#cestadomov | Explore Tumblr posts and blogs

ivkopresov · 10 years ago

Text

Idem na kus domov

Cesta bola útrapná. Aj tam aj naspäť. V Kodani na letisku som našiel akési certifikáty o tom, že København Kastrup bolo vyhlásené za letisko s najlepšou security kontrolou na svete. hm.. vravím si.. super. Cez najlepšiu kontrolu planéty som prešiel ako po masle. Klasika.. Vzal som zo stojančeka dva sáčky na moje pod 100ml fľaštičky jednoduchej pánskej kozmetiky (deo+eau), vybral z tašky laptop, obsah vrecák z nohavíc premiestnil do vrecák na vetrovke, pripravil si iPhone s boarding passom a občiansky preukaz, stiahol opasok a všetko naukladal do xray boxíkov. Obuv som mal ležérnu-netrebalo sa zobúvať, ale aj tak ma prekvapili - mal som si dať dole aj sveter. Sakra.. A ja, že som už taký frajer-starý harcovník s nalietanými kilometrami, že kontrolou prejdem bez stratenej sekundy. Aj tak to však šlo hladko a samozrejme som natiahol svoju niekoľkoročnú šnúru bez pípnutia. Keďže kodaňské letisko mám už ako svoje, tak som sa nijak extra nezdržiaval, kupil si vyborný kurací pikantný sendvič, sadol do lietadla a odletel do Londýna. Prílet 23:00 bol aj napriek neskoršiemu odletu dodržaný, ale tam moja hladká púť skončila. Na letisku Gatwick (pre ktoré som niekedy pracoval) to poznám dobre, ale nakoľko som mal 9 hodín do odletu z Lutonu, tak som zamieril rovno na vlak. Najprv som si frajersky kupil lístok na St. Pancras (netuším prečo som si prv nepozrel aký vlak ide najbližšie do centra), následne som zistil, že St. Pancras tak skoro nepôjde a zároveň, že každých pár minút ide vlak do London Victoria. Tak som zamieril k okienkam, ktorým som sa chcel vyhnúť kvôli dlhým radám. Kým som sa dostal na rad, vysvetlil situáciu, reklamoval lístok, kupil si 3krát drahší, naskočil na vlak a doviezol sa do centra bolo už po polnoci. London Victoria sa nachádza asi tak 25 minut peši od BigBenu. Čo som predtým nevedel, ale akosi si to evokovalo, že je to stanica v centre a všetko bude blízko alebo len pár zastávok busom. Inštinkt ma neklamal, ale aj napriek náznaku rušna pri stanici boli ulice po pár metroch úplne prázdne. Na mobile som si prednačítal pešiu trasu k BigBenu, aby keď stratím ťažko ulovené WiFi som vedel kde som a ako ďalej. S očami lietajúcimi raz na displej, raz po budovách a inokedy po semaforoch som sa nechtiac ocitol v uličke, ktorá ani náhodou nesmerovala tam, kam som chcel. Bola tma, hrobové ticho a prázdne ulice. Už za krátky moment som si začal ponuré uličky Londýna spájať so Sherlokom Holmesom a Jackom Rozparovačom. Vyplietol som sa z tých ulíc a vrátil na Victoria st., ktorá viedla priamo k Westminsters Abbey a teda aj k BB. Vysvietené mrakodrapy, svetlá z áut, všade lampy a aj tak tam bola tma a ticho. Moje kroky boli hlasnejšie ako prechádzajúci doubledecker a strašidelne prázdne ulice boli ešte strašnejšie, keď sa vynorila osoba idúca oproti. Sherlock, Jack,... Vyklepaný z vlastnej predstavivosti som sa dostal do bezprostrednej blízkosti opátstva, ktoré svojou architekúrou, lokalitou, históriou a všadeprítomným tichom a tmou okolo seba vytváralo hmlu. Žiadna tam nebola, ale jej prítomnosť bolo cítiť. A samozrejme Jack kopírujúci moje kroky. No keď som sa otočil, bolo to zopár cyklistov. A tiež sochy.. Mnoho sôch slávnych osobností, z ktorých som mal chuť si obzrieť len Nelsona Mandelu a aj to neviem, či nebol prelud. Keď som obišiel celý tento objekt aj spolu s prakticky úplne neosvetleným BigBenom (svietili mu akurát hodiny), videl som už Londýnske Oko, Temžu a všetko bolo krásne vysvietené do všelijakých farieb. Zľahka som si vydýchol, aj keď ľudí tam bolo stále málo a aj tých málo som sa bál. Natočil som selfie-video, ktoré v skratke opisovalo moje pocity, za tú dobu som prešiel mostom na druhú stranu a nešťastný z toho, že je všade všetko pozatvárané som sa vydal hľadať stanicu Waterloo. Bola už aj riadna zima, tak som sa tešil do tepla - do vlaku. Waterloo som našiel, ale zažil aj svoje malé waterloo, keď mi chlapík oblečený v reflexnej veste oznámil, že odchádza posledný vlak a opýtal sa kam chcem ísť.

- Nuž, na Luton..

- Ahá, tak to odtiaľ aj tak neide, choďte na "Blackfrureu...".

- Čože? Ako sa to volá? Kde to je?

- "Blackfriiuiiu..." Je to tamtým smerom medzi tými dvoma červenými budovami za mostom.

- mh, vďaka.

Absolútne som netušil, ktorá z tých všetkých čiernych budov je červená a už vôbec nie dve. Nevedel som ani čo má byť to "Blekniečo", ale išiel som smerom kam mi ukázal. Mobil mi až takú veľkú časť mapy neprednačítal, tak som sa spoliehal na svoj orientačný inštikt. Našťastie som za cesty do neznáma natrafil na pouličné mapky a objavil "Blackfriars station". Malo to byť ďalších asi 15 minút peši. Super. Viem kam mám ísť, je skoro isté, že odtiaľ pôjde vlak na Luton, otázkou však je, či ho stihnem, keď na Waterloo už odchádzal posledný vlak. Síce to bola trošku rušnejšia ulica, ale strach nevyprchal a tak mi prišlo strašidelné úplne všetko. Keď som však bol v bezprostrednej blízkosti stanice, prestavba a nadjazd ma donútili ísť podchodom. Tam som stretol psa ako si tam len tak sedí alebo čo si to olizoval a s nevôľou mu šiel naproti. Pes sa postavil a šiel už aj on naproti mne. Sledoval som jeho reč tela a zdalo sa mi, že sa chystá pekne po pravej strane (asi to nebol Angličan) obísť ma, keďže ja som bol tiež na svojej pravej strane. Po niekoľkých neistých metroch som zistil, že tento pouličný pes je v skutočnosti pouličná líška. Yes! Možno je aj besná. No pomalým krokom sme sa priblížili k sebe, držali sa svojej pravej strany a uprene sa dívali jedn druhému do očí. Všetky dva páry očí mali rovnaké otázky: "Čo chceš? Len tak prechádzaš ako ja alebo hodíme aj reč?" Vtedy sme obaja pochopili, že sa rozprávať nechceme a radšej sa iba minieme. Očný kontakt sme prerušili a kráčali si ďalej. Ja som sa ešte obzrel za seba ale líška ani to. Bol som asi viac vstrašený a paranoidný ako ona. Ja som sa už ocital v tuneloch podchodu. Tie boli tak nepríjemné točené, že ani roh, ani rovno, ale skôr ako v útrobách hada. Jemne pozakrivované, takže nebolo možné vidieť za "roh", keďže tam žiadny nebol, no ani koniec tunela, lebo bol mimo uhlu výhľadu. Dvadsiatyôsmikrát som prekonal strach a prešiel aj týmto samozrejme smradľavým tuneol. Zrazu som sa ocitol priamo pred hlavným vchodom (alebo aspoň veľkým, ak nie hlavným) Blackfriars station. Tá bola takmer ľudoprázdna. Jediný človiečik sa tam pohyboval so svojim mopom a tváril sa, že nevidí bledého, unaveného a zmäteného chlapíka stáť tam v žltej vetrovke a ikea kufríkom. Tam mi to ale už bolo jedno. Som tu a na tom záleží. Okienka na predaj lístkov boli už všetky zatvorené, bolo asi 1:40. Našiel som mašinku, ktorá berie aj dánske platobné karty, vyhľadal si Luton Airoport a so šťastím v očiach našiel vlak, ktorý mal o 10 minút vyraziť práve mojim smerom. Na stanici sa mi prihovorila nejaká Maďarka. Zvorilo som reagoval "Excuse me?", čo ju zjavne prekvapilo a neodpovedala. Zo situácie vyplynulo, že sa nebaví so mnou, ale prihovára sa k tabuli zobrazujúcej príchody vlakov. Whatever... Vo vlaku som si vytiahol Mac na wifihunting a tiež preto, aby som si nabil telefon. To prvé bolo márne, to druhé fungovalo. Vedľa v kupé sedela otravná Chorvátka, ktorá sa nahlas a hroznou rusky znejúcou angličtinou bavila s cudzincom domáceho pôvodu. To jej "Chau, Chú" mi pílilo uši a po pár staniciach som sa tiež dozvedel (lebo nebolo možné ju nepočuť), že cestuje tiež na Luton. Niekoľko staníc sa v inom kupé usadili dvaja Dáni, aby som si ešte troška užil dánčiny. Prechádzal som cez St. Albans, kde som strávil pár dní môjho života v Anglicku, keď som tam chvíľu pracoval. A tiež cez Harpenden, kde bola reštaurácia, v ktore som pracoval. Spomenul som si na to, ako som tam dostal alergickú reakciu a s vysypanou tvárou, opuchnutými očami a splakaným nosom servíroval ľuďom jedlo a nápoje. Všetci boli evidentne radi, keď si predstavili, že po jedle to môžu mať aj oni. O chvíľu sme boli na stanici Luton Parkway, odkiaľ jazdí autobus už na letisko. Mal som zaplatený lístok priamo, takže som našťastie nemusel dokupovať. Ale vôbec som si pri kúpu lístka neuvedomoval, že dostať sa vlakom do Lutonu neznamená to isté, ako dostať sa na letisko. Pred autobusom nás vodič nechal vytriasť sa od zimy až do momentu, keď som necítil v rukách, že vôbec nejaký lístok na autobus mám. Kopcovitá cesta na letisko, triaška a hlad ma celkom vyčerpali. Na letisku som však chytil na dočasnú dobu druhý dych. Bolo asi tak 3:00 a ľudia spali rozsypaní po zemi. Nechápem prečo, keď kopu stolov bolo voľných a spať sa dalo aj na nich. Ja som sa zamestnával tým, že som šiel na wécko, hral som na mobile hry, kupil som si menu v BurgerKingu a navrhoval si vlastný dizajn kariet na poker. Veľmi mi to z času neubralo, ale pomohlo to. Potom som šiel na kontrolu, aby som mal pokoj skôr ako prídu húfy ľudí na ranné lety. Prešiel som kontrolou hladko. Tak ako som si to predstavoval, že to bude aj v Kodani. Hneď som si šiel kupiť kávu a vodu, sadol som si za stôl a prečítal si, že gate, z ktorého pôjde let do Košíc sa zobrazí o 71 minút. Potom 70, potom 69... Každých 5 minút čo som pozrel na tabuľu z toho čísla ubudla len jedna minúta. Bol som vyčerpaný ako nikdy predtým, hlava mi padala aj počas pitia kávy, aj počas hrania supernudnej a stereotypnej hry 2048 (a to som prekonal svoj rekord natakmer dvojnásobok). Minúty sa vliekli a ja som sa bál zaspať, aby ma náhodou neokradol niekto z tých, v tej dobe asi, 500 ľudí. Vôbec netuším kde sa minul ten čas, ale polodementný som posledných 5 minút už hypnotizoval informačnú tabuľu. Keď sa konečne zobrazilo číslo brány, išiel som ju hľadať ako múmia. Za cesty k bráne, som v chodbičkách začal badať jednotlivcov, ktorých prítomnosť mi fyzicky ubližovala. Boli to cigáni z východu, tzv. oligarchovia z luníka či čierna šľachta. Každý východniar v mojom veku už vie veľmi dobre, že neochota cestovať s týmito ľuďmi nie je rasizmus či predsudky, ale roky nepríjemnej praxe zo života, kedy to nikdy nebolo príjemne ani voňavé. Skoro hodinu sme stáli v rade a žiaľ - týchto "Slovákov" tam bola asi polovica. Leteli sme nízkonákladovou spoločnosťou, ktorá zo skúseností vie, že príručná batožina sa aj napriek jasne určeným rozmerom neustále pred kontrolou akosi nafukuje. Preto už určili dva rozmery príručnej batožiny. Prvý rozmer je bezplatný a musí vojsť do pripravenej kovovej konštrukcie pri kontrole. Ten som mal aj ja. Druhý rozmer je za poplatok a je len na cestujúcom, či ho zaplatí v malej čiastke pri kúpe letenky alebo v pokute-hodnota takmer celej letenky priamo na letisku, keď kontrola zistí, že je nadrozmerný. Ten druhý rozmer má tiež limit a nad ten limit to už ide do batožinového priestoru. Aká je pokuta v takom prípade som už nezachytil, ale keďže drvivá väčšina našich reprezentantov v Anglicku mala nadrozmer, trvalo to takmer celú hodinu vystáť tento kontrolný rad. Obzvlášť, keď sa nespokojná nadrozmerná Rómka zastávala svojej nadrozmernej batožiny, že nechce vojsť do šablónky, lebo nie je sklopená rúčka vo svojom rómsko-slovensko-východniarskom dialekte. Vtedy som si uvedomil aký krásny a príjemný prejav mala Chorvátka vo vlaku. Verím a aj dúfam, že odpor, ktorý som voči nezodpovedným cestujúcim mal, bolo cítiť v celej kontrolnej miestnosti. Moju nespokojnosť umocňoval fakt, že v tejto aerolinke nie sú miestenky a teda je tam voľné sedenie a ja sa môžem ocitnúť niekde uprostred "rómskeho diaina". Po kontrole sme išli vlastným krokom a teda ma nebrzili rady. Takže som sa natrepal do lietadla čím rýchlejšie a hľadal spriaznené sedadlá. To sa mi podarilo a s iba približne 40 minútovým meškaním sme odleteli. V Košiciach som si ešte vystál jeden nevábivý rad ale potom som už vídal len samých skvelých, voňavých ľudí mojej priazne.

Cestu späť opíšem inokedy

#kosice #presov #cestadomov #luton #uznechsomvpresove #london #gatwick

1 note · View note