#píšemposlovensky

[pudmerickab]

Kapitola č. 10 - 2020

Myslím, že tento rok bol pre každého z nás výzvou, ktorú sme nečakali. Pre mňa osobne to bol rok plný stresu, hnevu, únavy ale samozrejme v sebe niesol aj veľa pozitívnych vecí.Do „magického“ 2020 som vstupovala plná očakávaní, že čo nám to ten nový rok prinesie . Poviem vám, takýto sci-fi scenár som teda nečakala ani v najhoršom sne.

Rok som začala (ako inak) s kamarátmi a mojou polovičkou po boku. Užívala som si voľnosť pohybu, kedy sme mohli s mojimi Kampus babami sedieť v podniku pri víne a kecať kým nám hlasivky stačili, časté návštevy kamarátov, veľkú narodeninovú párty mojej susedky alebo aj oslavu nového, vždy vyškereného prírastku na tento náš svet. Keď si na to spomeniem teraz, pripadám si ako keby som porušovala všetky zákony vesmíru. A po tomto všetkom príjemnom, budíček. Kde sa vzala, tu sa vzala, Corona. Rúška, lockdown, opatrenia, strach a panika. Z čista jasna sa tu objavilo niečo nové, niečo nebezpečné. Ľudia šaleli, na čom mali svoju vinu aj médiá a sociálne siete. Všetci dobre vieme ako to pokračuje až do dnes a musím povedať, že mi to už všetko lezie na nervy, či už v osobnom alebo pracovnom živote.

Čo sa týka pracovného života, rok 2020 bol skúškou mojej psychickej ale aj fyzickej výdrže. Od apríla sa moja pracovná doba ale aj pracovná náplň máličko zmenila. Poviem vám, vstávať 4:30 ráno nebola žiadna sranda pre takého veľkého spáča ako som ja. Ranné merania teploty kolegom by neboli nič hrozné, keby som veľa krát skoro nezaspala za pracovným stolom.Príde mi vtipné, že moja slovná zásoba sa medzi 5:30 a 7:00 obmedzila na Dobré ráno, okej, ok, dobre a môžeš. Vtipné mi to príde samozrejme len pre to, že ja som človek ktorému sa huba nezavrie. Ale samozrejme, nedostatok spánku a iné aspekty robia s človekom všakovaké veci.Toto skoré vstávanie trvalo až do konca augusta a ja stále neviem, ako je možné, že to moje stále spania chtivé telo zvládlo.

Nervozita sa stupňovala všade na okolo mňa a vplývalo to na mňa až neuveriteľným spôsobom. Z práce som chodila vyčerpaná či psychicky tak aj fyzicky, a to sa teda v práci fyzicky nenamakám.Ku všetkým tým nervom a stresom sa pridal aj fakt, že som na 3 mesiace ostala bez kolegyne a na všetko sama. Myslím si, že som to zvládla bravúrne aj keď nie raz na mňa z poza rohu žmurkal mental breakdown.  Po troch mesiacoch čakania som ale dostala asi tú najlepšiu kolegyňu akú som si mohla vyprosiť. Práca zrazu nebola až takým stresom, pretože sme si (podľa môjho osobného názoru) dosť sadli a som rada, že sa vieme porozprávať aj o veciach, ktoré sa netýkajú našej práce.  Po celom tom trištvrte roku som konečne v práci nemala toľko stresu a nervov, pretože som konečne nemala na ramenách naloženú prácu dvoch ľudí, len tú svoju. Som vďačná za to, že mi pomáha a robí aj veci čo by nemusela. Som tak isto vďačná aj za druhú kolegyňu, ktorá sa počas 3 mesiacov obetovala a robila mi na recepcií spoločnosť a ostávala tu za mňa veľa krát aj tú hodinu a pól navyše, len aby som mohla ísť domov v čase kedy som mala len aby som si aspoň trošku oddýchla. Myslím, že sme si toho za rok 2020 užili až-až a verím, že tento rok si oddýchneme o to viac. Bude to zaslúžený oddych za skutočne náročný rok.

Aj cez všetko toto som však mala vždy niekoho, kto ma podporil a povzbudil. V prvom rade to bol môj partner. Povzbudzoval a podporoval ma nech sa dialo čokoľvek, pretože veril v to, že to všetko zvládnem a ako inak, mal pravdu. Bol mi neskutočne obrovskou oporou a za to mu patrí veľká vďaka. Stojí pri mne „v dobrom aj v zlom“ a to už je čo povedať :D.  Okrem neho som sa mohla vykecať a plakať aj susedke a mojim kampus babám, s ktorými sme sa počas celého roka stretávali kedy to len bolo možné. Všetky tie prekecané hodiny znamenali pre mňa neskutočne veľa. Počas nich som si uvedomila, že je málo pravých priateliek ktoré sú oporou a nie len hadom chovaným na hrudi. A to sme sa (skoro so všetkými) spoznala v kaviarni, kde som ich nejaký ten piatok obsluhovala. Ďakujem baby, za to že ste a že ste pri mne. A aj keď som sa s mojou Veveričkou nestretávala tak, ako by som chcela, tá tu bola tiež vždy pre mňa. Chodila na kávičky, pokecať  alebo sa proste došla nechať namaľovať len tak, lebo vie že ma to baví. Ale my sme už spolu nejaký ten rôčik a preto viem, že tá tu pre mňa bude či chcem alebo nechcem :D <3

Aj keď rok 2020 bol veľkou skúškou, som rada za všetko to dobré a pozitívne čo som počas neho zažila. Mrzí ma, že toho dobrého nebolo viac, no bohužiaľ to situácia nedovoľovala. Verím, že rok 2021 bude o niečo lepší a že prinesie viac zážitkov a spomienok nie len pre mňa. Predsa len, sme v tom od začiatku všetci spolu, tak to vydržme a tešme sa na ten deň, kedy si všetci spolu bez rúšok a opatrení pripijeme na koniec tejto nepríjemnej pandémie.

 (A samozrejme, dúfam že tento rok už budem mať o čom písať. Nebudem vám predsa písať o tom ako som presedela na sedačke pred netflixom pól roka.)

[pudmerickab]

Kapitola č. 9 - Dom a iné trampoty

Long time no see. Hello !

Prihováram sa vám po dlhej odmlke, kedy som nevedela čo písať alebo som na to nemala čas. Keďže vďaka korone sme momentálne zavretý doma 90% času, porozprávam vám dnes niečo o tom našom dome. O tom, ako sme sa vlastne dopracovali k domu som už písala dávnejšie, no dnes by som vám rada zverila moje pocity po roku a pól samostatného bývania vo vlastnom.

Začneme asi od (skoro) samého začiatku. Po tom, ako sme si zariadili všetko, čo nám finančná situácia dovolia sa začalo sťahovanie.Všetky, zdôrazňujem, VŠETKY moje veci sa preniesli z rodičovského domu do nášho, poukladali sme ich všade, kam sa dalo a už aj bol čas na prvú noc v novom. Poviem vám, žiadnu erotiku tu nehľadajte. Unavený ako svine, sme ležali na jednej malej posteli z mojej „detskej“ izby, pretože tá druhá bola zahádzaná krabicami všetkého druhu. Ale aj cez únavu a klipkajúce oči, som si s radosťou ľahla do postele a sladko sme zaspali. Keď sme dokončili posledné, hrubé úpravy mohli sme si aspoň na chvíľku oddýchnuť. A čakať na linku. Poviem vám, mesiac bez kuchynskej linky bol mazec. A to sme boli jedny z tých šťastných ľudí, čo čakali iba mesiac. Za ten mesiac sa bistro.sk, studené jedlá z chladničky, sáčkové polievky a kanvica stali mojimi naj kamošmi :D . Bola to celkom sranda, no stačilo ďakujeme.

Po linke prišla výmena postele v spálni. IKEA sa na toto obdobie stala naším najnavštevovanejším obchodom. Áno viem, každý nadáva, vraj postele z IKEA sú naprd a nekvalitné, no my sme asi dostali najlepšie vyrobený kus z výroby. Obyčajná drevená posteľ so zásuvkami a nočnými stolíkmi, všetko v tmavo hnedej farbe aby sme mali aký-taký kontrast k bielej podlahe. Myslím, že takýto minimalistický štýl sa do tej izby úplne hodí a aj keď som určite zo začiatku frflala, už si to inak ani neviem predstaviť.

Obývačka nám dala celkom zabrať. Kým som našla sedačku, kým som ju bola niekoľko krát pozrieť na predajni a kým som sa rozhodla že „Áno, toto je ona“, sa v kalendári pootáčalo pár stránok. Pôvodne som mala vybratú inú, ale táto ma oslovila hlavne svojou farbou a úplnou jednoduchosťou. A zatiaľ, počas priebehu výberového konania sedačky, sme mali jednu veľkú, modrú koženú sedačku, ktorú nám podaroval kolega ktorému zavadzala. (za čo sme nesmierne vďačný lebo by sme sedeli na zemi :D ).

Nasledovalo také menšie ticho v nakupovaní a zariaďovaní, a po ňom prišla jedna väčšia položka za druhou. A potom jedna menšia. Vstavané skrine, dvere a obývačková stena. Všetko v tmavo hnedej fare, pretože všetko ladíme k posteli. A teda musím sa priznať, tak ako som nechcela nič tmavé, tak sa mi to teraz páči. Biele steny, podlahy, linka a tmavohnedý nábytok so zárubňami. Super kombinácia!

Po všetkých týchto finančne náročných zákrokoch, sme si mohli odfúknuť, že vnútro máme vlastne dokončené. Moje jediné šťastie, ktoré sme pri kúpe domu mali bolo, že kúpeľňa bola zariadená. Malé chybičky krásy sa samozrejme nájdu, ale keby mám JA vyberať kachličky, asi by som sa doteraz sprchovala niekde u susedov. A pravdepodobne by som spôsobila infarkt mojej polovičke. Ten to mal so mnou chudák ťažké počas celého tohto procesu. Pretože moja vyberavosť nepozná hraníc, a časové obmedzenia nemá tiež, takže sa veľa mojich názorov na veci menilo zo stotiny na stotinu. Určite ma mal už plné zuby.

Samozrejme, ako som už vyššie spomínala, aj keď na IKEA veľa ľudí nadáva a nemá príjemné skúsenosti, ja som nad mieru spokojná. Aj keď sme tam nechali toľko peňazí, že by nás už mohla aj sponzorovať, stojí to za to. Najviac na IKEA milujem tri oddelenia : oddelenie so sviečkami, hrnčekmi a návliečkami na periny. Tam sa nesmiem zdržať dlho, inak by som ich zobrala VŠETKY. Aj keď by nám návliečky nesedeli na naše periny ( lebo všetci dobre vieme, že IKEA má vlastné rozmery ), aj tak by som ich brala. Skrátiť by to určite nebol problém :D .  

Celé toto všetko zariaďovanie bolo fyzicky aj duševne jeden náročný krok do života. Už chápem prečo veľa ľudí odmieta aj malú prerábku. Ale bavilo ma to. Ešte máme ale kopec roboty. Jednu etapu máme za sebou, a na jar začína etapa záhrada. Tú sme si už s mojou polovičkou rozdelili tak, aby mal na záhrade každý svoj kúsok pokoja. Števo bude mať svoju dielničku, v ktorej určite bude tráviť veľa času kutilovaním všakovakých vecičiek alebo sa bude šmrdkať okolo motorky. Ja si zaberám altánok a vyvýšené záhony na nejakú tú zeleninu. Som rada, že sme si ako-tak navrhli, ako by mohla záhrada vyzerať, pretože sa máme o čo oprieť pri nakupovaní. Máme tam ešte mnoho práce, keďže záhrade sme sa skoro vôbec nevenovali a je na bode nula z tristo.

 Mám z toho všetkého skvelý pocit. Je to super, keď môžete robiť niečo pre seba a nikto vám do toho nemôže kecať a kázať vám čo a ako máte robiť. Pred celým týmto, som mala obrovský rešpekt a možno aj taký malý strach. Predsa len, pri rodičoch bolo všetko inak, ale môžem povedať, že by som nemenila ani za svet. Odísť od rodičov a kúpiť si vlastný dom bol jeden obrovský krok vpred v živote a odporučila by som to všetkým mladým ľuďom. Samozrejme tým, ktorý by to vedeli finančne zvládnuť, pretože poviem vám, nie je to žiadna sranda financovať takýto žrút peňazí. Poviem vám, postaviť sa v tak mladom veku  na vlastné nohy a byť zodpovedný sám za seba je síce náročné, no je to naozaj skvelý pocit.

[pudmerickab]

Kapitola č. 7 - Každá sme iná

Nemám rada, keď nejaký chlap povie vetu : „ Aj tak ste všetky rovnaké“. Nie zlatý môj, nie sme. Nemáme každá rovnakú povahu, zmýšľanie, postavu či pohľad na vec. Každá z nás je jedinečná.  

 Už keď sa len pozriem na seba a svoje kamarátky. Každá iná, aj keď máme veľa vecí spoločných. Veľa mojich kamarátok má vysokú školu alebo si ju práve robí. Ja som sa na to vykašlala. Stačila mi stredná škola ktorá ma vôbec nebavila, a nie to ešte chodiť na nejakú výšku. Radšej získam prax a budem pracovať.

 Ani jedna z nás sa nechová rovnako. Áno, sme rovnako správne šialené, niekedy sme schopné chovať sa ako malé deti len aby sme niečo dosiahli (dupnúť si!), vieme sa uraziť za stotinu sekundy na niečo, čo sa vlastne ani vôbec nestalo .... Také sme skoro všetky, áno. Ale stále je to len zlomok celých nás.

Keď sa pozriem na iné baby v mojom veku, vidím tam obrovský rozdiel. Nepotrebujem chodiť na párty, obmieňať v posteli každú chvíľu iného chlapa alebo celé dni stráviť v nákupnom centre a míňať peniaze na zbytočnosti, ktoré ani nepotrebujem. Jasné, zas nevravím že zatancovať si a nakúpiť si raz za čas niečo na seba je vražda, ale to čo robí veľká časť mojich rovesníčok je strata času a aj peňazí. Nebojím sa o sebe povedať, že viem navariť, napiecť, upratať a úprimne milovať celým svojím srdcom (viac ako dva týždne :D ) . Ako sa vraví – varic viem, vypic viem :D. Nebojím sa chytiť do ruky motyku, hrable, rýľ alebo podobné náradie dnešnej mládeži neznáme. Aj keď mám „obe ruky ľavé“, snažím sa ako najviac viem aby som nebola ženou ktorá sa nechá obskakovať a nedokáže si sama ani šnúrky na topánkach zaviazať.

 Som veľmi rada, že moje kamarátky sú vo veľa veciach podobné ako ja. Robota im nesmrdí, vedia sa zabaviť aj doma v obývačke a nepotrebujú klub preplnený spotenými úchylákmi ktorý si hľadajú ďalší zárez do denníka. Je naozaj smutné, že sme sa dostali do doby, kde dievčatá radšej sedia na teraskách predražených kaviarní namiesto toho, aby sa učili niečo od svojej mamky alebo babky.

 A najsmutnejšia vec na celom tomto chovaní dnešných mladých dievčat je to, že si nevážia samé seba. Vlezú do postele kdejakému chudákovi len pre to, že má peniaze a že im nasľubuje modré z neba. Dievčatá, uvedomte si, že ani vy nie ste navždy mladé. Áno viem, nemusíte nič robiť, chudák sa o vás stará, dáva vám peniaze a drahé darčeky, podvádza svoju ženu s mladšou. Pre vás krásny život. Ale treba myslieť aj na to, čo bude o pár rokov. Chudák vás pošle k vode kvôli mladšej a vy budete sedieť (v tom lepšom prípade) v detskej izbe s plačom, pretože si uvedomíte že ste polovicu života zabili s niekým, kto vás vlastne mal iba ako trofej.

Je veľa takýchto mladých dievčat. Ale je aj druhá strana mince. Dievčatá čo vedia ako narábať s časom, ktorý im bol nadelený. Nezaoberajú sa nejakými chudákmi, idú si za svojimi snami a dosahujú v živote to, čo chceli. Niektoré chcú len doštudovať strednú / vysokú školu, nájsť si dobrú prácu, skvelého partnera, založiť rodinu a žiť pokojný život. Iné zase chcú rozbehnúť nejaký vlastný biznis, byť skvelé v tom čo robia, naučiť sa nové veci, cestovať po svete ... Takéto ženy sa mi páčia. Ženy ktoré sa nenechajú ovplyvniť chodom doby, majú vlastnú hlavu a rozum, a idú si za svojím snom.

Každá máme iný sen, iný ciel ktorý chceme v živote dosiahnuť, každá máme svoje muchy a nedokonalosti a každá máme právo rozhodnúť sa, ako chceme prežiť svoj život.

Dievčatá, vážte si samé seba, pretože to, čo iný berie ako vašu nedokonalosť vás robí jedinečnými.

[pudmerickab]

Kapitola č. 8 - Kritika

Každý sme si už zažili situáciu, kedy nám niekto povedal svoj kritický názor na to, ako vyzeráme alebo ako sa správame. Tieto situácie zažívame celý život. Boli sme kritizovaný ako malé deti, ako tínedžeri a sme kritizovaný aj keď sme dospelý.

 Keď sa obzriem do minulosti, alebo sa iba poobzerám okolo seba, kritika je naozaj všade naokolo. Niekto kritizuje viac, niekto menej. Ale aj to málo dokáže ublížiť.

Predstavme si dievča v mladom veku – „rici-cici“ po mame, nezáujem o makeup a módu, štýl „pohodlnosťou proti svetu“. Zrazu, z ničoho nič, sa na ňu začne valiť kritika okolia na to, aká je škaredá, že má kíl viac ako by mať mohla, že je tučná, nestará sa o seba .... Čo myslíte, čo to s mladým človekom spraví? Začne ju to trápiť a všetko sa vystupňuje až do takých výšok, že si dievča ublíži.

 Nie, nie je to môj prípad. Je to len jedna z horších možností, ktoré sa po veľkej vlne kritiky môžu objaviť.

Kritika pre ľudí s nízkym sebavedomím môže byť až deštruktívna. A to si ľudia, ktorí majú sebavedomia až požehnane veľa nikdy neuvedomujú. Neuvedomujú si že aj slová dokážu ublížiť. Ľudia, ktorým je ubližované, to mnohokrát na sebe nedajú poznať. Neukážu svetu že sú zranení a zraniteľný.

 Ja som nikdy kritiku nebrala vážne, až kým som stále dokolečka-dokola nemala na stole prestreté to, ako strašne som pribrala a že by som so sebou mala niečo robiť. Trápilo ma to tak dlho, že som cvičiť začala. Zaplatila som si tréningy a začala som nasilu makať. Vôbec ma to nebavilo a popri práci čašníčky som sa veľa krát nezvládala na činku ani len pozrieť, nie to ešte ju dvíhať. Po čase som sa na to vybodla. Veď predsa, kým sa páčim sama sebe, môžem kašľať na ostatných naokolo – toto som si povedala v momente, keď som zistila, že som pribrala NEUVERITEĽNÝCH 5 KÍL !! To bol moment, kedy som si uvedomila, že do toho ako JA vyzerám nie je nikoho nič. Kým som ja šťastná vo svojej VLASTNEJ koži, nemusia ma trápiť mindráky iných ľudí.

 Jasné, sú ľudia čo nám chcú touto ich kritikou pomôcť alebo poradiť. Jediný zádrhel je v tom, že ich záujem pomáhať na nás vôbec nemusí dobre vplývať. Nie každý ich kritiku zoberie tak, ako to chcú oni. Nie každý potrebuje pomôcť a poradiť.

 Treba si premyslieť, čo a kedy povieme, pretože sa môže stať že niekomu ublížite aj bez toho, aby ste to chceli alebo tak mysleli . Dievčatá, ale aj chlapci ... Kým sa vo svojom tele cítite pohodlne vy, nemusia vás trápiť reči okolia.

Máme len jedno zdravie, a to si uchránime aj tak, že nebudeme počúvať všetko, čo nám do halvy tlačia iný.