#howtosocializelove

[howtosocializelove-blog]

Teoria mladeho dievcata

Tiqqun// Preliminary Materials for a Theory of the Young-Girl 

Překlad deváté kapitoly od Terézie Klasové

9. Mladé dievča proti sebe samej: mladé dievča ako kontradikcia

Viera v schopnosť spektáklu dosiahnuť absurdnú metafyzickú koncepciu, podľa ktorej reali- ta vyplýva z myšlienky, a nie naopak, je iba zdanlivá. Mladé dievča k realite pristupuje ako k stelesneniu konceptu a zbavuje ju všetkého, čo ju robí jedinečným, pokiaľ sa reali- ta v strohosti nepodobá myšlienke.

Mladé dievča je neprestajne prenasledované nehostinnosťou sveta komodít. Predstavuje preň najväčšie ohrozenie,“toto ohrožení může jít fakticky ruku v ruce s plnou jistotou a bezs- tarostností každodenního obstarávání” (Martin Heidegger). Úzkosť ako základný mód exis- tencie všetkých bytostí neschopných naďalej plnohodnotne obývať vlastný svet, je centrál- nou, univerzálnou a skrytou pravdou éry mladého dievčaťa. Skrytou, pretože je to práve doma, ďaleko od hodnotiacich pohľadov, kde sa mladé dievča nedokáže ubrániť usedavému plaču. Pre mladé dievča je úzkosť iba prezývkou pre samotu, ticho a povrchnosť- metafyz- ické podmienky, ktorým sa len s námohou dokáže prispôsobiť.

U mladého dievčaťa, podobne ako u každého Blooma pramení hlad po zábave z úzkosti.

Niekedy mladé dievča stelesňuje život, inokedy prestrojenie smrti. V skutočnosti je tou, ktorá drží oba póly pohromade. Mladé dievča je uzatvorené do seba, najprv fascinuje, ale čoskoro začne hniť.

Anorexia je odlúčením fanatika. Pretože metafyzická účasť vo svete komodít je nemožná, snaží sa ju anorektička nahradiť fyzickou participáciou, ktorá samozrejme zlyháva.

Spiritualita – naša nová potreba! V každom sa skrýva mystik!

Zohľadňovanie cudzích záujmov je základným motívom chovania mladého dievčaťa– jej snaha predať sa vychádza z pokusu oslobodiť od seba samej, prípadne aspoň získať oslobodenie prostredníctvom druhých. To sa však nestane.

Anorexia predstavuje u žien rovnaký vnútorný rozpor, aký sa u mužov prejavuje v forme honby za mocou- t.j potrebu ovládať. Kvôli vyšším nárokom patriarchátu na ženy, nemá anorektička šancu uspieť v snahe ovládnuť svet, preto túto potrebu prenáša na svoje telo. Pandémia anorexie podobná jej súčasnému vzostupu sa v stredoveku rozmohla v radoch svätíc. Proti redukcii na telo, ktoré môže svet ľahko ovládať sa mladé dievča bráni tým, že anorexiou dokazuje svoju suverénnu moc nad telom. Podobne aj sväté ženy stavali voči patriarchálnemu sprostredkovaniu Božieho slova skutočnosť svojho priameho kontaktu s Bo- hom. (Rudolph Bell, Holy Anorexia)

V dnešnom patriárchalnom zriadení nahradili lekári duchovenstvo aj pri posteli anorek- tického mladého dievčaťa, prognózy vyliečenia “anorexia nervosa” ale zostávajú aj napriek terapeutickej vytrvalosti extrémne nízke. Úmrtnosť klesla pod 15 percent iba v niekoľkých krajinách. Smrť anorektičky je záverečným potvrdením jej odtrhnutia a čistoty [...] anorek- tička bojuje s pocitom zotročenia, využívania a nemožnosti viesť vlastný život. Radšej hladuje, akoby sa ďalej prispôsobovala. V mene slepej honby sa skutočným ja a vlastnou identitou, anorektička neprijíma nič, čo by jej rodičia alebo okolitý svet mohli ponúknuť. V prípade pravej alebo tiež primárnej anorexie nervosa je základom diagnózy zápas o moc, vlastnú identitu, pocit kompetentnosti a efektivity. (Hilde Bruch, Eating Disorders: Obesity, Anorexia Nervosa, and the Person Within)

“Avšak”, uzatvára doslov k Holy Anorexia, “anorektičku možno vnímať ako tragickú karikatúru oddelenej, sebestačnej ženy, nechopnej súnaležitosti, hnanej obsesívnou túžbou

po moci a kontrole.”   Mladé dievča je kontradikcia uväznená v mŕtvolnej nehybnosti. Objektivita, po ktorej

túži, zostáva imaginárna.

Nech si hovorí, čo chce, mladému dievčaťu nie je upierané právo na šťastie, ale právo byť nešťastná.

Akokoľvek šťastná by bola v rôznych aspektoch svojej existencie (práca, láska,sex, zdravie), mladé dievča musí zostať nešťastné, pretože jednotlivé aspekty jej života sú oddelené. Nešťastie tvorí základ existencie mladého dievčaťa.

Tak to má byť. Nešťastie núti ľudí konzumovať.

Utrpenie a frustrácia mladého dievčaťa dokazujú, že koniec dejín, pri ktorom by sa ľudia uspokojili s tým, že sú najinteligentnejšími zo zvierat a zriekli by sa diskurzívneho vedomia, túžby po uznaní, či akejkoľvek snahy dosiahnuť zlo s nimi spojené, je nemožný. Podobne aj americký spôsob života.

Hneď čo zachytí zmienku o negativite, mladé dievča v panike volá svojmu terapeutovi. Pozná množstvo výrazov, ktorými sa vyhne metafyzike, pokiaľ na ňu príde reč, jedným z nich je “psychosomatický.”

Podobne ako modelka, ktorou sa určite niekedy chcelo stať, mladé dievča túži po dokonalej bezvýraznosti a extatickej neprítomnosti. Obraz sa však stihol pošpiniť svojou reinkarná- ciou, a mladé dievča dokáže vyjadriť iba prázdnotu, žijúcu, vlhkú, pulzujúcu prázdnotu, až kým nezvracia.

Kyborg ako vrcholná, imunodeficientná fáza mladého dievčaťa.

Mladé dievča upadá do depresie, pretože by chcelo byť vecou podobnou ostatným veciam naz- eraným zvonku. Nemôže uspieť- chcela by tiež byť znakom, cirkulovať bez trenia skrz gi- gantický semiokratický metabolizmus.

Život mladého dievčaťa neustále rozrušuje všetko to, na čo by chcela zabudnúť.

Nezávislosť mladého dievčaťa je zároveň úplnou zraniteľnosťou oddeleného jedinca, jej slabosť a zúfalstvo nikde nenachádzajú útočisko ani bezpečie, ktoré tak úpenlivo hľadajú. Mladé dievča žije zásadne na vlastnú päsť, teda vo večnom strachu.

Mladé dievča demonštruje autentickú záhadu šťastného podrobenia, ktorej nemožno veriť. Záhadu “radostného otroka”.

Honba za šťastím je dôsledkom, aj pôvodcom nešťastia mladého dievčaťa. Jej posadnutosť vonkajškom predstavuje hlad po podstate, nenachádza však nič, čím by ho mohla uhasiť.

Ani všetka elegancia mladého dievčaťa nezastrie jej do očí bijúcu vulgaritu.

Buďte krásni, jedzte organicky!

Mladé dievča túži po najlepšom z možných svetov. Nanešťastie, takýto svet je nemožný. Sníva o tele dokonale priehľadnom v žiare spektáklu. Sníva, že nebude viac, než predsta- va, ktorú o nej majú druhí.

Frigidita je podstatou nymfomanstva, impotencia podstatou Don Juanstva, anorexia podsta- tou bulímie.

Šťastie funguje ako conditio sine qua non spektáklu. Povinnosť simulovať šťastie je cesta k všetkému utrpeniu. Transparentná neprítomnosť mladého dievčaťa potvrdzuje falošnú tran- scendentalitu, ktorú zosobňuje.

Mladé dievča dokazuje, že každý krásny povrch skrýva desivý obsah. Je emblémom existen- ciálnej úzkosti prejavujúcej sa bezdôvodným pocitom neustáleho ohrozenia.

Spektákel podporuje reči o kríze sexuality pre ich silu stigmatizovať ľudskú neschopnosť obchodovať so sebou ako s dokonalou komoditou. Tvrdohlavá nedokonalosť trhu zvádzania je skutočne znepokojúca.

Anorektička opovrhuje svetskými statkami len tak, že sa sama javí hodná opovrhnutia viac než ony samy.  

Podobne ako väčšina našich nešťastných súčasníkov, mladé dievča si vyložilo pochybnosti západnej metafyziky doslovne. Pokúšať sa formulovať metafyziku v obnaženom živote je ale zbytočné.

Extrémny rozsah mužskej   neplodnosti, ženskej frigidity  

alebo skôr vaginálnej suchoty interpretuj ihneď ako kontradikcie kapitalizmu.

Anorexia predstavuje to najnezdržanlivejšie zhnusenie z komodít a odpor voči všetkému majetku. Vo všetkých fyzických podobách, mladé dievča zastupuje zúrivú potrebu rozrušovať hmotu a čas. Je telom bez duše snívajúcim o tom, že je dušou bez tela.  

“ [...] nástup anorexie Svätej Kataríny zo Sieny bol dôslekom [...] mentálnych faktorov, v jej prípade túžby podrobiť si telesné pudy, ktoré považovala za prekážky na svojej ceste ku svätosti “ (Rudolph Bell, Holy Anorexia)

Anorexia je viac než módna deviácia: predstavuje túžbu oslobodiť sa od tela kolonizo- vaného komoditnou symbolikou a vymaniť sa z fyzickej objektivity. Tá však mladému dievčaťu chýba.

Popieranie tela vedie k vzniku nového tela - tela z negácie.

Anorektické mladé dievča zdieľa s asketickou sväticou rovnakú nenávisť k hmote a tiež sen dosiahnuť fyzickú čistotu kostry.

Mladé dievča trpí tzv. “anjelským komplexom”. Túži po dokonalosti spočívajúcej v oprostení sa od tela. Jednostrannosť komoditnej metafyziky vníma vždy, keď sa postaví na váhu.

Anorektička hľadá vlastnú cestu k absolútnu- hľadá to najhoršie z absolútna tým najhorším zo spôsobov.

Ani Bloom ani mladé dievča netúžia po tele, ale po esencii.

Absolútna zraniteľnosť mladého dievčaťa je zraniteľnosťou obchodníka, ktorého podnik môže znenazdania ľahko prevziať akákoľvek neznáma sila.  

Mladé dievča je metafyzická bytosť v znehodnotenom, modernom zmysle slova. Proti telu bojuje ako proti samotnému diablovi, podrubuje ho ťažkým skúškam a neľudskej kázni, aby

ho podriadila forme, ideálu a mŕtvej dokonalosti abstrakcie. Jej metafyzika nie je nič viac než nenávisť k fyzičnu, teda odvrátená strana metafyziky.

Ako sa obliekať organicky? Mladé dievča je vrcholným pokusom komodity o transgresiu. Mladé dievča zlyháva. Z angličtiny přeložila Terézia Klasová

Zdroje:

Heidegger, Martin. Bytí a čas. Překlad Ivan Chvatík. 2., opr. vyd. Praha: OIKOYMENH, 2002. 487 s. Knihovna novověké tradice a současnosti; sv. 10, str. 223.

Bloom, Leopold. Bloom, fikčný protagonista a hrdina Joyceovej Odyssei, postava in- špirovaná Joyceovým blízkym priateľom Aronom Ettorem Schmitzom (Italom Stevom), autorom romanu Vědomí a svědomí Zena Cossiniho. Zároveň je Bloom do konečna zamieňateľným mod- erným ľudským subkejtom, zároveň dokonale odosobnený a individualizovaný, po ktorom je pomenováná “Theory of Bloom”- teória krízy moderného subjektu v neskorom kapitalizme, publikovaná v prvom vydaní časopisu Tiqqun v r.1991.

Bell, Rudoplh. Holy Anorexia. Chicago: The University of Chicago Press, 1985. Hilde Bruch. Eating Disorders: Obesity, Anorexia Nervosa, and the Person Within. 1973.

[howtosocializelove-blog]

“They call it frigidity. We call it absenteeism. Every miscarriage is a work accident. Homosexuality and heterosexuality are both working conditions . . . but homosexuality is workers’ control of production, not the end of work. More smiles? More money. Nothing will be so powerful in destroying the healing virtues of a smile.

Neuroses, suicides, desexualization: occupational diseases of the housewife.”

Wages against housework.

[howtosocializelove-blog]

V rámci výstavního projektu Baby don`t hurt me, se uskutečnila performativní přednáška Lukáše Likavčana. Queer teoretik Jose Esteban Munoz považuje za definiční znak queerness futuritu, utopičnost a idealitu. Jde tady o jistou pozitivní, syntetickou praxi, které výsledkem má být neustálé prolamování bariér a vynalézání nových tužeb. Láska a sexualita se tak stávají prostředky politické imaginace, protože političnost lásky spočívá v radikalizaci tělesnosti a ve vzájemném kolektivním učení se být a milovat znovu a znovu jinak a lépe. Takováto nomádská dekonstrukce stabilní subjektivity je podmínkou možnosti nejen představit si, ale i žít budoucnost zproštěnou železné klece kapitálu a netransparentní moci. Prozkoumávání terénu ležícího za hranicemi úzce definované konzervativní, heteronormativní sexuality se tak stává spekulativním výzkumem politické emancipace, a tudíž pokusem nanovo definovat nejen naše tužby, ale i procedury syntetické racionality. Na této přednášce / workshopu se proto spolu pokusíme pochopit filozofické podloží principů, na základě kterých se tužby budují, učí, vynalézají a v konečném důsledku i naplňují a užívají. Lukáš Likavčan působí jako doktorand na Katedře environmentálních studií FSS MU v Brně a jako environmentální editor on-line komentátorského deníku A2LARM. Vystudoval filosofii na Katedře filosofie FFMU, působil také na Boğaziçi University v Istanbulu a na vídeňské Wirtschaftsuniversität. Zabývá se soudobou materialistickou, post-marxistickou a post-strukturalistickou filosofií, mezi jeho hlavní témata patří filosofie a sociologie vědy, filosofie technologií, politická ekonomie a ekologie, rovněž jako obecná politická a sociální teorie.

[howtosocializelove-blog]

tak samozřejmě

[howtosocializelove-blog]

Practice!

[howtosocializelove-blog]

"Queerness is not yet here. Queerness is an ideality. Put another way, we are not yet queer. We may never touch queerness, but we can feel it as the warm illumination of a horizon imbued with potentiality. We have never been queer, yet queerness exists for us as an ideality that can be distilled from the past and used to imagine a future. The future is queerness’s domain. Queerness is a structuring and educated mode of desiring that allows us to see and feel beyond the quagmire of the present. The here and now is a prison house. We must strive, in the face of the here and now’s totalizing rendering of reality, to think and feel a then and there. Some will say that all we have are the pleasures of this moment, but we must never settle for that minimal transport; we must dream and enact new and better pleasures, other ways of being in the world, and ultimately new worlds. Queerness is a longing that propels us onward, beyond romances of the negative and toiling in the present. Queerness is that thing that lets us feel that this world is not enough, that indeed something is missing. — Jose Esteban Munoz, from Cruising Utopia: The Then and There of Queer Futurity "

[howtosocializelove-blog]

Fell in love like an octopus (collaboration as a love affair)

                                    summer love, beach romance

Why have you come? to teach me? to lead me? to help me? to test me? or to talk with me?

You have attracted me I’d like to get to know you. I want to talk and listen and talk and listen,. Meet you, discuss things with you. I`m keen to learn from you and find out what we can learn from each other.... I`m giving you the voice, I`m turning my attention to you.... I`m creating a situation where you can be heard.

well…maybe I have your eyes but not your ears.  who is listening? Anyway, you`re giving me the voice but what for? to help me? . You think you`re helping me by using my  situation as a starting point for some interesting talks? . you don`t ...it just serves for satifing your selfish generous desire. If you think I need you, You don`t trust me. When you`re telling me what to do...you should consider from where you`re talking to whom.

Am I telling you what to do? I think that`s a matter of perception. When you`re deeply immersed in a problem, you`re loosing the objectivity. There it makes sense to me to bring another perspectives, to be able to name your condition better. and you, do you trust me?

And why should I trust you? You`re using my attractiveness for your own advantage. Boy, from the beginning you have been trying to separate what you think is logical - make sense - and what is illogical. But the most interesting thing is to be tuned to chaos, noise that is happening between systems and try to find a way to understand what it is about. Not separate things but try to find the strange bonds between them. It`s about a new way of openness, perception. The level of engagement - contact - is what I seek for.

But I don`t want to separate things, I`m trying to find the links between us. I`m longing for mutuality.

Then you should think more like a body, not only the head, but every part of the body. Just like an octopus.

What?

different parts of octopus`s body have thinking ability and still the octopus is able to run like one organism. can you see that this is a way how any system could and should work - educational system, museum system, even a state system. Instead of talking head and moving parts, all parts of organism are able to do not just be.

Do you mean like that the body is something which you think and you feel the world with?

Right,  That your skin, every part of your body is open to the world…..and more, imagine though an octopus in love, an octopus embracing things. This is a way how to talk with others, not to others or for others.

...then we need to develop a new kind of language, new kind of addressing things, that goes beyond the limit of language as we know it... so it can stop being only critical and judgmental and start trying to envelop and get together things that may now seem irrelevant or impossible to be chained

A new kind of laguage is necessary but it`s not enough, we need to develop a new kind of communication. For to be able to speak (differently) you have to be able to listen (to the different). Don`t rush, calm down, take time...are you able to listen? Listen through contact rather than consciousness?

Do you think there is still time for a utopia like this? It`s … Aren`t you affraid of utopia?

If we`re done with the utopias and we`re just thinking in a terms of production, consumption and governance, we will end up with nothing. I call for the world without hierarchy!

yeah, but I think the only way for this system to be able to function and exist is by the very basic idea of friendship. We`re equals and we`re trusting each other to come up and to give what each of us has to give.

Are we? Do we? An average love is worth more than a great friendship because love is rich in signs and is fed by silent interpretation. It`s a different way of perceiving others, it’s about the sensibility to others. So instead of thinking in terms of friendship, think in terms of love - erós. Can you see the difference?

You think that friendship is not enough for us to approach the mutuality?

A friend`s touch is not what a lover`s touch is. Mutuality remains arbitrary and abstract so long as they are based on the goodwill of thinking. We need to fall in love, altogether. Only love (eros) can bring to life all these dead and too many times raped systems, signs, symbols...everything. We need to learn to love each other. to trust each other

Sounds like 60`s….

Not really. This is not about liberatization of love…..they don`t know the responsibility…..

mmmmm...and what are we?

Friends...............................................................................in love

[howtosocializelove-blog]

Do you know where the boarders of fantasia are?

I have no idea!

[howtosocializelove-blog]

[howtosocializelove-blog]

How to Socialize Love?

Láska je zneužívána a vykořisťována. Stala se vyprázdněnou kategorií za níž se maskuje nejen útlak a manipulace, ale stala se i nástrojem pro legalizaci násilí (láska k národu) či je zjednodušena na erotickou touhu a uspokojení. Věříme v jiný význam, chceme mluvit o lásce jako společenském uspořádání, o jejím revolučním potenciálu. Používáme k emancipaci lásky perspektivu těla.

Tělesné je stále chápáno jako nedostačující vůči rozumu, je mu podřizováno, je jím kontrolováno. Obracíme póly. Lidské tělo je zaseknuté v nefyzickém užívání. Skrze učení se tělem se vracíme do fyzického poznání, které ovlivňuje náš mentální svět.

Co když láska není pouze cit, není jen podstatným jménem, ale slovesem.

Název How to Socialize Love, odkazuje ke stejnojmenénu článku, publikovaném 14. února 2017 na jakobinmag.com . Autoři Sofia Cutler & Jon Fox odpovídají na úvodní otázku “...by revolutionizing it”. Vzrušující odpověď, nicméně vyvolávající další “how”, na které se snažíme nalézat odpovědi.

Vytyčujeme si proto nic menšího, než re-definování pojmu láska a ustanovení nového kontextu, skrze který jej chápat. Naše pozice vychází z odmítání instrumetalizace lásky v rámci pozdního kapitalismu a tržně-ekonomické logiky aplikované na vztah mezi Dvěma, na vztah v rámci komunity i na vztah mezi komunitami. Rozpadající se tkanivo vzájemnosti v současné atomizované společnosti, která pod náporem ideologie individualismu nevnímá sebe sama jako komunitu, nýbrž jako prostý souhrn jedinců, chceme znovu splést, zpřádat a utkat za pomoci politické dimenze lásky a ‘znovu-vynalezení’ utopické představivosti. Lásku nechápeme jako pouhý způsob vztahování se k Druhému, ale schopnost vytvářet vztahy nové.

 Zároveň jsme si vědomi nedostatečnosti současných pojmů a jejich historické zatíženosti, která myšlení utopií znesnadňuje. Aby bylo možno lásku oprostit od nánosů, jimiž je zanesena, je nutno vyvinout jazyk, kterým lze pochopit a přijmout Druhého, a prohloubit všeobecnou vzájemnost v životě společnosti. Tento jazyk má svou fyzickou a smyslovou stránku. Ta nemá být chápána eroticky, nýbrž jako rozšíření nonverbální komunikace a vědomí tak, že sloučí racionální, tělesnou i emoční inteligenci a imaginaci v procesu jazyka mezi Dvěma i komunitou. 

Erós zde má své místo, stejně jako Anterós, avšak oba jsou nuceni nahlížet svou energii politicky. Jazyk je třeba vyvinout, praktikovat, vyučovat jej a jím učit. Jen tak bude možné, aby infikoval instituce veřejné i soukromé správy, a přiblížil je tak znova zpátky společnosti. Od detailu k celku, od celku k detailu, láska jako nástroj pomalé revoluce i radikálního reformismu.

https://www.youtube.com/watch?v=YS2BH_Kx_gc