#ešte to číslo strany k tomu

[ryuki-blogs]

Prosím?

[sportestweirdo]

AKO SPOLU SÚVISIA KONDÍCIA A SCHOPNOSŤ SÚSTREDIŤ SA?

Nadviažem na tému, ktorú sme už rozoberali - ako začať behať. Dnes si povieme, prečo je dôležitá kondícia. Väčšina z vás si povie, že "aby som dlhšie vládal". V podstate áno... Ale nie je to jediný benefit, ktorý kondícia ponúka. O tom si povieme v dnešnom článku.

V šerme máme 2 druhy zápasov. Základné kolo, kde šermujeme do 5 na 3 minúty a KO eliminácie, kde šermujeme 3x3 minúty na 15 zásahov. Medzi tretinami je minúta pauza. Naše turnaje sú veľmi "loudavé". Ak človek vyhrá zápas, ďalší môže ísť za pár minút ale aj za pár hodín. Z tohto dôvodu je náš systém dosť náročný. Niekoľkokrát za deň sa rozcvičiť, udržať si mentálnu pozornosť, potom zase "vypnúť na 0" a "zapnúť na 120".

(Nie, že by som teda pravidelne vydržal na medzinárodnom turnaji celý deň, ale raz bude aj to)

V mnohých športoch sa rozlišujú 2 typy kondície. Všeobecná a špecifická. Ja najskôr potrebujem nabrať všeobecnú, aby som zvládol tréning špecifickej. Všeobecná je pre každý šport rovnaká, ide o to zvýšiť svoj pľúcny objem. Pre tento účel chodíme behať, bicyklovať, plávať. To čo v podstate robia aj bežní ľudia.

Šermiari však nie sú atléti ani futbalisti. Nepotrebujeme vedieť zabehnúť 40 kilometrov ani vydržať hrať 90 minút. Potrebujeme v pološprinte vydržať 3 minúty, potom máme minútu na zregenerovanie a musíme vydržať ďalšie 3 minúty a potom zase. (ak dovtedy zápas neskončil - ale na vrcholovej úrovni zápas v prvej tretine skončí väčšinou len vďaka nejakej systémovej chybe aspoň jedného z pretekárov). Tento cyklus sa opakuje niekoľkokrát za deň.

Preto je pre nás oveľa dôležitejšia špecifická kondícia. Získavam ju tak, že trénujem šermiarsky pohyb na nohách, tzv. "footwork" a zároveň chodím behávať intervalové behy. Znamená to, že idem 3+4+3 behy po 3 minúty - 2 minúty poklus, 1 minúta 80% šprint. Medzi každým segmentom 5 minút pauzička. Simulujem si tým 3 šermiarske zápasy (ja viem, že by to malo byť dokopy 9, ale je to také blbé číslo, príde mi to nedokončené, dám si radšej 10 :D ).

Šermiar so zlou kondičkou má 2 zásadné problémy. Prvý je ten, že nevládze fyzicky, to je jasné ako to, že sa na Vianoce zase prežereš jak úplný prasiak, na to nemusíš čítať tento článok ale považujem za potrebné to spomenúť. V praxi to znamená, že sa za pár desiatok sekúnd unaví, nevládze sa hýbať, nevládze dýchať. Medzi zásahmi je pauza pár sekúnd, za ten čas sa nezregeneruje a pauza medzi tretinami mu tiež pomôže len na pár ďalších sekúnd. Naopak, energia šermiara s dobrou kondíciou sa rýchlo obnovuje a oveľa dlhšie trvá, než sa unaví. Je zvyknutý na záťaž pod stresom. Ale toto je len špička ľadovca.

Ľudia si môžu myslieť, že boxeristi, džudisti, MMA atď. sú 2 ľudia, 2 obrovské hovadá čo stoja proti sebe a bezhlavo sa mlátia. Vôbec. Ich sila tkvie v niečom úplne inom ako je hrubá sila, rýchlosť alebo technika (samozrejme aj toto sú dôležité aspekty).

Sú to majstri taktiky. Zápas sa odohráva v hlave, telo je len nástroj. Ťažko sa to vysvetľuje slovami človeku, ktorý to nikdy nezažil, napriek tomu sa o to pokúsim.

Zápas začína pozorovaním a "oťukávaním". Máloktorý úder zo začiatku má cieľ zasiahnuť súpera, chceme zistiť na čo reaguje, ako reaguje. Aká vzdialenosť mu vyhovuje a aká naopak nie. Aké tempo. Rozmýšľame nad tým aké mám zrýchlenie ja oproti tomu jeho. Ktorý pohyb je len manipulácia s cieľom ma prinútiť ku chybe a ktorý je pre mňa reálna hrozba. Studená vojna. V zápase čas plynie inak ako mimo neho. Keď si pozriem svoje videá z mojich zápasov tak tie pohyby sú extrémne rýchle, niekedy ich ani nestíham sledovať voľným okom. Ale keď tam reálne stojím, nevnímam to tak. Snažím sa vytvoriť algoritmus/vzorec na to ako poraziť súpera, on robí to isté. A naše vzorce sa neustále menia.

A pozor - toto všetko sa deje v podvedomí. Myšlienka je pomalá, príliš pomalá ("Než jsem nĕco vymyslel tak jsem se posral"). Nemáš čas na toto všetko myslieť celý čas vedome, max si to raz za čas skontroluješ. Keď súper útočí, nemáš čas kontrolovať v akej je presne vzdialenosti a rozmýšľať či to stihneš alebo či si technicky správne urobil kryt, proste to musíš cítiť. Musí to byť na úrovni reflexu. Je psychicky náročné v 1 čas byť pripravený na všetky rôzne scenáre, ktoré môžu nastať a zároveň si nechať otvorenú myseľ. Toto všetko sa deje popri značnej fyzickej námahe.

(Ak to necítiš a znie to pre teba príliš metaforicky, nezúfaj... ani ja som to dlhé roky nechápal, na to je tréning)

A tu sa dostávame (konečne) k oveľa väčšiemu problému - nevládať mentálne. Prejavuje sa to rôznymi spôsobmi, človek robí väčšie, menej kontrolované pohyby. Zbytočné pohyby, ktoré ho ešte viac oberajú o energiu. Rýchlejšie mu klesá sústredenie, to znamená, že sa predlžuje reakčný čas, prípadne nereaguje vôbec na to na čo má. Klesá mu pozornosť, "zaspáva". Najhorším symptómom je to, že urýchľuje prípravu, ktorá sa stáva nedostatočnou. Nevládze a urobí útok, lebo cíti, že ide skapať, už to aj tak lepšie nebude a okamžite potrebuje prerušiť zápas aby chytil dych. A aj tak mu to nepomôže.

Nedostatok energie = nedostatok trpezlivosti a neschopnosť reagovať pod stresom.

V živote normálnych ľudí (nie pošahaných bláznov, ktorí trávia svoj život v telocvični a myslia si aké je to super :D ) sa to prejavuje tiež. Napríklad aj keď píšem tieto články niekoľko hodín, už to chcem mať vonku, tlačí ma čas a kontrolujem si to a napriek tomu prehliadam chyby, ktoré tam vidím o pár dní neskôr. Alebo určite každý pozná ten pocit, keď niečo číta, prečíta 2 strany a nevie o čom to bolo lebo pozornosť stratil niekde medzi "Čo som mal na obed a čo si dám na večeru aby som 2x nemal to isté". (Ale aby sme sa nepochopili zle, je to len moja teória a kondícia je len 1 z faktorov, ktoré toto ovplyvňujú, neznamená to, že keď pojdete behať tak zrazu budete mať červený diplom :D ale môže to pomôcť).

Do istej miery to beriem tak, že vždy sa nejaké chyby vyskytnú a som len človek, ale v podstate to súvisí aj s tým, že už som "mentálne unavený". A to sa môže stať pri hocijakej činnosti či už si doktor, stavbár, novinár, matematik, spevák, kuchár atď. Preto si myslím, že aj keď človek nie je športovec, 1-2x za týždeň by nejakú aktivitu vyprodukovať mal.

Spomeniem ešte 1 aspekt kondície (ktorý som už spomenul ale potrebujem ho zdôrazniť) a tým je regenerácia. Človek s dobrou kondíciou regeneruje oveľa rýchlejšie ako človek so zlou kondíciou. Človek nedokáže vládať celý deň, život je náročný. Skracovaním obdobia potrebného na regeneráciu a predlžovaním času, ktorý vydržíme niečo robiť (trénovať, učiť sa ale aj sa zabávať) nám dokáže vytvoriť obrovský priestor na to byť produktívny, niečo vytvoriť.

Je zároveň dôležité sa naučiť hospodáriť s energiou. Musíš vedieť, kedy „vypnúť a zapnúť“ a rozlišovať, čo je v daný moment podstatné. To znamená, že po zápase si idem sadnúť k výprave, v krátkosti si rozoberiem čo sa stalo, dám si slúchatká a zistím kedy a chskym idem ďalší zápas. A to, že píšem v pondelok test a podobné pičovinky ma na turnaji vôbec nezaujímajú - aj tak s tým v danom momente nemám čo spraviť a iba by som plytval svojou koncentráciou, ktorú budem potrebovať v ďalšom zápase.

Ak chceš byť v čomkoľvek dobrý, musíš sa učiť a trénovať. Aby si vládal trénovať, potrebuješ kondíciu. Môžeš mať extrémne rýchly, výbušný útok. Najlepší na svete. Ale ak nevládzeš, dotiahneš zápas do 13:13 a záver zápasu uponáhľaš lebo už nemáš energiu na to aby si to správne pripravil, prehráš.

Makaj na sebe, ja makám tiež.

S úctou,

Sportest Weirdo

[mikheael]

Príbeh kocúrika Sivka

V dnešnej dobe hľadáme normálnosť veľmi ťažko.

Najmä s prihliadnutím na fakt, že čo bolo niekedy normálne, možno už nikdy nebude a my si budeme musieť zvyknúť na nový normál. Preto využijem každú jednu chvíľu na to, aby som si tú niekdajšiu minulosť dokázal aspoň trošku pripomenúť. Práve vďaka tomu dokážem pochopiť nepríjemnú súčasnosť a prijať to, čo prijaté byť musí.

Jednou z malých pomôcok na takéto spomínanie je dokonalé cestovanie v čase formou relácie rádio burza v rádiu Beta. Kto býva v regióne Bojníc (či Prievidze), ten si ju vo svojom tranzistorovom prijímači naladí aj normálne, pre nás ostatných ostáva použiť internet. Tak či onak, dokonale nostalgický pocit dosiahnete v oboch prípadoch.

Ako už samotný názov navráva, v rádio burze volajú ľudia do rádia a predávajú veci od nezmyslu sveta. Veľmi abstrahovane povedané, ide o bazárový predaj formou telefonátu (alebo môžete prísť osobne nadiktovať inzerát priamo do rádia a za jeho odvysielanie zaplatíte nebaťovských 5 eurokorún). Poviete si, ale veď na tomto nemôže byť nič zaujímavé. Veru, ak by išlo len o taký obyčajný predaj, mali by ste pravdu. Avšak tu tomu tak rozhodne nie je.

Veci na predaj Čo by ľudia chceli predať, to sa mi niekedy až zastaví chodenie a dýchanie k tomu. Orechy, jablká, foršne, 80tky dvere, kačky, alebo plaketu od Milana Rastislava Štefánika. Takú kakofóniu vecí, akú vaše uši jakživ nepočuli. Každý týždeň v sobotu medzi desiatou a jedenástou na Vás vybafne ako nedočkavý lupič v uspievanej maske. V pamäti mi utkvela pani, snažiaca sa darovať čerešnu a jej drevo. Akurát si ju bolo potrebné prísť spíliť, lebo bola ešte vo forme živého stromu priamo v jej záhrade. Niekto by rád speňažil zakrpatených baranov (čo sú podľa všetkého asi zajace), alebo málo používanú Škodu Felícia, iba jedenkrát búranú.

Pri niektorých inzerátoch mi súvislosti dochádzajú o niečo dlhšie. Tak napríklad pani predávala rybárske náčinie, štvorlitrové fľaše, návnady na ryby, holiaci strojček a manželovu zánovnú Kiu. O tom, čo sa dotyčnému manželovi stalo, dnes môžeme už len polemizovať.

Ľudia V prvom rade tu máme klasických volajúcich. Niektorí majú veci spísané na papieri, iní pre zmenu lovia v pamäti a zavše hľadajú pohľadom celoživotného partnera vo chvíli, keď si spomenúť nevedia. Mňa osobne najviac fascinujú ľudia, ktorí zavolajú hneď dva razy. Najsamprv povedia inzerát a potom k nemu ešte niečo dodajú, pričom nebadane zopakujú svoje telefónne čislo hneď dva razy. Vďaka nim jasne vidíme, že dovolať sa nie je zložité, a preto si platiť päť eurový poplatok je ako šošovicu na striptérky hádzať. 

Za zmienku stoja aj tí, čo si v tom neskutočnom zhone nestihli zapísať číslo na kohosi inzerujúceho pred nimi. Tak vznikajú vtipné situácie, keď pán B zháňa telefonický kontakt na pána A, pretože predáva dobrú a lacnú domácu pálenku. Mozaiku situácie dokonáva empatický moderátor. Priam až otcovsky vyslovujúci obavu z toho, aby sa nám obaja páni nepopili ešte predtým, ako uzavrú obchod. No celá Rysavá Jalovica v dvadsiatom prvom storočí, čo vám budem vyprávať.

Niektorí predávajúci dokonca nemajú mobilné telefóny, čo vždy rozihrá úsmev na mojej, rokmi skúšanej a riadne mozoľnatej tvári. Neberte to nejako v zlom, nevyvyšujem sa nad nich. Ale kedy ste naposledy volali niekomu na pevnú linku? Čas sa tu dokonale zastavil niekde na úrovni roku 1995 a tam by som sa v dnešnej nepríjemnej dobe rád vrátil.

Moderátori Špeciálnu zmienku si zaslúžia práve oni, pretože bez nich by to stálo za milú Jarmilu (pozdravujem svoju žilinskú Babku). Osobne obzvlášť obľubujem moderátora Romana (o čosi viac ako tú druhú milú moderátorku, na meno ktorej si za svet neviem spomenúť), ktorý dokáže ohromne rýchlo zareagovať na telefonujúceho a nebráni sa presvedčiť ho, že predávať ten svoj televízor nie je dobrý nápad. A že by si ho mal radšej dať do kúpeľne, či kuchyne. Oplýva ľudskosťou, empatiou a taktiež špeciálnou schopnosťou zapísať si doslova všetko, čo tí naši nešťastníci idú predávať. Dokonca aj telefónne číslo, s presnosťou na dve desatinné miesta.

Michal, ale to sa predsa nepatrí, robiť si žarty na vkladoknižkový účet starých ľudí, povie si volakto. Máte pravdu, možno moje počúvanie tejto dokonalej relácie začalo ako obyčajná intencia nemiestne sa zasmiať. 

Avšak ako to tak už nejaký čas počúvávam, niektorí volajúci sú pre mňa ako členovia vzdialenej rodiny. Zaujímajú ma ich osudy a to, či sa im konečne podarilo predať ten na mieru vyrobený kompresor na Zetor, čo nik nechcel kúpiť už vyše dobrého mesiaca. 

Alebo či sa pánovi, predávajúcemu diskmen, cédéčka Dalibora Jandu a hneď dve české knihy o Bruce Leem podarilo konečne uspieť na nekompromisnom kapitalistickom trhu. Presne tom istom trhu, kde neviditeľná ruka robí čo môže, aby jej krivky nik ani náznakom nezahliadol. 

Alebo keď moderátor podľa hlasu okamžite spozná telefonujúceho a lakonicky prehlási: „Počkajte, na Vás si musím zobrať nový papier,�� nakoľko veľmi dobre vie, že pán Peter toho vždy predáva viac, ako má srnka bobkov.

Alebo či jeden zvláštny kocúrik Sivko, kdesi tam od Prievidze, so základnými návykmi, už konečne zavítal do dobrej rodiny. Pán predávajúci ho chcel pribaliť k ontario jablkám pre diabetikov, zánovným pneumatikám na traktor, no nik oňho nemá záujem. Pani M. (rozumej manželku) som nainfikoval natoľko, že je pripravená po skončení karantény skočiť do automobilu a ísť si po neho cez pol Slovenska. Taká je ľudia moji sila niekdajšej obyčajnosti. 

A to je ďalšia vec. Vďaka môjmu nekonečnému rozprávaniu o rádio burze, sa už v našich košických končinách rozšírila počúvateľská obec o ďalších troch poslucháčov. Každý jeden z nich mi s úsmevom na tvári referuje o tom, ako je možné, že doteraz dokázal žiť bez jej počúvania. 

Preto ak si aj vy chcete pripomenúť niekdajšie pocity normálnosti, pozývam Vás popočúvať si reláciu z čias, ktoré mne osobne pripadajú ohromne vzdialené. Tu aspoň na tú jednu hodinu týždenne nájdete útočisko pred vecami a situáciami, čo nás bombardujú z každej strany. 

Tak sa držte a ostaňte negatívni.

[nika-nikushka]

TheLeipzigDiary

15.10.2017 ..ako Boží národ “nemá hraníc”!

Nové krásne nedeľné ráno, vonku ešte čerstvo, ale nádherne slnečno.. a tak, ako som si s časovým predstihom vykračovala hlavnou cestičkou popri už spomínaných záhradkách, cítila som teplo slnečných lúčov na chrbte a vôkol mňa len mnoho farieb.

Aha! Tu sa snaží jesenne-sfarbená krová pani držať krok s vytrvale kvitnúcou ružou!

Ako je možné, že túto utešenú dedinku aj s vodným mlynom tejto záhradky som si minulý týždeň vôbec nevšimla..?

A voňavá pani ruža, ktorá zjavne obľubuje žlté šaty, bola dnes trošku podstrihnutá a asi nechcela byť opäť voňaná, tak sa trošku schovávala za lístím.

A takúto krásnu a tiež voňavú má, prosím pekne, pani ruža susedku..

No a keď sa moje raňajšie pochôdzky po záhradnej-hradskej;) skončili vyústením do uličiek lipského mesta, razila som priamo do kostola. Tu si ku mne pár minút po obsadení zadného radu (vlastne to ani nie je tak rad stoličiek, než skôr väčšia parapeta s vyčnievajúcim radiátorom (ktorého účel-šichta ešte nie je zahájená) a vankúšmi na mäkšie sedenie, ..prepáčte-odbočila som.. tak teda po nenápadnom obsadení zadného miesta, si ku mne prisadol jeden (v našom slovenskom ponímaní končiaci strednú školu) mladý a veľmi sympatický dospievajúci muž, menom Vincent. Spoznala som ho medzi mnohými mladými a sympatickými ľuďmi na mládeži tento piatok. Chvíľu pred začiatkom bohoslužieb sme sa rozprávali a zároveň sa ma Vincent spýtal, či by som nepotrebovala preklad- a tak som sa len pousmiala a povedala, že je všetko fajn aj bez prekladu- že sa prípadne spýtam.. ale že veľmi pekne ďakujem (och keď ja sama viem, aké je to prekladať, ako sm sa toho vždy bála.. alebo teda mala pred tým veľký rešpekt, a ako mi to vôbec nešlo tak plynule von z úst ako plynule mi to prebiehalo v hlave..).

No a po zhromaždení prišiel za Vincentom jeho otec a veľmi prirodzene sa pustil do rozhovoru so mnou.. mimo iného spomenul, že minulý týždeň boli spolu s jeho synmi vo Vysokých Tatrách na výlete, na ktorom sa ocitli chvíľu v ručaní medveďa (aj keď som nezachytila, či ho aj videli..alebo aká bola jeho približná vzdialenosť od nich).. no a absolútne neskutočný a “skoro-slzy- do-očí-vháňajúci” moment prišiel vtedy, keď ma Vincentov otec zoznámil s ďalšou osobou- ďalšou pani, ktorej meno je Vlaďka, ktorá pochádza z Čiech a jej manžel.. s ktorým ma naskôr zas ona zoznámila.. je Slovák a majú štyri deti, myslím, že najstaršie príbuzné môjmu veku a najmladší syn chodí do malej besiedky.. a dala mi aj adresu aj telefónne číslo, aby som niekedy prišla na návštevu- že ona sama vie, aké je to “byť sama v cudzine”. A pozrite sa! Robím, čo robím, ale nejako sa ten samotný pojem cudzina odo mňa vzďaľuje oveľa väčšou rýchlosťou tak, že si už skoro nepamätám, ako vyzerá.

Ešte som si samozrejme nemohla nechať ujsť Gerlind- a aj sme sa tú chvíľku v rozhovore dohodli, že najbližší týždeň prídem na návštevu (aspoň na chvíľku).. ešte jej napíšem/sa spýtam, kedy presne by som mohla...

A tak ma teda cestou domov sprevádzal jeden velikánsky úsmev.. a ešte aj teraz len krútim hlavou zo strany na stranu a priznávam.. a vyznávam, že Boh, náš bezhranične milujúci Otec, je dobrý a Jeho zámer s nami je oveľa väčší, oveľa hlbší či oveľa lepší, než by sme my mohli myslieť alebo než by sme si my sami dokázali predstaviť.

A tak ako aj seba/moje premýšľajúce vnútro/ tak by som chcela a túžila povzbudiť všetkých ľudí vôkol mňa.. či fyzicky blízko, či vďaka dobovým vymoženostiam blízko, k tomu, aby sme neprestajne hľadali a skutočne si prosili nachádzať Božiu tvár.. Boží plán s nami a Jeho dobré, čo pre nás všetkých má, keď skutočne a úprimne hľadáme.