vialofsands

[vialofsands]

Olejová lampa

Vo vzťahoch existuje dynamika. Jej konzistencia je o rolách, pozíciach, potrebách, ich naplnení, zhodách, nezhodách, závislosti jeden od druhého, miery, ktorá nás motivuje k tomu toho druhého chápať a napĺňať jeho potreby. Práve kvôli takejto rozmanitosti komponentov sú vzťahy komplikované. Nikto nám na ne úplne nedal funkčný návod a inštruktáž, ako veci nepokaziť. Nie vždy dokážeme odhadnúť, kedy „už“ a kedy „ešte“ má alebo niečo nemá pre nás zmysel. Orientujeme sa niekde podľa vlastných pocitov, podľa vlastnej percepcie a niekde existuje časť nás, nezávislá od vzťahu ktorá sa z diaľky snaží prehodnotiť z času na čas to, čo žijeme a pýta sa. Pýta sa, či to ešte stále má zmysel. To si myslím, že je dobrá vec. Že tak by to malo byť. 

Tieto riadky vyplývajú z môjho vlastného zranenia manipulácie, metaforicky zachytenej v olejovej lampe [Gaslighting]. Gaslighting je taká manipulatívna technika, pri ktorej manipulujúci seje „semienka pochybnosti“. Jeho cieľom je vyvolať vo vás spochybňujúci mechanizmus, ktorý bude podecňovať vašu vlastnú percepciu, pamäť a súdnosť. Adaptácia metafory olejovej lampy pochádza z filmu Gaslight (1944), kde muž postupne v dome „stišoval“ intenzitu lámp a na reakcie svojej ženy, ktorá si všímala postupné zatemňovanie reagoval znehodnotením percepcie: „To sa ti len zdá“. 

Napríklad taký komunizmus potreboval svojich ľudí naservírovaných v rigídnych hraniciach. Predstavte si komunizmus ako partnera vo vzťahu. Jeho úlohou bolo dať nám „to najlepšie“ čo mohlo byť. Avšak pre koho? Pre nás alebo „pre nás“?  Chcel sa o vás postarať, chcel, aby ste sa cítili bezpečne ale najmä chcel presadzovať vlastné podmienky tohto bezpečia. Chcel Vám zobrať zodpovednosť za tú časť vášho života z ktorej by v prípade slobody pramenil strach. Možno desivý, ale pohľad na človeka s možnosťou voľby, ktorý volí svoje vlastné utrpenie zároveň mobilizuje k zmene, z ktorej znova - plynie strach. Postaral sa o vás, dal Vám byt, dal vám konkrétne ideologické parametre, povedal vám (v) čo sa smie a (v) čo sa nesmie (veriť). Pripravil vás o hodnotu vašej percepcie, zatiaľ čo vám ponúkal dokola to svoje. Preformuloval pokojne aj históriu, to čo sa dialo, zamlčal, klamal. A keď ste neverili, boli ste nepohodlní. Narušovali ste funkčný systém hodnôt, ktorý slúžil. Niekomu. Komunizmus Vám vzal pocit zodpovednosti a kompetentnosti za to, za čo budete do konca života zodpovedný a kompetentný – vašu percepciu, váš pohlaď, vašu pamäť, vašu súdnosť a vaše hodnoty. A tak sa stane, že nevytyčujeme hranice, pretože nemáme odkiaľ čerpať zdroje na tieto hranice. Nemôžeme niekomu povedať „nie“ bez toho, aby sme mali pocitovú kontaktnú linku s našimi hodnotami, pocitmi, zmyslami, názormi. Nedokážeme povedať nie, keď necítime, že „naše“ je v konflikte s „cudzím“. Chýba nám šťava. Alergická reakcia.

Tak hranice nevytýčime a komunizmus vidí. Pozerá sa a vníma, že môže tieto hranice masírovať a prekračovať ďalej. Už prestávate žiť svoje vlastné prežívanie, osvojujete si cudzie. Cudzie hodnoty, cudzie presvedčenia. Metaforou akoby  kontaminácia. Kontaminácia prežívania cudzími hodnotami, presvedčeniami, názormi. 

Toto nie je jednoduchý vzťah a jeho vývin by sa dal prirovnať k príbehu o uvarenej žabe. Je postupný, žaba sa nechá uvariť za živa. 

V takejto hlbokej kontaminácií sa však ponúka cítiť nepríjemný náraz na našu vlastnú osobnosť. Na nezamlčiteľný bod. Jadrov�� pulz. Akoby drobný gong v nás, do ktorého keď svet udrie, tak sa jeho rezonovanie prestupuje naprieč celou osobnosťou až k vedomiu. Pretože my niekde vieme, odkiaľ pochádzame a čo sme zažili. My sme to videli. Sme si svedkami a boli sme si svedkami. Napriek lákavej ponuke žiť v sebaklame sa nikdy úplne neoklameme.

Na tento stav nepoznám jednoznační liek. Snáď jediný, ktorý mi napadá je odvaha. Odvaha otočiť svoju tvár k sebe a k tomu, čoho sa bojíme. K realite, ktorá nás úprimne neteší a úprimne ju odmietame. Otočiť tvár a vydržať dýchať. Práve v moci pozerať sa a svedčiť vyplavujúcej sa pravde môžeme nachádzať pokoj napriek limitom našej vlastnej ľudskej bezmocnosti meniť svet a pôvod našej minulosti. Práve v moci pozerať sa a svedčiť nachádzame silu byť a zostať tým, kým sme. 

V pravde nás nikto neuvarí a odvaha v nás budí živú vodu vyskočiť z vriacej vody hrnca žiť, a život milovať.

V pravde rozpoznáme svetlo a tmu aj v jemných a zdanlivo neexistujúcich hraniciach, ktoré olejová lampa ponúka.