dychanky-blog

[dychanky-blog]

Vzťah či nevzťah? To je otázka!

Americký psychiater Robert Waldinger rozprával v r. 2016 na TEDx-e o 75-ročnej Harvardskej grantovej štúdii, ktorá sa podujala na to zistiť, v čom spočíva tajomstvo šťastného života.

Štúdiu odštartovali niekedy v tridsiatych rokoch minulého storočia a vystriedalo sa pri nej niekoľko vedúcich výskumníkov. Od začiatku mala svoje nedostatky, najmä preto, lebo nezaŕňala ženy. Vôbec. Ale nevadí, aj tak bola fajn. 

Ako povedal Waldinger, na začiatku štúdie sa zúčastnilo cca. 268 mužov. Tí tvorili dve skupiny - polovica z nich boli vysokošoláci z Harvardu, druhú skupinu tvorili chlapci, resp. mladí muži z najchudobnejších častí Brooklynu. Neskôr sa tento počet vyprofiloval na cca. 70 mužov, s ktorými výskumníci komunikovali a zbierali od nich dáta počas celého ich života.

Záver? Zjednodušene povedané, najdôležitejším záverom tejto štúdie je, že najdôležitejšia vec, na ktorej v živote záleží, sú vzťahy. “Človek môže mať úspešnú kariéru, peniaze a dobré fyzické zdravie, ale bez podporných, láskyplných vzťahov šťastný nikdy nebude.”

V podstate súhlasím. Respektíve, bojím sa nesúhlasiť.

Som žena po tridsiatke a nachádzam sa uprostred dvoch svetov. Keď sa pozriem napravo, vidím baby boom a páry, ktoré si zariaďujú spoločné hniezda a na baby boom sa pripravujú. Keď sa pozriem naľavo, vidím svojich single známych a priateľov 30+, ktorí svoj život zapĺňajú prácou, cestovaním, nadmerným športovaním a niekde medzi tým občas stretnú niekoho fajn.

Som žena po tridsiatke, ktorej sa doteraz každý vzťah rozpadol kvôli jej diagnózam. Chápem to. Je to každodenný boj s niečím, čo ja sama nedokážem ovplyvniť. Lieky, ale najmä samotné choroby pomaly menia moju osobnosť a doteraz sa nenašiel nikto, kto by mal dostatok trpezlivosti a odvahy na to, aby zvládol moje neurózy a heslo “všetko alebo nič”. Je to v poriadku. Nech sa mi ale nikto nediví, že jediní princovia, na ktorých verím, sú tí, ktorí vedia, aký je môj najobľúbenejší drink.

Som preto odsúdená k nešťastnému životu? Mám sa rýchlo hodiť na zoznamku a začať si tvoriť aspoň okruh najlepších priateľov, ktorí mi na staré kolená budú podávať lieky, keď bude najhoršie? 

Kedy sa stalo, že sa ženy začali báť starnúť bez chlapov? Bolo to tak vždy alebo je to choroba dnešnej doby? A je lepšie byť sám alebo ostávať v disfunkčnom vzťahu napriek tomu, že v ňom denno-denne zvádzate medzi sebou menšie či väčšie vojny?

A čo moji single známi a priatelia? Mám do nich začať hučať, aby už konečne cielene hľadali lásku svojho života, lebo umrú opustení a navyše predčasne?

Som žena po tridsiatke a na žiadnu z týchto otázok nepoznám odpoveď. Je dosť dobre možné, že o 40 rokov budem sedieť v hojdacom kresle s mačkou v lone, pozerať do kalendára a odrátavať dni do návštevy môjho brata. Pretože ten má smolu. Je moja rodina a máme rovnaké tetovanie na predlaktí. On ma musí milovať.

[dychanky-blog]

Prepáčte, hľadám svoju hrdosť. Som tu správne?

Invalidný dôchodok. Invalidný dôchodok pre mňa vždy predstavoval koniec. Osobné zlyhanie, znamenie, že som to nezvládla. Preto som, aj napriek svojim dvom pomerne zložitým diagnozám, nikdy tento štát nežiadala o žiadnu podporu. Potrebovala som sebe aj celému svetu dokázať, že sa o seba viem postarať aj bez cudzej pomoci.

A tak sme (rozumej moji rodičia, potom ja) celé tie roky dávali každý mesiac nemalé peniaze na lieky, na benzín, keď sa chodilo na pravidelné kontroly do Bratislavy, do Považskej, do Banskej, na terapie a pod. Popri tom všetkom som sa snažila študovať, neskôr pracovať, čo občas jednoducho možné nebolo, ale hlavne žiť. A celú tú dobu som si hovorila, že o ten invalidný ani za boha žiadať nebudem, lebo predsa nie som žiadny invalid a hotovo.

Lenže na konci minulého roka, po obzvlášť ťažkom mesiaci, si ma oproti sebe posadila kamoška a s trpezlivosťou vypestovanou počas svojej právnickej praxe mi povedala, aby som prestala byť tupá a vypýtala si peniaze, ktoré si zaslúžim. A keďže jej argumentom a prenikavému pohľadu som nikdy nevedela veľmi vzdorovať, sľúbila som, že to skúsim. A skúsila som.

Tento týždeň som sa teda odhodlane vybrala po žiadosť o invalidný dôchodok. Moja naivná predstava bola asi takáto. Prídem na sociálku, teta mi dá papiere, ja s nimi pôjdem k všeobecnému, ten mi tam podľa karty a mojich pripomienok vypíše všetko potrebné, papiere zanesiem naspäť na sociálku, oni to tam oštempľujú, a posudková komisia mi priklepne invalidný, ktorý si budem odkladať na ten ozajstný dôchodok.

Skutočnosť bola asi takáto. Prišla som na sociálku, teta sa ma ešte medzi dverami spýtala, či som už bola u ICH posudkového lekára, aby ON zhodnotil, či je vôbec POTREBNÉ nejakú žiadosť si podávať. Keďže na tento trik som už bola vopred upozornená od maminy, povedala som tete, že sa dlhé roky liečim na dve diagnózy a že mi tie formuláre môže pokojne dať. Teta ešte párkrát vyjadrila svoje presvedčenie, že by som mala ísť najskôr za ICH posudkovým lekárom, ja som vyjadrila svoje presvedčenie, že to nebude potrebné, tak si nakoniec povzdychla a pustila sa do práce.

Aby ste rozumeli. Na to, aby vôbec niekto začal uvažovať nad tým, či vám nejaký invalidný dôchodok priklepne, musíte mať naozaj poriadnu diagnózu. Váš doktor vám síce môže povedať, že podľa neho je vaša choroba na plný invalidný. ICH doktor to ale môže vidieť úplne inak. Samozrejme, nikdy nezaškodí poznať správnych ľudí na správnych miestach. 

Druhá vec je, že musíte mať odpracovaných minimálne päť rokov. To znamená, že ak máte dcéru, ktorá má napr. 21 rokov a práve jej diagnostikovali rakovinu kostí, máte vy aj ona smolu, lebo dokopy nič neodpracovala. Ako sa dozvedel pán pri vedľajšom stole. Náš známy tiež nedostal ani ň, lebo síce má atrofiu svalov a nemôže sa hýbať, ale diagnostikovali mu ju už v osemnástke, a tak, beťár jeden, nestihol tiež nič odpracovať.

Aj mne tetuška začala poctivo rátať odpracované roky. Kombinovala všetky moje živnosti, dohody a plné úväzky, aby mi nakoniec povedala, že aj tak to nevyzerá bohvie ako, ale že šak sa uvidí. V duchu som sa videla, ako niečo strašné robím kamoške, ktorá ma sem poslala, ale keďže je posledná, ktorá mi ostala, nechala som to tak.

“Počujete?” vytrhla ma zo zamyslenia tetuľa. “Hm, prepáčte?” “Že kedy ste ukončili základnú školu. Rok.” “Prepáčte, ale ja si niekedy nepamätám ani to, čo som robila pred hodinou, “ žmurkla som na ňu.

Tetuška otrávene prevrátila oči a strčila predo mňa popísaný papier. “Toto všetko budete potrebovať spolu s posudkom od vášho lekára. Keď to budete mať, doneste mi to, ja vám poviem, čo chýba. Zatiaľ dovidenia.”

Teraz už viem, že pre získanie invalidného dôchodku potrebujem okrem kvalitnej diagnózy a piatich odpracovaných rokov aj: platný preukaz totožnosti vysvedčenie z posledného ročníka základnej školy maturitné vysvedčenie vysokoškolský diplom potvrdenie z úradu práce potvrdenie z banky o existencii môjho bankového účtu

Všetko úradne osvedčené, ale najlepšie originály, aby mali 100% istotu, že sa nikoho nesnažíte odrbať.

Pozrela som sa na papier, prečítala som si ho dvakrát a predstavila som si samu seba, ako zháňam staré vysvedčenia, obehávam úrady a napokon sedím pred komisiou zloženou z cudzích ľudí, ktorí o mne nevedia abslútne nič.

Netušia, čím všetkým som si v skutočnosti prešla, čo všetko moje diagnózy v skutočnosti obnášajú, pretože v karte to nenájdu. Žiadny doktor to tam totiž nikdy nenapíše. Tie nekonečné hodiny bolesti, strachu a beznádeje, že už to nikdy nebude lepšie. Alebo tie týždne uväznené v paralyzovanom tele, neschopnom myslieť, pohnúť sa, nieto ešte pracovať. A títo ľudia by mali rozhodovať o tom, či si od štátu zaslúžim pár eur navyše.

Vyšla som z budovy, všetky papiere som hodila do koša a išla som na kávu.

[dychanky-blog]

5 vecí, ktoré sa stanú, keď sa rozhodnete nemať deti

Moja dcéra sa mala volať Matilda. Copatá, s poriadnymi líčiskami – taká moja malá kópia. Nosila by rifle na traky, biele sneakersky, šiltovku a bola by rovnako drzá ako jej mama. V knižnici by mala Maxipsa Fíka a všetky ostatné moje detské knihy. Každé ráno by sme tancovali na Cyndi Lauper a večer zaspávali pri Joni Mitchell.

Pred určitým časom som kvôli zdravotným komplikáciám musela dospieť k rozhodnutiu, že v blízkej ani vzdialenej budúcnosti Matilda nebude. Žiadny lekár mi totiž nevie zaručiť, ako by sa môj stav po pôrode zmenil a ja nie som ochotná vziať na seba zodpovednosť za iný ľudský život, keď nie som 100% fit. 

Pre niekoho, kto chcel mať pôvodne rodinu už v 26ke, to nebolo úplne najjednoduchšie rozhodnutie, ale keď vám vlastné telo dá len obmedzené možnosti a aj tie sú všetky nahovno, stane sa z vás tak trochu sebec. Zrazu nemáte chuť dávať svetu ďalší ľudský život a sústredíte sa na seba.

Vyrovnala som sa s tým po svojom. Stoty mi k tomu urobil peknú kerku a začala som sa sústrediť viac na seba a svoj osobný rozvoj. Nejak som ale nerátala s tým, aký dopad bude mať takáto osobná záležitosť aj na iné aspekty v mojom živote. 

A stále je celkom zábavné to sledovať. Len je to občas taký smiech cez slzy. Každopádne, možno toto niektorej viac či menej dobrovoľnej nematke pomôže pochopiť, čo sa to okolo nej vlastne deje a že je to úplne normálne.

 1.    Základné nepochopenie

Aj 21. storočí je ešte stále bežné, že keď sa verejne priznáte k tomu, že neplánujete potomkov, stretnete sa s označením „sebec“, „kariéristka“, „divná“ (!!) a pod. Mladé mamičky sme postavili na piedestál, na ktorom si za pôrod a výchovu dieťaťa zaslúžia minimálne metál (no offense, ale moja mama ešte v 7. mesiaci okopávala zemiaky na poli a do pôrodnice sa odviezla sama autobusom) a ženy – nematky sú tak pre väčšinu z nás, prirodzene, niečo zvláštne, čo ani nemáme chuť komentovať. Načo aj. 

 2.    Vy vs. vaše kamošky – matky

Či už chcete alebo nie, jednoducho ste vo veku, kedy drvivá väčšina vašich priateľov a známych rieši rodinu. Na Facebooku už vlastne nič iné ani nevidíte, len fotky zo svadieb, pôrodníc, prvých a druhých narodenín. Potom stretnete svoju kedysi najlepšiu kamošku a kým ona sa ponáhľa za dcérou, lebo malá sa chystá spať, vy sa ponáhľate za psom, lebo idete venčiť, prípadne do baru, lebo tam na vás čaká rande. Spoločných tém na rozhovor povážlivo ubúda a je to tak v poriadku. Vás nezaujímajú plienky, ju nezaujímajú vaše nové lodičky.

 3.    Menej chlapov na výber

Ak sa rozhodnete nemať deti, dajte si pozor, aby ste sa až po uši nezamilovali do chlapa skôr než mu túto skutočnosť stihnete oznámiť alebo aspoň naznačiť. Môže sa vám potom totiž celkom dobre stať, že vás síce nežne, ale predsa pošle do prdele. Chlapi síce hrozne radi vyhlasujú, ako ohromne si užívajú svoj nezávislý život a rodina ich vôbec neláka, ale to všetko len do určitého času. Nakoniec sa každý z nich chce usadiť a mať potomka, ktorého budú učiť hrať futbal a odovzdávať mu svoje múdrosti. :)

 4.    Dobre mienené rady

Majú vás radi, chcú vám pomôcť a celkom dobre nechápu, prečo ste to s tým dieťaťom už vzdali. Preto budete pravidelne počúvať rady každého typu. Od nikdy neobohranej klasiky "musíš myslieť pozitívne”, cez motivačné povzbudenia „nesmieš to vzdávať“ až po „musíš vyskúšať všetko, aj alternatívnu medicínu“. Nebudem hovoriť, čo zaberá a čo nie, každý nech si svojim peklíčkom prejde sám. 

5.    Pripravte sa na samotu

Samota je prirodzeným dôsledkom toho, že všetci okolo vás sa uhniezďujú, zakladajú si rodiny a na vás už jednoducho nemajú čas. Treba sa na to pripraviť, vyrovnať sa s tým a nájsť si náhradu. Ja osobne som zistila, že úplne najlepšie je venovať sa na 200% sebe samej, svojej kariére, samovzdelávaniu a svojmu psovi. Nemám potom čas premýšľať nad blbosťami a keď náhodou mám, idem behať alebo cestujem. 

Dá sa to a nie je to také zlé. Dokonca, keď vidím všetky tie maminy obviazané tými otrasnými  šatkami od hlavy až po päty, cítim sa dosť fajn. Sebecky fajn. ;)

[dychanky-blog]

„Hlavné je, ako s tou svojou diagnózou naložíš.“

Môjmu kamarátovi Tomášovi minulý rok diagnostikovali Hodgkinov lymfóm. V preklade rakovinu lymfatických uzlín. Mal vtedy 32 rokov, dieťa na ceste a na krku hypotéku na dom – jednoducho situácia, ktorú len tak nevymyslíš. S Tomášom sa poznáme asi tisíc rokov. Denne ma rozčúli tak päťdesiatkrát, ale rozosmeje asi stokrát. Patrí medzi „mojich ľudí“ a keď som sa túto správu dozvedela, s drámou mne vlastnou, som sa z toho zosypala. Až kým som Tomáša nestretla. Vtedy som zistila, že všetky tie afirmácie povylepované po stenách sú vlastne úplne nahovno. Pretože Tomáš má svoju liečbu pevne pod kontrolou. Niekedy v tej dobe sa stal zdrojom mojej inšpirácie. Prečítajte si náš neusporiadaný rozhovor – možno inšpiruje aj vás.

Tomáš, čo napadne 32 – ročnému človeku, keď mu oznámia, že má rakovinu?

“Fuck it!” Vážne. Bol to dosť šok… Navyše som bol trochu v stresovej situácii, lebo o tri mesiace sa nám malo narodiť dieťa, mali sme dostavaný dom, ale hypotéku na krku a celá tá situácia bola dosť zlá. Zrútil sa mi svet.

Ako si na tom teraz zdravotne?

Teraz práve úplne neviem, lebo čakám na pár dôležitých výsledkov, ktoré budú až o dva mesiace, ale myslím si, že som na tom lepšie. Určite lepšie než na začiatku liečby.

Z čoho všetkého pozostávala tvoja liečba?

Liečba trvá v podstate už od júna a boli to bežné vyšetrenia, po ktorých nasledovala operácia a chemoterapia. Tá trvala cca. štyri až päť mesiacov, potom bolo ožarovanie, ktoré trvalo v podstate až do Vianoc. Na Vianoce to bolo ako keby celé ukončené.

Vysvetli mi polopate, prosím ťa, ako prebieha taká chemoterapia.

Je to niečo na spôsob infúzie, napoja ťa na chemické látky, ktoré ti ničia nádorové, ale aj zdravé bunky v tele. U mňa to bol zakaždým štvorhodinový proces, s tým, že do mňa vždy naliali niekoľko trojdecových sáčkov s tekutinami v rôznych farbách. Samozrejme, vedľajším účinkom sú nevoľnosti. Tak tri dni potom som býval vždy zelený. Človeku je po chemoterapii fakt zle až hrozne a ťažko sa to dá k niečomu prirovnať alebo to opísať. Je to špecifický stav, ale myslím, že človek vie vydržať oveľa viac.

Keby si mal vypichnúť tri veci, ktoré sú pre teba na tejto chorobe najhoršie, ktoré by to boli?

Najhorší bol ten pocit, že je to smrteľná choroba. Bolo to teda buď -  alebo. No a potom to, že to ovplyvnilo môj dovtedajší spôsob života. Všetko som musel od základov zmeniť. Životosprávu, prácu, vlastný postoj aj psychiku. Tretí bod ale asi nemám, beriem to tak, že je to choroba ako každá iná a bolo treba pobiť sa s ňou a nepodceňovať ju.

Ty si hlavne na začiatku dodržiaval veľmi prísnu životosprávu - pil si rôzne šťavy, všetko možné si zo stravy vylúčil… Ešte sa toho držíš?

Takto som žil asi päť, šesť mesiacov s tým, že pred Vianocami som zvoľnil. Vrátil som sa k mäsu, čo bol asi najväčší krok a celkovo som sa začal stravovať viac ako predtým. Stále však pijem zeleninové šťavy, kozie mlieko, nepijem tvrdý alkohol, ale už si doprajem občas trochu vína. Niektorým veciam sa však stále vyhýbam – napríklad pečivu a pod.

A toto všetko ti odporučili lekári alebo ako si k tomu dospel?

Tých alternatívnych metód liečby je strašne veľa a bohužiaľ väčšinou každá hovorí niečo iné, takže si treba z tej kopy vybrať. Ja som si vybral to, že nechcem zaťažovať organizmus mäsom, alkoholom a rozhodol som sa pre liečbu kozím mliekom a zeleninou s tým, že dosť tomu celému napomáhali aj šťavy.

Keď si sa vybral z časti alternatívnou cestou, uvažoval si niekedy nad tým, že napríklad vôbec nepodstúpiš chemoterapiu?

Nie. Ide o to, v akom štádiu ti to zistia a aké percentá ti dáva chemoterapia. Lekári ti vedia dať dosť presné čísla, na koľko percent ti chemo zaberie. Aj keď zhruba 5 % ľudí nereaguje na liečbu, čo je vždy veľký problém, tak som veril a dúfal, že ja medzi nich nepatrím. U mňa boli šance také vysoké, že by to žiadna alternatívna liečba neprevýšila. Ja stále hovorím, že treba urobiť kompromis medzi lekármi a alternatívou.

Čo ti najviac pomáha?

Mne najviac pomáha hrozne veľká chuť po živote, predstava, čo všetko chcem v živote ešte stihnúť a zažiť. Navyše, hrozne som sa tešil na maličkú, čo bol obrovský motor do života. Keď už malá prišla na svet, tak to vytesnilo všetky negatívne myšlienky a bola to obrovská vzpruha. Veľmi mi pomohla Martina (manželka, pozn. autora) a bola mi veľkou oporou, pritom viem, že moju chorobu niesla ťažšie ako ja. A v neposlednom rade moji rodičia. Tí nám pomáhali v čom sa dalo, za čo som im nesmierne vďačný.  

Ako je to napríklad teraz s tvojou psychikou? Mávaš lepšie a horšie dni alebo to neriešiš?

Ja som ani nemával horšie, až na prvé dva týždne. Vtedy to bol mega šok – veď som mal 32 rokov a 16 cm nádor v hrudníku (smiech). Bol som v depke, strese a mal som fakt veľký strach. Našťastie, som dosť psychicky odolný človek a pomerne rýchlo som si upratal v hlave. Odvtedy som sa tým snažil nezaťažovať. Utriedil som si myšlienky – čo musím spraviť, čo mi pomôže, nepomôže a po tých prvých dvoch týždňoch som začal opäť normálne žiť. Určite mi celý čas pomáhalo to donekončna omieľané pozitívne myslenie. Ja ho viem akosi prirodzene v živote aplikovať a o to viac som sa ho snažil raziť v takejto situácii. Bral som to ako normálnu chorobu s tým, že sa uvidí.

Takže ti nikdy nenapadlo, že to môže dopadnúť aj inak, ako dobre?

Jasné, že napadlo. V podvedomí to má človek stále, ale nepripúšťal som si to, ani si to nepripúšťam. Poznal som percentá, poznal som možnosti, poznal som štatistiky – pred operáciou to bolo zhruba 50/50. Po operácií a histológii už mi dávali 85%. To už ma nastavilo tak, že to musí byť dobré. Psychicky som sa vôbec nezaťažoval, žil som si svoj život. Narodila sa nám malá, oddychoval som, robil som si okolo domu, takže si nemyslím, že by u mňa bolo nejaké psychické vyčerpanie či depresie a pod.

O slovenskom zdravotníctve sa asi veľmi baviť nemusíme, ale keď už sa raz staneš onkologickým pacientom, je to asi trochu iné, lebo ti ide o život. Aké je to z tvojho pohľadu v tomto smere – sú naši lekári schopní onkologickým pacientom pomôcť alebo musíš vyhľadávať pomoc vo všetkých okolitých krajinách?

Ja si myslím, že v tomto u nás nie je problém. Hlavné je to, ako s tou svojou diagnózou naložíš. Jedna možnosť je tá, ktorú využíva drvivá väčšina ľudí – prídu k všeobecnému a nechajú sa na odporúčania posielať špecialistom a pacienti jednoducho veria doktorom, za ktorými boli vyslaní. 

Druhá možnosť je tá, ktorú som zvolil aj ja – že akonáhle som mal nejaké základné fakty, tak som urobil všetko preto, aby som mal tú najlepšiu lekársku starostlivosť, akú Slovensko poskytuje. Vyslovene som vyhľadával vysoko odbornú pomoc, lekárov cez odporúčania od známych, cez kontakty. Ani jedno vyšetrenie nebolo také, že by ma niekto niekam poslal – všetko som si vybavil sám. Verím tomu, že nejaká babka takúto možnosť samozrejme nemá – nebude chodiť kvôli jednému vyšetreniu do Žiliny, kvôli druhému do Bratislavy, to nejde. 

Ale to sú tie dva pohľady. Keď to človek rieši tak ako ja, tak naozaj nájde výbornú lekársku starostlivosť. Som dokonca presvedčený o tom, že je porovnateľná s ktoroukoľvek inou lekárskou starostlivosťou v Európe. Na druhej strane, keď to človek rieši pasívne a celé to za neho manažujú lekári, tak pohľad na naše zdravotníctvo prestáva byť taký pozitívny. 

Ale je to aj o tom, že napríklad ja, keď som sa dozvedel, že mám rakovinu, tak som to vôbec netajil. Každému som povedal, aký mám problém práve preto, že som vedel, že „lidi znaj lidi“ a toto mi neuveriteľne pomohlo. Každý mi dohodil nejaký kontakt, informáciu, ktorú som mohol využiť. Práve ľudia z toho okruhu, ktorým som sa zveril, ma dostali na také miesta, na ktoré by som sa inak asi nikdy nedostal, lebo by som ani nevedel, že existujú. Pre všetkých, čo teda riešia nejakú chorobu – najhoršia možnosť je tajiť to.

Tomáš, čo pre teba znamená šťastie?

Šťastie? Šťastie je pre mňa rodina. To, že je moja rodina zdravá, že žijeme na Slovensku, v krajine kde nie sú vojny, kde je dostatok vody a jedla. Šťastie znamená, že mám strechu nad hlavou a to, že mám prácu, ktorá mi zabezpečí to, čo nemá 95 % ľudí na planéte… To je dosť veľké šťastie.

[dychanky-blog]

Mysli pozitívne a všetko bude v poriadku

Keby som dostala 50 centov zakaždým, keď mi niekto dal radu v podobnom duchu, mala by som zarobené na peknú dovolenku. A keby som musela zaplatiť 50 centov vždy, keď som pri podobnej rade mala chuť spáchať vraždu, musela by som začať rozpredávať orgány svojich príbuzných.

Je ťažké písať o "vedľajších” účinkoch pozitívneho myslenia bez toho, aby to v dnešnej dobe nevyznelo ako mrnčanie. Ani na štvrtý pokus som to nedokázala, nebudem to teda siliť. Takže len stručne a jasne.

Je úžasné, že si ľudia našli v pozitívnom myslení tzv. liek na všetko. Niektorí síce teraz pôsobia chorobne premotivovaní, iní sú zase presvedčení, že keď si 50x za deň povedia, že je všetko v poriadku, to svoje „v poriadku“ si do života naozaj pritiahnu. Pokojne. Je to zlaté a v konečnom dôsledku – nech si každý robí, čo chce.

Keď sa však liečite na depresie, je dosť ťažké myslieť pozitívne. Negativizmus je vlastne podstatou celej choroby. Zmocní sa vás, vytláča akékoľvek pozitívne myšlienky, pekné spomienky rozdupe na prach. A napriek prirodzenej tendencii zdravých ľudí pomôcť vám prekonať „zlé dni“ úsmevom, peknými myšlienkami, motivačnými citátmi a pod., takto to nefunguje. Princíp je totiž úplne jednoduchý. Je vám nahovno. Je vám tak strašne nahovno, že máte chuť umrieť a to posledné, čo chcete počúvať je, že by ste sa na veci mali pozrieť viac optimisticky. Človek, ktorý je psychicky na dne sa totiž pri vete „Mysli už konečne trochu viac pozitívne“ začne cítiť ešte horšie. Možno ako neschopný chudák, možno ako niekto, kto nevie byť šťastný. Ani jedno nie je príjemné. A nikto, kto má v hlave a v duši temnotu, sa nedokáže na svet pozerať inak než temne. Najskôr sa musí stratiť temnota, potom sa môže začať diať ten zvyšok.

Tento princíp pochopili aj lekári a terapeuti. Od nikoho z nich nebudete počuť, že máte myslieť viac pozitívne a pozerať sa na svet z lepšej stránky (ak áno, okamžite vymeniť!). Bohužiaľ, rodina a blízki priatelia to často pochopiť nedokážu. Žijú totiž v presvedčení, že keby ste naozaj chceli a čo len trochu sa snažili, dokázali by ste svoje stavy ovládať.

Preto len dve mini rady na záver. Jedna pre chorých: Všetky takéto dobre mienené rady púšťajte jedným uchom dnu, druhým von. K pozitívnemu mysleniu sa musíte dopracovať sami a postupne. Inak to nevydrží. A vôbec nevadí, že všetci naokolo sú 24/7 happy, strašne cool a vy máte problém vstať z postele. Za zavretými dvermi má každý svoje problémy a jediné, čo vás má zaujímať je, ako sa dostať z tých svojich.

Jedna rada pre rodinu a blízkych: Nemusíte za každú cenu rozdávať babičkovské rady a chrliť motivačné kecy, za ktoré by sa nehanbila ani Rhonda Byrne. Môžu viac ublížiť než pomôcť. Úplne stačí, keď pri tom svojom „chorom“ jednoducho budete, vypočujete ho, podržíte za ruku. Alebo mu pomôžete rozbíjať taniere, keď na to príde.

[dychanky-blog]

Život pred a po

Môj život sa delí na dve časti. Na časť pred tým, než mi diagnostikovali depresiu a na časť po tom. Úprimne, na život pred depresiou si už veľmi nespomínam. Neviem, v akom rozpoložení som trávila bežné dni, čo ma vedelo rozosmiať alebo rozzúriť do nepríčetnosti. Zúrila som vôbec? Neviem. S depresiou prišla totiž aj hrubá deliaca čiara a všetko, čo bolo, prestalo byť dôležité. Začal sa nový život, trochu viac smutný, o dosť ťažší, ale plný výziev. A ten si žijem dodnes. Dlho som premýšľala, či by mal tento blog vôbec uzrieť svetlo sveta, ale osem rokov depresií a niekoľko životných udalostí ma presvedčili, že je to jediné možné riešenie. Aby ste rozumeli, som ako väčšina iných ľudí trpiacich duševnou poruchou – hovorím o nej len minimálne a len s blízkymi ľuďmi, zo všetkých síl sa snažím pôsobiť “normálne” a permanentne sa za svoju chorobu hanbím. Mám pocit, že by som sa mala spoločnosti ospravedlňovať za to, že nemám na tvári prilepený americký úsmev, že radšej počúvam ako hovorím a že keď mi niekto povie „Musíš myslieť viac pozitívne!“, okamžite mám chuť streliť si guľku do čela. Muselo prejsť dlhých osem rokov, aby som si uvedomila, že práve spoločnosť by sa mala ospravedlniť. Mne a všetkým ostatným, ktorí nosia nálepku „duševne chorý“.  Stigma, ktorá je okolo duševných porúch vytvorená, je totiž taká silná, že chorých núti robiť veci, ktoré možno ani sami nechcú. V dnešnej spoločnosti je ťažšie žiť s duševnou poruchou, než napríklad s rakovinou. Je to odvážne tvrdenie? Možno. Ale pri žiadnych iných ochoreniach sa nestretnete s toľkými odvrátenými či sklopenými pohľadmi, ťukaním na čelo a tak strašne hlbokým nepochopením. A ak sa mi vďaka tomuto blogu podarí uviesť do problematiky depresií  a vnútorného sveta duševne chorých aspoň jedného z vás, potľapkám sa po pleci :)

Depresiu mi diagnostikovali, keď som mala cca. 21 rokov.  Ono, nikdy som nebola práve dieťa lásky a kvetov, skôr taký normálny introvert s občasnými sklonmi k dramatizácii. A niekedy si myslím, že pre moju rodinu to zase až také prekvapenie nebolo.  V živote mi však  šlo všetko relatívne podľa plánu – výška, prax popri škole, do toho sa mi ušiel aj jeden skvelý chlap. Preto, keď mi jedného dňa začala tŕpnuť ľavá ruka, myslela som si, že je to z tých nekonečných hodín za počítačom. Tak som to ignorovala. Tŕpnutie však neprestávalo, naopak. Rozšírilo sa ešte aj o neznesiteľnú bolesť. Ešte chvíľu som sa to snažila ignorovať, ale nakoniec som ustúpila. Doktorka pozrela na ruku a povedala, že si ju mám „mazať“. Tak fajn. Mazala som a už som si na tŕpnutie aj bolesť začínala zvykať, keď som sa jedného dňa nemohla postaviť na nohy. Boleli. Boleli príšerne a moja chôdza zrazu pripomínala chôdzu stareny. Aby som to skrátila – skončila som v trenčianskej nemocnici a začala sa séria nekonečných vyšetrení. Výsledok: Kristína je v podstate zdravá ako ryba. Teda až na to, že ju musíme voziť na vozíku.

Tu niekde sa začali skloňovať slová ako depresia, duševná porucha, psychiater, terapia. A začal sa život, ktorý žijem dodnes. Depresia zatienila všetko, čo bolo dovtedy.  Dala tomu pečiatku bezvýznamnosti a nepodstatnosti. Dôležité zrazu bolo len to, ako s touto chorobou naložiť, ako sa s ňou naučiť žiť, ako proti nej bojovať, ako prežiť. Prvých päť rokov mi to zúfalo nešlo. Pošiel dlhoročný vzťah, pošlo niekoľko jobov a ja som každé ráno vstávala len s jedným prianím. Aby ten deň už skončil. Boli dni, keď som nevychádzala z bytu, poobedia, ktoré som oblečená presedela vo vani, boli výpadky, keď som v byte po stenách rúžom popísala odkazy Bohu (som ateistka, podotýkam). Ale prežila som to a v prípade depresie je niekedy aj to taký malý úspech ;) K svojej až príliš rýchlo blížiacej sa 30-ke si preto dávam predčasný darček. Slobodu. Už žiadne starosti nad tým, čo si myslia iní, čo by povedali, keby vedeli, že sú dni, keď hodiny pozerám do steny a hovorím si „To dáš, to dáš, to dáš..“ Alebo keby vedeli, že občas aj to dýchanie strašne bolí.

Teraz to už teda všetci viete. Tak vravte.