vlastne zpětne vubec nelituju, protože kdy jindy se chovat trochu nezodpovědně a hodně tápat, když ne teď.

R. Tys ke mne ze zacatku byl tak moc něžný a pozorný, ze jsem chvili fakt věřila, ze te miluju. Ale byla jsem porad tak zmatená, protože jsi mi nikdy nedával uplne najevo, co ke mne citis. A ten ignor, ve kterej to vyustilo, mi dával pocit, ze je těžký me milovat. Až když jsem odjela, zjistila jsem, jak moc ses na me upnul a ze ti tolik chybim. Jenže to už jsem si uvedomila, jak mi tvy chovani ublizovalo a ze už se k tomu nikdy vratit nechci.

S. Jsou lidi, kteří jsou v tvym zivote jen na určitej cas, aby te něco naucili a pak odchazi, i kdyz někdy boli nechat je jít. Tys byl presne ten člověk, kterej me naucil, ze se mezi lidma nemusim porad jen smat a pak trpět sama v tichosti. Že si muzu dovolit ukázat, kdyz mi není dobre, rict si o pomoc. Ze nemusim mít pocit, ze nekomu něco dluzim, když tu pro me je ve chvílích, kdy mi je tak uzko, až mám pocit, ze se nedoziju rana. A jemně jsi mi pripominal, jakou mám hodnotu, ve dnech, kdy jsem ji sama nevidela. Pak se naše cesty znovu rozešly, tak rychle, jak ses mi dostal do života, jsi i odešel. A ja jsem jen hrozne moc vděčná, ze jsem diky tobe mohla tolik vyrůst.

G. Tys pro me byl clovekem, kvůli kterymu jsem hodne trpela. Vic kvůli tomu, jak ztracenej jsi byl, než kvůli tomu, jak ses vůči me choval. Protože se v tvejch očích odrážela moje bolest a trvalo mi strasne dlouho přijmout, ze te nemuzu zachranit, ze pokud to nechceš ty, nikdo jinej ti nepomuze. Ze odejit neznamena vykaslat se na tebe, ale zachránit sebe. Často si na tebe vzpomenu. Kdyz mi zacne hrát L’altroieri, kdyz ctu nejakou Pasoliniho knizku a vzpomenu si, jak jsi mi o něm vypravel. A jen doufam, ze jsi v poradku, ze to všechno zvladas a třeba ti je i lip. Ale už vim, ze není na mne s tím něco udělat.

P. Nedokazu ani popsat, co k tobe citim. Možná proto, ze to vlastne nevim. Seznámili jsme se tak nahodou, ve 4 rano na Piazza Belini si povidali o zivote a v tu chvili jsem vedela, ze cokoliv reknu, ty to pochopíš. Jsi pro me clovek, se kterým muzu mlčet, který tu je, i když nemám co rict. Udělal jsi veci, který mi svým způsobem vrátily viru v lidstvo a taky v sebe. Protože když ses jen tak sbalil a prijel za mnou přes pulku Italie, uvedomila jsem si, ze není na miste spokojovat se s lidma, kterým nestojí za to prijet za mnou, i když bydlí ve stejným městě. Jsi pro me platonickou láskou, u který vim, ze musí zůstat platonicka, protože jinak by ztratila cely svy kouzlo. Ale platonicky te miluju a vždycky budu.

M. Tohle bylo tak kratky a tak moc intenzivní. Po par dnech jsem měla pocit, ze te znam celej zivot. Po dlouhý době jsem neměla pocit, ze se neumim vyjadrovat, protože jsi mi kradl slova z úst a ja jen nechapala, jak je možný, ze do me tolik vidis. Mohla jsem motat jazyky, kteryma mluvím (protože multilingvismus je svině a čím vic jazyku umíte, tím vic vám vypadávají slova v každým z nich) a ty jsi me doplňoval, protože to mas stejne. Jako první a jedinej jsi poznal, co znamená my tetování a nevěřícně jsi na me koukal, proč mi to prijde zvláštní, vždyť je prece uplne očividný, co znamená. Nasla jsem v tobe tolik nehy a lasky, jako nikdy predtim. Možná proto tak strasne bolelo zjištění, ze te musim nechat jít, ze to nepůjde. Protože jsem v tobe nasla presne to, co jsem ty dlouhý roky hledala, ale někdy v zivote ani to nestačí.

Protože zachránit sebe je to jediný, za co jsem zodpovědná a co musim delat. Teď už to konečně vim.

[veronikaprenika]

Povery a nostalgia

Všetci tu vedia o tom, že pochádzam z dediny a boli obdobia, kedy som verila na povery. A nehanbím sa zato. Teraz si v Plzni počas varenia, občas púšťam z archívu rádia Regina, dvojhodinové pozdravy jubilantom a boky sa mi hýbu aj pri piesňach o Panne Márií (ak ma niekedy budete chcieť na narodeniny potešiť, prosím dajte mi tam zahrať “Už mi lásko není 20 let” s poprianím; mnohaja i blahaja ľita). Raz som si doma v rádiu pri kúpaní, pustila cédečko kresťanských piesní z Medžugoria a spievala nahlas s otvoreným oknom do susedovie dvora. Vtedy som zvykla mať veci premyslené, (ale asi som to vymyslela s absecnicou mysle); v dome vedľa bývala kantorka a ja som HLASITO manifestovala, aby ma prizvala do kostolného spevokolu. Ale myslím že mi to vtedy viac menej nakázala babka. A ja som sa vtedy náhode uchádzala o priazeň. Od hocikoho. Spomínam si na tú Veroniku ktorú by som chcela objať a povedať jej, že najdolezitejsie je patriť sebe a nie len tak, niekam sa vtesnať, vsadiť sa a kvitnúť v neprajnom prostredí. Ale po čase si ajtak myslím,- nie aby som bola nejak výnimočne krásna, možno som ako taká sedmikráska a dokažem vykvitnúť leda-kde. Aj v zlom počasí, len na púšti nie. Kto kvitne na púšti? Áno, asi vtedy som pochopila, že mi v živote asi nič na1 00% nejde a začala sa charakterizovať ako taká, že som z každého rožka, troška. Teraz som pochopila, že to je úplne jedno. Ale naspäť k poverám. Ako si tak pri šlágroch nostalgujem,rozpamätuvávam sa na dedinské zvyky. S absurdnou nadsázkou si spomínam nato, ako som raz obišla asfaltovú cestu po tráve, cez ktorú práve prebehla čierna mačka. A doposiaľ si niekedy poklopem po hlave alebo po dreve, len aby sa hovorené nezarieklo. Nuž, poveru, ktorú som mala najradšej a doteraz mi v hlave s úsmevom blikne, bola tá s cigaretou. Ak sa ti pri jej fajčení vytvorí špic z ohorku, znamenal to, ža ťa má niekto rád, a možno aj ľúbi a možno aj miluje-keď je to také metafyzické, že sa to preukáže v cigarete. A ja si pamätám, ako som bola po prvé tínedžersky zaľúbená a hrot na cigarete bol mojou jedinou útechou. Ale uznávam,- bola to vyhrotená situácia. Doslovne. A hovorí Vám niečo povera o otočení prvej cigarety v krabičke, po otvorení, smerom nahor a jej ponechaním pre šťastie? A v iných tradovaných prípadoch si si pri jej fajčení mohol aj niečo priať,(teraz by som si priala aby mi fajčenie nesposobovalo toľký kašeľ), no vtedy, keď som to prvý krát rituálne vykonala a behom sa náhlila ju s prianím ísť tajne sfajčiť na pole za domom; hádajte čo! On sa mi z nej celý ten tabak pri behu vysypal do krabičky. Neviem, možno som aj plakala, asi nie pre to, že by sa mi prianie nemalo splniť, skôr preto že bolo sychravo, bola zima a ja som vážne chcela fajčiť. Ale predsa to mnou hýblo a od vtedy nemám priania. A keď vidím padať hviezdu prajem si ju vidieť ešte raz a budem si to priať dovtedy, dokedy neprídem na to správne prianie. A morálne ponaučenie príbehu? Neponáhľajte sa urýchliť svoje sny,(hlavne za nimi nebežte lebo sa vydýchate a možno aj potknete) alebo skôr, serte na povery. Ale, nie je predsa na každej z nich niečo pravdy? Možno iba to, aby sme podľa nich rozpoznali intelektuál človeka, jeho obavy, jeho slabosti. Od vtedy som si myslela že mi vesmír nepraje. Alebo si len ja zle prajem? A vlastne..prečo do toho stále potrebujem niečo ťahať? Aj chudák vesmír, len ja si všetko môžem.

[spotsupstuff]

Ze zvědavosti. Kolik lidí se ti objevilo v inboxu s přístupem "já ho dokážu spravit" na BeeBeeho. Protože mě to chvíli napadlo. Možná protože mě drochu nodlebu srdce to, že závidí ostatním radost a lásku (a láskou myslím jakoukoliv, ne jen romantickou). To je ta dichotomie, bludný kořen ne? Nikdo si to nezaslouží a tím pádem je i to těžší mu aspoň trochu nabídnout protože tím pádem má v hlavě těžce vyryto, že to není něco co si zaslouží. I když by opak nemohl být víc pravdou...

jhlkfdmlkvmlkd myslím si že tak... dvaja? možno? hlavne tý čo sú(/boli?) tak veľmi zaujatý nápadom ho zbaliť. poviem že on je stretný prípad a nejaký tak individ sa tu ukáže, tri krát opakujúc že čo keby Hypoteticky. ako žiaden shade ale 🤨 cejtím náboj "dokážem ho opraviť"

hmmm.... možno že trošku? nechcem aby tam bolo niečo také čo by spôsobilo že by bol nejak Veľmi ľutovaný* (ak to čítam správne). je to bastard a verí že ak niečo On nemá tak by to iný (špecificky Ancienti) nemali mať. vidí to ako nerovnováhu ktorá môže byť napravená iba vtedy keď tý druhý budú trpieť. veľmi verí že on si to zaslúži a oni nie. "switching the oppressors" prakticky, tam on mieri

*no, ľutovať ho v Mierke. furt to trpenie cez ktoré prechádza je niečo čo si nezaslúži a je to strašné, ale odpovedať na to ďalšou strašnosťou ako genocída nie je správny prístup. jeho prípad je smutný, ale nie je patetický, čo toto "nezaslúžim si" vyvoláva

[rcanerp]

LOCKE

Jméno: Locke Věk: 25 Město / Původ: Zaun Okupace: Firelight Krátká backstory: Ak by sa tohto chlapca niekto opýtal na jeho detstvo, odpoveď by nedostal. Nie že by si ho nepamätal, no nebolo to niečo, čo by bolo hodné zdieľania medzi iných. Väčšinu svojho času trávil medzi štyrmi stenami, pričom denné svetlo videl málokedy. Keďže ako to v tomto pekelnom meste funguje - dostaneš čo chceš, no cena môže byť niekedy až príliš veľká. Inak povedané, jeho rodičia boli na tom tak zle, že za kus nejakej primitívnej drogy boli schopní vymeniť aj svoje dieťa. Jedna vec bola to urobiť ak by bol ešte vo veku, kedy mu fungovanie sveta nebolo jasné. Druhá bola potvrdiť daný obchod keď mal už násť a tým pádom urobiť z neho dokonalý živý experiment, ktorý si to bude pamätať do konca života. Predsa len, na čo iné by potrebovala skupinka chemobaronov nejakého fagana? Spočiatku to vyzeralo ako veľmi jednoduchá vec. Predsa dávkovanie malého množstva boh vie čoho akýmkoľvek spôsobom do jeho tela neznelo tak zle. Až kým sa to nezačalo navyšovať, farby látky meniť a on nezačal prichádzať o zdravý rozum. Človek by aj povedal, že našťastie všetko dopadlo dobre, no pravdou to veľmi nie je. Locke síce všetko nejakým zázrakom prežil a dostal sa z toho pekla.. no následky to zanechalo. Celá jeho ruka od lakťa až po samotný krk vyzerala, ako keby mu niekto prefarbil žily zvnútra na šedo. Občasné halucinácie či výkyvy nálad boli u neho viac, než len normálne. Čím to ale bolo spôsobené nikto nevedel, keďže tam bolo viacero faktorov. Ale vzišlo z toho aj niečo dobré.. jeho maličkosť bola o niečo rýchlejšia a silnejšia než normálny človek. Aj keď sa tento faktor nedal vyrovnať s negatívnymi účinkami, snaží sa to využívať nejak.. pozitívne. Jeho veľmi rýchly vstup k firelights znel spočiatku ako veľmi zlý a nereálny nápad. Predsa nebol najzdravší, no zasa bol šikovný a nebol najblbší. Plus potreboval okolo seba ľudí, čo budú ochotní sa o neho postarať, keď príde k najhoršiemu. Aj keby to malo znamenať, že by skončil niekoľko metrov zakopaný pod zemou. Jméno vašeho

[haneulgangnamacademy-rpg]

G-Dragon

Jméno postavy: Kwon Jiyong Pozice: Real life — Hudobny producent, zakladatel modnej znacky peaceminusone, brand ambassador, obcasny prednasajuci Národnost: Korea

Backstory: jiyong je uz prilis stary na to aby sme sa vracali spat do jeho detstva. co je maximalne dolezite, tak je fakt, ze sa narodil do chudobnej rodiny. vsetko co ma, ma vdaka vlastnej tvrdej praci. hudbu milova vzdy, preto nikoho neprekvapilo ked sa vybral tymto profesionalnym smerom. hudbu a vsetko s nou spojene vystudoval na vysokej skole, kde sa mu podarilo ziskat skvele kontakty na ludi v biznise. trvalo mu par rokov kym si spravil v hudobnom priemysle vlastne meno, ale podarilo sa mu to. hadam vsetci ho poznaju pod profesionalnym menom G-Dragon. nelimituje sa len na pracu s korejskymi hudobnikmi, ale predovsetkym zahranicnymi. k mode sa dostal tak nejak suvisle, ked bol pozyvany na kadejake eventy. nakoniec si zalozil vlastnu modnu znacku a do teraz je ambasadorom znacky chanel v korei. jeho zivot bol vsak pretkany aj mnozstvom dramy a teraz na stare kolena si povedal, ze je cas odovzdat svoje vedomosti a skills dalej, preto sa rozhodol pre blokove predmety na (inej, zmurk) prestiznej univerzite.

Facebook: ---

[cinnamondahlia]

Tento zapis je datovan na 25.11

Tato,

dnes bys mel 60 let. Tvoje posledni slova, nez jsem te nasla v kreci na luzku byla:

"Deti jsou jako palacinky. A ty ses nepovedla! Davno jsi mela byt inzenyrkou."

Odlozila jsem knihu.. Cachtickou pani, tu jsem ti cetla. Dostala jsem ji od M. k 23 narozeninam. Jedno z prvnich vydani.

"Jo tati, ja vim. Jdu si zapalit a pak se najis, nebo te polechtam"

Jaka ironie kourit na plicnim.

3 minuty.

Vchazim dovnitr, vidim, ze mas palec venku.

Lechtam te.

Nereagujes.

Podivam se a...

Utikam v satech na sesternu.

Sedim na studene kozene sedacce pred pokojem.

Vychazi znama.

Breci.

Rikaji mi Lenko.

Ja chtela byt Lenka. V tu chvilku kdokoliv jinej nez ja.

Umrels.

Prestal ses trapit.

Vedou me do pokoje, chci kourit.

Nemuzu najit cigarety.

Jdu s nejakou sestrou ven, dava mi cigarety.

Volam mame.

Porad mi rikaji Lenko.

Prijelas a vzalas i brasky.

To byl v osme tride.

Prislas do pokoje. Ja stala u dveri.

Telo zakryte bilou plachtou.

Mama ti vytahla krizek, cos nosil na krku, ac jsi skeptik a ateista jako ja.

"Cos nam to udelal?"

A plakala.

Cigarety jsem mela celou dobu u sebe, btw.

V ten den jsme nakupovali v Kauflandu. Sok. Neslo brecet. I kdyz to cekate, tak..

Pak se o mne povidalo, ze jsem u tebe byla opila. Ne, nebyla. Na noc s tebou jsem se pripravila panakem tequilly a jednim pivem.

Nikdo nevi, jak moc zly jsi v tu dobu byl. Nikdo!

Bylo 12.12

Vim, ze mam tvoje geny. Vcetne toho genu rakoviny.

Ale po letech.. po tom, cim si ted prochazime.. vraci se mi to..

"Zase jedes nekam pres noc?"

"Jo, mame seslost"

Mela jsem zelene triko a hnede kratasy. A ofinu.

Celou dobu jsi mamu podvadel a ja.. az po tom, co mi to rekla mi doslo, jak moc negativne jsi ovlivnil moje vztahy k muzum. Tak kurevsky moc, ze tva druha rodina v Praze mi dala za vinu tvou smrt a bala se o svuj zivot.

To vis, ze jo.

Pavlikovi jste vsichni pomahali.

A co my? Kdo s nim lezel na zemi? Zarizoval doktory, cestu do Nemecka..,? Kdo ti utiral hleny? Kdo? Ta tvoje rodina?

Ne.

Ja a mama.

Nevim, zda ti nekdy odpustim. Zlobim se. Zlobim se, zes nam tak ublizoval a podvadel mamu. A mluvil za ni. Rozhodovals, co se ji libi a co ne.

A tvuj otec.. co umrel rok pred tebou.

Jedinej pohreb, kdyz jsem nebrecela..

"Tak co? Ten tvuj zrzavej te dobre mrda, ze? Vypadas jako dobra kurvicka. Taky te ochutnam.. muzu.. jsi moje vnucka."

...

Nechtels prijmout, ze se to stalo.

Ale pcr tomu uverila.

12.12 2014

Ahoj. Bud na brasky hodnej, nic mu nevnucuj.

On je citliva duse. Nemusi bejt jako ty.

Staci, ze jsem po tobe ja.

[somkvietok]

tri mesiace a pár dní. to je čas kedy som naposledy vedela, čo so sebou skutočne robím. teraz netuším a ani to nejak netúžim spoznať. hľadať zmysel keď ty tam len tak ležíš sa niekedy nedá. nechápem prečo mi zobrali práve teba.

ja viem, že mi záleží na veľa ľuďoch ale pri tebe je to iné. si moje odvážnejšie ja. všetko čoho sa ja bojím si už skúsila a vďaka tebe chcem objavovať svet. niektoré kúty chcem objaviť s tebou…teda chcela som.

ešte pred nedávnom si mi pomáhala vyberať predmety, z ktorých pôjdem maturovať a teraz si vyberám šaty na stužkovú bez teba.

nechcem to robiť. nechcem ísť ďalej bez teba. neviem sa posúvať. už nejakú dobu neviem ani písať. nechcem robiť veci, čo ma bavili…nebavia ma.

ideme po chodníku vždy dve a dve. teraz chodím sama. vždy si bola mojou dvojicou ty, aspoň takto cez sviatky, keď si bola doma. strážim ti miesto. vždy budem.

prenasledujú ma myšlienky a keď som s tebou neviem prestať plakať. teším sa, že vnímaš viac ale chýba mi tvoj hlas a neviem si zvyknúť na to, že ma možno ani nepoznáš.

idú vianoce. minulý rok o jedného menej. tento rok o dvoch. už ma to nebaví. zobrať mi ľudí, čo sú ku mne zlí, to ešte chápem. ale ju…to nikdy nepochopím.

ľúbim ťa. a aj všetky tvoje nové ja.

[cervenakoviny]

Mor a iné... Pliagy

(Prekliata kniha, kapitola 14, strana 201-2)

Som to len ja, komu to označenie protestantských cirkví pripomína Majerského výrok o nešťastí a pliage, ktorá môže zlikvidovať národ ako taký?

Ďuro si necháva politické komentáre pre sociálne siete. Jeho knihy reflektujú dobu, v ktorej sa odohrávajú a sústredia sa na zápletku, nie meta odkazy.

A reformné luteránstvo, či kalvinizmus rozhodne nie sú taký istý živočích ako liberálny progresivizmus, ktorý sa chopil aj LGBTQ+ témy.*

Ale tak nejak mi príde, že pozícia týchto konfesií v Habsburskom cisárstve, kde začína rekatolizácia na čele s tuná Petrom Pázmányom, by sa aj celkom dala porovnávať s pozíciou politickej opozície v krajine, kde sa na vládne posty dostali ľudia vyzývajúci k rezaniu a rúbaniu po kotrbách.

Neprekvapí má, ak to niekomu ďalšiemu pripomenie aj niečo celkom iné. Ďurovi sa podaril moment použiteľný na rôzne kontexty.

*Ich ranonovoveká predstava reformy bola fundamentalistická, návrat ku biblickým koreňom bez ozdobných nánosov a zvoľnených pomerov renesančného katolicizmu, tak svetského a otvorene flirtujúceho s antikou. Nemecké protestantky si zakladali na tom, že sú ženami domácnosti. Matej v Kremnici aj Joachim v Košiciach poukazujú na prísne moralizovanie a brutálne tresty praktikované v týchto kruhoch. Kalvíni dokonca radi likvidovali kostolné umenie, pretože v ňom videli modlárstvo a zmyselnosť v protiklade s duchovnom. Mali však aj novátorské myšlienky, ako priamy kontakt s Bohom a modlitba v rodnej reči. A niektoré veci, ako rovnostárskejšie usporiadanie (kalvíni), by mohli rezonovať aj v súčasnosti. Katolíci na toto vzplanutie túžby po disciplíne odpovedali nástupom jezuitov, ktorí všetko dávali do late a jasných linajok, kláštornú utiahnutosť nahradili misijnou expanziou a v premotivovanosti si nezadali ani s najzapálenejšími protestantami. No a tak sme dospeli k novej inkvizícii a upätosti. Treba zároveň dodať, že výraz protestanti nezahŕňa len kalvínov a luteránov, ale aj rôzne menšie menej známe odnože, často ušľapané tými väčšími hnutiami. Popri všelijakých okrajových teologických predstavách niektoré z nich mali liberálne prvky, či hlásali toleranciu a v rôznych smeroch predbehli dobu o nejaké to storočie.