studiebytiaumeleckeho-blog

[studiebytiaumeleckeho-blog]

O umení a “neumení”

K tvorbe Eriky Miklóšovej som napísala: „Jej obrazové príbehy nie sú prvoplánové, no nie sú ani striktne vytvárané len pre privilegovaných.“ A to ma baví, fakt baví, musím stručne a zjednodušene skonštatovať. Pre mňa je to osvieženie. Dívať sa na dielo a nepotrebovať k nemu niekoľkostranový výklad od povolaného teoretika umenia, to je osvieženie, opakujem. Napriek tomu, že som umenie vyštudovala, že ma povznáša, udivuje a dáva môjmu svetu iný rozmer a vôbec mi nevadí nad ním pohnúť mozgom, či poštekliť svoj intelekt, niektoré súčasné počiny skôr šklbú mojim okom. Niekedy mám pocit, že pochopiť text k nejakej výstave mi trvá večnosť, až sa cítim hlúpo, niekedy pochopím, niekedy nie a niekedy ani nechcem. Nemyslite si, že chcem podrážať súčasné umenie, alebo že by bola moja myseľ lenivá, naopak, je až moc premýšľavá a svieža. I keď, nie vždy, nie som pokrytec, aby som tvrdila, že vždy a všade rozjímam, hlavou smerom k nebesiam. Často sa nechávam len unášať zvláštnymi pr��dmi mojich myšlienok. A tak vznikli aj tieto riadky, písala som tak ako to „písalo“, bez toho, aby som text pedantne upravovala, ako je zvykom. Chcela som vytvoriť text, ktorý bude autentický a ktorý by som nemusela zaťažovať tak, ako sa niekedy zaťažuje umenie slovami. Zbytočnými, zložitými slovami, nánosmi nezmyselných slovných spojení, ktoré sa pretekajú vo svojej absolútnej a niekedy až absurdnej nezrozumiteľnosti.

Raz som mala napísať o tvorbe autora, ktorého diela boli a aj stále sú pre mňa nanajvýš nepochopiteľné. Nechcem konkretizovať, lebo nechcem aby tento text vyznieval ako kritika. Chcem však poukázať na to, ako dlho som sa pasovala s pochopením tvorby spomínaného súčasného autora. Niekoľko dní som o jeho umeleckých počinoch premýšľala tak intenzívne, až som mala pocit, že mi oči vypadnú z jamiek a mozog vytečie z uší a nosa. Napokon som bola so sebou strašne spokojná, lebo som pochopila zmysel prác (teda vtedy som si to myslela).

Nakoniec ma, ale autor schladil slovami, že som jeho tvorbu opísala nesprávne, nepochopila zmysel a vôbec. Elita, presne tak by som to nazvala, ktorá nechce svoje diela „predať“ divákovi, ale chce ich uzatvoriť do vlastných „nadzmyslových“ myšlienkových halucinácií. Článok bol, však, nakoniec ešte viac „vyčesaný“, aby nebola mojimi zle volenými slovami a zlým myšlienkovým procesom pošpinená gloriola, ktorú si chcel autor okolo seba „zrkadliť“.

A viete čo je na tom najhoršie? Že dokázal svojim prístupom a uzavretosťou odradiť aj mňa. Čo potom „bežní„ diváci, milovníci umenia, laici, ktorí majú vkus, cítenie, nadšenie aj chuť? Pre koho dnes vlastne niektorí „veľkí“ umelci našej doby, našej pôdy tvoria? Lebo ja som na to neprišla, nech som žmýkala svoj mozog akokoľvek. Asi je to tak, že: „ty tomu jednoducho nerozumieš“. Pravda, nerozumiem, keď sa netvorí umenie, ktoré má na diváka prehovoriť samo za seba, má byť otvorené, dostupné pre všetkých, ktorí sú nadšení a otvorení rovnako aj jemu. Každé umelecké dielo by malo prinášať priestor pre rôzne interpretácie, malo by zobudiť našu fantáziu, vyvolať diskusie, malo by niečím v nás pohnúť, mali by sme mať priestor ho obohatiť rovnako ako aj ono obohatilo nás, aj keď ho možno nepochopíme správne. Malo by zburcovať naše emócie, darmo budete niekomu hovoriť, ale veď to je majstrovské dielo od vychýreného výtvarníka, keď vám nič nepovie. Osloviť, chytiť za plece, ohúriť, v zlom, či dobrom slova zmysle. Samozrejme, je to výsostne individuálne, ale tak to je. Nemalo by sa skrývať za nedotknuteľnú stenu, malo by ľudí vítať s otvorenou náručou. A nie, že nie.

Nie som za umenie konzumné, ktoré je prvoplánové, alebo ľúbivé natoľko, že privoláva masy ľudí bez názoru, vkusu, bez štipky fantázie či túžby otvoriť svoju myseľ  a duchovno. Musím teraz použiť toľko „ošľahanú“ a „opočúvanú“ frázu: „menej je viac“. Každé dielo musí mať svoj príbeh, svoju ideu, myšlienku, nápad, kreáciu, ale nie natoľko nadnesenú, že stratí akýkoľvek zmysel. A ten zmysel musí koniec koncov vyzdvihnúť teoretik umenia, ktorý svojimi slovami povýši nič na niečo.

Vrátim sa k úvodu, k Erike Miklóšovej. Mala som česť napísať o jej tvorbe, pretlmočiť jej obrazové príbehy do slov. Bolo to ale ľahké, lebo jej tvorba má zmysel, jej diela hovoria sami za seba, to ma baví. Opakujem, to ma fakt baví.

Prikladám fotky z vernisáže výstavy Eriky Miklóšovej: „Veci, na ktorých mi záleží“, ktorej som bola aj ja súčasťou, za čo som nesmierne vďačná. 

Text © Alexandra H.

Fotky © Matej B.

[studiebytiaumeleckeho-blog]

Škola umenia

alebo škola života

O tom aké je to učiť, o tom aké je to v skutočnosti.

Takmer rok som mala možnosť spoznávať profesiu učiteľ/pedagóg z najväčšej blízkosti, priamo na sebe. Ja, historička umenia ako učiteľka na strednej. Komické. Učiť na strednej umeleckej škole a učiť teóriu umenia, to bola výzva. Mala som rôzne predstavy o tom, aké to asi bude. Čakala som nadšenie pre umenie, nie len vo sfére praktickej, ale aj teoretickej. Lebo áno, úspešný umelec musí mať istú intelektuálnu platformu alebo základ, na ktorom bude môcť časom stavať. Získať nadhľad v oblasti umenia a vedieť čo bolo pred ním a získavať inšpiráciu na základe tejto skúsenosti. A ako najlepšie živiť svojho ducha? Ak nie poznávaním?

No nie vždy som sa stretla s pochopením, nadšením či dokonca so základnými návykmi slušného správania. Ak mám byť úprimná, myslela som si, že prídem do školy, začnem učiť novým štýlom, spravím osvetu, dokážem uchvátiť a dať zo seba von to svoje nadšenie pre umenie, že moje hodiny budú zábavné, pútavé, užitočné, inovatívne a dokážem alebo ukážem im prečo milovať umenie. Tak, nohy neboli zase pevne na zemi. Ale prikrášľovanie a večné predstavy o všetkom, to je také moje.

Chcela by som priblížiť to, ako sa učí dnes, to že sa nič nemení, neinovuje, že výučba, pravidlá, prístup, systém nefungujú, že učebná osnova je zastaralá. To, že by sa mali zmeniť nie len osnovy, ale aj príprava pedagógov na vysokej škole. Lenže. Lenže to je téma, do ktorej sa mi nechce ani púšťať. Je to téma, ktorá ma trápila už ako stredoškolského študenta. Viac ako téme školstva sa chcem venovať môjmu subjektívnemu pohľadu na dni môjho „učiteľovania“. Nasledujúce slová vznikali postupne, boli to moje aktuálne myšlienky, pocity, ktoré som sa napokon rozhodla zlepiť, uverejniť a vrátiť sa do školy ešte raz.

Keby moje terajšie "ja" povedalo môjmu stredoškolskému "ja", že ty raz budeš učiť na strednej škole, tak by sa môjmu terajšiemu "ja" ironicky a hystericky vysmialo do tváre. Veď ja sa aj smejem, teraz. A občas to bolo aj do plaču. Vždy som bola v škole outsider, s učiteľmi som vychádzala málo a nie dobre. Rešpektovala som tých, u ktorých som videla snahu, vášeň, ktorí skutočne učili a rešpektovali rôzne indivíduá. Boli prívetiví, chápaví a neboli nedostupní. Veď všetci sme na strednej boli ešte deťmi a hlava nám niekedy vedela poriadne uletieť. To dokáže naša hlava aj teraz, len teraz sa nám ju ľahšie hľadá a pád na zem je jednoduchší. Pohľad na svet/život s odstupom času, so skúsenosťami a všetkými úletmi našich hláv je iný. Máme ale vlastnosť rýchlo zabúdať na to, kde sme boli, kým sme boli, odkiaľ sme prišli, že sme boli deťmi, že sme boli puberťáci.

Priala som si, aby učitelia chápali, že keď raz inklinujem k umeniu a síce som zvolila gymnázium, pretože človek sa vyvíja postupne, že tá „matika“ mi fakt nepôjde nikdy dobre. Nie ma mučiť donekonečna, kričať, či ponižovať, ale nájsť cestu porozumenia. A tak som na hodinách matematiky odvtedy počúvala i pod alebo čítala knihu, bez zošitu. Lebo moja učiteľka ma dokázala natoľko demotivovať, že som nemala chuť a tak ako ona mňa považovala za hlúpu, ja som ňou opovrhovala ako pedagógom. Ale časom a skúsenosťami vidím veci inak a možno trošku chápem aj ju. I keď jej prístup som sa snažila eliminovať na mojich hodinách, ale ťažko mi je povedať, či sa mi to podarilo, či som bola lepším pedagógom, aj keď len na tak malú chvíľu. Nemyslím si, že som sa vzdala, i keď som odišla „z boja“, prišla som do momentu, kedy ma všetky okolnosti nútili odísť, zmeniť svoj smer cesty, umenie zostáva, prednášať by som chcela stále, ale už nie učiť. Nechcem byť zodpovedná za hodnotenia alebo nútiť niekoho, aby sa prezul alebo behať cez tri poschodia, lebo učiteľ je robot, po každé upozorňovať žiaka na milión vecí, vynútiť si pozornosť, písať poznámky do triednej knihy, aj keď vy sami niečím takým pohŕdate, tváriť sa všemocne, bezchybne, lebo máte byť predsa príkladom. Netušila som totiž, že profesia učiteľa sa môže zmeniť na dozorcu či vás môže zmeniť na vážneho prísneho a chladného človeka.

Pravdou je, že nikdy predtým som si tak nevážila učiteľov ako teraz. Veľmi rada by som každému poskytla túto skúsenosť, aby táto profesia naďalej nebola pestovaná ako menejcenná. Slovo učiteľ na základnej či strednej škole v sebe už nemá tú silu ako kedysi, zriedkavo sa stretne s uznaním, nenesie obdiv, ale skôr pohŕdanie. Pracovať s masou ľudí, s rôznymi individualitami, hm, to je vec. Ale ako som si mohla myslieť, že ja budem dobrá učiteľka? Ja? Neuznávala som hlúpe a zbytočné pravidlá už ako študent na strednej, ako by som ich mohla uznávať ako učiteľ? Dívať sa na to všetko bez toho, aby sa ma to dotýkalo? Prečo sa učiteľ/mladý človek postupne v roli učiteľa zmení a zabudne na to, že aj on bol len žiakom, dieťaťom. Je to práve tým systémom? Alebo tým, že postupne žiaci, ktorí neakceptujú autority z nich všetku energiu a nadšenie vyčerpajú? Až sa z neho stane presne ten „klišoidný“ prototyp učiteľa?

Bolo pre mňa ťažké vyhnúť sa tomu, aby som si k "deťom" ktoré od vás niečo čakajú nevytvorila vzťah. Nedá sa ich hodnotiť objektívne, vnímať ich ako masu, ktorú musíte naučiť isté množstvo informácií podľa plánu, musia sa vnímať jednotlivo, lebo každý je iný, každý je svoj, každý má iné vnímanie, tempo, vôľu, silu, rodinné zázemie a vôbec. Snažiť sa ich naučiť logicky premýšľať, učiť ich ako majú vôbec naložiť s informáciami, učiť ich používať svoj rozum, učiť ich samostatnosti. Ale nezabudnúť ich aj počúvať, pracovať s nimi ako s rovnocennými, nevyvyšovať sa, nebyť hlúpo prísny a dokazovať si svoj status moci, teda zároveň svoju „malosť“, ale nenechať ich ani, aby vám prerástli cez hlavu. Ako náhle spoznajú citlivosť či ústretovosť, môže sa to stať aj miestom, na ktorom vás môžu nachytať. Je to tak, že prirodzená inteligencia nie je samozrejmosťou. Nemajte zlý dojem, nemyslím tým to, koľko má človek prečítaných kníh, aké rovnice vie vypočítať, koľko dôležitým medzníkov v histórii pozná alebo aké má známky. To bola a aj je vec, ktorá mňa nikdy nebrala. Ide o to vedieť premýšľať a rešpektovať ľudí okolo seba. Bez arogancie a povýšenectva.

Každý poctivý učiteľ nechá na svojej hodine kus seba, sú to učitelia, ktorí chcú naučiť, ktorí premýšľajú, vymýšľajú, čítajú, učia sa neustále, počúvajú, snažia sa porozumieť a chcú niečo odovzdať. Ľudia, ktorí sa dokážu obrniť voči nie vždy milým študentom, voči nevôli, voči vzdoru, voči odporu, voči arogancii. A áno mala som možnosť spoznať aj skutočných učiteľov a obdivovať ich nasadenosť, snahu, vášeň. I keď nie vždy ich práca priniesla výsledky, napriek tomu, že do noci dokázali sedieť nad svojou prípravou na hodiny.

Občas to bolo priveľmi ťažké, ale potom prišla chvíľa kedy sa smiali spolu s vami na hodinách, kedy vám povedali: toto si pamätáme z vašej hodiny, máme vás radi, budete nám chýbať. Vtedy to dokázalo vymazať akékoľvek zúfalstvo, bezmocnosť aj „bôl“, ktorému sa niekedy nedá vyhnúť.

Je to profesia, ktorá stojí tak veľa emócií, pred ktorými sa ale nedajú zavrieť dvere. Vypustiť ich z hlavy. Človek má až chuť kričať. Učiteľ nemá pracovnú dobu od do, keď zabuchne dvere, nevypne. Nevedela som ako sa zachovať, keď vás študenti neprijmú, keď je vaša snaha občas zbytočná, keď vás nepočúvajú, keď sú drzí, keď sú zlí, keď sa vás snažia ponižovať. Keď na vás skupinka v triede začne kričať z plných pľúc ako robíte zle všetko čo robíte. A vy neviete reagovať, pretože to je pre vás absolútne nová situácia. Chce sa vám plakať, zúfalo si snažíte zachovať svoju tvár, nevypustiť tie slzy von, netriasť sa, racionálne komunikovať, dýchať a pousmiať sa nad tou absurdnou situáciou, v ktorej ste. A potom vyjdete z triedy a plačete, plačete neprestajne, lebo ste dostali úder pod pás, ale neviete prečo a prečo takým spôsobom.

Viete koľko trvá si vybudovať prirodzený a zdravý rešpekt? Aby hodiny neboli pre nich mučením? A ani pre vás? Ja nie. Je ťažké si predstaviť koľko úsilia ma stálo písať na tabuľu bez toho, aby sa mi triasli ruky, rozprávať bez toho, aby sa mi triasol hlas, aby som sa dokázala postaviť zo stoličky k tabuli. Aby som si dokázala na každú jednu hodinu utriediť myšlienky, ktoré chcem odovzdať. Aké ťažké je prepínať sa medzi 5-min prestávkami a byť sústredený neustále. Byt záživný a učiť tak, aby ste naučili. Motivovať a zároveň si umelo nevytvárať rešpekt. Rozbiť všetky konvencie a byť sám sebou, stáť tam a vedieť, že musíte spraviť všetko čo najlepšie a podľa seba. Nájsť si cestu k tomu, aby vás akceptovali, nie odmietali. 

Snažím sa hľadať zmysel vo všetkom čo robím. A zmysel som našla v tom, že to slabšie vo  mne sa stalo silnejším a odolnejším. Snáď sa tak stalo, snáď už viem neplakať nad každou krivdou, nad každým škaredým pohľadom či slovom, snáď už viem doceniť správnych a kvalitných učiteľov, snáď už viem teraz predstúpiť pred stredoškolákov bez strachu, snáď som zase o kúsok dospelšia, snáď. Naučila som sa nedívať zhora ani zdola, ale s nadhľadom a nepripúšťať si správanie, ktoré nie hodné akéhokoľvek človeka.

A čo som dokázala? Mala som učiť, ale učila som sa ja a túto lekciu považujem za jednu z tých najužitočnejších v mojom živote. Tiež verím, že aspoň hŕstka zo študentov si niečo zobrala z mojich hodín. Táto moja cesta nebola v mnohých ohľadoch ľahká, moja povaha je príliš precitlivená a môj duch príliš fantazijný. Nedokázala som nad veľa vecami mávnuť rukou, boli dni, kedy som nemohla z hlavy vypustiť všetky moje myšlienky, ktoré ma tiesnili. Boli ako kameň, ktorý mi nedá sa nadýchnuť. Ľudia bývajú nepríjemní, či dospelí či stredoškoláci. Avšak v tomto prípade to bolo niekedy nárazové. Hold, naše cesty sú nevyspytateľné a moja láska k umeniu má asi svoju daň. Verím, ale že všetky naše cesty majú istý dôvod a keď ho spoznáme príde múdrosť, skúsenosť a krok vpred, aj keď niekedy hore z dna, že áno. A verím, že snáď aj umenie bude raz viac cenným ako menejcenným. Lebo kto sa díva na svet bez poznania umenia, kto nevníma veci hlbšie, kto stratil svoju predstavivosť, má napokon smutný pohľad.

Text © Alexandra H.

[studiebytiaumeleckeho-blog]

Dekadentná záhrada

Pred niekoľkými týždňami som navštívila výstavu Dekadentná záhrada, na ktorej svoje práce predstavili dvaja mladí a začínajúci umelci - Veronika Trnečková / Attila Rózsás. Výstava sa konala v menších priestoroch Mini art gallery. O výklad a koncept priestorového rozvrhu sa postarala kurátorka a historička umenia Jana Gazdagová. Vo svojom príspevku som sa zamerala predovšetkým na diela od grafičky Veroniky Trnečkovej.

Zhodnotiť diela Veroniky, objektívnym okom, mi je ťažko, ak mám byť úprimná. Veroniku poznám už niekoľko rokov, preto by som jej tvorbu opísala z pohľadu menej kunsthistorického, odborného a viac subjektívneho. Nechcem totiž používať slová strohé a často krát chladné/neosobné v rovine ťažko zrozumiteľnej rétoriky umenovedcov. Preto začnem s priblížením Veroniky ako človeka, mojej spolužiačky a kamarátky. Je vždy usmiata, veselo naladená, citlivá a vnímavá, s veľkou záľubou v komikse od japonskej mangy až po nezávislú americkú produkciu. Jej talent a „chtivosť“ ísť za tým, čo jej je najbližšie som obdivovala vždy. Spoznali na katedre teórie umenia, kde sme študovali a počas tohto štúdia sa rozhodla svoje túžby realizovať na Vysokej škole výtvarných umení. Čo je príkladom odhodlanosti a tiež toho, že v sebe dokázala skĺbiť teoretika s praktikom.

Jej kresby sa mi ako živé vynárajú ešte teraz. Už počas prednášok tvorila, jej zapísané zošity o teórii umenia boli zároveň  pokreslené umením, ale jej vlastným. Pamätám si jej snenie, zamyslenosť, prichádzajúce a odchádzajúce múzy, ilúzie a predstavy jej sveta. Umením žije a tak ako každého umelca živí umenie aj jej ducha a snaží sa skrz svoje diela opätovne prežiť pocit a „predať von“ celú hĺbku svojho vedomia či podvedomia, svojho duševného precítenia.

Výstava bola inšpirovaná knihou Dekadentná záhrada od  Medlara Lucana a Duriena Graya. Zanechala v nej dojem, ktorý chcela pretaviť do svojich diel. Sama sa o nej povznesene a s ľahkým vtipom vyjadrila, že ju „odporúča 9 z 10 kunsthistorikov“ (po prečítaní ju sama odporúčam pripísať na každý zoznam literárnych večerov). Ako už sám názov naznačuje ide o kontroverzne ladené, ironické dielo s veľkou dávkou satiry. Dielo je plné chrliaceho výsmechu z tém, ktoré sa málokto odváži zosmiešniť. Alebo aspoň v rámci zásad slušných či morálnych, pretože dnes už nie je žiadna téma tabu a dokonca irónia je viac bežná ako neobvyklá. Téma záhrady je pre autorov „javiskom“ na papierových stránkach pre absurdnú hru, ktorá poukazuje na najhlbšie ľudské túžby/neduhy/sny/obavy a všetko bez obalu, drsne a surovo prezentované. Odhaľujú temnotu ľudskej povahy, píšu nenútene ba až ironicky o smrti, nevynechali ani opisy mučenia, či prvky erotiky. V rámci erotiky zotreli všetky poznané hranice, sexualita je v knihe otvorená, opísaná absolútne bez poetických ideálov či romantických okrášľovaní, miestami je to až posmešná či neotesaná dialógová prestrelka.

Veronika svoje diela v podobe serigrafií pomenovala podľa názvu kapitol z knihy - Venušina záhrada, Záhrada múk, Vodná záhrada, Teatrálna záhrada, Umelé raje, Syntetická záhrada, Záhrada zabudnutia, Záhrady mysle, Záhrada smrti a doplnila aj vlastnú predstavu záhrady s názvom Moja záhrada. Hlavnou témou je záhrada - priestor umelo vytvorený človekom, ale zároveň prírodný, ktorý je však uzatvorený. V sebe má svoj vymedzený svet, svoj vlastný/nedotknuteľný a predsa poškvrnený človekom. Záhrady sú rôzne a v ich vnútri sa skrývajú mnohé tiché príbehy, ktoré nám hlasno potichu boli rozpovedané na výstave Veronikou a Attilom.  

Veronikine tematické práce neopisujú striktne dej v knihe, nesnažia sa ani zachytiť záhradu podľa opisu v čo najlepšej rozprávacej výpovedi. Zachytáva svoj pocit, ktorý prežila pri čítaní, ktorý sa zjavil v jej predstavách a ktorý chcela spodobniť cez svoje vnímanie. Rozpovedala svoj príbeh ovplyvnený pocitom z knižnej predlohy, ktorý v istých častiach bol blízky aj jej.

V diele Vodná záhrada sa inšpirovala príbehom muža, ktorý smútil za svojou matkou a zo žiaľu pre ňu vytvoril záhradu ako upomienku na niekoho koho pohltil nutný kolobeh života. Autorka vytvorila vodopád, v ktorom je voda smútku v jej očiach modrá. Vodopád nevníma ako subjekt prírodný ale ako symbol kolobehu života. Život, ktorý stále plynie ako voda bez ohľadu na to, čo so sebou zoberie, odchádzajú milovaní, strácame a znova nachádzame. Tento kolobeh sa však nezastaví, život kráča, nie tečie ďalej, mení sa, plynie ako voda. Život berie a dáva, napreduje, nevracia sa o krok, nie o prúd vzad, nezastavuje, nesmúti a nekoná, len plynie ako kolobeh, stále a neprestajne, plynie ako voda.

V záhrade múk vytvorila pletenec ľudí a stromov, čím odkazuje na prepojenie človeka a prírody. Inšpiráciou jej bol námet o ľuďoch, ktorí zlých trestali tým, že ich nevratne splietli so stromami. Poukazuje na neprirodzenosť ľudských tiel, oslavu krvi a násilia. Pri zobrazení Záhrady múk, ktorá je jedna z najsmutnejších častí v knihe, používa jasné/veselé farby dynamicky pôsobiace, ako opozitum na veci, ktoré sú smutné a ktoré sú v knihe ostro ironizované. Chcela tým poukázať na vážnosť tém, ktoré sú ale detabuizované veľkou dávkou satiry a vybraným koloritom chcela práve poukázať na zjavný paradox.

Okrem tematických prác výstava zahrňovala aj maľby z autorkinej voľnej tvorby. Napríklad Hľadanie strateného, toto dielo je možno väčšmi osobné ako tie ostatné, toto dielo hovorí za ňu, toto dielo je Veronika Trnečková v určitom období jej života. Je to maľba jej duše, jej precítenia, nádychov a výdychov, ktoré boli v istý okamih hlasnejšie, rýchlejšie a silnejšie. V rámci tohto diela sa snaží svoje bolesti/myšlienky dať na plátno a tým sa s nimi rozlúčiť. Nechať ich tam, pozorovať ich, vrátiť sa k nim pohľadom, pripomenúť si ich, ale už ďaleko od jej prežívania. Majú zostať nedotknuteľné a nezmenené, aby ich stále poznala, ale zároveň išla vpred. Nechala stopy jednej etapy „toho“ strateného ďaleko a zároveň blízko, aby mohla nájsť svoju cestu, novú, nezranenú a bez dotykov „vtedy“ známych. Jej diela týmto životným medzníkom a najmä novým poznaním našli nové smerovanie, hľadanie a nájdenie seba samej. Jej paleta je farebnejšia, vyznieva ako paradox temnoty, ktorá sa derie na povrch v jasných až pastelových odtieňoch.

V prácach sa snažila udržať jednotnú farebnú škálu, jej  rukopis je vyznačený až nedočkavými ťahmi, jej línie sú oduševnené, nie sú rázne ani na jeden ťah. Jej rukopis je naliehavý, rýchly, spontánny s túžbou zachytenia dojmu, nie obrazotvornosti. V jej dielach môžeme vidieť viackrát motív vodopádu, ktorým poukazuje na životný kolobeh, pomyselnú sínusoidu ľudských osudov. Vyznačuje sa čistotou spojenou so zármutkom až temnotou. Tváre a telá v jej grafikách či maľbe sú zobrazené na úzadí, málo viditeľné, náznakové, a predsa jasné až prenikavo živé, niekedy s výraznými mimickými gestami.

Nechcem a nemôžem opomenúť ani tvorbu Atillu Rózsása, nádejného talentovaného umelca, ktorý pracoval na výstave spolu s Veronikou a tému obsiahol na základe svojho pocitu z knihy. Je to zaujímavý koncept výstavy, v  rámci rovnakej témy sú prezentované dva odlišné pohľady, dve odlišné vnímania, dojem, ktorý bol v predstavách rôzny, no v oboch prípadoch veľmi osobný.

Mimo témy Dekadentej záhrady, sa na výstave objavili aj kresby, ktoré mali svojský námet. Neboli vytvorené na danú tému, neboli zviazané ničím, len intuitívnym automatizmom. Spojením červenej a čiernej farby  bol vytvorený kontrast, hra a náhodný súlad medzi dvoma umelcami. Kresby boli vytvorené prácou čistého podvedomia, ktoré hovorilo samo za seba, bez akýchkoľvek rušivých elementov. Jeden autor začal a druhý dielo doviedol do finálnej podoby. A tým vytvorili nehranú harmóniu dvoch rukopisov a dve podvedomé predstavy.

Text © Alexandra H.

 Fotky k výstave Dekadentná záhrada © Alexandra H.

[studiebytiaumeleckeho-blog]

Umelecký konzum

Bez ostychu (ako rada hovorieva moja kamarátka z Oravy) som spojila pojem umenie a konzum. Ale okato, absolútne pri zmysloch a práve pre to, aby som poukázala na tento očividný paradox. Na paradox kultúry, kedy bola nastolená idea spojiť vysoké umenie s umením nízkym, kultúra, ktorá mala angažovať a „kultivovať“ aj nižšie vrstvy. Vznik masovej kultúry sa spája už s priemyselnou revolúciou v 2. polovici 18.st., na počiatku 20.st. sa prejavila v popkultúre.

Základný rozdiel spočíva v tom, že nízke umenie môže použiť jazyk vysokého ale aj tak zostane umením nízkym a vysoké umenie dokáže použiť aj jazyk nízkeho, no napriek tomu zostane umením vysokým. Roland Barthes vyčlenil kultúru elít od kultúry, ktorá bola produkovaná priemyselným spôsobom a určená na masovú spotrebu.  Kultúrna elita zastávala stranu intelektuálov, jedincov ktorí komentovali umenie vysoké - filozofi, vzdelanci, umelci, kritici, ktorí boli proti tvorbe s prvotným účelom zaujať/zapáčiť sa/uspokojiť potreby konzumenta (skôr ako si vlastne bežný smrteľník tie potreby uvedomí). Boli to intelektuáli v pravom slova zmysle, sčítaní, s poznaním filozofie, literatúry a dejín umenia. Vysoké umenie obhajovali voči nevzdelaným mešťanom, ktorí bažili po prvoplánovej „zábavke“. Konzumenti chceli umenie – „tu a teraz“, nechceli diela, ktoré sú zložité na pochopenie, nechceli vizionárske diela ani diela, na ktoré musí doba vyzrieť, pretože sú neuchopiteľné „teraz“ a predčili svoju dobu. Spotrebná/masová kultúra ale zahrňuje problémy rôznorodé, nedá sa uchopiť na pár stránok, ale mňa zaujíma najmä ten protiklad diela umeleckého a spotrebného, teda umenia a konzumu.

Konzum vznikol v zásade ako „produkt“ umenia, ktorý bol však determinovaný princípmi priemyselnej produkcie. Čím väčší dopyt konzumentov, tým väčšia produkcia/výroba. Klasické filozofické dielo, ktoré sa zaoberá touto problematikou je Dialektika osvietenstva od Hokheimera a Adorna. Kritizovali konzumnú spoločnosť a uniformnú masovú kultúru, ktorú vnímali ako nástroj na ideologické ovládanie más. Adorno videl v tejto kultúre zámer manipulovať masy a zbaviť ich samostatného kritického myslenia. Vo svojej kritickej štúdii, používajú namiesto pojmu masová kultúra pojem „priemysel kultúry“, ktorý teda spája vysoké a nízke umenie. Ich pojem bol novým fenoménom. Zjednodušene - do popredia sa stavia motív produkcie/spotreby, následného profitu a prenáša sa to do kultúrnych foriem.

Môže mať ale taký produkt zámer iný okrem „zasýtenia masy“? Môže si uchovať nejakú individualitu či hodnotu umeleckú? Produkt  x Dielo - to je ten rozdiel. Konzum vyšiel ako nutný výsledok doby modernej, doby izmov, kedy umenie zašlo tak ďaleko, že sa niektorí historici začali pýtať: „Dá sa posunúť hranice ešte ďalej?“ / „Dá sa prísť s niečím novým?“ Umenie bolo výsostne intelektuálnou záležitosťou a zdalo sa, že vyčerpalo všetko čo mohlo. Hoci sa mohlo zdať, že inovácia a vytvorenie nového a originálneho bolo takmer nemožné, dôležitá bola a je kreativita a aj oživovanie „tradičných“ prejavov a činností, aj s možnosťou obmien s malými významovými odchýlkami či trefným pripomenutím na niečo „predošlé“. Vytvoriť dielo v nových vzťahoch, originálne a zároveň so zmysluplným obsahom/ideou. Jedným z faktorov je aj neobvyklý spôsob nazerania na nastolené problémy či témy, schopnosť odlíšiť sa od zaužívaných postupov, bez ohľadu na danosti  a vytvoriť ideu diela, ktoré je schopné obohatiť svojím konceptom, jednak inováciou a jednak svojou zmysluplnosťou.

Výtvarné umenie si zachovalo svoje miesto aj popri fotografii, filme a stalo sa nevyhnutne spojením všetkého, vyústilo do popkultúry a výroby vo veľkom a pre všetkých. Vznikali produkty po akých ľudia prahli - veselé, konzumné, prvoplánové, zrozumiteľné, spojené s televíziou, rozhlasom, reklamou. Produkty, ktoré však vznikali vo fabrike za účelom rýchleho uspokojenia konzumenta. Táto kultúra bola kritizovaná nielen Hokheimerom a Adornom ale aj ďalšími poprednými predstaviteľmi Frankfurtskej školy. Dôležitým myšlienkovým východiskom pre túto problematiku sa stala aj štúdia Umělecké dílo ve věku své technické reprodukovatelnosti od Waltera Benjamina. Stručne povedané, zaoberá sa umeleckým dielom a jeho aurou/jedinečnosťou, ktorá sa stráca mechanickým reprodukovaním. V ďalšej štúdii Dílo a jeho zdroj  tvrdí, že: „Súdobé masy požadujú práve tak vášnivo, aby sa veci stali priestorovo, ľudsky bližšie prístupné, ako majú tendenciu prekonávať neopakovateľnosť každého úkazu a táto tendencia sa prejavuje v tom, že prijímajú jeho reprodukciu.“

Nóvum spočíva v tvorbe umenia dostupného pre všetkých, základom bolo ukázať ľuďom nevzdelaným, že umenie môže byť aj pre nich, umenie ktorému rozumejú a nemusia patriť medzi elitu, medzi vzdelancov. Hannah Arendtová k fenoménu spriemyselňovaniu kultúry zastáva názor, že:  „Snáď najväčší rozdiel medzi spoločnosťou a masovou spoločnosťou spočíva v tom, že spoločnosť síce kultúru chcela, že síce hodnotila a znehodnocovala  kultúrne veci a zneužívala ich pre vlastné sebecké ciele, ale ´nespotrebovávala´ ich. Masová spoločnosť naproti tomu kultúru nechce, chce zábavu a produkty zábavným priemyslom ponúkané táto spoločnosť naozaj spotrebováva ako všetky ostatné konzumné produkty.“  

Produkty boli posudzované na základe ich prezentácie/funkcie/jednoduchosti/hovorili jasným jazykom, nie jazykom zložitých diel vtedajších izmov, nedbalo sa na ich hodnotu či jedinečnosť. Sériová výroba potlačila jedinečnosť  a ľudia začali „konzumovať“ všetko čo bolo produkované priemyslom kultúry, s podporou reklamy a médií. V začiatkoch filmu to môžeme definovať na príklade dvoch rozdielnych pólov - hollywoodsky sen a továreň na hviezdy a oproti stál nezávislý film/dokumentárna tvorba, ktoré narúšali prúd veľko a rýchlo výroby. Podľa Ericha Fromma rozhlas, film a televízia devastujú myslenie a ľudí to vedie k ešte väčšej túžbe mať, vlastniť, konzumovať už len pre samotnú konzumáciu. Človek už nie je tým, čo je, ale tým, čo má a pretože nemôže mať všetko, nemôže byť ani úplne šťastný. Stále aktuálna myšlienka, človek sa vo veľkej miere prezentuje v prvom rade tým čo má, nie tým čím je, teda svojím „konzumenstvom“. Podľa neho si moderný industriálny človek  pretvoril hamletovské „Byť, či nebyť?“ na otázku „Mať, alebo byť?“ a odpovedá : „Mať!“ Herbert Marcuse  zastáva podobný názor a tvrdí, že  pomocou masmedií a marketingového teroru sa ľuďom vnucuje rastúca potreba výroby a spotreby zbytočných vecí, ktoré v podstate ani nepotrebujú. (Nie, skutočne to všetko nepotrebujeme.)

Vieme v dnešnej dobe aj napriek všetkému konzumu/komercie, z každej strany číhajúc, oddeliť masovosť od menšiny? Keď áno, tak rozhodne nie exaktne, ale len náznakovo. Je ťažké sa vymaniť a nereagovať na všetky podnety okolo nás, je ťažké vyhnúť sa masovému konzumu, ktorý je prítomný snáď všade kam len pozrieme. Rozdeliť ľudí na dve skupiny  (masovosť a nemasovosť) je diskutabilné, ja sama sa prikláňam k „nekonzumu“, ale konzum si ma aj tak, vždy nejakým spôsobom a v nejakej inej podobe nájde. Kultúrne osadenstvo/spoločnosť môžem naoko rozdeliť na skupinu inklinujúcu k masovej kultúre a skupinu menšiny - hipsterov (výraz dnes tak tešiaci sa pozornosti), obracajúcich sa k alternatíve, k veciam ktoré sú viazané s umeleckým vyžitím, k produkcii malej a lokálnej. Nedá sa však definovať presná hranica, nakoľko človek patrí k tej či onej skupine. Aj napriek tomu, že mladí ľudia prahnú stále viac a viac k individualite, jedinečnosti a „neradovosti“. Neexistujú pravidlá ani vymedzenia pre hipsterov, aj keď sú známe časté „poučky“ a klišé, ktoré sa snažia túto skupinu zviazať a často krát sú to hanlivé a možno aj zosmiešňujúce prirovnania.

V mojom ponímaní je to skupinka individualistov s podobnými záujmami, zameraných viac na „kreatívno“ a „umelecko“  a druhá skupina ľudí tzv. mainstream (ako sa tiež s obľubou používa), ktorí vyhľadávajú populárne média a predstavujú „tú väčšiu vzorku“ ľudstva, ktorá stavia skôr na nenáročnosti v umení rôzneho druhu a tvorbe vytvorenej za účelom „zaľúbenia sa“ väčšine. Možno sa do dnešnej podoby niekdajšia kultúrna elita pretavila práve do ľudí, ktorí stále nasledujú čaro jedinečnosti, nie fabrikovej „rovnakosti“.

Je ťažké konfrontovať seba samu a prideliť si nálepku do akej kultúrnej sféry by som sa zaradila. Možno ako hipster vyzerám, lebo rada siaham po veciach netradičných, lebo nemám rada radový vzhľad, nemám rada umelosť a rovnakosť a rada hľadám cestičky k inému ako poznanému a známemu. Radšej si tvrdím, že v jedinečnosti  je pravosť, umenie je pre mňa dôležitým mostíkom pre utváranie si náhľadu na svet, ktorý si skrz „umelecké“ tvorím sama pre seba, pre ten môj vlastný nedotknuteľný svet, ktorý mi je bližší a milší. Nefandím ale kaviarniam, radšej doma som, popová kultúra ma necháva chladnou, dokonca sa pýtam seba: „prečo sa tvorí niečo také-  žiadne/nijaké/bez prehovorenia?“ (samozrejme subjektívne napísané).

Snažila som sa poukázať aj na známe „fakty“ o hipsteroch, je ich viac, ale nič sa nedá predsa presne zaškatuľkovať. Ale nie som pokrytec, som aj konzument masový, a to my všetci už len cez sociálne siete. Páči sa mi výroba v malom, produkcia, ktorá ide kvalitu, nie kvantitu, ale viac to obdivujem ako praktizujem (asi). Možno raz keď bude v prasiatku viac koruniek, budem viac hipsterom, teda budem za lokálne a výrobu ručnú nie strojovú. Budem siahať po veciach mne bližším a možno nie, ťažko mi je hodnotiť, vždy sa nájde niečo čo zmení cestičku absolútnej alternatívy. Veď predsa, v dnešnej pohlcujúcej dobe „všetkého moc, všetkého až príliš, veľmi veľa až nadmieru“ je  ťažké sa uzavrieť pred tak „výhodnými“ ponukami/snahami masovej produkcie. Avšak lepšie je so slobodnou voľbou ako s násilným radením sa niekam kam človek prirodzene nepatrí. A možno raz prestaneme všetci žiť konfliktom „Mať či nemať?“ „Mať!“ Aj keď MAŤ nemusíme.

Text © Alexandra H.

[studiebytiaumeleckeho-blog]

Škaredosť/Krásnota v umení

Existuje vôbec škaredosť v umení?

Ako kunsthistorička by som sa mala vždy vyhýbať slovám ako pekné/nepekné/škaredé/krásne či podobným prídavným menám, ktoré vyjadrujú prvotný pocit. Umelecké dielo, ak nie je prvoplánové, nedá sa uchopiť základným zhodnotením: „je to zlé“ alebo: „je to dobré“. V nazeraní na umenie to tak byť nemôže – ak áno, tak to pravdepodobne veľmi kvalitné dielo nie je, alebo človek/jeho duch nereaguje na bytie umelecké. Podľa Mukařovského dielo skutočne môže preniknúť do mysle vnímateľa a spojiť sa s jeho osobnými zážitkami, predstavami a citmi a pôsobiť na jeho vedomý duševný život, ale aj uviesť do pohybu sily, ktoré vládnu jeho podvedomiu. Vplýva na vnímateľovu osobnosť a jeho zážitky.

Jedna zo skvelých historičiek umenia nám raz na prednáške naznačila, že ak vo vás dielo vyvolá základné pocity ako smútok či radosť, nezanechá vo vás ten správny „prežitok“, pretože skutočné dielo nechá vo vás odkaz, vzbudí vo vás myšlienkový proces, udrie vás do hrude, tak že musíte dýchať viac a hlasnejšie, že si poviete „uf“ (povedzme zjednodušene) a svoju náladu/pocit jednoducho nedokážete definovať, pretože príde ohromenie. A tak by malo umenie pôsobiť na každého – na samotného umelca, laika/pozorovateľa, milovníka/nemilovníka umenia, teoretika/kritika umenia. Keď vám umenie (akéhokoľvek druhu) zoberie dych a nepovie vám dôvod je to „pecka“. Mne sa to stáva pri hudbe, keď počujete po prvýkrát pieseň a rozmýšľate ako môže niečo tak zatriasť vaším vedomím, celým telom prúdia návaly rôznych emócií a vy chcete viac a viac, spievate, tancujete, hm-kate, milujete, premýšľate, snívate. Podobne to prežívam keď stojím pred výtvarným dielom, sochou alebo architektúrou, pozerám film alebo čítam knihu a nechcem sa rozlúčiť s príbehom a jeho hrdinami, ktorých skutočne poznám a poslednú stránku čítam na mnoho dúškov a ťažko pri všetkom hľadám slová vyjadrenia. Je to o tom, prežiť dielo naplno a nechať ho preniknúť. Rada si vtedy všetko sama pre seba vysvetlím slovami z môjho obľúbeného filmu Krstný otec: „Zasiahol ťa blesk“. Vážne a bez zbytočnej poetiky a nadnesenia, tak to je. Len treba nechať dielo hovoriť za seba samo.

Nedávno som bola na výstave Uchovávanie sveta, ktorá mi ten dych ukradla, dala mi facku a ja som celý čas dumala nad všetkým čo som videla/cítila. Nad celým konceptom, ktorý som mala pred očami a nad tým, čo všetko na mňa chcelo prehovoriť. Čakať inováciu v rámci vystavovania na Slovensku je ako sa dočkať, že ľudia budú chodiť po pravej strane. Avšak aj zázraky sa dejú, dejú sa v SNG. A práve pri výklade k tejto výstave ma zaujali slová jednej z kurátoriek. Prekvapilo ma, keď povedala, že do časti Deponujeme, vyberali obrazy, ktoré sa pravdepodobne nikdy nedostanú na výstavu. Pretože sú nehodiace sa/trošku desivé a možno aj divné. A v zapätí tam bol obraz, ktorý sa nedávno dostal na výstavu biedermeieru. Vtipný moment, kedy vznikli dva rôzne pohľady na ten istý obraz.

Ale môže byť nejaké dielo, ktoré je umiestnené v depozitári galérie alebo múzea nepohodlné/nehodiace sa na výstavu? Dielo, ktoré disponuje minimálne hodnotou historickou? Sú to zlé diela? A čo je vôbec škaredé/zlé alebo krásne/dobré? Čo určuje normu estetiky lahodiacej oku? To je to, čo mi ostalo v mysli, nad čím som uvažovala a čo je aj platformou týchto mojich slovíčok. Ale baviť sa o ideále krásy minulom a súčasnom je téma rozsiahla. Otázkou krásy nielen v rámci umenia sa zaoberali už mnohí, norma estetická to je otázka nastolená už dve storočia - mne ide o to, pozastaviť sa najmä nad tým čo krása znamená vo výtvarnom umení, avšak podľa môjho vnímania a myšlienok, tak ako to cítim ja sama, úprimne a „neučesano“ (ako sa zvyklo hovoriť u nás na katedre). Mojim cieľom je poukázať na tému krásy a škaredosti v úvodzovkách (pretože vieme, že pojmy sú nanajvýš subjektívne).  

Krásu ľúbivú vo vizuálnom kontexte vieme zhodnotiť v dnešnej dobe na základe porovnávania nespočetného množstva umeleckých diel. Estetickú normu určuje jednak doba, status moci/vládnuca trieda, politické ideály/propaganda, dobový vkus, konvencie, vžité predstavy ale aj predsudky voči niečomu novému a nepoznanému. Baudelaire napísal: „Krása ako si ju človek predstavuje vtláča ráz celému jeho zovňajšku, a tak má každá doba špecifickú módu, držanie tela, gestá, pohyby, spôsoby, účes, pohľad, úsmev ba dokonca i črty tváre.“ Vonkajšiu krásu vysvetľuje na základe morálnych zákonov, ktorým je podriadená. Krása ako ju vnímame dnes nepozná vždy pochopenie pre vnímanie krásy v dobách minulých. Každá doba má svoj ideál krásy, ktorý je často závislý na vizuálnom vnímaní/na obale, ktorý na nás prehovorí ako prvý. Baudelaire vo svojej eseji Maliar moderného života odmieta teóriu jedinečného a absolútneho krásna a presadzuje racionálnu a historickú teóriu krásy. Podľa neho je krása zložená z dvoch elementov – elementu večného a nemenného, ktorý sa ťažko postihuje a elementu relatívneho/náhodného/prechodného/prchavého, bez ktorého by bol večný a nemenný element pre človeka neuchopiteľný. Tento aspekt krásy je závislý na móde, morálke a vášni a aspekt nemenný predstavuje nemateriálnosť, predstavuje ducha, z ktorého krása môže povstať. Jeho poňatie predstavuje dualitu človeka, jeho telo a dušu. Pre Baudelaira absolútna krása nevychádza len z „tela“ (obal/vizuálnosť) ale aj z jeho „duše“ (duchovno) a v každej dobe duša krásy mení svoje telo.

Krása vo výtvarnom umení ako taká je všeobecne ponímaná ako zoskupenie viacerých aspektov. Od dokonalých proporcií, symetrie, farebnosti až po dokonalú kombináciu všetkých vizuálnych elementov. Už v staroveku vytvárali ideál krásy na plátne, v soche, v architektúre zoskupením rôznych ladiacich častí, aby sa vytvorilo absolútno dokonalosti, nadpozemská krása, ktorá nie je z „nášho“ sveta. Umberto Eco vo svojom diele Poetika otvoreného umeleckého diela hovorí, že: „na jednej strane je umelecké dielo objektom, v ktorom jeho tvorca do istej miery zorganizoval spleť komunikatívnych účinkov tak, že každý potencionálny konzument môže vnímať a zažívať samotné dielo tak, ako bolo pôvodne imaginované umelcom. V tomto zmysle umelec vyprodukoval uzavretú formu a chce, aby táto forma bola vnímaná a prežívaná ako ju sám stvoril. Na strane druhej, každý konzument prináša pri svojej reakcii na spleť podnetov vyvinutými pestovanou senzibilitou, určitým vzdelaním, vkusovou normou, osobnými predsudkami a preto do istej miery prebehne pochopenie pôvodnej formy v istej perspektíve individuálne.“ To znamená, že dielo môže disponovať  okrem historickej hodnoty, hodnotou estetickou vtedy, ak je možné ho vnímať z viacerých pohľadov, teda prezentuje „mnohosť“ a zároveň si uchováva „seba“ v samotnom počiatku. Je to jedna z možných odpovedí na moju otázku, aké diela sú hodné vystavenia. Sú to diela, ktoré majú okrem hodnoty historickej aj hodnotu estetickú v jeho poňatí - vo svojej jednote zároveň predstavujú fakticky mnohosť, ale bez toho aby stratili svoj aspekt jedinečnosti. Dielo uzavreté a zároveň otvorené pre interpretáciu na viaceré spôsoby a zároveň ostáva neopakovateľné.

Môžeme teda povedať, že jednou z úloh umenia je vzbudiť aj estetickú ľúbivosť. Avšak tá nemusí byť jasne daná, aj keď predsudky ju niekedy spútavali. Krása estetická mohla vyplývať len z dojmu jednoty diela bez prvku „neestetiky“/škaredosti, ktorá by celkový rozvrh mohla narušiť. Avšak existovali aj názory, že príliš dokonalé zoskupenie vytvorí v konečnom dôsledku krásu umelú, pretože  je výsledkom rozumu a jasne stanoveného postupu za účelom vytvorenia „absolútna“ často vynechávajúc prvok prirodzenosti/spontánnosti/citového rozpoloženia. Mukařovský sa vo svojej štúdii Situace moderního umění zamýšľa aj nad úlohou umenia. Hovorí: ,,Ak tvrdí niekto, že úlohou umenia je vzbudzovať estetickú ľúbosť, nemožno mu odporovať. Nemýli sa však ani ten, kto prisudzuje umeniu moc posilňovať solidaritu medzi ľuďmi, oslabovať hranice rozdeľujúce navzájom jednotlivcov a celú spoločnosť v mene záujmov iných, napr. politických.“

Umenie môže plniť množstvo úloh, preto sa nedá vytýčiť úloha umenia vo všeobecnosti a nedá sa mu pripísať len úloha estetická. Mukařovský tiež napísal, že existuje aj akýsi protiklad krásy a jej popretia a je vyvolaný „prekročením tradičných estetických noriem, čo spôsobuje neľúbosť, ktorá je často zámerne zosilnená a tým, že proti vládnucemu kánonu noriem = vkusu postaví kánon iný, platný niekde mimo ten náš.“ Ale nemôžeme tvrdiť a myslieť si, že s prekročením kánonu prišli až modernisti. Je to mylná predstava, pretože ak by umelci neprekračovali a neposúvali hranice istej danosti, umenie by nikdy nemohlo napredovať. Vo vývoji umenia boli vždy umelci, ktorí vyčnievali a svojou invenciou porušili zaužívané pravidlá, ktoré sa samozrejme dotýkali aj témy krásy a ľúbivosti. Je však pravda, že modernisti narušili a prevrátili všetky dovtedajšie konvencie a priviedli ich do krajnosti tak ako nikdy a nikto pred nimi.

Mne samej sa dostala odpoveď, mne blízka- Baudelaire spája vizuálnosť s duchovnosťou, Mukařovský hovorí o diele, ktoré má predstavovať mnohosť aj vo svojej jednote a tým si dokáže raziť cestu svojej neopakovateľnosti. Dielo, ktoré skutočne na nás dokáže prehovoriť, je práve dielo založené aj na „duchovne“ a dokáže vyvolať u nás emócie na prvý dojem nerozpoznateľné a svoju „krásu“ si dokáže obhájiť svojou jedinečnosťou nie „obalom“. Krása vo výtvarnom umení, môže na jednej strane predstavovať dokonalú symbiózu všetkých k sebe ladiacich prvkov, ktoré nijako nemôžu narušiť jej rovnováhu a vizuálny pôžitok a krása, ktorá sa môže zdať paradoxne jej protikladom, ale napriek tomu poukazuje na krásu v celom jej rozsahu, krásu z tohto „sveta“, pretože je vytvorená na základe citu/nie rozumu a „vizuálno“ chápe len ako druhotný jav.

Mňa osobne zaujíma umenie (a vlastne vo všeobecnosti všetko na tomto svete pozemskom), ktoré nepoukazuje na prvoplánovú krásu, krásu podľa noriem a pravidiel, ktorá ma lahodiť oku, krása, ktorá má všetko presne tak ako sa to patrí, ako je to dané. Mňa povznáša krása, ktorá má v sebe prvky inakosti, ktorá šokuje, krása, ktorá dokáže ukázať v sebe aj svoju škaredosť, krása, ktorá dokáže ukázať aj „skutočno“, ktoré je krásne, ale nie viditeľné na prvý pohľad a nebudí len vizuálny pôžitok ale práve a najmä pôžitok duchovný. Krása, ktorá sa dokáže vymykať všetkým daným, opozeraným a poznaným formám, nebojí sa, nepresviedča, neskrášľuje,  neklame, nepredstiera, nepovyšuje sa, ale kričí jasne a zreteľne bez obalu krásnoty.

Pre tento mne vlastný myšlienkový prúd  som vybrala umelcov, ktorí tému krásy spodobnili aj v jej škaredosti. Krása, ktorú chceli zachytiť skrz seba/svoje vnútro na základe psychického stavu svojho ducha a svojej mysle. Obľúbený Francis Bacon a jeho verzie portrétov, ktoré dokážu vypovedať viac  o vnútre človeka/pretaviť to do výzoru objektu a sú pre mňa skutočnejšie ako koncipovanie presných čŕt dokonalej podoby portrétovaného; milovaný Egon Schiele, ktorý mi ukázal „skutočno“ človeka a stav jeho mysle/jeho duše prostredníctvom jeho umenia; či Lucien Freud, ktorý si v rámci svojej tvorby vybral aj naoko „nepeknotu“ a zobrazil ju ako holú pravdu a to je predsa krásne, zobraziť niečo bez pózy a umelosti.

Mimo maľby som sa pokúsila priamo na sebe vyskúšať, či dokážem pred objektívom ukázať aj seba samu bez štylizácie/mimiky/gest a postoja, ktoré podvedome fungujú, aby bola moja fotka ľubivá a aby vyvolala prvoplánové reakcie obdivu a možno nie-údivu. Snažila som sa poukázať na „krásu“ v mojom ponímaní. Set fotiek nájdete nižšie pod príspevkom ako samostatný post.

Text © Alexandra H. / Ilustrácia © Katka T. / Obrázky : internet

[studiebytiaumeleckeho-blog]

Fotky ku štúdii Škaredosť/Krásnota v umení © Alexandra H.