#etymológia

[the-academic-in-me]

nimród [n-] hovor. poľovník

(podľa Normovho pravnuka Nimróda, ktorý bol “údatným lovcom pred Hospodinom”

príslovie: Údatný lovec pod Hospodinom ako Nimród. (Gn 10, 9)

perón hovor. (železničné) nástupište

z fr. perron (‘schodište’), pôvodne ‘kameň používaný pri nasadaní na koňa’ (z toho ‘vonkajšie schodište pred budovou’), čo je odvodenina od fr. pierre ‘kameň’, ktorého východiskom je lat. petra, prevzaté z gr. petrā ‘skala’

šampión ‘víťaz v športovej disciplíne, majster’

z fr. champion, čo je prevzatie z germ. *kamp-jo- ‘bojovník v súboji’, od germ. *kamp- ´miesto súboja’, pravdepodobne prevzaté z lat. campus (‘šíre pole’)

[jbflp]

Pieseň ako kolosálny etymologický omyl

18. júl 2015 | podnety | J.ef

Pojem pieseň je jedným z tých, ktoré už nejakú dobu zažívajú nehanebnú krivdu v oblasti jeho významového užívania. To, čo predstavuje, poznáme už viac ako desať storočí, a približne obdobnú dobu sa ako jedna z mnohých foriem aj vyvíja. Áno, ide o akúsi formu, ale zároveň aj o žáner. V hudbe, ktorá významne dominuje súčasnému svetu, teda v hudbe populárnej, sa v oblasti pojmu pieseň už takmer nič nerozlišuje. A to je problém.

Pieseň hierarchicky podlieha v prvom rade vyššiemu deleniu pod takzvanú formu. Forma je štruktúra hudobného diela a zlučuje v sebe tri základné zložky: materiál (tóny a zvuky), racionálnu intenciu v podobe umelca a nakoniec konkrétne spôsoby práce a utvárania výsledného diela, teda akési kompozičné techniky. Dôležitým prvkom v oblasti všetkých hudobných foriem je kompozícia. Kompozícia je spôsob usporadúvania materiálu a je podmienená zápisom.

Attributes of Music (1770), Anne Vallayer-Coster

Historicky, a najmä etymologicky, sa pojem pieseň viaže k akýmsi nutne vokálnym formám. V slovanských jazykoch ide o význam viažúci sa na „prirodzený produkt vokálnej aktivity“. V takomto zmysle funguje tento termín aj dodnes, ako antológia príslušných výrazov aj v iných, neslovanských jazykoch.

Piesne mali takisto takmer v každom hudobne významnom regióne kontinentálnej Európy v minulosti veľmi úzku väzbu na ich literárne zložky a na ich samotný spôsob realizácie – teda na spev. Vo Francúzsku a Taliansku to bol raný chanson (chanter), v Nemecku zasa naopak napríklad Lieder (liod, liet). Hovoríme teda o formách lyrického a epického básnictva, ktorých výstupom bola spievaná hudba.

Do akéhosi protikladu v kontexte dnešného hudobného slangu môžeme postaviť pojem skladba. Tou sa obecne rozumie útvar, ktorý je priamym výsledkom cieľavedomej a určitými pravidlami riadenej výstavby hudobného materiálu. Ide o tvorivý proces, ktorý vychádza z kompozične technických, spravidla teoreticky zdôvodňovaných (a zdôvodniteľných) postupov.

Častou chybou preto dnes je, že sa piesňami, alebo ešte častejšie formou zdrobneniny (má tiež významovú väzbu na rovnako zdrobnenú formu piesne) pesničkami, nazývajú aj formy a útvary, ktoré nimi v skutočnosti nie sú. Tento zvyk má samozrejme pôvod v ľudskej prirodzenej potrebe zjednodušovať si, čo sa dá. Istý vplyv je možné pozorovať aj v oblasti jazyka a jeho flexibility na úrovni globálnej – teda všetkým dobre známe preberanie cudzojazyčných slov do rodných jazykov. V súčasnosti veľmi časté napríklad preberanie anglosaských slov a akési následné „poslovenčovanie“. Napokon, anglický „song“ predsa nepreložíme nijak inak, ako pieseň.

Musicians (1623), Dirck Hals

V prípade foriem, ktoré nie sú nutne založené na lyrických motívoch, ich nosným pilierom nie je báseň a neviažu sa na vokálny prejav, by som sa ja osobne preto snažil prikláňať skôr k pojmu skladba. Ak totiž hovoríme o formách, ktoré majú širšie zastúpenie hudobných nástrojov, tie sami zastupujú svoju vlastnú autonómnu rolu v danej kompozícii a každý je nositeľom osobitého významu, pričom k takémuto útvaru sa pričleňuje aj text, ktorý je takisto autonómny, takéto označenie je nie len žiadúce, ale je tiež na mieste. Pre takúto formu je to omnoho spravodlivejšie označenie.

Pri formách založených primárne na textoch, ktoré sú sprevádzané jednoduchým inštrumentálnym sprievodom, ktorý plní funkciu skôr sekundárnu (napríklad ako harmonické obohatenie o ďalší „hlas“), môžeme hovoriť o piesni. Navyše, takéto útvary sú často v spojení s textami, ktoré majú jednu konkrétnu tému, zväčša jednoduchú, ktorá má schopnosť samostatne podať ideové posolstvo a nemá vytvorené kontextuálne väzby na texty iné, ktoré by spoločne tvorili akýsi koncept. Také niečo môžeme vidieť napríklad u hudobníkov pesničkárov.

Nuž, a pokiaľ ide o tie útvary, ktoré sú výsledkom modernej populárnej produkcie, balansujem popravde na veľmi neistom povrchu. Ako si vyložiť čosi, čo je po stránke hudobnej vskutku žalostné a po stránke textovej ešte často omnoho žalostnejšie, skutočne neviem. Ale nemrzí ma ani tak to, že to neviem, ako skôr to, že denno denne dostávam príležitosti a dôvody na to, aby som to nevedel.

„Sú tu moji ľudia so mnou atmosféru FETUJEM Sme spolu a klub je plný ja hejterov FAKUJEM. Kto to ide ide HORE Dominika ide HORE Ide ide ide HORE nemôžu ju dostať DOLE. (ouuuu) Kto to ide ide HORE Dominika ide HORE Ide ide ide HORE nemôžu ju dostať DOLE. (HORE, Yea, HORE, Ouou, HORE, Jééáu, HORE, Úú, HORE, uooau, HORE) áááááááá. Uhh, Heeej, Uhh, heej, Uhh, Heeej, Uhh, Heej.“

Dominika Mirgová – Hore

________________________________ Slovník české hudební kultury, Masarykova univerzita, Filozofická fakulta. Ústav hudební vědy. Prednášky hudobných foriem na Ústave hudební vědy Masarykovej Univerzity v Brne.