#od kamoše | Explore Tumblr posts and blogs

friesnicecream-blog · 7 years ago

Text

Ultimátny svadobný guide AKA Wedding survival plan // PART 1

Dnes je voľno. Napriek tomu, že je utorok, v mojom svete je dnes nedeľa a tak sa aj správam. Teda, až na to, že namiesto do kostolného, sme sa ráno s Dominikom obliekli do montérok a skoro sme si zbúrali byt.

Všetko, ale dobre dopadlo. Byt sme upratali (a je čistý a pripravený na zajtrajšie .... maľovanie.), aj v Tokaji sme boli, no a teraz, keď môj muž hrá X-Boxy a na chvíľu sa vyparil do paralelného vesmíru, rozhodla som sa – pre dobro ľudstva a budúcich generácií, investovať čas do spísania svadobného know-how.

Pre tých, ktorí nevedia, vydala som sa. Áno, aj mňa to prekvapilo. Všeobecne, fakt, že je niekto ochotný zdržiavať sa v mojej blízkosti 24 hodín denne je pre mňa dostatočne fascinujúci na to, aby som o ňom písala.

Aby ste ma chápali, napriek tomu, že sme obidvaja veľmi skoré porevolučné deti, SME DETI! Myslím to vážne. Mojou najväčšou radosťou je cukrová vata, lunaparky a sekáčové oblečenie a o jeho X-Boxoch a zbierke akčných figúrok tiež netreba veľa hovoriť. Hej, stále zvládame splácať hypotéku, platiť účty a všetky tie veľkáčske veci, ale, ak nás poznáte, viete, že veľkej dospelosti sa od nás nedočkáte. A tak to bolo aj so svadbou.

Pravdaže, manželstvo sme brali/berieme mega vážne. (Btw, silno odporúčam.) Pre mňa a myslím, že aj pre D. je manželstvo niečo ako dvere do celkom inej životnej dimenzie. Do dobrodružstva. Odrazu je okolo vás milionkrát viac slobody a zvláštna istota. A vedomie, že Pán Boh vám dôveruje dostatočne na to, aby vám toho druhého zveril, je jednoducho.... overwhelming. A to doslova a stále. (Ale o manželstve inokedy.)

Môj otec mi hovorieval, že som ako supernova. Rýchlo sa pre niečo zapálim a ... rovnako rýchlo zhasnem (pre potreby tohto blogu to skúsme brať ako kompliment, okej? Dik.). Takže, keď sme sa 25. apríla 2016 zasnúbili, a následne sme si stanovili termín na 6. mája 2017, vydržala som svadbu neriešiť presne 0 minút. Vzplanul vo mne filmový entuziazmus. Green wedding shoes a Brides boli mojim denným čítaním...no asi týždeň. Potom som sme si uvedomili, že rok je dosť dlhá doba, aby ma bavilo takto šalieť a na chvíľu sme to odložili.

Počas toho týždňa som si stihla v kníhkupectve pozrieť všetky knihy týkajúce sa príprav svadby a zistila som zásadný fakt – pointou týchto kníh nie je uľahčiť neveste a ženíkovi prípravy, ale reklama. KOPA REKLAMY. Na každej druhej strane. Predstavte si EMMU. A miesto lifestylových článkov by tam boli svadobné rady. Tak nejak vyzerajú svadobné plánovače na slovenskom trhu. Nič v zlom. Dopyt buduje ponuku. Len som zistila, že to nie je pre nás.

Ak tieto plánovače pomôžu vám, hovorím Amen. Ale ak nie, je tu náš ultimátny svadobný guide AKA Wedding survival plan. Autentické, odskúšané rady!

1. Keď sa vás starká pri nedeľnej návšteve pol roka pred svadbou spýta, či už máte rezervovaný kostol a sálu na hostinu, cynicky nevzdychajte. Starká má pravdu. Ak zrovna nie ste z dediny, kde sa svadba koná raz za polrok, je celkom možné, že vás v môžu odmietnuť. Áno, máme vás radi a strašne sa z vás tešíme (aaaa) , ale je fajn uvedomiť si, že nie ste centrom vesmíru a nie v každom kostole a v každej sále na vás netrpezlivo čakajú. Polroka pred svadbou je (z našej skúsenosti) červená kontrolka. Verte mi, stresy a nervy, ktoré si týmto ušetríte sa vám ešte zídu!

2. To isté platí aj o:

a. Hudba

b. Fotograf

c. Kamera

Ak ste závislý na Green Wedding Shoes a dupkáte nohou, že chcete, aby vám svadbu fotil ten slávny fotograf z Maroka, čo fotil aj tú bohemian beach elopment, tak zabudnite na to, že mu napíšete mesiac pred svadbou, on zruší svoje fotenie pre Kinfolk a príde fotiť vašu svadbu. Znova, milujeme vás, ale.... mať kalendár a pojem o čase je občas fajn.

3. Ak práve netúžite po 15tich kanviciach a 10tich žehličkách, ktoré sa u vás doma po otvorení svadobných darov môžu ľahko ocitnúť, spravte si zoznam. Vytvorte si webovú stránku (dnes už máte tých možností stránok zadarmo naozaj miliardu), na ktorej môžete kamošom zdieľať svoje zásnubné fotky, potešiť ich nejakou presladenou romantickou hudbou, informujete ich kde a kedy sa svadba koná, rozpoviete im svoj „They live happily ever after“ príbeh a ... popri tom im dáte pár nápadov na dar, ktorý by vás potešil. Mal by to byť win-win. Vy nebudete mať pivnicu plnú žehličiek a oni nemusia premýšľať nad tým, čo by vás potešilo.

Fenomén svadobných webstránok a zoznamov darčekov som zažila prvýkrát už strašne dávno v Dánsku a pred pár rokmi aj vo Francúzsku. Aj keď to pre niektoré regióny Slovenska môže vyzerať nezvyčajne, fakt sa to ujíma aj u nás – logicky. Trochu som premýšľala, prečo by som sa pre vytvorenie podobného zoznamu mala cítiť divne a ... vlastne som na nič neprišla. Kto sa ho chce držať bude sa, a kto nie, prinesie vám niečo, čo vás aj tak môže potešiť.

No a ešte pro tip: fakt neváhajte písať do zoznamu, všetko po čom túžite. Jeden bod v našom zozname bol zásoba cestovín na rok. A dostali sme ju. A sme mega šťastní, lebo sa nemusíme báť, že budeme hladní.

4. Spoiler alert – prípravy nie sú len o vás dvoch. Nuž, aby som bola úprimná, moja vysnívaná svadba by bola v lese s dvoma svedkami. Bez výzdob a hostiny a všetkého. Taký ten elopement. Občas keď nám už s D. prepínalo, hovorili sme si, že dakde ujdeme, tajne sa vezmeme kdesi v Slovenskom raji a bude. Neurobili sme to. Možno nabudúce. ( :D :D :D ) Dôvod? Svadba nie je len o nás dvoch. Teda – je hlavne o nás dvoch. Ale nie len.

Je o mamkách. A otcoch. A bratoch. A sestrách. A babách. Dedkoch, tetách, strýkoch, kamošoch,.... No a najmä blízka rodina by často chcela aj aktívne priložiť ruku k dielu. Občas je to super – keď sa predstavy stretávajú. A občas to až tak super nie je – keď sú tie predstavy trochu iné a... vy si uvedomíte, že „fakt chcete, aby to bol VÁŠ deň.“ Konflikty nie sú ničím nezvyčajným. Minimálne teda strety názorov.

Dá sa im vyhnúť a to veľmi efektívne. Delegujte!

a. Veci, na ktorých vám záleží a ktorým prikladáte prioritu riešte vy, a ostatných oboznámne s tým, že budú podľa vašich predstáv.

b. Veci, na ktorých vám síce záleží, ale viete si predstaviť kompromis, zverte niekomu, komu dôverujete, viete, že má podobný vkus a je zodpovedný.

c. No a veci, na ktorých vám až tak nezáleží, ale je dôležité ich realizovať, zverte ostatným členom rodiny, ktorí sa chcú zapojiť do príprav.

Takto má každý svoje miesto a „územie vlády“.

Tento vynález sme odskúšali a ... celkom nám fungoval.

5. Oblek. Ak vám niekto povie, že nevestine šaty sú principiálne drahšie ako ženíchov oblek, brzdite a začnite šetriť. Alebo nie. Ale ja by som asi hej.

S D. sme nemali potrebu nakupovať najdrahšie kúsky oblečenia, len pre to, že je svadba. V prvom rade sme sa chceli obaja cítiť pohodlne a „vo svojej koži“. Takže sme sa vôbec neštítili ísť do háemka a vyskúšať tam oblek.

A aj ho pekne poskladať a vrátiť späť na vešiak.

Ono, nič proti oblekom z H&M. Ak máte konfekčnú veľkosť, je to jackpot. Ak ale tú konfekčnú veľkosť nemáte – no, mrzí ma to.

Presne vy ste totiž tip postavy, na ktorom bude fakt, že ide o lacný oblek doslova kričať. Verte mi, nikdy som si to nepomyslela, ale je to tak. Lacnejšie obleky sú lacnejšie, pretože šetria na kvalite textílie, hrúbke podšitia, výstuži a tak. Skrátka na všetko, čo robí zo svadobného obleku svadobný. A vidno to. Riadne. Hlavne keď to máte s čím porovnať.

Takže navrhujem vám, investovať síce do obleku o trochu viac, ale vyhnúť sa spoločenskému faux pas, že váš kamoš zo základnej príde na obrad vo viditeľne kvalitnejšom obleku ako vy. A btw – dobrý a kvalitný oblek nikdy nie je zlý. A rozhodne je milion príležitostí, kde sa dá pekne využiť.

6. Svadobný deň je jeden veľký zmätok. Aspoň tak to vyzerá z pohľadu nezainteresovaného. Kedysi som sa neviest pýtala, ako to zvládajú bez stresu. Nepamätám si odpoevede, ale viem, ako sme to relatívne bez stresu zvládli my. Spravte si harmonogram! Akože normálne v exceli. Áno, myslím to vážne.

7:00 budíček Dominika a Dominik

7:30 Dominika odchádza ku kaderníčke + make up

A tak ďalej.

A tak ďalej

Zapíšte si doň všetko. Na minúty. Príchod fotografa, kameramanov, fotenie, kaderníčku, obed, odobierku, občerstvenie, odchod do kostola, aj to, ako bude prebiehať svadba a hostina. Zapíšte si kto kde má byť a kto má čo na starosti. Kto zdobí auto, kto rozdáva pred kostolom koláče, kto pripína pierka...VŠETKO! Vsaďte na detaily.

A rozošlite to všetkým, ktorých sa to týka. Viete čo sa stane? Každý bude vedieť, kde má ísť, čo má robiť a .... vy sa nemusíte o nič starať a stresovať. Prádna vec.

7. A ak prídu nejaké veci, nejasnosti, otázky a tak... majte sekretárku. Ja budem mojej sestre Baške do smrti vďačná, že si zobrala na starosť túto nepísanú funkciu.

Prišiel za vami strýc, že nevie, v ktorom aute má ísť na obrad? Pošlite ho za sekretárkou. Pýta sa vás kamarátka, kde je krabička s pierkami? Odkážte ju na sekretárku. Vážne, dajte na našu radu. Je to váš deň. Užívajte si ho. Neriešte odvozy, ani pierka, ani výslužky, ani nič. Ani sa nenazdáte a svadobný deň prejde, tak... dajte pozor, aby vám neušiel medzi prstami.

Sekretárka je anjel z neba. A vaša záchrana. Šedá eminencia svadby. Bez nej by sa to tam nepohlo. Alebo pohlo, ale zároveň by to všetko vybuchlo/vyhorelo.

Ani zďaleka nie som s pro tipmi na konci. Ale aj tak som už zapísala 3 strany a ... chcem, aby to bolo efektívne, takže, ďalšie prídu soon.

Ak chystáte svadbu, gratulujem. Verím, že vám náš ultimate guide pomôže. Ak ste sa už vzali, gratulujeme. Veríme, že ste to prežili v zdraví a dajte mi vedieť vaše pro tipy.

Zatiaľ toľko. Je neskoro, Dominik už skončil X-Boxy a ja nevládzem. Takže čau. :D

#wedding #survival guide #know how #inspiration

1 note · View note

psychedeliccola · 6 years ago

Text

Elégia za alkoholizmus

čau. chcem sa tu vypísať lebo je to akoby som to vravel kamošom a naozaj sa nemám komu vyrozprávať lebo prototyp Káma som ešte nevyrobil lebo neviem šiť and shit, tak idem na to. Stejně to asi nikoho nezaujíma, ale to je jedno. A ostatné ´´sociálne´´ siete sú len fejk pičoviny, kde sa ľudia len chvália abo hádajú.

teraz som bol týždeň a pol v podstate mŕtvy a prežil niečo ako 66kový Bob Dylan, keď sa vo vrcholnej narkotickej ére rozsekal na motorke.

Ten čas som strávil na psychiatrii lebo som (bol) alkoholik. Priviedli ma tam rodičia, keď som sa rozjebal na rodinnej oslave tak, že som vrieskal všetko čo som mal na duši a nafúkal 2,5 promile. Hento hore je outfit z poslednej legendárnej alkoholickej párty. Akoby som vedel, že sa stane niečo zlé, nezobral kľúče ani telefón. Doviedli ma tam v absolútnom delíriu ako som utiekol z domu v ponožkách pripravený sa vybrať na mystickú cestu svetom bez cieľa.

V skratke, keď som sa dostal na lepšie oddelenie a prežil vyčistenie tela od alkoholu, ktoré mi pripomenulo ako sa Keith Richards a Gram Parsons zbavovali závislosti na heroíne, začal snáď jeden z najlepších časov v mojom v živote. Spoznal som tam jedných z najlepších ľudí akých som mal tú česť poznať a prišlo mi, že väčšina ´´normálnych´´ ľudí by tam mali byť a nie my. Nuž, vždy som bol viac kamoš s outsidermi. Nemusel som sa tam nanič hrať a to bol ten najoslobodzujúci pocit na svete. Fuck this fuckin fake world.

Naozaj som sa tam dal dokopy, čo je fakt super. A dosť mi k tomu pomohol komiks o Nickovi Cavovi, ktorý vrelo odporúčam(prečítal som ho dvakrát za sebou). Tie zmeny z Birthday Party na Bad Seeds, myšlienky o skutočnom a umelom umení atď, šak prečítajte, je to fakt fakt bomba. Spoznal som kto je moja skutočná rodina a že na to, aby sa človek bavil netreba ten zasraný chlast. Jebať chlast. V živote ma nikde neprijali tak vrelo ako na psychiatrii a ako už sa mi to stáva znova som skončil v skupinke, kde sme bavili žolíka každý deň. A nepotreboval som žiadny debilný internet ani telefón čo je v dnešnej dobe ďalšia závislosť. Jediné čo mi chýbalo bola moja platňa Rolling Stones.

Tak ďakujem všetkým aspoň takto a všetkým struggling people držím palce, aby sme sa z toho vysekali.

Majte sa krásne.

PS: v hlave mi tie myšlienky idú samé, no keď to mám niekde takto dať tak sa vyjadrujem jak trúba.

PSS: keď máte tipy na dobré nealko drinky, ktoré sa poprípade dajú dať aj v bare a nevyzerať/necítiť sa pritom ako totálny kretén, poprosím :)

0 notes

oliviaonboard · 8 years ago

Photo

Môj malý nufáčik s kamošom Alvinom! Ledva ho stíham fotiť... už má 11týždnov!!! Sľubujem od jeho 3mesiacov prestávam počítať týždne! #timotej #timoonboard #11weeks #detisunajviac #alvin nový kamoš! #oliviaAbro #mommyblog #slovakblogger

#alvin #11weeks #detisunajviac #oliviaabro #timoonboard #slovakblogger #timotej #mommyblog

0 notes

mluvici-trojuhelnik · 1 month ago

Text

Výpověď

Jak se říká tomu, když kuchař v indické restauraci končí a už nebude vařit?

Ukončení jeho kari-éry.

#česky #výplody #obrozujeme #obrození #czech #čumblr #od kamoše

44 notes · View notes

emaablvk · 5 years ago

Text

Vieš vesmír ja neviem čo som ti urobila ked ma tak veľmi nenávidíš. Vlastne aj toto píšem cez slzy v očiach, pretože už neviem ako sa tejto úzkosti zbaviť. Už tri týždne sa opätovane nenávidím. Prestala som jesť a ked si niečo dám s myšlienkou, že je to fajn tak to nie je fajn. Ja sa nenávidím, pretože sa mi ľudia od mala posmievali za váhu, výšku a výzor. Mám 18 a neviem sa zbaviť všetkých tých myšlienok, viet a slov, ktoré mi kedy kto povedal. Viem si vybaviť presné miesto, človeka a pocit. Tak veľmi som si myslela, že som vyrovnaná, že ma ešte viac znieslo ku dnu. Po poslednom zlomenom srdci som mala glow up nie len vonkajší ale aj vnútorný. Ale nevedela som si pol roka nikoho pripustiť ku sebe aj ked sa o to pokúšali. Nešlo to. A teraz len tak si mi zavial do života chlapca z detstva. Môj najlepší kamoš sa ma opýtal či si myslím, že to môže byť osudový. Pár dní pred jeho správou som vesmír prosila aby mi dal niekoho kto mi dá aspoň pozornosť. Spoznal ma na fotke aj po všetkých tých rokoch. A tak som v jeden deň odpísala chlapcovi, s ktorým som si pravdepodobne v detstve na hojdačkách dala first kiss. Vždy ked som chodievala von s bratrancom bol tam aj on. Úprimne neviem či som mala naňho vtedy crush ale určite mi prišiel nejakým spôsobom cool. Dosť ma prekvapilo, že vedel aké šaty a tenisky som mala na plese kde som oslavovala 18tku. Ale stále sa naše rodiny poznajú. Okej a to som ešte ani netušila koľko vecí máme spoločných. A tiež koľko ma toho zraní. Viete ked sa cítite, že je všetko až príliš krásne a musí to mať nejaký háčiť alebo maličkú chybičku, ktorá prerastie do obrovskej rokliny. Bam a bolo to tu. Kamarátka mi ešte predtýmto všetkým chcela povedať o chlapcovi, ktorý jej zlomil srdce. No a najhoršie bolo to tušenie alebo skôr 6 zmysel? Rovnaké mesto. Stačilo mi položiť otázky ´´Je to on?´´. A začala sa okolo mňa zdvíhať hmla, nemá a bolestivá. Priniesla so sebou zimu, príšerný chlad vtedy mi šlo puknúť srdce a niečo vo mne volalo o pomoc. Tak hlasno, náruživo akoby som sa mala niekde stratiť, upadnúť do zabudnutia večnej bolesti a nechcenia. Triasla som sa, nemalo to konca, vzlyk a slzy. Vysvetlil mi to bol hráč. Cítil sa lonely a písal jej cute veci no stále sa nedostal cez bývalú. A teraz som tu ja. Možno to nie je ani real, možno to je všetko len hra, možno aj z mojej strany a možno ma zasa vesmír len nechávaš v ilúzii, že niekedy mám aj ja nádej. Píše nádherne, jeho slová vyzliekajú moju dušu, s ktorou sa milujú pomaly, nežne a náruživo. Vyzliekol ma donaha iba za pomoci slov až tak, že si ho moje srdce vpustilo. Ale nepýta, nezaujíma. Ak sa omrzíme nechce aby mu ma niečo pripomínalo? Nechce, nepotrebuje alebo len nie som zaujímavá? Stále si ho predstavujem v situáciách kedy sme sa stretávali. Nie je obyčajný a predsa láme srdcia. Nie som prvá, nie som výnimočná a nie som ani tá pravá. Kto, čo som? Prečo si si to moja drahá Ema zasa spravila? Načo? Zasa máš hlavu zmätenú, celé dni sklonenú so slzami na krajíčku alebo na tričku. Tvoju tvár ničia slzy, oči stratili farbu a svoju prirodzenú žiaru. A to len pretože sa bojíš, že sa mu nepáčiš. Ako vždy. Myslíš si, že si škaredá, pretože nevyzeráš ako všetky tie dievčatá. Tak hold máš trošku väčší noštek, baby face, športovejšiu postavu. Ty zabúdaš, že vie ako vyzeráš a predsa sa mu asi páčiš. Aj on sa mi páči. A ako veľmi. Prosím ťa môžeš tu ležať vedľa mňa, mojkať ma, objímať, bozkávať a smiať sa so mnou? Ak by som nebola tak psychicky silná a že to som asi by som sa dávno zabila, možno to ešte stihnem. Ak všetko toto zlé prejde, my budeme stále v kontakte a klapne to možno budeme MY. Dohodli sme ak jeden druhého prestaneme baviť povieme si to, ak nebudeme cítiť, že je to pravda nebudeme si klamať. No akosi som začala vyžadovať viac pozornosti. Chápem zavretá doma to už udre človeku na hlavu. No čo bude potom ak sa toto všetko vráti do normálu. Budem mať treningy, školu, prax, turnaje a robotu. On rovnako. Chápem. že to nie je žiadna diaľka ale čo ak ach. On vie ako to všetko chodí, on to už zažil ja nie. Prosím ťa vesmír ak ma počuješ všetko toto zlé a tento ťažký začiatok stlač do teórie veľkého tresku a sprav z toho niečo krásne. a tebe ak ti toto raz dovolím čitať milý môj možno frajer, možno len další, ktorý mi zlomí srdiečko odkazujem Lúb ma. Napíš mi báseň ked som smutná alebo šťastná, nenechaj ma kráčať bez tvojej ruky v mojej lebo sa stratím, nechod na to všetko príliš rýchlo nechcem sa zľaknúť a zraniť ťa. Prepáč ak ťa zraním slovami, viem aká nevyspytateľná chorá hlava som a niekedy strácam kontrolu. A jedna hlavná vec/ odkaz naozaj ťa musím ľúbiť. Vieš toľko bariér, múrov, ktoré som si za všetky roky postavila okolo môjho srdca a duše sa nedali tak ľahko zvaliť.

6 notes · View notes

ygbeauty · 8 years ago

Text

Aprílové krásy

Čau kamoš! Tento mesiac bol veru na počasie šialený (teda aspoň tu hore ďaleko na Severe, neviem ako u teba). Hocičo sa stalo, poznáš to, aj veselé aj smutné veci, tak to už je. Budem ťa teraz asi otravovať fotkami, a asi veľa. Dostala som ( aj som si dala sama sebe) foťák, ou yeah! Asi si zabudol, ale mala som narodky, tak preto takáto veľkosť. Hej, aj ja starnem. Viem, nič moc.

Moje nohy chodia kade-tade už nejaký ten rôčik. A nepoviem koľký, vypočítaj si kamoško, so mnou to nie je len tak. I keď priznám sa ti, moja matika ide dolu vodou (niežeby hore niekedy bola) ale biedne sa mi občas počíta koľko to vlastne mám a koľko idem mať, keď zas raz zabudnem. (čo je celkom často) Smej sa, no a. Ja som si na seba zvykla.

A hej, zvykla som si aj, že mi nie je často do skoku. Moje nohy akosi uverili, že už mám minimálne 50. A čítam takú knihu od Daniela Pastirčáka, volá sa to, že Evanjelium podľa Jóba. Uhm, v pohode, toho názvu sa zľakne kde kto ( si kukni obálku) a aj téma je strašidelná. O utrpení. O ňom nedari čítame, počúvame, píšeme, že? Táto kniha mi ale priniesla akési zmierenie, neviem to lepšie pomenovať.

Veľa pobieham sem a tam, z dediny do mesta a naopak. Som z toho trošku unavená, na druhej strane mi to prináša veľa radosti. Napríklad Sviatky tento mesiac, fajné boli. Napiekli sme, jedli sme aj nejedli, modlili sme sa, aj sme ľúbili. (hej, je to pokus o odkaz na knihu)

A nachádzam krásu v obyčajnosti, každodennosti. V takých tých dňoch, keď som sama, aj obklopená rodinou. Keď vlastne nič extra nezažiješ, ale je to fajn. Poznáš to.

(modelky na nezaplatenie anyway)

Neboj sa, neleniviem. Teda, snažím sa. A skúšam sa znovu odraziť a postaviť sa na svoje roztrasené nohy, ale o tom ti napíšem inokedy, v inom čase. Podporu mám veľkú, takú urastenú-takmer-dvojmetrovú, bez neho by mi to asi nešlo. Hej, bez neho by som sa ani nedokázala rozhodnúť kam sa pohnem. Bez neho by som sa nechala unášať bezvetrím v Limbuse.

Fotky asi príliš nesúvisia s obsahom, ale sú moje. Moje! Tak si ich uži. Nabúduce budú možno lepšie a možno ani nie, nechaj sa prekvapiť. Môžeš z nich vypozorovať, že už celý mesiac čakám na Slnko a jeho dni. Nech už je leto, hovorím si pravidelne.

A nakoniec ti chcem ešte zazdieľať pesničku, ktorá vyšla na začiatku apríla a som asi jediná vo svojom okolí, kto si na nej fičí. Ak ťa obohatí, super. Ak budeš znechutnený, odpusť.

Dúfam, že si mal dobrý mesiac, nemyslím, že sa ti diali iba dobré veci, ale že si mu dal 100% seba. Ozvem sa ešte. Ahoj!

#blog #slovak artist #slovakia #slovensko

0 notes

floriansynak · 5 years ago

Photo

14.4 Karanténní deník 10# (Wow já to fakt dotáhl do desítky)

Ráno začalo telefonátem od mého dobrého přítele, který pro mě má nabídku- On je ředitelem divadelního spolku a začali natáčet, krátké scénky ze zubní ordinace (zaměstnáním je zubař). Věc se má tak, že by chtěl, abych mu střihal videa (a časem by z toho mohl být i slušný business). Což ovšem obnáší znovu kreknout Sonny Vegas (který se mi v rámci čištění kompu smazal). V tom se mi ochotně nabídl kamoš, že mi to krekne a tak se ve čtvrtek vydáme na pracovní výlet do Brna.

Moc jídla jsme tu neměli a tak jsme si jen uvařili brambory a jelikož kamarád pracuje u koření na afrických trzích, každá brambora chutnal unikátní kořeněnou směsí (a k tomu kysané zelí).

Plán dneška byl takový: Napsat nákupní seznam (pečlivě sestaven a ještě pečlivěji zapomenut na pohovce), dojet do nejbližšího pneu servisu, nechat si zalepit kolo a jet nakoupit.

V pneu servisu nám bylo řečeno, že to nemáme píchlí, ale totálně roztrhaný a že tohle už zpravit nejde. Pán byl moc milí a hned nám na notebooku našel nejbližší autošrot (ve Svitávce), tak jsme tam vydali.

Cesta krásně ubíhala a panovala velmi příjemná nálada. Autošrot jsme našli velmi rychle a i když nás tam trochu oškubali, vezeme si za 500 kč dvě relativně použitelné pneu (Ten hajzlík nám odmítal prodat jen jednu). Zajeli jsme nakoupit do Boskovic obří nákup na přežívání a ještě v autě se řádně nachálili (není nic lepšího, než si úplně hladoví sednout do auta a na posezení sežrat celou cibulkovou bagetu a půl štrůdlu). Po cestě na zpět nám zavolal kamarádův táta, že dnes nemá kde přespat a že by se stavil na noc, tak aspoň bude veselo.

Po cestě nazpět jsme se stavili v té samé autodílně a ten milí chlapík, když zjistil, že nás oškubali nám nasadil pneu jen za 50 kč, což od něj bylo nanejvýš šlechetné.

Doma už na nás čekal kamarádův otec a samosebou donesl velký karton piva. A tak byl večer velmi bujarý a veselí. Hrál jsem během něj na controleru a čím víc večer bylo, tím bizarnější byli požadavky na hudbu, až v moment, kdy se po mě chtělo abych zmixoval Helenu Ondráčkovou a Hightacky, jsem hudbu rázně zabalil.

Večírek to byl velmi zdařilí, vystřídalo se při něm spousty hudebních žánrů: přes psytrance, elektro z 80tek, folk, rock, cantry, české interprety tipu Kryl... a porovnali jsme, kdo umí nejlíp kozáčka.

0 notes

nattytravelusa · 8 years ago

Text

Caribbean

Konečne nastala moja dovolenka. V sobotu ráno som sa zobudila okolo 6tej, urobila som zo seba človeka a zavolala som si taxi lebo s kufrom na stanicu sa mi fakt nechcelo. Vlakom som išla do NYC a keď som vyšla z Penn Station samozrejme, že začalo totálne liať. Chytro som teda kráčala na 11 až 12 ave kde busi stoja a odtiaľ som išla do D.C za Hankou. Dokonca ma autobusár zobral skôr a celkom už nebolo miesto v buse tak som si sadla za vodiča a nemohla som urobiť lepšie lebo ľudia z hora sa sťažovali, že tam majú zimu ako v iglu. Fakt nechápem zmýšľanie Američanov, prečo zapínajú klímu keď ju netreba a na taký stupeň, že sa z človeka stane ľadovec. V D.C ma vyzdvihla Hanka s jej kamoškami a��tie nás odviezli až na letisko do Baltimore.

Let do Fort Lauderdale bol v pohode, ale v lietadle s nami cestovala nejaká veľká grupa latino ľudí a niekto z nich oslavoval narodeniny tak ak nespievali Happy b day 300 x tak ani raz :D Do FL sme prišli niečo po 8.30 večer. Keď sme vyšli z letiska oblial nás neskutočný hic. Zavolali sme si uber a vyrazili sme smer Miami. Boli sme ubytované v hosteli a Žanet a Sabina tam už boli ubytované.

International hostel je fakt party hostel, ale mne sa páčil. Dolu bol bar a zároveň to slúžilo ráno ako miesto kde sa človek môže naraňajkovať a izbu sme zdieľali len ,,my´´ baby takže nik cudzí s nami nespal. Izba bola malá, ale na deň to stačilo. V cene je aj odvoz z Miami letiska a raňajky takže myslím, že sa to oplatí. Navyše je to hneď kúsok od South Beach čo je super poloha.

Večer sme sa išli s Hankou prejsť a baby sme nejak stratili. Išli sme na pláž, ale tam bola dosť tma a tak sme potom prešli cez celú South beach promenádu, kde to žije od rána do večera. Po nejakej hodinke sme sa vrátili na izbu a išli sme spať.

Ráno o 8 mej sme si dali ,,fancy´´ hotelové raňajky a.k.a wafle, kavu a banán, odcheckovali sme sa, nechali sme si kufor vzadu a vyrazili sme do ulíc. Išli sme si kúpiť nejaké tekuté na cruise a preliali sme vodku do mojej šampónovej flašky, ktorú som niesla na tento účel až na Miami :D Dali sme si niečo na jedenie a vyrazili sme na Port.

Keď sme došli na port, prešli sme cez kontrolu batožiny a boarding pass a nalodili sme sa. Chceli sme niečo vybaviť na informáciach, ale vzdali sme to lebo tam bola dlhá rada a tak sme sa išli všetky ubytovať. Izba bola bez okna, ale vôbec nám to nevadilo, pretože sme tam len spali a chystali sa na večeru. Kúpeľňa bola čistá a mali sme dve rozkladacie postele hore a dve postele dolu. Po príchode sme sa museli zúčastniť cvičenia prvej pomoci. Stali sme v rade nastupení a počúvali inštrukcie čo v prípade ak sa niečo stane. Trvalo to tak 30 minút a potom sme sa rozpŕchli a išli sme si popozerať loď a okúpať sa do bazénu. Keď som bola na mojej prvej plavbe (s MSC) bázeny boli väčšie a na tejto lodi na to koľko sa tam zmestí ľudí boli bazény malinké, ale aj tak to bolo fajn. Poobede animátori robili program pre hosťov a tancovali tam nejaké tance. Okoo 18 tej sme s babami išli na izbu pripraviť sa na večer. Každý večer sme mali večeru v reštaurácií a patrilo sa aj patrične obliecť, aj keď mnohokrát ľudia prišli na večeru v šiltovkách, žabkách, kratasoch čo som teda nepochopila, lebo aspoň trochu slušnosti by mohli mať keď sa káže elegantné oblečenie.

Žabacie stehienka, sushi, slimáky, lobster a aligátor :)

V prvý večer nás usadili k stolu pre 6tich a hneď k nám prišiel hlavný časník menom Gusti – otec 5tich detí z toho 4čatá (uf). Bol z Indonézie a bol to najmilší a najláskavejší človek akého sme stretli. Sršala z neho dobrota, pokora a oddanosť a bol strašne milý. Áno viem, je to v náplni ich práce, ale neviem si predstaviť na Slovensku, že by ma obsluhoval človek ako on. Úplne bolo vidno, akí sú ľudia z Indonézie. Pokorní, pracovití, milí a vďační. Pod Gustim pracoval Gedi – ten nám väčšinou nalieval vodu, kavu alebo doniesol pečivo. Vyzeral tak na 20 rokov a mal nejak 32, ženu a deti, ale to bol ďalší človiečik, ktorému by som dala milión za to ako sa choval k nam J . Potom tu bol aj Wolodomir z Ukrajiny. Neskutočne pekný chlap, ale obsluhoval iné stoly. Vždy večer sa nám aspoň pozdravil a spýtal sa čo sme robili, alebo kde sme boli. Samozrejme, že my klebetnice sme sa o ňom rozprávali a keďže k stolu usádzajú Rusky, rozumeli nám keď sme spomenuli jeho meno a začali sa smiať, pretože im došlo, že sa nám páči no bol to fakt kus a každá sme na ňom mohli oči nechať každý večer. Mal však prstienok a tak sme robili dohady či to musia nosiť (lebo prstienky mali fakt skoro všetci) alebo je fakt ženatý :D

Keď sme sa s babami rozprávali čo si dáme na jedenie, išiel okolo časník a spýtal sa: Vy ste z Česka? A ja že ty si Čech? Tak sme sa začali rozprávať so Samuelom, ktorý tam robí zopár mesiacov. Večere boli geniálne a konečne som jedla zdravšie veci ako ,,doma´´ polotovari a všetko mrazené. Bola som v siedmom nebi, že môžem jesť niečo iné ako tu. Po večeri sme sa išli pozrieť na stand up comedy show s jedným černochom a bol fakt dobrí. Celá sála sa išla rozpučiť od smiechu. Po stan dup sme išli do nightclubu, ale tam skapal pes a tak sme išli spať na izbu.

V pondelok sme priplávali na Bahamy – Half Moon Cay a s Hankou sme si chceli zaplatiť Jet ski teda vodné skútre. Predtým sme si išli pozrieť ešte pláž a keď sme sa chystali si kúpiť výlet, Jet ski boli vypredané. No nemusím hovoriť aká som bola naštvaná lebo som to fakt chcela skúsiť. Aby sme len tak nesedeli na pláži, zaplatili sme si snorcheling s rybami. O 12.30 sme nasadli na loď a zaviedli nás na miesto, ktoré bolo najlepšie na potápanie. Vyfasovala som zlé potápačské okuliare a trubicu a vobec mi to nedržalo. Vodu som mala raz v očiach a potom v nose a v ústach a topila som sa a pila vodu jak z vodovodu tak som si musela vymeniť okuliare a potom to už išlo. Snorcheling bol fajn, ale nebola som z toho unesená, pretože som zažila už aj lepšie. Bolo tam zopár rýb, ale nič čo by som už nevidela. Stálo to okolo 60 usd a myslím, že cena za to bola trochu prehnaná. Stačilo by kľudne 35 usd, ale čo už. Po šnorchlovaní som išla s Hankou na pláž a trochu sme sa fotili a užívali tú nádhernú vodu. Musím povedať, že voda bola neskutočná, azúrová a strašne čistá. Half Moon Cay sa mi páčil viac ako Nassau kde som bola v roku 2014, ale Bahamy sú strašne malé a taký ostrov stačí naozaj na pol dňa. Môj sen je ešte navštíviť Exhumu, kde môže človek vidieť prasiatka vo vode a kŕmiť ich a tiež vidieť hotel Atlantis, ale inak z Bahám by to bolo asi tak všetko.

Okolo 18tej sme sa s babami išli trochu najesť do bufetu a potom pripraviť na večeru. Zas sme hodili očkom na Wolodomira, ale dali sme mu prezývku Ivan, aby nevedeli, že sa o ňom bavíme :D Na večeru som si dala lobstera a bolo to fajn. Po večeri sme sa zas išli pozrieť na stan dup comedy a potom nightclub a potom spať :D

V utorok sme boli celý deň na lodi a tak sme s babami len jedli a jedli, opaľovali sa, jedli, plávali v bazéne a jedli :D Večer sme robili zas to isté. Pekne sme sa s babami obliekli a vyrazili na večeru. Na večeru som si dala pastu so seafood a na druhý deň som sa pekne vyhádzala. Pravdepodobne z mušieľ, pretože tie moc často nejem a po krevetách to byť nemohlo. Po večeri sme sa pozerali na živú kapelu a boli neskutoční. Po nich sme zas išli pozrieť stand up comedy show, nightlub a späť.

V stredu sme doplávali do St. Thomas a najprv sme s babami prešli nejaké gift shopy a pokúpili magnetky a somariny a potom sme si na informáciach zaplatili plávanie s korytnačkami. Žanet išla na zippling, medzi ktorým som sa tiež rozhodovala lebo to muselo byť super, ale plávanie s korytnačkami ma lákalo tiež. S babami sme sa nalodili na motorovú lod. Na lodi s nami bolo cca 15 ľudí, námorník a jeho pomocníčka. Upozornili nás, aby sme si dali tašky, mobili a všetko čo nechcem stratiť do vnútra kajuty. Nechápala som prečo no keď sme sa začali húpať pochopila som hneď. Kázali nám, aby sme si všetci sadli na jednu stranu. Začali sme sa strašne kolísať a išli sme tak asi hodinu. Keď sme konečne boli na mieste, kde sme mali plávať s korytnačkami boli sme s babami ticho. Vôbec sme sa nerozprávali lebo každá sme mali pocit, že ak prehovoríme, budeme zvracať do vody. Bolo mi tak strašne zle ako nikdy. To kolísanie ma zabíjalo každým pohybom. Sedela som na lodi a modlila som sa, aby som si neurobila hanbu. Na lodi nám dali plutvy a okuliare so šnorchlom. Vo vode sme najprv nevideli žiadnu korytnačku no po chvíli sme zbadali jednu, ktorá žrala len korále na dne mora. Čakal som, že to bude miesto kde bude veľa korytnačiek, ale za celú hodinu a pol šnorchlovania som videla len tri, ktoré neustále žrali korále na dne a boli lenivé plávať. Bolo to samozrejme lepšie ako šnorchlovanie na Bahamách a určite to bolo zážitok vidieť ich na živo a plávať pri nich. Jedna dokonca bola odo mna asi pol metra a trochu som sa aj bála, aby ma nepohrýzla. Mali sme zákaz dotýkať sa korálov a samozrejme aj korytnačiek.

Kamoš mi dal zľavu na kokos s rumom a ešte ma aj nosil na rukách :D

Cesta naspäť bola oveľa lepšia. Išli sme pomali a vôbec sme sa nehúpali...teda aspoň nie tak ako keď sme išli smer tam. Na lodi nás ponúkli praclíkmi a punčom..resp. nejakým džúsom okolo, ktorého ten rum ani nešiel. Keď sme sa vylodili išli sme s babami okolo jedného Černoška a ponúkal kokos za 6 usd a kokos s rumom za 12. Nikdy som nepila kokosovú vodu a tak som to chcela skúsiť, ale mala som pri sebe už len 7 usd a tak som ich išla skryť a odísť, ale Černoško ma videla a spýtal sa či chcem kokos. Povedala som mu, že hej ale nemám toľko a tak mi povedal nech mu dám koľko mám. Rozmlátil kokos a dal mi tam dokonca rum :D Povedala som Sabi nech ma s tým kokosom odfotí. On prišiel ku mne a ja som si myslela, že sa teda chce som ňou odfotiť. Povedal mi, aby som zobrala kokos oboma rukami. Chalanisko ma zdvihol a vznikla z toho super fotka. Ľutovala som ho chudáka keď ma držal tých 10 sekúnd na fotku, lebo ho začalo triasť a ja som sa cítila jak slonica. No, ale vydržal to chlapec :D

Potom sme už nemali čas a tak sme išli späť na loď.

Vo štvrtok sme si zaplatili kurz surfovania a autobusom sme sa doviezli do Marriott hotel. Prešli sme cez reštauráciu a cez halu a dostali sme sa k privátnej pláži kde už na piesku boli položené surfi. Odložili sme si veci a išli k surfom. Mali sme najprv si ľahnúť na surf a hrabať rukami akože pádlujeme a postaviť sa na dosku. Ja som v piesku pádlovala na toľko, že som si okolo seba urobila skoro hrad z piesku a s babami sme sa smiali, že som ako korytnačka. Po asi 5 minútach cvičenia na neostro sme išli do vody na ostro. Vo vode boli asi traja surferi a tí nás vždy potláčali zo zadu a odrážali, aby sme chytili vlnu. O tom, že to boli fešáci ani nemusí byť reč. Akurát, že zo mňa fešanda vo vode teda nebola. Vodu som mala nonstop v každom otvore, ústach, nose a toľko koľko som sa napila slanej vody ako v Puerto Ricu som sa nenapila asi za celý život. Vlny boli obrovské a tak keď som sa dostala už k surferovi, aby som si vyšla na dosku a potom ma odrazil prišla vlna a zmietla ma na začiatok. Bolo to fakt unavujúce, ale nechcela som s tým skončiť. Na dosku som sa postavila a zviezla som sa na vlne asi tak tri či štyri krát a bol to neskutočný pocit. Surfovali sme asi tri hodiny a moje prsia a zadok videla asi celá pláž, lebo vlny mi vkuse zmietali plavky a nedalo sa tomu ubrániť :D Potom sme sa s chalanmi ešte odfotili a s jedným surférom sme si vymenili fb lebo vraj chodí do NYC a tak či dáme stretko. Potom sme nastúpili do autobusu a ten nás zas odviezol k Portu, ale mali sme ešte dve hodiny času a tak sme sa chceli aspoň poobzerať ako San Juan vyzerá. Musím povedať, že toto mesto sa mi strašne páčilo pre farebné domčeky a tú atmosféru. Mestečko hýri farbami a je tam fakt krásne. Urobili sme si prechádzku po okolí a keď sme išli okolo každý len čumel ako keby v živote nevideli ženy.

V piatok sme si kúpili výlet na štvorkolkach. Autobusom sme sa odviezli na súkromnú pláž, kde sme sa odfotili s opicou, dali sme si kokos a chvíľu sme sa opaľovali a potom sme išli na štvorkolky. Bol to brutálny zážitok a neskutočný adrenalín. Vozili sme sa asi hodinu a pol a zastavili sme sa aj v typickom dominikánskom dome kde bývala jedna stará tetuška a ochutnali sme kávu a ukázali nám ako vyzerá typicky dom s vybavením. Bol to prales a domy boli od seba strašne ďaleko. Boli tam len stromy, mangovníky a deti sa vozili na somároch. Ešte sme sa išli povoziť na pláž, kde nebolo ani živej duše a nemohla som uveriť aké mám v živote šťastie, že som mohla vidieť už toľko miest a že mám možnosť cestovať. Bol to neskutočný zážitok a jedna z mojich najlepších dovoleniek.

V sobotu sme sa plavili celý deň na lodi a nerobili sme nič iné len, ležali opaľovali sa a kúpali v bazéne a spúšťali sme sa na tobogáne ako deti. O 1 pm sme sa zapísali na nejaké kozmetické procedúry a tak sme išli do SPA. Samozrejme, že sme to zas nevedeli nájsť a meškali sme asi tak 15 minút. Nakoniec sme to našli a miestnosť bola plná starých žien, ktoré si už zabrali svoje stoličky a tak nám neostávalo nič iné len stáť. Dávali nám tam na prsty nejaké krémy a patlali sme si to na ksicht. Trvalo to asi tak 30 minút a potom sme sa zas presunuli na lehátka. Zas sme sa samozrejme spálili do červena ako inak. So Sabi sme išli vyskúšať šmýkačky pre deti a ako sa šplhala do ,,domčeka´´ hodila taký pupkáč, že sme dostali záchvat smiechu minimálne na 10 minút. Večer sme sa zas nahodili a už posledný krát večerali a užívali si jedlo. S Gusti a Gedim sme si dali fotku, vymenili facebook, objali a skoro si aj za nimi poplakali :D Večer sme si ešte pobalili veci nech ráno nestresujeme a išli sme ešte poslednýkrát na disku.

V nedeľu sme vstávali skoro ráno cca o 6tej a ešte sme doobaľovali nejaké veci. Ja som nemohla nájsť pas a už som videla všetkých svätých, ale vedela som, že ho mám niekde v izbe. Nakoniec som ho našla s dokumentami zapadnutý za šuplíkmi.

Odcheckovanie bolo veľmi jednoduché a za pár minút sme boli vonku. Zavolali sme si uber a išli do Starsbucku. Nechali sme si kufre v jednom hoteli a išli sem sa najesť a trochu chytiť posledný bronz na pláž. Okolo pol druhej sme si zavolali uber. Ja som išla sama na Miami airport a baby spolu na Fort Lauderdale. V uberi sedel chlap z Kuby a tak sme kecali celú cestu. Ťažšie sa s ním hovorilo, lebo nemal dobrú angličtinu, ale hovoril, že žil a boxoval na Slovensku a že to tam miluje. Ten svet je tak malý. Na letisku som si zaplatila kufor, odcheckovala sa, prešla som kontrolou a sadla som si na sedačku blízko boardingu. Bol už čas nastúpiť si do rady a tak som stála v rade asi pol hodku pred boardingom, ale zrazu sa zmenil čas na tabuli o hodinu. Začala som mať nervy či stihnem prestup v D.C. O 17.35 sme mali boarding. Vzlietli sme o takej 18tej. Leteli sme asi pol hodinu a už sa mi zatvárali oči a klesala hlava no v tom k nám prehovoril pilot, že sa musíme obrátiť späť na Miami a pre nepriaznivé počasie v D.C musíme počkať. Prvá vec, ktorá ma napadla bolo, že musím zajtra pracovať a nemôže ostať zaseknutá na letisku. Písala som Deny, čo sa stalo a ona mi písala, že vidí, že z D.C nepúšťajú žiadne lietadlá, lebo je tam nejaká búrka. Keď sme pristáli, zostavili sme a do radu a išli sme ku prekážke, aby nám povedali viac. Jedno dievča letelo tiež do D.C a potom na La Guardiu a tak sme stáli pri prepážke spolu. Pán za prepážkou povedal, že nemajú žiadne voľné lety a ani priame lety a že jediná možnosť ako letieť je vziať lietadlo o 22 pm do D.C a o 6 am ráno do NY. Tak som si hneď bookla let o 22 pm. do D.C a písala som host matke, že nech sa na mňa nehnevá, ale nebudem môcť prísť večer ako som pôvodne plánovala byť do polnoci doma). Odpísala mi, nech jej dám vedieť viac ak niečo zistím a potom som jej písala, že môžem byť doma najskôr zajtra ráno okolo 10tej. Potom už neodpísala.

4 hodiny som strávila na letisku v Miami, bez nabíjačky (lebo som si ju dala do kufra) a len s externou nabíjačkou, ktorá moc šťavy v sebe nemala. Písala som mame čo sa mi stalo, a kamoškám a tak si krátila čas na letisku. Potom nás vyzvali, aby sme si išli kúpiť pred letom jedlo a o 22 pm. sme sa naboardingovali. Do D.C som priletela o 1 am a nikde nikto. Všetko bolo zavreté, všade pozhasínané a v hale bolo len zopár ľudí. Ľahla som si na zem kde bol odspodu radiator a bola som rada, že hrial aj keď až moc, ale lepšie ako sa triasť v zime. Nechcela som tam zaspäť, aby ma náhodou niekto neokradol. Čas nejak utiekol a ja som bola totálne K.O. Zas som prešla kontrolou v D.C a dočkala sa letu o 6 am. Do NY som prišla o 7 am a mala som blbý pocit. S babou, ktorá tiež letela na La Guardia sme nevedeli nájsť kde vydávajú batožiny, ale nakoniec sme to našli a čakali pri páse na naše kufre. Po chvíli mi došlo, že na páse asi môj kufor nenájdem a tak som išla do oddelenia kde vyhľadávajú podľa vysačky kde sa kufor nachádza. Keď mi povedali, že môj kufor je stále v D.C myslela som, že sa tam už totálne rozrevem. Bola som hladná, smädná, nevyspatá viac ako 24 hodín z čoho som cestovala 19 hodín z Miami. Žena za prepážkou mi povedala, že mi ho prinesú domov, pretože som nemohla čakať na letisku kým mi ho privezú. Išla som nájsť shuttle bus a odviezla som sa do Queensu na stanicu odkiaľ idú vlaky na Long Island. Denisa mi volala a rozrevala som sa do telefónu lebo už som fakt nevládala. Do toho mi prišla sms od host matky, kedy asi budem doma lebo jej otec ma zaskakuje a host dad robil z domu. Napísala som jej, že tak za hodinu budem určite doma. Za celých tých 19 hodín môjho cestovania mi nenapísala, či som v poriadku, či niečo nepotrebujem, či sa mám ako dostať z letiska. PART OF FAMILY. Určite! S týmto ma úplne presvedčili, že som urobila dobre keď som s nimi nepredĺžila a dala mi najavo ako ju nezaujímam. Hlavne nech už idem makať.

Prišla som domov a starký bol s deťmi hore v izbe. Objal ma a ja som sa zas rozrevala, že ma to mrzí, ale že som za to nemohla a on len, že to sa stáva a nech sa upokojím. Pripadala som si ako kretén, ale po tom všetkom vyčerpávajúcom cestovaní som nemohla udržať slzy. Išla som sa prezliecť a pracovala som od 10 am do 18 pm. Bez prestávky a nespala som viac ako 24 hodín. Nikoho nezaujímalo, že som cestovala a som unavená. Áno nebol to taktiež ich problém, ale keby ma brali naozaj ako toho ,,member of family´´ tak by to vyzeralo inak.

Keď som išla vyzdvihnúť deti zo školy, čakala som že mi povedia ako som im chýbala, ale to som hneď vytriezvela. Spýtala som sa 5 ročnej či som jej chýbala a ona, že nie a 8 ročný sa na mňa pozrel akože : wtf však pome už domov.

V utorok bola host matka doma a povedala mi nech sú deti ready do školy. Boli v basemente a tak som na ne zakričala nech si idú umyť zuby, ale 5 ročná zas neposlúchala na prvé napomenutie a tak som zvýšila hlas. Host matka prišla z hora a povedala niečo v zmysle, že pre toto je taká. Nevedela som či to hovorila mne a nechala som to tak.

Poobede prišla za mnou a povedala mi, že sa jej zdá, že len na ňu kričím a že chce, aby malá nemala pocit, že po nej každý kričí celý život. Pozerala som sa na ňu ako teľa na vráta a chcela som sa jej spýtať nech mi dá radu čo mám robiť keď jej dcéra ma nepočúvne ani na 10 x milým hlasom, ale prikývla som a sľúbila, že už nebudem kričať. Odvtedy nekričím a už nie je aspoň tak protivná, ale stále musím opakovať všetko na 200 x. Minule ma však dojalo keď HM robila zas z domu a prišla som do kuchyne a deti 10 minút pred tým ako im začína škola boli stále v pyžame a na ipadoch. HM prišla dolu a zaziapala na ne, aby sa obliekli. Hlavne, že ja nemôžem kričať. Táto ich výchova ma neskutočne dojíma.

Ale hovorím si, že už len pár mesiacov a poviem im bye.

0 notes