#ale čo sa budem rozčuľovať nad tým

[reshiiii]

Mrzí ma, že test nevyšiel 😭 Ale nie si prvá ani posledná a nie je to tvoja jediná šanca ❤️ tak sa kvôli tomu veľmi netráp, bude to ok 😊 (A nikdy som nechápala bodovému usporiadaniu tých otázok. Potrebujeme vedieť po ktorej krajnici ísť s koňom a koľko rokov treba mať na vedenie záprahu zvierat?? Bodaj by to bola jediná vec čo mesiac po skúškach každý zabudne 🙈)

Ďakujem, nejako som s tým ani nerátala - ako, včera večer som sa po štyroch dňoch vrátila z Čiech čo som mala prijímačky....

Robím si vodičák na auto - polovica otázok je M a N. Ako. Auto. Nie hento. Do toho nesadnem. Neriešim povinnú výbavu Mka, hlavne ak všetky možnosti sedia. Ale čo, zbytočne sa rozčuľujem - zajtra mi povedia termín ďalšej skúšky, ten debo čo bol so mnou celý kurz a furt ma komentoval tam už snáď nebude a keď nič iné. Nie je to len moja vyzitka. Aj teho chuja čo si vraví inštruktor a riť mu zviera keď idem do zákruty 20. Kámo. Sme medzi mestami. Tam sa to valí minimálne 60, ak to tam nepoznáš! Za nami kol��na, ale "Idete rýchlo!" 🙃😒😒😒

[djfedy]

Láska k životu

Tento blog píšem z dovolenky z malebného Liptova. Je tu fakt nádherne, a vďaka tomu, čo som si prežil posledné roky, mám pocit, že sa viem viac nadchnúť pre krásu a prírodu. Proste naučil som sa byť sám so sebou a som vďačný, keď môžem spomaliť. Snažím sa tu veľmi nemyslieť na všetky tie veci, ktoré treba doma riešiť a vybavovať a tiež sa pokúšam menej tráviť čas na sociálnych sieťach, aby ma nič nerozptyľovalo od zažívania skutočného oddychu v prírode. Napriek tomu sa mi podarilo zachytiť výrok o tom, že nás „čaká ťažký týždeň“.

Do parlamentu totiž vraj poslanci predložili až 4 pro-life návrhy. Taktiež som (nanešťastie) zachytil status jednej známej osoby, ktorá tvrdí, že vraj média dávajú priestor kostolníkom a nerobia dosť pre potlačenie snáh o zobratie reprodukčných práv ženám. Keď som videl, ako dokážu ľudia masívne bojovať proti niečomu tak ľudskému, ako je podpora ženy v rozhodnutí nechať si dieťa, zovrela mi tak trocha žlč. Ale potom som si povedal, že sa nebudem rozčuľovať. Nič tým nezmením a okrem toho si vlastne hnevom len škodím. Najlepšie riešenia a zdravé myšlienky aj tak nenachádzam v ruchu a počas výbuchu pocitov. Naučil som sa totiž mať rád pokoj, čistotu, ticho a mier. Myslím, že som aspoň z časti objavil hĺbku toho, čo znamená milovať život.

Ako som už viackrát spomínal v mojich blogoch, pred pár rokmi som nezažíval veľmi radostné obdobie. Dobehli ma psychické problémy, zložité vzťahy a pomaly sa rozvíjajúce závislosti. Do toho všetkého sa pridali aj zlé skúsenosti z rodiny alebo z mladosti, kedy som trpel pocitom menejcennosti. Neraz sa mi stávalo, že som mával depresívne, ba až samozničujúce myšlienky. Nemyslím si, že by som bol niečoho vážneho schopný. A už vôbec nechcem ísť v tomto blogu do debaty o psychologických a fyziologických príčinách, prečo sa môžu takéto stavy objaviť. Ale aj tak z dnešného pohľadu vidím, z čoho to asi vychádzalo a ako veľmi pomýlený som mal pohľad na seba.

Rozvoj psychických chorôb je v tejto dobe veľkým fenoménom. Na Slovensku bolo v roku 2017 v psychiatrickej ambulancií vyšetrených približne 380 tisíc ľudí. Prírastok nových diagnóz psychických porúch bol takmer o 10 percent vyšší ako v roku 2015 (a v roku 2015 bol o 9 percent vyšší ako v roku 2013). Ide o alarmujúce čísla a určite nie je ľahké nájsť riešenie, čo s tým ďalej. Český psychiater Max Kašparu zvykne hovoriť, že človek potrebuje „6 stien“ života, ktoré ho podopierajú a chránia jeho vnútorný plameň. Predná stena reprezentuje to, na čo sa človek teší. Zadná stena prezentuje vzťahy a rodinu, o ktorých sa môžeme oprieť. Ľavá stena má symbolizovať naozajstných priateľov (lebo je bližšie k srdcu) a pravá kolegov a ľudí, s ktorými spolupracujeme. Spodná stena a horná stena sú najbazálnejšie - reprezentujú miesto, kde práve sme (miesto aj v zmysle úlohy) a vyššie hodnoty, ktorými sa riadime a ktoré osvetľujú náš život. Je veľkou výzvou dávať si záležať na tom, aby sa nám žiadny pilier nezrútil.

Začiatkom všetkého je však podľa mňa skúsenosť vlastnej hodnoty. Proste treba si začať vážiť život a mať rád samého seba. A to nie je fráza. Uvedomenie si, ako veľké dary mám a aký skvelý môže byť môj život, keď na neho hladím z inej perspektívy, mňa osobne vyrvalo z mnohých zlých stavov. Milovať a byť milovaný je základnou túžbou človeka a nedá sa nahradiť naháňaním sa za peniazmi, psychoaktívnymi látkami ani voľnými vzťahmi.  A najkrajšie na tom je, že nás v tom neobmedzuje náš vlastný stav - lebo Bohom milovaní sme bez podmienky a milovať môžeme a máme tiež rovnako. V podstate z mojej skúsenosti platí, že keď si uvedomujeme, aký veľmi dobrí a hodní lásky sme, tak aj nám nerobí takí problém byť lepšími na druhých. Učíme sa milovať seba, svoje okolie a chvíle, ktoré žijeme. A milovať život, taký aký je, je to najlepšie, čo sa môžme naučiť.

Do parlamentu sa teda dostali viaceré návrhy na sprísnenie interupcií. Čo je však dôležitejšie, prišiel tam aj zákon, ktorý neprichádza s výraznými reštrikciami, ale naopak ide cestou podpory budúcich matiek. Podľa všetkého prináša hlavne balíček sociálnej pomoci a opatrení pre zodpovedné a slobodnejšie rozhodnutie s dôrazom na motiváciu zachovať život namiesto jeho ukončenia. Napriek tomu sa voči tomuto zákonu v niektorých médiách zdvihol odpor. Nejde tak ani o to, že by nemohol byť lepší - však práve na to má slúžiť jeho pripomienkovanie v prvom čítaní v parlamente. Na argument, že predĺženie lehoty na rozhodnutie môže byť pre ženy zaťažujúce, je hneď aj protiargument, že naopak je to čas na zodpovedné premyslenie (aby žena neurobila rozhodnutie unáhlene alebo pod nátlakom napr. rodiny). Cítiť z toho (aspoň podľa môjho názoru) skôr ideologickú vojnu, ktorá už nehľadí na naozajstné ľudské šťastie, ale skôr záujmy a zakorenený odpor k čomukoľvek, čo prichádza z radov kresťanských politikov. Naozajstný úprimný záujem o ženy a ich práva či šťastie by sa neprejavoval kritizovaním pozitívnej motivácie k zabráneniu takého vážneho zákroku, akým umelé ukončenie tehotenstva je. Dovolím si tvrdiť, že život by sa nám mal stáť dôležitejším, ako sú samotné ľudské práva. Ale to sa aktuálne deje presne opačne, lebo sme postavili „právo“ na absolútny piedestál všetkých hodnôt. Dokonca vraj máme mať právo rozhodnúť, či budeme žiť alebo nebudeme, či bude žiť splodený život alebo nebude. Ja si myslím, že by každý bez rozdielu mal mať právo na čo najšťastnejší život bez toho, aby akýkoľvek iný život zničil. Možno by to bolo viac hippie, slniečkarske a láskavé, ako sa na prvý pohľad zdá.

Pred 25timi rokmi sa stal najhorší masaker v Európe od Druhej svetovej vojny. V Bosne zabili srbské jednotky približne 8000 moslimských mužov. Tento masaker je smutným mementom pre všetkých tých, čo sa pýšia titulom „bieleho európana“, ktorý vraj utláčaný „mainstreamom“ stráca svoje práva. Naopak je pravdou, že už sme z dôvodov rasovej, národnostnej a náboženskej neznášanlivosti napáchali príliš veľa zla a to už viac nemôže zostať ignorované. Zároveň je však táto genocída aj ukážkou, že prenasledovanie, perzekúcia a nenávisť sa zďaleka netýka iba jednej rasy. Bohužiaľ týka sa nás všetkých - čiernych, žltých, bielych (áno aj bieli sa stávajú prenasledovanými v komunitách kde sú v menšine), moslimov, budhistov, židov a dokonca aj kresťanov, ktorí sú podľa štatistík najprenasledovanejšou ucelenou skupinou na svete. A pritom by stačilo tak málo - vážiť si druhých ľudí ako bratov, vedieť prijať iný názor, nebáť sa nepoznaného, nezovšeobecňovať tam, kde netreba a nevyvyšovať sa nad druhých. Myslím, že je však dôležité neprepadať lacným heslám, ktoré aj tak nič neriešia, dokonca vedia situáciu ešte zhoršiť. Dopočul som sa, že iniciatíva All LIves Matter (ktorá vznikla ako odpoveď na Black Lives Matter) je nesprávna, lebo odkláňa pozornosť od situácie čiernych v USA, namiesto toho, aby ju riešila. Dovolím si tvrdiť, že ide o nepochopenie situácie. Podľa môjho názoru rasizmus dokážeme odstrániť až vtedy, keď si začneme vážiť život bez ohľadu na rasu, pôvod, orientáciu, pohlavie, náboženstvo alebo presvedčenie. Až keď začneme mať každý život v láske (aj ten nenarodený), dokážeme žiť navzájom s rešpektom ku všetkým bez rozdielu.

Tento článok som napísal popri hre Monopoli, ktorú ako malá partia hráme na chate. Tešíme sa zo spoločne prežitého času, relatívne dobrého počasia a hlavne vytúženého voľna. Máme radosť zo života a ja som za to vďačný. Uvedomujem si, že mnohí v tejto chvíli nemajú rovnaký dar ako my. Hoci sa táto hra podpísala pod to, že som nerozvil všetky moje myšlienky k týmto vážnym témam najlepšie ako som vedel, myslím, že už sa o nich napísalo veľa. Ja sa idem ďalej venovať tomu, čo je dôležité - vzťahom s mojimi blízkymi. Všetkým už len na záver zo srdca želám, aby začali milovať život a chvíľu, ktorú aktuálne dostali. To je to podstatné a naozaj dôležité. Pekný týždeň všetkým. :)