castielosk

[castielosk]

Kosovo - jednotka v grilovaní

Prologue

Wizz je zase raz navine :D 20 € spiatočka sa neodmieta, hlavne mám obavy, aby linka Budapesť - Priština neskončila ako tá do rumunskej Bukurešti, kt. som nestihol využiť :(

Deň 0

Tradičné prípravy na cestu do Budapešti mi naštrbí ubytovacie zariadenie GNG Home, keď ani na druhý pokus s druhou kartou si nevedia zaúčtovať svojích 5,5 €, rezerváciu mi behom minúty bez akejkoľvek diskusie rušia. Už druhý Cancel v priebehu týždňa, prvé ubytko pre renováciu hostela. No nič, tak čakanie na vlak zabíjam výberom ďalšieho. Do tretice snáď všetko dobré, pre istotu rezerváciu aj rovno zaplatím. Cesta vlakom prebiehala klasicky (nekonečne), tentoraz trošku netradične s prestupom na autobus, pre rekonštrukčné práce na trati Budapešť - Hatvan. Aj napriek oficiálnemu príjazdu 22:15 sme na Keleti o 21:40, utekám kúpiť transfer tickets do predajne BKK. O 5 minút sa už zvítam s Martinom a spolu za behu sa “zoznamujeme”. Krátka inštruktáž ako ráno, a ideme si každý do svojho hostela. Check-in bol bezproblemový, to sa však nedá napísať o spolubývajúcej. Postaršia pani kakaovej farby, si na noc priotvorí okno, a tak sa ráno budím s boľavím hrdlom. Spánok mi navyše prerušovalo neustále zvonenie jej mobilu a večné miznutie z izby. Asi mala hodne klientely :D

Deň 1

Čo by to bolo za dovolenku, ak by som na nej neochorel :D V poradí už štvrtá na ktorej smrkám od prvého dňa :D S Martinom sa stretneme pred zastávkou metra a spolu vyrážame na Kobanyu, kde sa stretávame s tretím členom výpravy - Róbertom. 

Odlet klasika bez problémov, na moje počudovanie lietadlo je takmer plné, avšak 95% cestujúcich sú domáci. Ani sa nečudujem, o Kosove sa v naších končinách pozitívne nehovorí, takže turistov ide spočítať na jednej ruke. Podľa mňa si to Kosovo nezaslúži, ale o tom potom.

Let trvá 1h a 10 minút a sledovanie krajiny z okienka lietadla je jedno z najzaujímavejších, aké som doposiaľ zažil. Niekde v polke letu sa začínajú objavovať Srbské hory, ktoré z hora vyzerajú fenomenálne.

Po pristátí sa na nás vrhá dav taxikárov, v pláne je síce ísť pešo k ceste M9 a tam si stopnúť furgon, ale nakoniec sa rozmyslíme (hlavne kvôli ceste do Skopje), že predsa len využijeme taxi dopravu. Vyberám si staršieho pána bez taxi tabuľky a ten nás za 15 € hodí priamo na autobusovú stanicu. Ešte nie sme ani v polke cesty a už počúvame akí sú Srbi zlí :D

O tejto téme si myslím svoje, ale do debaty sa radšej nezapájam, nechcem skončiť niekde na okraji cesty s prestrelenou hlavou. 

Autobus do Skopje odchádza o 1,5 h a tak si zájdeme na kávu, pivo a kebab. Kebab v Kosove nie je celkom kebab, aký ho poznáme z domu. Vo večšine prípadov dostanete cca 12 “šúlancov”, poprípade fašírok s opečenou žemľou. Že nám v Kosove bude chutiť, je jasné od prvého zakusnutia sa do grilovanej pochúťky. Krátko po obede sadáme do furgonu (dodávky) a haide do Skopje (albánsky Shkup). Cesta dlhá cca 93 km trvá kvôli rekonštrukcii (a najme zápcham) na hlavnom ťahu asi 3 h. Prvú polovicu si to valíme po nádhernej diaľnici, ta druhá už po okreske, avšak Kosovo sa nezdá a výstavba diaľnic

pokračuje až na Macedónske hranice.

Okolo šiestej už chlastáme pivo v Skopje na izbe hostelu a rozmýšľame čo ďalej. Ja to vidím na Paralen, Róbert je unavený z nočnej cesty busom a Martin je fit. Suma sumárum, ideme niečo zjesť a spraviť aspoň nejakú tu nočnú fotku najgýčovitejšieho mesta v celej Európe. Svoju povesť mesto 100% obhájilo, pamiatky hýria všetkými farbami, aké si len viete (aj neviete) predstaviť.

Trošku by z tých farieb mohli ubrať, ale ináč to tam vyzerá celkom fajn. Čo nie je fajn je to, že sa nám nedarí nájť žiaden fastfood. Z hľadania sme už hodne unavení, ale nakoniec sa zadarí - čo iné ako Kebab. Ten je klasického štýlu, avšak premiérovo mi tam obsluha natrepe horčicu. Takýto kebab som ešte veru nejedol, sem-tam ma z neho aj napína. Nebyť hladu, tak skončí v koši :D

Deň 2

Je 9 hodín ráno a my sa vyberáme na plánovanú “túru” k Millenium Cross.

Kým sa tam dostaneme je niečo po 11. Na hlavnej stanici maturujeme s lístkami, žiaden automat a žiadna angličtina. Nakoniec ma moja primitívna ruština dostane k lístkom (ehm “kreditnej” kartičke), avšak ďalšie meškanie naberáme na odchode autobusu. Predavač  lístkov hlási fiftín minits, nakoniec sa z toho vykľuje fifty :D  K lanovke pod krížom ide dvojposchodový čínsky Yutong  (č.25), sadáme si do vrchnej časti z ktorej sa kocháme na slnkom zaliate ulice hlavného mesta republiky zvanej (po novom) Severné Macedónsko.

Cesta nie je dlhá, a tak sa už čoskoro kocháme miestnou prírodou. Z parkoviska je to k lanovkám sotva 3 minúty, kupujeme jednosmerný lístok za 50 MKD a zaraz aj nasadáme do kabínky. Výhľady síce nie sú ako v Tirane, ale akákoľvek jazda lanovkou je pre mňa zážitok tak či tak. Na vrchu si obhliadneme kríž, vedľa budovanú ďalšiu gýčovinu

 a ešte sa pokocháme výhľadmi na okolité pohoria.

Ako milovníka hôr mi je jasné, že na turistiku sa do Severného Macedónska vrátim. 

Areál je plný ľudí. Slnečné poobedie pritiahlo snáď celé Skopje, vyzerá to tu ako v Tatrách počas víkendov hlavnej sezóny. Po necelej polhodinke sa poberáme smerom dole naspať k parkovisku. Z milióna rôznych ciest vyberá Martin tú najkratšiu - lesnú. Tá ja “ideálna” na môj čerstvo ( 4 dni dozadu) vytknutý členok, v mobile pre istotu hľadám číslo mojej poistky, šanca, že do cieľa nedôjdem po svojich je vysoká. Nakoniec všetko dobre dopadne a o 48 minút sme na parkovisku. Cestovný poriadok je akýsi neporiadný :D 3 x A4 s rôznymi časmi odchodov, poniektoré časy zoškrtané, no jeden aby si vybral. Autobus nakoniec odchádza skoro podľa jedného z cestovných poriadkov. Skoro - znamená 12 minút skôr. 

Vystupujeme neďaleko centra, je nedeľa a hodne podnikov je zatvorených. Neriskujem polhodinové hľadanie ako včera večer a rovno si to napochodujem do najbližšej pizzérie. Ceny ako v Taliansku, ale kvalita nikde :) Po rýchlom obede si ešte odskočíme na kávu a jedno “pivo”. Dlho sa nezdržíme, odchod autobusu do Prištiny sa blíži, ešte si chceme obzrieť centrum za dňa. 

Od mojej poslednej návštevy v roku 2013 tu pribudlo celkom slušný počet sôch, monumentov

dokonca na rieke dve “Santa Marie”. Skontrolujeme aj mestskú časť Starý bazár, tu nás neotravujú sochy macedónskych významných osobností, je to tu výrazne iné, a tak si tu oddýchneme 10 minút pri tureckom čaji. Ešte jedna povinná jazda - pevnosť Kale, malá obhliadka a je to. 

Skopje máme za sebou, ideme si po batohy na recepciu hostela a vyrážame na stanicu. Veľký autobus ide načas (18:05), tentoraz cesta trvá iba 2 hodiny.

Nedá mi nezmieniť sa o prechode hranice. Na Kosovskej strane to ide ako po masle, do autobusu nastupuje colník s mobilnou čítačkou pasov, a my tak prejdeme hranicu bez toho, aby som musel rušiť svoj polospánok. 

Technologicky super a tlieskam, avšak nie dlho. Pred nami sa objavia na oficiálnej budove vlajky Kosova a ... Albánska? Tú vlajku na kruháči neďaleko centra Prištiny o veľkosti môjho Fiata Punto som považoval za akési gesto “kamarátstva”, ale tak bude tam niečo viac. Albánska vlajka vedľa tej Kosovskej na hranici ma šokovala. Do konca celého výletu napočítam Kosovských vlajok na jednej ruke, zato tie Albánske vejú snáď aj na maštaliach.

Akosi mi to nejde do hlavy, vyhlásime republiku, ale vejú nám tu vlajky susedného štátu. Po tomto mám o uznaní tohto mikro štátu jasno - “Kosovo je Serbia”.

V každom prípade nie je to môj problém, politika bokom a poďme sa ubytovať. Hostel kde bývame je “zaujímavý”, platíme asi o tretinu menej ako sme mali, welcome drink a ponuka na super matroš :D Vraj to tu teraz v Kosove fičí, a ak máme záujem o niečo tvrdšie - nie je problém, stačí dať vedieť :D My radšej fičíme na večeru, je 21:00 a teda kantínu nevyberám dlho, sadáme do podniku s menom Fati, je tu plno domácich a my :D Kedže som hladný, berem kebab (12 fašírok), šopský šalát a malú porciu hranoliek. Prvý zákus a je mi jasné, že tu budem tráviť všetok svoj “jedálenský” čas. To mäso je fantázia. Ešte si odskočíme na výborné čapované Peja a ide sa spať.

Deň 3

Dnešný deň je opäť slnečný, bezvetrie a hlásia 22 stupňov. Ideme podľa plánu a to do mesta Prizren. Zase veľký autobus idúci načas, žiaden furgon a čakanie na naplnenie do posledného miesta, v Kosove to proste funguje ináč ako v bratskom Albánsku. Cesta je príjemná a za 4 € sú v cene aj banány v čokoláde, milé :)

2h cesta utečie ako voda a my sa už motáme mestom. Centrum na nás dýcha Osmanskou ríšou

zastavujeme sa na kávu, Peju a jednú zdravotnú Rakiju. Hlavnou dominantou mesta je malá “napodobenina” mostu v Mostare,

mešita a pevnosť nad mestom zapísaná v UNESCO.

Areál pevnosti.

Som prekvapený veľmi dobrým stavom pamiatok, anglické popisky a 0 € vstupné. Medzitým ako zídeme dole z pevnosti sa centrum zaplní domácimi. Je pondelok, ale praská to tu vo švíkoch, všetci popíjajú kávu a hluk aký som vo svojom rodnom (v oveľa väčšom) meste nezažil už roky. Odkiaľ na to majú peniaze netuším, ale vyzerá to tu takto fajn.

Je čas na neskorší obed, vyberám “reštauráciu” pri autobusovej stanici, obslúži nás starší pán a mäso ako ináč výborné. Po zaplatení sa poberáme hľadať autobus, netrvá dlho a aj ho nájdeme a dokonca odchod o 5 minút. 

Cestu do Prištiny prespíme. Na stanici vystupujeme a dobití si to namierime rovno do posteľe. Po krátkom relaxe sa rozhodneme letmo obzrieť mesto, večera u Fati kde dohadujeme plán na zajtra.

Deň 4

Posledný voľný deň si to ráno namierime do neďalekej Srbskej “enklávy” dedinky menom Gračanica. Dominantou tohto miesta je monastír zo 14. storočia  zapísaný aj v UNESCO. 

Z vonku to vyzerá ako “obyčajný” kostol, ale vo vnútri je to iná paráda. Nádherné fresky a trblietavá výzdoba na pravoslávny štýl (zákaz fotenia). Vstupné samozrejme 0 dinárov.

Po východe z kláštora mi do oka padne v diaľke hnedá tabuľa, ktorá zvyčajne označuje nejaké turistické miesto. A veru, na tabuli je napísane “Ulpiana” s ikonografikou “gréckych” stĺpov. GPS hlási 1,9 km ... ideme! :) Kosovo je opäť pripravené a k tejto pamiatke vedie nový chodník. Na jeho konci sa pred nami objavia vykopávky mesta z čias Rímskej ríše.

Areál tvoria 3 veľké plochy. Lavičky, štrkové chodníky a popisky v angličtine sú samozrejmosťou, vstupné opäť 0 dinárov. Vykopávky stále pokračujú, sme jediní turisti a teda neunikneme pozornosti jednému z robotníkov, ktorý nás ihneď príde “pozdraviť”.

Najprv na seba nedôverčivo pozeráme, ale po zistení, že sme “Slovačka” sa ľady rýchlo prelomia. Dobro došli a poker face sa mení vo veľký úsmev.  Srbi veľmi dobre vedia, že moja krajina Kosovo ako samostatnú republiku neuznáva (vedeli to aj kosovčania v hostely, ale našťastie nám to nedali pocítiť, kedže máme spoločného nepriatela - Rusov :D ). Za toto máme protekciu a ideme na súkromnú prehliadku ešte nesprístupnených areálov. Podľa toho, čo som zo srbčiny pochopil, tak toto mesto budú vykopávať ešte hodne dlho, kedže sa rozprestiera po okolitých poliach.

Nie je to síce Forum Romanum, ale aj tak zaujímavé sprestrenie dňa. Vraciame sa spať do Gračanice, zadelíme po srbskom (avšak Heineken group) pive a pomaly vyčkávame na autobus. Pripravujem euro, ale nakoniec platíme po 50 centov. Priznám sa, že kosovskej cenotvorbe za dopravu nerozumiem :D Pravdepodobne nás sem-tam natiahli, ale tie rozdiely v cenách sú zvláštne. Včera na ceste do Prizrenu jeden z nás platí o euro menej ... asi za to, že má bradu na moslima :D

Zo stanice, si to namierime rovno na Kebab, avšak je tu hlas na zmenu lokálu. Vítame teda do podniku menom Bosna. Maso ako ináč - výborné. Po neskorom obede sa konečne dostávame k prehliadke Prištiny. 

Už asi 8. krát zdravíme sochu bývalého amerického prezidenta 

ďalšia atrakcia je tento nápis (odhalený v deň, kedy Kosovo formálne ohlásilo samostatnosť)

a ešte tento architektonický hnus. (alias knižnica)

Centrum nič moc, žije to tu ako v Prizrene, ale nič výnimočné tu nie je. Ešte ideme kúpiť magnetky, na výber máme Albánsku vlajku, magnetku Tirany, albánsku orlicu a jedna Kosovská vlajka, ktorá vlastne ani magnetkou nie je :D 

Večer končíme na burgri u Fati, 

Deň 5

Ťažká pohoda, balíme, následne vyrážame na nákupy kávy a tureckého čaju. Raňajky u Fati 

Posledná večera

a dedovi taxikárovi robím pekný deň s neočakávanou požiadavkou transferu na letisko. Lietadlo takmer plné a cesta nad srbskými horami opať malebná.

Zhrnutie

Balkán opäť nesklamal. Kosovo prekvapilo svojou vyspelosťou ( na miestne pomery), podľa mňa je podstatne ďalej ako také Albánsko, diaľnice sa stavajú jedna radosť, autobusy fungujú tak, ako som zvyknutý doma. Jedlo (hlavne maso) všade na výbornú (čerstvé a chutné) a pamiatky pripravené na turistov. O nebezpečnosti nemôže byť ani reči - veď polovica národa pracuje v západnej Európe, do marockej divočiny to má na stovky kilometrov ďaleko. Veľká škoda, že na letisko je možné sa dostať jedine taxíkom, avšak tento malý hendikep odpustíme. 

5 slnečných dní som si náramne užil, Kosovo potvrdilo, že na Balkáne sa človek rozhodne nudiť nebude.

PS: HIT

[castielosk]

Pohoda v Crnej Gore a Shqipërii

Prologue

Po očarujúcom májovom predĺženom výkende v hlavnom meste Albánska rýchlo prehodnocujem svoj plán “zahodiť” júlovú letenku Tirana - Budapešt (ktorú som mal absolvovať s Ančou-tragédkou) , ani nie 12 h od príletu z Balkánu mi Wizz naservíruje skoro ideálnu ponuku - nie je to síce priamo do Tirany, ale do neďalekej (160 km) vzdialenej čiernohorskej Podgorice. Radosť z lacných leteniek (10+20 €) pokazí 2 týždne pred odletom posun času odletu z 10:45 na 6:10 ráno, avšak na zmiernenie traumy z noci na letisku mi osud posiela na cestu spolucestujúceho.

Day 0

Cesta do Budapešti je tentoraz neobvyklá. Druhýkrát v živote nekupujem miestenku, prvýkrát sedím v preplnenom vlaku na sklápacom sedadle v uličke. Na pravoboku sedí prekvapený talian, ktorý nevie pochopiť, prečo nemá miestenku, keď v celej európe ju dostane k lístku (vitaj v Slovakistan kpt. Danko rail - btw maďari ju majú na tento vlak povinnú), na ľavoboku sa ma zase obstojnou slovenčinou pýta na sedačky taiwančan. Aj jemu vysvetľujem ako to tu chodí, neostane však len pri vlakoch, moja zvedavosť mi nedá sa neopýtať na jeho slovenčinu, jeho otvorenosť zase spôsobí, že celá cesta do Budapešti skončí príjemným a vtipným rozhovorom o všetkom možnom.

Noc na letisku je podľa očakávania desná, ale na počudovanie zletela rýchlo.

Day 1

Je 4:30 a my sa vydávame na kontrolu, tradične “pískam” a idem na bok :D Zase žiadna bomba, pokračujem k bránam, kde stretneme taiwančana aj so sesternicami z Varšavy. Hneď z rána celkom humbuk, krátko po 6:00 odlieta z každej brány nejaká nízkonákladovka, ale z polospánku ma prebudí až slečna na bráne, mať pri sebe diamantový prsteň, asi ju požiadam o ruku :D

Let je krátky a pred pol 8 už stojíme na pasovke v Podgorici. “Skeneru” na stoličke sa čosi zjavne nepozdáva, pretože si ma 5x porovnáva s občianskym, ale po minúte som vpustený.

Vonku sa na nás zlietnu taxikári ktorých samozrejme ignorujeme. Žiadny autobus na toto letisko nechodí, ale 12 € do centra mesta nehodláme dať. Google doma vravel, že neďaleko od letiska je vlaková stanica menom Aerodrom, a tak sa tam vydávame. Taxikári nedajú pokoj ani niekoľko desiatok metrov od letiska, skúšajú triky, že stanica je 5 km ďaleko :D resp. vlak ide o 2 hodiny. Odmietame aj “akciovú” cenu 8€ na hlavnú stanicu v Podgorici a ideme si svoje. Jeden z taxikárov vidí, že vieme ktorá bije, a tak veľkodušným tónom oznamuje ,že ešte 500 m a pod mostom vľavo. “Spasiteľovi” ďakujem, skutočne si nás zachránil, ale je to ešte 650 m, tvrdí google :D

Od odchodu z letiska prešlo ani nie 10 minút a sme na mieste. Že sme dobre, súdime podľa 2 čakajúcich čiernohorcov. Nenechajte sa zmiasť vzhľadom “stanice”

skutočne to nie je centrum bezdomovcov, ale vlaková stanica. Máme štastie a spoj prichádza o necelých 5 minút, naparádu :)

Lístok od sprievodcu do Sutomore stojí ľudových 1,6 €. Cesta netrvá dlho a je sa načo aj pozerať (hlavne na Skadarské jazero). V Sutomore vystupujeme na mikrostanici a “ženieme” si to na tu “autobusovú”. Tá je len taký výrez na krajnici, kde sedí mládenec na stoličke a predáva lístky. Slovenčinou sa ho pýtam na spoj, čiernohorsky dostávam odpoveď. Všetko jasné, a teda za 3,5 € kupujeme bus do Budvy. Kedže ten ide až o pol hodiny, tak si vyrazíme na kávu do neďalekého baru. Po prebdenej noci padla vhod :) 

V Budve sme pred obedom, rovno sa vydávame do jej starej časti

ktorá ma typickú jadranskú atmosféru. Taký malý Dubrovník :)

Budvu so starým mesto aj plážami máme prejdené za 2 hodiny, na stanici si odskočíme na burek a haide ďalej do našej základni v Kotore. Cena busu je 4 €. Cesta mi ubehla raz dva, zobudil som sa až minútu pred príchodom na stanicu :D  

Z ponocovania sme poriadne rozbití, len si narýchlo obhliadneme okolie, rýchla večera a ide sa pozerať futbal. Samozrejme obaja sme vydržali pozerať na divadelné predstavenie Neymara celých 15. minút. Únava bola silnejšia a zobudil som sa už len vypnúť telku.

Day 2

Výborne vyspatí si to hneď mierime do neďalekého obchodu, kde nám takto z rána vyčaria úsmev na tvári, ktorý vytvorí kolegova požiadavka na narezanie 50 g syra. Mama Kami za pultom sa okamžite rozčertí ...

“50 g syra ???”

“Veď to pes zožere viac, si ty normálny ? :D”

Ohúrený prístupom neprotestuje, aj keď mu na váhe pristane 170 g :D

Moja požiadavka na 200 g gramov prosciutta, končí frflanicou ... “och 200 g”, dostávam 300, ale rovnako neprotestujem :D Takto márniť svoj obchodný talent za pultom ... : D

Po výborných raňajkách na terase sa vydávame na našu prvú plánovanú túru. Dnes je 28°C a pod mrakom, čo sa nám náramne hodí. Už prvé výhľady

z cik-cak cestičky na Kotor sú úchvatné. Na samom vrchu cieľa našej cesty je to ešte úchvatnejšie.

https://www.google.com/maps/@42.4483934,18.7314242,3a,75y,57.42h,76.75t/data=!3m8!1e1!3m6!1sAF1QipNNcFyGjwkkf3tA1UzAsPnNd1C_LDVxDfM1uUeT!2e10!3e12!6shttps:%2F%2Flh5.googleusercontent.com%2Fp%2FAF1QipNNcFyGjwkkf3tA1UzAsPnNd1C_LDVxDfM1uUeT%3Dw365-h260-k-no-pi-2.9338646-ya268.5-ro-0-fo100!7i6144!8i3072

Viac tu: https://sports-tracker.com/workout/castielo/5b392324b99d960f7b7a7edf

Poobedie trávime na mestskej “pláži”, večera v podaní premastených čevapi.

Day 3

Nedeľná prechádzka nám nestačila, ešte chceme viac - viac pohybu, viac slnka, viac výhľadov. Všetkého sa nám dostane, ba kolega dostal až toľko, že na úplnom konci cesty sa mu vyhýbajú aj predavači lístkov na loď. Vyzerá skutočne zle, až sa pri ňom zastaví podnapitý (ako ináč rus) a pýta sa ho, či je OK :D

Ale pekne poporiadku. 

Po výdatných raňajkách sa vydávame smerom ku kotorským hradbám

cestička na Pestin Grad začína popri nich. Travelhack: ak sa vám 8 € za návštevu hradieb zdá veľa, tak sa na ne možte dostať dierou v hradbách, tá je len na skok od červenou farbou značenej trasy ktorou pochodujeme k nášmu cieľu.

Prvú tretinu cesty máme polooblačno, cesta je síce stále do kopca, ale kedže je cik-cak, tak je to v pohode. Na vrchole prvej časti je chata, kde sa občerstíme. Dávam si kávu a jedno ešte neochutnané Nikšičko. Kolega si nepochopiteľne dáva len malú plechovku coly, aj napriek tomu, že jeho polovica fľaše s vodou je fuč. 

Občerstvení (minimálne ja) odchádzame na “strastiplnú” cestu naprieč hrebeňmi, ani nie hodinka a pol a sme na Pestin Grade. O spektakulárnych výhľadoch

https://www.google.com/maps/@42.4349183,18.7837333,3a,64.8y,293.42h,64.37t/data=!3m8!1e1!3m6!1sAF1QipNlhzQR6b6tfAWQbeyk4Q0XeHPFjFQYcpVjOvMX!2e10!3e12!6shttps:%2F%2Flh5.googleusercontent.com%2Fp%2FAF1QipNlhzQR6b6tfAWQbeyk4Q0XeHPFjFQYcpVjOvMX%3Dw365-h260-k-no-pi-2.9338646-ya224.5-ro0-fo100!7i6144!8i3072

snáď nemusím ani písať.

Hodinka na vrchole nám stihla ukrojiť zo všetkých zásob, hlavne vody. Kolega na pol ceste je už skoro bez nej, navyše slnko stupňuje svoju intenzitu a z pochodu sa stáva peklo. Faktor 50, pol litra vody a šiltovka ma držia pri živote, avšak spolucestujúci to pomaly začína nezvládať. V odľahlej asi vysídlenej usadlosti s kostolíkom

s 3 hrobmi už uvažujem nad 4. :D

Dostávame sa do lesíka, ktorý naše utrpenie zmieri a tak si to pochodujeme až na okraj planiny, kde nás čaká prudký zostup dole. Cestička je oficiálna, ale práve touto zjavne veľa ľudí nechodí, pretože je hodne zarastená, navyše pred koncom kopa kamienkov na ktorých sa šmýkalo jedna radosť.

Ja som dole podstatne skôr, dopíjam posledné kvapky vody a dojedám uhorku na ktorú som zabudol. Medzitým sa dovalí kolega s nepríčetným výrazom, a aj napriek tomu, že beháva polmaratóny na ňom vidno, že má dosť. 

Cestička končí na ulici, kde je hneď obchod. Namierime si to rovno tam a každý po 1,5 l Coly. Kým ja otvorím vrchnák, tak on už ma polovicu vypitú. Ešte som sa poriadne nenapil a jeho fľaška je už prázdna :D  Cukor ho ako-tak prebral k životu, avšak na jeho výzore to nič nemení, vyzerá desivo :D

Niet divu, teplomer na slnku ukazuje 37°C. Deň končíme na pizzi a následnom relaxe na pláži.

Celá trasa tu: https://sports-tracker.com/workout/castielo/5b3a503ae883bf2821ea5083

Day 4 

Po včerajšom vypaľováku si to poobede namierime oficiálnou cestou na hradby.

To však rýchlo oľutujeme, lebo za veľa peňazí málo muziky. Hradby sú OK, ale nečakajte žiadne múzeum, výstavu, či exponáty, len cestička vôkol hradieb a malebný výhľad

na záliv. Zvyšok dňa trávime na pláži.

Day 5

Posledný deň v Kotore sa vyberáme do osady menom Perast

odkiaľ sa robia plavby k 2 ostrovčekom na ktorých sú kostolíky. Nad 5 € plavbou cca 500 m úsekom mávneme rukou, a radšej si požičiavame kajak 1h\10 € . Ďaleko väčšia zábava, ostrovček Sveti Dorde

vyzerá byť súkromného charakteru, nezastavuje tam ani jedna loď, na Ostrve

prezmenu nezastavujeme my. Hemží sa to tam turistami a z lodí vyskakujú ďalší a ďalší.

Kajak vraciame 10 minút skôr, obehneme ešte malé “centrum” a zvyšok dňa už trávime na pláži v Kotore. Večer sa chytro pobalíme a narýchlo odbehneme do centra

Tu žije asi nejaký zlobr :D

po nejaké tie magnetky.

Day 6

O 8 už postávame na stanici a vyčkávame na autobus do Skadaru (idúci až do Tirany). Prichádza nesmrtelný črep značky Mercedes s ktorým sa úspešne dotrtkáme až do 2. največšieho albánskeho mesta. O 12 sme už ubytovaní, dostávame welcome drink, trošku relaxu a poberáme sa na Skadarskú hlavnú atrakciu - hrad Rozafa.

Cestou odbehneme nájsť bankomat, a to sa nám síce darí, ale vydolovať leke sa nám reálne podarí až v 5. :) Prvé tri majú problém s mastercard, ďalší chce poplatok za výber takmer 5 €, až na “hlavnej” ulici nájdem osvedčenú značku (Societe General), ktorá nemá problém s mastercardom ani po mne nechce žiadne ďalšie poplatky. Bez problémov to ide aj v Credins bank.

Centrum Skadaru (135 000 obyvateľov)  je menšie ako v Sabinove (12 700 obyvateľov), nie je sa veľmi na čo pozerať, neoplatí sa vyťahovať ani foťák :D a tak teda ideme smer hrad. Ten je vidno už z dialky

na prvý pohľad vyzerá zaujímavo, ale vo vnútri

je to také “Kotor hradby style”, avšak za 200 leke neurazí. Prirovnal by som ho k nášmu Spišskému hradu, len tie exponáty a informačné tabuľe tažká bieda. Hrad má obrovský potenciál, ale Balkánci to s pamiatkami proste nevedia :)

https://www.google.com/maps/@42.0468167,19.4939367,3a,75y,65.96h,71.81t/data=!3m8!1e1!3m6!1sAF1QipOrhKxDI1ijFP4MYlkQpU9pl3wzTIBtRVLyg8vz!2e10!3e12!6shttps:%2F%2Flh5.googleusercontent.com%2Fp%2FAF1QipOrhKxDI1ijFP4MYlkQpU9pl3wzTIBtRVLyg8vz%3Dw520-h260-k-no!7i6144!8i3072

Cestou z hradu si na ulici kupujem od starého ujca melón. Pri cene 18 leke za kilo (126 leke = 1 €) si ich mám chuť kúpiť tak pol tony, v polke cesty odskočíme na výbornú kávu (50 leke) a následne ideme riešiť náš posledný problém, a to tlač leteniek.

Vchádzam do prvej predajne s počítačmi a pýtam sa na možnosť tlače. Chlapec mi rozumie asi ako ja mongolovi, ale nevzdávam to. Nakoniec pochopí čo chcem a káže poslať pdfka cez viber. Ten ja nemám a preto pýtam email, to zase on nevie jeho adresu. Otvára mi svoj gmail a necháva ma robiť si čo chcem.

Letenky su v emaily, už ich idem tlačiť keď ma zrazu napadne, že ešte nepadla reč o cene. Pýtam sa na cenu a dostávam odpoveď v štýle “Pohoda, to sa potom dohodneme” . Toto už poznáme a tak sa pýtam ešte raz. Jeho druhá odpoveď predčila moje očakávania, lebo to bude zadarmo.

Samozrejme, nenechal som to len tak, vyťahujem z vrecka kopu bezcenných leke mincí a kážem mu zobrať si koľko chce. Ten to odmieta, ale na moje naliehanie si vyťahuje 20 leke. Z fleku mu ešte dávam ďalších 20, čo mu vyčarí úsmev na tvári, pravdepodobne najľahšie zarobených 40 leke v jeho živote. Ja odchádzam rovnako spokojný, že som nemusel dávať Wizzu 9 € za sedadlo, čo by mi dovoľovalo vytlačiť letenku už doma.

Skvelý deal sa rozhodnem osláviť malou fľaškou albánskej brandy Skenderbeu a večerou s albánskymi grilovanými dobrotami.

Day 7

Ráno sa pohodovo balíme a ideme “hľadať” autobus do Tirany. Poberáme sa na miesto, kde nás včera vysadil Mercedes, netrvá dlho a “nástupište” je pred nami. Veľký autobus na kruháči Sheshi Democracia s nápisom Tirana nejde prehliadnúť, ak náhodou, tak nahánačov budete určite registrovať. Spoj odchádza ako ináč o celej a stojí rovných 300 leke.

Za cca 2,5 hodiny sme v Tirane, všetko ide podľa plánu. Ubytovanie som bral ako minule, zdravím domácu Silvu, odbehnem 3 poschodia dole do Sparu na pivo a krátko po jeho vypití si to už mierime ku “starým známym” do Albania fast food na skvelý kebab. Zdravia ma tam s úsmevom, zjavne si ma pamätali, veď čo by nie, kto tam chodi na 6 kebabov denne :D Ako ináč objednávam rovno 4.

Po výdatnom obede si to mierime na Dajti ekspres, dnes to bude túra na ten “druhý” kopec.

Pekné výhľady snáď nemusím opisovať.

Po návrtate do centra si to mierime vieme kam :D následne relax na izbe a večer do mesta sledovať asi stvrťfinále. Námestie je plné,

v moslimskom Albánsku tečie pivo potokom a fandí sa jedna radosť.

Po opetovnom divadle Neymara odchádzame na rýchlu exkurziu mesta, keď už máme dosť, tak si to namierime rovno na izbu, kde sa pustím do reči s čínskym turistom špecializujúcim sa na postsovietske republiky. Debata je to zaujímavá, nebyť zajtrajšieho odletu, tak kecáme do rána.

Day 8

Ráno ešte vybehne do mesta, vieme kam :D a odchádzame na letisko, kde sa okrem hodinového meškania (údajne kvoli búrkam) nič zvláštne neudeje. Hodina letu a sme skoro doma :)

Resume: Može byť dovolenka na Balkáne lepšia ako vo Vietname? Áno, može. Teraz som zistil, že je veľmi dôležité s kým človek ide, ak k tomu pridáme výbornú destináciu, rázom z toho máme perfektnú dovolenku. Čierna hora s Albánskom dostáva 10 bodov z 10.

Na úplny záver jeden Albánsky HIT

[castielosk]

Týranie v Tirane? Leda tak zvierat

Prologue

Asi po mesiaci od neslávneho tripu po Vietname mi spolucestujúca oznamuje, že nedostane voľno v práci na letnú dovolenku pri mori v Albánsku. Keďže máme zakúpený iba jeden smer (ten druhý stál 7x toľko), tak sa rozhodujem, že júlový termín si nechám ujsť, avšak do Albánska som rozhodnutý vycestovať stoj čo stoj. Za pomoci azairu vyberám náhradný termín, ten pripadne na druhý predĺžený májový weekend.

Sponzori programu:

WizzAir: spiatočná letenka za 22,5 € (uhradila letecká spoločnosť so svojím booking cashbackom)

Flixbus: 40% zlava

Booking.com: 15 usd cashback :D

Day Zero

Je deň pred odchodom, a stránky o počasí sa ma snažia odradiť od návštevy pre mňa ešte stále neobjaveného kúta Balkánu. Predpoveď vyzerá desivo! Potopa biblických rozmerov - 90% pravdepodobnosť dažda, 6 hodín denne, všetky 4 dni, lenže môj optimizmus nemá hraníc, usudzujem, že 90% nie je 100% (a ani 100% nie je istota ... model Aladin na SHMU by o tom vedel rozprávať :D) a tak sa teda nakoniec balím. 1x idem na dovolenku s dáždnikom.

Že to nakoniec bude úplne ináč (nielenže som ani raz nepotreboval dáždnik, ale vykľuje sa z toho jedna z najlepších dovoleniek za posledných 10 rokov) som vtedy ani len netušil.

Day 1

Je 7:20 a ja nastupujem na bus smer Budapešť, premiérovo priamo na letisko. 4 hodinovú cestu si krátim vypĺňaním obsiahlého plateného dotazníka. Aj napriek malému zdržaniu na dialnici prichádzame načas.

Už keď ma teda nečaká ideálne počasie, tak mám aspoň ideálny odlet, a to presne 2 hodiny od môjho príchodu na letisko. Tentoraz na skeneroch nepípam, batožinu mi do podpalubia nedávajú, odlet bez výrazného meškania.

Po cca 1 h a 20 minútach pristávame na mikro letisku Matky Terezy v Tirane. Z lietadla vystupujem ohromený, pristávací manéver s nakloneným lietadlom okolo albánskych hôr bol ako prelet kolo Himalájí, bezpochyby najkrajšie pristátie počas môjho 5 ročného lietania. Na pasovke ma prekvapuje otázka, či som tu prvý krát. Áno, aj nie. Vysvetľujem svoj 6 h prejazd Albánskom na ceste ku gréckemu moru. Slečna chcela počuť len to, že som tu prvý krát, aby mi mohla povedať “Welcome to Albania”, milé :) Po pasovke sa vydávam ku bankomatu, avšak obehne ma z lietadla spolu sediaci slovák, ktorý tam maturuje celých 5 minút. Odchádzam teda do odletovej haly, smerujem si to k informáciám, aby som si overil, že autobus možem zaplatiť eurom. “Maybe Yes” vypadne od mladej devy, ktorú som zjavne vyrušil pri intenzívnom písaní si na messengeri. Idem si to teda overiť priamo k zdroju, podľa značenia sa dostávam na stanovisko autobusov\mikrobusov, avšak žiaden tam nestojí. Tu pribehne ku mne taxikár a hneď na mňa.

“Autobus ide až o hodinu, ja ťa odveziem”. Pozerám na hodinku, a podľa informácií z internetu by mal ísť presne o 40 minút.

“Nie vďaka” a vraciam sa späť na letisko.

Idem na istotu a nasmerujem si to k bankomatu Raiffeisen. Ten chce poplatok za výber celých 700 leke ( 1€ - cca 120 lek), transakciu samozrejme ruším a idem ku vedľajšej mašine. To však nie je bankomat, ale akási automatická zmenáreň? Tentoraz tam maturujem ja, čo si všimne pracovník letiska. Je to taký pohyblivý informátor, bleskovo je pri mne a ide rovno na vec :

“Peniaze?”

“Áno”

“Ja ti zmením, koľko ti treba?” a hneď vyťahuje svoju peňaženku.

V ruke mám 10 €, ale skôr ako dôjde k výmene mu ukazujem na mobile kurz podľa Google. Týpek bez slova peňaženku odloží a rukou ukáže na stánok zmenárne :D Tam je to so stratou 5%, ale stále lepšie ako Raiffka. Ešte sa pri mne raz pristaví, zjavne som ho vyviedol z mieri lebo mi zabudol ponúknuť odvoz taxíkom, nakoľko bus podľa neho ide o 2 hodiny :D Vysmejem ho a spokojne si idem k autobusom. Mám dobrú náladu, hoc je zamračené, tak zatiaľ je to bez “vraj 100% dažďa.”

Autobus príde ani nie za 10 minút, a síce ma stále odchod o celej, my však vyrážame hneď ako sa zaplní ... a veruže sa zaplnil rýchlo. Polovica autobusu platí eurom, šaškáreň s letiskovou zmenárňou bola teda zbytočná.

Cesta do centra trvá 20 minút, na okraji mesta ma víta dvojhlavá orlica na kruhovom objazde Eagle Square ( v pozadí jedna z autobusových staníc)

Typické pre Albánsko (až na to Audi, s Mercedesom by to platilo bez poznámok :) )

Vystupujem v neznámej časti centra, a pre istotu si robím screenshot obrazovky s mapou, nakoľko odtiaľ sa odchádza späť na letisko.(každú hodinu o celej).

K ubytku to mám neďaleko, necelé 5 minúty a som tam, priamo nad obchodom SPAR :D Nezvyknem robiť reklamu, ale Sleep & Go bolo perfektné. Je blízko centra, reštaurácií, v tichej uličke, asi 50 krokov od Sparu, komplet nové vybavenie, 2xWC s kúpelňou, dlhý balkón a príjemná majiteľka. Turistov je v Tirane pomenej, a tak mám za 10 € na noc takmer celý hostel pre seba :D

Po krátkej pauze a rýchlej sprche utekám do obchodu na ochutnávku pív a miestnych špecialít. Zatiaľ čo sa napchávam, tak vonku sa to zotmie, blesk plesk a spustí sa lejak. To však trvá len 5 minút a potom je kľud. Na spánok to ešte nie je, a preto sa vyberám na rýchly prieskum centra.

Múzeum s krásnou revolučnou mozaikou

Ekvivalent Bratislavskej hlavnej stanice, ale ešte o kúsok horšie (Pyramid of Tirana)

Deň zakončím špičkovým kebabom u Fast food Albania a pomalým tempom kráčam do takmer prázdneho bytu.

Day 2

Vyspatý vstávam už o 7 a zvedavo idem na terasu obhliadnuť si počasie. Je slnečno! Malá dilema, či sa držím plánu a idem do Durresu, alebo to vzhľadom k predpovedi zmením na lanovky Dajti ekspress. Google si ide stále svoje - dážď na všetky dni, novo inštalovaná aplikácia Weather Forecast Pro hlási až do 16:00 polooblačno, nasledujúci deň slnečno! Som z toho jeleň, ale typická stratégia “vzdialenejšie miesto ako prvé” vyhráva, a tak sa teda chytro najem a vyrážam smer Durres.

Tirana nemá klasickú autobusovú stanicu, furgony resp. minibusy odchádzajú z viacerých miest, väčšina ich ide zo stanovištia pri Eagle square, no podľa Googlu má byť jedno (pre mňa bližšie) aj pri kruhovom objazde resp. námestia Zogu i Zi square. Rezkým krokom som tam ani za nie 10 minút, obhliadam sa kde by to tak asi mohlo byť, ale kde nič tu nič. Rozhodnem sa pokračovať ku dvojhlavej orlici, keď tu z bočnej ulici vychádzajú autobusy a ja sa teda pýtam na chodníku stojaceho “veksláka”, či je tu nejaká bus station, bus to Durres. Ten mi ukáže na akúsí bránu, no a tam stojí asi 5 minibusov. Super, je 8:50 a všetko ide podľa môjho plánu ... Teda až doteraz. V minibuse sedíme 4ia a vyráža sa, až keď bude plno. Sedíme 20 minút a pribudli len 2 cestujúci. Do 17 je to ďaleko :) Atmosféra hustne, babky začínaju šomrať a dožadujú sa odjazdu, ja začínam nervoznieť tiež. V autobuse začína vzbura, všetko si to zožerie jeden z vodičov :D Ten tu spŕšku nadávok už nemôže počúvať, naštartuje motor a kdesi odchádza. Z ulice sa ozýva Durres, Durres, ani nie 5 minút a už má ďalších 4 cestujúcich. Po 40 minútach usudzuje, že po toľkom čase je polka autobusu asi dosť. Podľa porekadla “lepší vrabec v hrsti ako holub na streche” sadá za volant a ide sa :)

Tu sa mi stane jedna “nepríjemná” vec, prvý a posledný ojeb v  celom Albánsku. Akosi som sa nepýtal na cenu lístka, podávam mu 500 leke a on mi vydáva 150. Kdesi som čítal, že by to malo byť niečo okolo 2 €, tento si berie skoro 3. Vzhľadom k tomu, že cesta je 2x tak dlhá ako na letisko, mi to príde ako fajn cena, lenže neskôr mi pani domáca hovorí, že je to za cca euro :)

40 minútová cesta, výsadka na autobusovej stanici a ja si idem dať obedové menu: kebab s colou :) Po krátkej jedálenskej pauze, sa vydávam na sever mesta k amfiteátru. Durres má pre mňa špecifickú atmosféru, príde mi to ako mix gréckeho a talianského mesta, má to svoje čaro! Od cieľa ma odkloní

severná promenáda.

kde to vyzerá ako na košickom Luníku IX (viď Google obrázky :D ), avšak s prístupom k moru. Na móle si dávam piccolo a rozhliadam sa po okolí. To ma teda neohúrilo, preto sa poberám k pôvodnému cieľu

Amfiteáter,

kde ešte v 2. storočí údajne bojovali gladiátori. Ďalej sa presúvam do asi

centra mesta

ktoré vyzerá omnoho lepšie ako neďaleká promenáda. Po obhliadke centra si to mierim k plážam na juhu, kvôli ktorým som do Albánska prišiel. Stále živá júlová rezervácia na bookingu môže byť ešte vždy využitá, ale nakoniec sa ukáže, že

“Nie, Ďakujem neprosím”

Nebudem písať o detailoch, aby som niekoho neodradil, ale 7 dňovú dovolenku si tu akosi neviem predstaviť.

Keď si myslím, že som už videl všetko potrebné, odchádzam na už vzdialenejšiu autobusovú stanicu. Niekde v polovici cesty mi preblikáva akási dodávka, spomaľuje a ja vidím nápis Tirana. Stopujem si skoro prázdny furgon a radujem sa z ušetreného času. Cestou sa nazbiera plný minibus cestujúcich, nikto nič neplatí, to sa udeje až na krajnici tesne pred Tiranou. Odsledujem si koľko že to platia, mám šťastie, spolucestujúci mu podáva 200 leke a dostane výdavok 50. To isté urobím aj ja, avšak na stotinu sekundy vodič minibusu pohľadom dúfa, že nad výdavkom mávnem rukou. No bohužiaľ, tvoj kolega si odo mňa nemal brať ráno 350.

Po príchode na hostel si ešte odskočím o 3 poschodia dole do Sparu na nejké to pivo a jedlo, ani nie 5 minút po nákupe ... Tresk plesk a búrka s 3 hodinovým dažďom. Spokojne si pochutnávam na BIO BIO BIO BIO BIO BIO potravinách a s úsmevom na tvári konštatujem, že na údajný takmer celodenný dážď to dnes dopadlo vcelku dobre. V Durresi, až do môjho odchodu bolo bezvetrie a slnečno.

O 20:00 je po daždi, a ja znudený tabletom si odchádzam nafotiť nočné centrum.

Ďeň opať zakončujem skvelým kebabom

Kebab za 1,3 € :D

Day 3

Ráno vstávam o 8, ako prvé utekám na terasu, zvedavý kto mal pravdu, či google alebo Weather PRO. Je slnečno! Toľko radosti z obyčajného slnka :) Raňajky a upaľujem na MHD bus, smer lanovky Dajti ekspres (viac info na http://dajtiekspres.com/v1/ ). Nastupujem do modrého autobusu (jazdny rád na zastavke nečakajte :D) s nápisom Porcelan, cena lístka v autobusoch je vždy 40 leke a platí sa závozníkovi. Po 20tich minútach vystupujem na zastávke Teleferiku, odtiaľ 5 minút pešo k lanovkám. Mám veľké očakávania, z YouTube to vyzerá na fajn jazdu. A veruže je!

15 minútovú jazdu si vychutnávam, fakt je sa načo pozerať. Môj pôvodný plán bolo si dať pivo na točiacom sa vrchole Dajti Tower, avšak pri obhliadaní si areálu som natrafil na čosi lepšie

Ja, trekingový maniak som sa 2x prehovárať nemusel :D Značenie nebolo zmätočné, ale zo zvedavosti som odbočil do zrovna na letnú sezónu pripravovaného Advanture parku. Vraciam sa spať na trasu a nasávam májovú atmosféru albánskych hôr. Vyzerá to tam nádherne

Po dosiahnutí sedla sa dostávam na rozcestník, 30 minút na

menší vrchol,

avšak ja si vyberám 45 minútovú trasu na 1613 m horu Dajti.

Trasa je pohodová

s peknými výhľadmi

ale trošku sa mi nedarí nájsť cestu na vrchol. Ten okupujú vysielače, a tam sa neviem dostať. Až do tretice natrafím na tu správnu cestičku. Výhľad odtiaľ je spektakulárny!

Záznam trasy tu:

https://sports-tracker.com/workout/castielo/5af04f2cf175725510916304

Je 15:00, stále slnečno a ja megaspokojný s výletom sedím na hosteli, ale ešte nemám dosť :D Spomeniem si na ZOO a po krátkom odpočinku sa tam vydávam. To už nad Dajti lietajú hromy, blesky, avšak do Tirany z toho napokon nič nedôjde.

ZOO ma víta krásnym koníkom

zato o zvyšku “výstavy” sa už tak pekne vyjadrovať nemôžem.

Fotka tohto vypelichaného pštrosa je asi jediná uverejniteľná, zvyšok na zaplakanie ... autistický vlk pobehujúci v klietke 2x3 m, chudák medveď s nejakým tikom, prázdna klietka kde mala byt opica (asi to už vzdala) ... hrozné čosi tento zvierací koncentrák. :(

S rozpačitým pocitom si to smerujem ku Fast Food Albania, kde to v prime time fičí kebab za kebabom, to by až v McDonalde pozerali :D , ale predtým si ešte idem pozrieť nejaké tie pamätihodnosti mesta.

Pamatník obetiam komunistického režimu Envera Hoxhu

Enverova vilka

Dnes toho bolo dosť, večer pokec s domácou a jej dcérou, do nebies im vychvaľujem krajinu :D

Day 4

Ráno si vstanem o 10, sú 3 hodiny do odchodu na letisko. Idem nakúpiť netradičné suveníry (paradajky a uhorky :D :D), nakoľko v takej kvalite je ich problém na Slovensku kúpiť aj v lete. Po pomalom balení ešte idem na posledný kebab. Minibus na letisko je tam kde mal byť, ale nevošli sa tam všetci. Vodič ich necháva napospas taxikárom.

Z letiska si odnášam albánsku brandy za 7.5 €, ktorá sa mi zdá lepšia ako Metaxa a nevšedný zážitok s nástupom do lietadla :D

Záver

No čo na to napísať ... Super super super a ešte raz super. Tirana a okolie prekvapili, z výletu odchádzam nadšený (až natoľko, že hneď po príchode domov kupujem akčnú letenku do od Tirany 160 km vzdialenej Podgorice, takže už zavrhnutá júlová letenka z Tirany je opať v hre). Z biblických povodní bolo nakoniec príjemné počasie, ktoré mi zasiahlo do plánov fakt len minimálne.

Albánsko je po všetkých smeroch fajn, vidno, že ich úroveň raketovo stúpa. Ešte to nie je preplnené turistami, ale dávam tomu dekádu a bude z nich druhé Chorvátsko.

Albánsko mi dalo za málo peňazí veľa muziky, trúfam si napísať, že jeden z najlepších city breakov v mojej 10 ročnej histórii cestovania.

[castielosk]

Za teplom do Vietnamu

Prologue

V polke marca sa opäť objavujú lacné letenky s Cebupacific, po krátkom váhaní spolucestujúcej nakoniec kupujeme už nie ideálnu kombináciu, ale predsa. 2,5 týždňa mimo domov. Tento rok to vyšlo opačne a začíname letenkami Dubaj - Manila. V priebehu roka dokupujem ďalšie lety, keďže idem po cene, tak z toho vzniká šialený routing Budapešť- Kiev-Dubai-Manila-Ho Chi Minh za ľudových 220 €. To všetko v sezóne. Ale, nie je zlato všetko čo sa blyští. Keep reading :)

Deň 0

Klasický príjazd do Budapešti o 21:30, jazda električkou a čoskoro sme na ubytku. Nechýbalo veľa a boli by sme spali na letisku. 2 dni pred odjazdom si všimnem v správe rezervácii na bookingu, check-in len do 20:00. Našťastie som to s majiteľom včas vybavil a večer nás teda ubytuje “trvalý” obyvateľ hostela, ktorý chodí do Budapešti za prácou. Kým zaspíme, tak stihne na posteli vyslopať polovicu pollitrovky barac pálenky. Malý nočný chrápajúci koncert a vôňa ochuteného metanolu vo vzduchu nie sú zrovna kombinácia pre sladké sníčky, ale tak lepšie ako späť na tom letisku :)

Deň 1

Dlho sme si nepospali, let do Kyjeva je o 8:20 a kvôli opravám metra na linke M3, ktoré cez weekend nefunguje vstávame o pol hodinku skôr. Letisko pohoda, akurát na gate prudia pracovníci s frazou 1 bag only policy. Let prebehne rýchlo, mohol byt aj dlhší, keďže som toho veľa v noci nenaspal.

Hneď po prílete na letisko Zhuliany vychádzame hľadať autobus do centra, zapínam dátovú sim MTX Connect, ktorá mi dorazila domov 2 dni pred odletom. To mi je luxus, zastávka 300 m a sadni na bus 332, “hovorí” google. Za odporúčanie tejto supersim ďakujem guru Tonicovi :)

Ukrajina je už pre mňa na prvý pohlaď iná. Cítim sa ako keby som prišiel späť v čase, tak 20 rokov :) Čiary na ceste akosi nevidím, na polorozpadnutú zastávku prichádza autobus, ktorému emisná norma EURO 1 zjavne nič nehovorí, lístok za 6 hrivny (18 centov). Vystupujeme na stanici Vokzalna, a keďže sme docela hladní, tak sa vydávame hľadať ďalšie odporúčanie - Xata Puzata. V podniku je nátresk, ani sa nečudujem.

“Daj sem boršč, Tamto je čo? Aha daj mi to, hento, aj to zelené”. Pri pokladni sa nestačím čudovať, toľko jedla za cenu suchej kaufland bagety? :O Fantázia! Ukrajina zbiera prvé plusové body.

Je 6 hodín do odletu, ešte smerujeme do obchodu na vod(k)u, 70 centové fľašky vo mne budia nedôveru, a tak si kupujem ploskačku akéhosi 5* konaku za “nekresťanských 2,5 €.

Vonku je sychravo a zima, preto sa rozhodujeme neísť ďalej objavovať Kiev a pokračujeme v našej ceste na letisko Borispyl. Autobusy chodia z Vokzalnej každých 20 minút, cena 80 hrivien je za 50 minút cesty férová.

V buse si otváram ploskačku a popíjam z mojej najnovšej cestovateľskej vychytávky.

Popíja celý autobus, každý svoje :D Cestu si vychutnávam a to doslova, lepší alkohol som v živote nepil. Ukrajina zbiera ďalšie plusové body.

Ďalšie body naskakujú na letisku za mentolové cigarety, ktoré si kupujeme od nudy za neuveriteľných 90 centov. Je smutné, že plusové body zbiera Ukrajina len za jedlo, alkohol a cigarety, ale na pamiatky akosi neostal čas, určite tomu napomohlo aj počasie, pred ktorým sa snažíme utiecť. Tak či onak, už sa neviem dočkať letného stop overu na ceste do onič menej zaujímavého Kazachstanu. V auguste mi ostane na toto mesto cely jeden deň, snáď budem mať viac šťastia a podarí sa mi vidieť nie len dno prázdnej fľašky :D

Späť na cesty. V dutyfree ma dostane cena alkoholu, 3 € za 0,7 l fľašku pšenicovice? :D Vzhľadom k tomu, že letíme do Dubaja, tak si kupujeme menšie balenie v podobe 5x100 ml darčekového balenia akýchsi ochutených vodiek. Balenie otváram na gate, kde si ešte štrngneme, nech nám let ubehne čo najrýchlejšie. Odlet je načas, 19:40 sme už vo vzduchu. Napriek štrnganiu je let nekonečný, nudu pretrhne len predobjednané jedlo v podobe pirohov. Za 3 € výborný deal. Nasrať na Wizz bagety :D

Deň 2

Prílet 2:30, fronta na pasovke je podľa tabule na 20 minút. Niečo po 3 ráno sme už na letisku a rozhodujeme sa čo ďalej. Ideme spať? Počkáme na slnko a oddychovať na pláž? Ale vyhráva môj domáci plán A - Sheik Zayed mešita v Abu Dhabi. Veci odkladáme na príslušnom mieste, 12h za 40 dirhamov, to by sme mali dať :D :D :D

Z letiska sa busom dopravíme na stanicu Al Ghubaiba, kde si dáme u Indov raňajky a následne v tej správnej búdke dobíjame naše NOL karty. Cesta jedným smerom je za 25 dirhamov a trvá skoro 2 hodiny. Pozor na označovanie lístka, v intercity busoch narozdiel od metra sa na čítačke pípa len raz, a to pri nástupe. Nasadáme na bus E100, ktorý ide každých 20 minút.

Veľmi si nepospíme, sedíme blízko chrápajúceho filipínskeho hrocha, ktorý nechtiac huláka na celý autobus nepretržitých 1,5 hodiny :D Niečo po 9 totálne rozbití vystupujeme na hlavnej stanici. Tu už NOL karta nefunguje, takže sa vydávam na informácie zisťovať čo a ako. Dostávam papierovú kartičku za 10 dirhamov aj s informáciou, že k mešite idú všetky autobusy okrem dvoch liniek.

Nasadáme do prvej spriaznenej linky plnej ázijských otrokov. Po krátkej jazde vystupujeme u mohutnej stavby

ktorá už z diaľky vyzerá veľkolepo. U ozbrojenej hliadky sa pýtam na vchod, tí ma nasmerujú a šup na kontrolu. Ach jaj, pravé som si spomenul na 2 fľaštičky ukrajinskej ohnivej vody v batohu :D Indko káže otvoriť batoh a pomaly začína vyťahovať veci, fľaška vody, kraťasy, hygienické vreckovky, fotoaparát a úplne na spodku deka, do ktorej som prezrievavo z rešpektu k islamu zabalil svoj proviant. Tu už ind vidieť nechcel a s úsmevom mi teda ďakuje. To na opačnej strane v ženskej sekcii kontroly je hluk. “Anča” kričí, že ona nič nepila. “To som zabudla vyložiť na letisku” a ukazuje na otvorenú fľašku malej vodky :D So sprievodom ju odchádza vyhodiť do koša.

No big deal, ešte šťastie ,že na kontrole nie sú domáci, to by mohol byt poprask aj napriek tomu ,že podľa googlu môžete do emirátov doniesť 1 liter alkoholu, avšak asi nie do tak významnej stavby, akou táto mešita určite je.

Dovnútra vstupujeme ako všetci - naboso. Ej, tak UAE sa veru buchlo po vrecku. Mešita je neskutočne krásna, to sa ani nedá opísať. Radšej fotky :)

Po hodine odchádzame očarení, mám chuť konvertovať na islam, ale fľaštičky zabelené v deke, na ktoré som si pri pohľade na „strážnu službu“ zase spomenul, mi pripomenuli, že asi je lepšie ostať pri kresťanstve :D

Cesta naspať bola už pohodová. O 15:00 prichádzame na Ghubaibu, ešte máme 2 h do 12h limitu batožiny, a tak ideme na schawarmu a kúpiť tabak do vodnej fajky.

Ostáva 1h a 10 minút. Rozmýšľame, či na letisko metrom alebo busom, ale keďže nám ide zhodou okolnosti o 2 minúty bus, tak šup doňho. Ej, chyba! :D Už po prvých minútach začínam mať obavy, či to stihneme. Vodič zastavuje aj na zastávkach, na ktorých nikto nestojí. Často aj po nastúpení pasažierov stojí len tak ďalšie 3 minúty.

5 zastávok a ostávajúcich 15 minút. Celí v napätí ženieme slovenskými pokrikmi (ehm nadávkami :D) vodiča rýchlo vpred, ale ten si ide stále svoje. Zvažujem nechať batoh v buse s Ančou, pri najbližšej zastávke vystúpiť a na letisko tých 1,5 kilometra dobehnúť. Naposledy som na 12 minútovke zabehol 2,4 km. To by som mal dať! Avšak, vchádzame na akúsi rozostavanú 4 prúdovku, po chodníkoch ani chýru, ani slychu ...

3 zastávky a 7 minút do konca. Tu vodičovi zvoní telefón, hindu síce nerozumiem ani slovo, ale tuším o čom bola reč :

“Seruuuus, v Dubai som! “

“Neee dneska som prvý deň”

“Počkaj počkaj, zastavím na zastávke lebo nemôžem volať keď šoférujem”

I veru po piatich minútach strávených na zastávke, konečne dovolal a to už nám bolo jasné ,že to nestihneme.

Suma sumárum, 10 kilometrová trasa za 1 hodinu a 20 minút. Čo ráno trvalo 40 minút, poobede trvá 2x toľko. Teta na letisku s úsmevom: Ste 5 minút po, takže si poprosím ďalších 40 dirhamov navyše :) Naserie, ale tak čo ... stavajú sa aj horšie veci.

Zvyšok času strávime na letisku s pomalou prípravou na ďalší let. Čaká nás 8,5 h do Manily. Využívam ďalší guru tajný tip a pýtam si emergency exit. Neni problem! :D Z predminulého roku som bol na tento let pripravený, Cebu nesklamalo a púšťa klímu na maximálny výkon. Tuším aj v Kyjeve bolo teplejšie. Zabalený v mikine a vetrovke krátko po štarte zaspávam.

Den 3

Budím sa až na kapitánove prepare for landing. Tento krát žiadne meškanie a v Manile pristávame o pol hodiny skôr. Po pasovke rozmýšľame čo ďalej, ale do Passay ani Mall of Asia sa nám nechce. Z foodcourtu vychádzame tunelom na najvrchnejšom poschodí k luxusným hotelom. Neďaleko objavujeme obchodík, kde sa oproti letisku môžete najesť za tretinové ceny. Dávam si 2x Siggy (mäso s ryžou) a jednu kolu. 80 pesos (1,25€) poprosím :D

8h na letisku zbehli ako nič, čakáme už len na posledný segment a to do Ho Chi Minh o 22:00. Cebu prekvapuje. Opäť odlietame načas. Všetko je v pohode, až na môj dusivý kašeľ. Už tuším čo ma čaká.

Na medzinárodne letisko Tan Son Nhat pristávame celých 30 minút pred plánovaným pristátím.

Deň V1

Je 7 minút po polnoci, na imigračnom podávam vízum a pas. Úradník si kontroluje čas na hodinkách keďže si nebol istý, či moje vízum platné od polnoci už je platné :D Pečiatka a huraaa, sme u komunistov. Z letiska sa rýchlo vymotáme a pešo naslepo (nakoľko telefón nechce chytiť gps) sa štrikujeme uličkami až k hotelu. Check in a po 3 dňoch konečne sprcha a posteľ.

Ráno sa budím s horúčkou. 9 h ľadového vzduchu spravilo svoje. Riešim problém s paralenom, posledný kus dostávam od spolucestujúcej. Druhý problém riešim na recepcii ...

“Kde sa tu da najesť?”

“Aké chcete raňajky, európske či vietnamské?”

“No som vo Vietname, tak vietnamské.”

Recepčnú to potešilo a posiela ma kam treba. Hops, ešte je tu jeden problém. “Kde je tu banka?”

“Hmm ta je ďaleko, ale môžem vám zmeniť peniaze tu na recepcii.”

Podávam jej 50 € a hopsaaaa. To je veľa. doláre nie sú problém, ale euro len 10ku vám zoberiem. No to nemám, a tak idem budiť spolucestujúcu. Podáva mi poslednú 20ku, recepčná sa vykrúca, ale nakoniec mi ju zoberie. Takže hybaj na raňajky. Čo iné ako rybacia polievka s rezancami a mäsom, ktorú tu jedli všetci naokolo :). Veľmi mi padla vhod a hlavne hodne mi chutila. O 12 check out a presun do nového hotela. Prvýkrát v živote využívam službu Uber.

Musím uznať, že doprava v Ho Chi Minhe je hodne divoká :D Po check ine v novom hotely utekám zháňať doma zabudnuté liečiva. Lekáreň je cez cestu a za páru drobných kupujem celé balenie Panadolu a Strepsils (ktoré tu stoja toľko, čo lidl gumené medvedíky :D)

Peniaze sa takmer minuli, a zakrátko opäť riešim problém s eurami, tento krát na recepcii berú len doláre, slečna ma posiela sa pýtať do cestovných agentúr. Hneď v prvej dostávam relatívne dobrý kurz, ale keďže ledva stojím na nohách, tak nevymýšľam a mením 50ku. Utekám do jaskyne :D (heh izba bez okna) a zvyšok dňa preležím.

Deň V2

Ráno sa budím samozrejme s horúčkou, slabý ako mucha, ale nejako sa na raňajky a tradičnú polievku

pozviecham. Pokračujem v spánku a budím sa o 3 poobede. To už ma začína srať, že som tu takmer druhy deň, a ešte som nič nevidel. Odchádzam teda nadopovaný Panadolom sa motať mestom. Myslím ,že prechádzka a ďalšia polievka mi prospeli, a tak po príchode na hotel ešte stále zmordovaný oznamujem spolucestujúcej ,že zajtra ideme k tunelom Cu Chi. Ja si beriem ďalšiu tabletku a ju posielam vybaviť tento trip.

Po jej návrate ma z toho čo od nej počujem ide roztrhať. Ak som tu doteraz písal, že sa niečo ide vybavovať v množnom čísle, tak v skutočnosti som to vybavoval na 98% iba ja ... všetky letenky, prepážky a informácie, autobusy ... všetko to prešlo len mojími rukami (aj jej víza).

Takže, Anča mi oznamuje, že sa bola pýtať v agentúrach, ale veľmi ich vraj nerozumela, a tak nemá nič, len to ,že zájazd si je možné objednať aj na recepcii hotela. Dá sa ísť o 9 ráno, alebo o 1 poobede. Vzhľadom k môjmu stavu padne voľba na to poobedie, ale to vybavím až ráno.

Na to, že anglicky veľmi „nerozumie“, si po informáciách od recepčnej zaobstarala dátovú sim nezvyčajne rýchlo.

Deň V3

Je 8 ráno, ide sa na raňajky už tradične s horúčkou, ale som rozhodnutý ísť na Cu Chi. Stavím sa na recepcii a opakujem informácie od Anče, ktorá medzitým pilne diskutuje s akousi Rakúšankou. Že nerozumie anglicky jej nezožerie už ani najhlúpejší volič Smeru.

Recepčná prikyvuje, že zájazd si môžeme kúpiť aj cez nich, keď vytiahne katalóg, tak ma ide poraziť. Na obrázku je napísane 5 USD. Tooo akože toto si nevedela včera večer vybaviť???

Zaplatím poobedný trip a utekám do postele ďalej zbíjať teplotu. 15 minút pred odchodom mi už volá recepčná, že náš sprievodca je tu. Spotený sa rýchlo pakujem a odchádzame. Autobus je plný westernov (takto nás bielych volajú), cestou k tunelom sa ešte zastavujeme u “kamaráta”. Krátka návšteva je “chránená dielňa” tj. obete vojny s rôznymi fyzickými, či psychickými poruchami vyrábajú musím uznať krásne obrázky, sošky a kadečo, avšak pri pohľade na ceny, by sa nejednému zakrútila hlava, a preto odtiaľ každý odchádza s prázdnymi rukami.

Po krátkej prestávke nastupujeme do busu, ešte hodinka a sme v Cu Chi.

Aj napriek tomu, že moja teplota neklesá, sa snažím byť pri zmysloch. Areál je vskutku zaujímavý, rôzne figuríny napr. imitujúce rezanie nevybuchnutej bomby, 1000 a jedna pasca na amíkov pochodujúcich džungľou,

zajatý tank a hlavne

sieť tunelov.

Jeden krátky 100 m úsek, ktorý bol zlatý klinec programu sme si mohli prejsť. Niekoľko McDonaldovych Američanov sa od vchodu otáča, ja o tom rozmýšľam tiež. Som slabý, ale risknem to. V tunely ideme kačacím pochodom, odierame hlavy, ramená i kolená. Cítim sa ako vietnamec v ‘68, na krk mi dýcha americký okupant a ženie ma tunelom. Posledných 30 m bolo pre mňa peklo, nerobí mi problém odchodiť 40 km, ale tu som takmer odpadol. Po prejdení sa okupant zadychčaný prihovára, že som ho tam svojím tempom takmer zabil. Je potešujúce, že aj napriek horúčke som rýchlejší ako zdravý Američan, ale nechýbalo veľa, a boli by sme tam na mŕtvicu zahynuli obaja. Tento tunel mi vzal hodne energie a cítil som sa vtedy veľmi zle. Z tohto stavu ma prebrala až streľba z AK-45, za 3 USD\náboj ste si mohli vystreliť na terč v podobe imperialistického nepriateľa.

Toť vše, pamiatka tejto zbytočnej vojny bola zaujímavá, škoda môjho stavu.

Cesta domov prepchatým Ho Chi Minh je nekonečná, totálne oslabený sa vytrepem z autobusu, rozmýšľam čo budem jesť. Keďže pri pohľade na ryžu ma napína, rozhodujem sa pre Pizzeriu vedľa hotela. Chyba! Pizza je polosurová a presolená. Že si vo Vietname nemám dávať európske jedlá mi dôjde až neskôr v Nha Trang. Najedený sa skoro po štyroch štverám do jaskyne. Predtým ako zaspím, hovorím Anči nech ide na zajtra vybaviť na recepciu výlet do delty Mekongu.

Ako to dopadlo snáď ani nemusím písať :D Keďže ho je nutné objednať ešte dnes, tak 21:00 s horúčkou po štyroch zliezam 3 poschodia, aby som prstom ukázal na obrázok s cenovkou 9 USD.

Deň V4

Prichádza zlom, ráno sa budím s dobrým pocitom. Už nevidím rozmazane a čelo konečne nie je ako rozžeravená dvojplatnička.

O 8 už vyrážame bus plný westernov. Tentoraz veľmi trápny sprievodca, dlhá cesta s jednou zastávkou “ u známeho”. Tá bola vo fabrike vyrábajúcej produkty z kokosového a bambusového vlákna. Čajík, vyčačkaná baba a 10 minút teleshopingu. Tento krát odchádza tretina westernov s plnými taškami. Otupený pod vplyvom liekov som sa nechal zlákať na jeden výrobok aj ja. Bambusové vlákno ma vraj antibakteriálne účinky, a tak si kupujem uterák. Ešte 20 minút a sme tam!

Delta Mekongu

Dunaj popritom vyzerá ako potôčik v Orkucanoch. Šup do loďky a hurá ku ďalším kamarátom. Prvá zastávka je u včelárov.

“Kúpte si med, náš med je jedinečný, zostaneš forever young a immortal ako Zeus”.

Med a pridružné produkty nás nenadchnú, avšak čaj s medom mi prišiel vhod. Propolisové granule by som si aj bol kúpil, keby som nemusel riešiť problém so 7 kg limitom príručnej batožiny :) Ďalšia zastávka pred highliteom “splav Mekongu” je v chatrči, kde je pre nás prichystaný kultúrny program. Dostávame na tanieroch kadejaké ovocie, pohár s čajom a sledujeme spievajúce Vietnamky. Je to také silené, miestami až trápne. 3 pesničky a už sa nám rukami valí klobúk pre tips ... no veľa toho nenazbierali.

Aaaaa je to tu! Konečne loďky

Na potôčiku je traffic

ako v uliciach Ho Chi Minh. Loďky do seba narážajú, ale náš “pltník” nás z tejto masovej zápchy rýchlo dostane. Po 5 minútovom splave si s obrovským úsmevom nezabudne pýtať ťeň ťauzn sprepitného.

Ďalšia zastávka je u výrobcu kokosových cukríkov. V našom ponati BIO cukríky nespĺňajúce ani jednu normu európskej únie sú výborne, a kupujú si ich všetci vrátane mňa. Keďže majú kokosového mlieka dosť, pália aj kokosové “víno”, neviem či by som sa odvážil nazvať 29% ohnivú vodu vínom ,ale dobre. Keď je to víno, tak je to víno a na koštovku si nalievam plný pohár :D Zhodou okolností mi vôbec nechutilo, ale veď čo .. už keď naliate :D Popri čistej kokosovici je “fľaša” s happy water alias kobry naložené rok v kokosovici. Koštujem aj z toho, a pomedzi to počúvam z čoho ten názov ... vraj či „happy“ povedia manželky. Ešte jedna nádoba s kokosovicou a tentoraz nie s hadmi, ale niečím pripomínajúcim exkrementy. Lajnovicu nekoštujem, vyzerá divne.

Delta Mekong Bar

Nasledujúca zastávka je obed, ryža s mäsom a následne voľný pohyb po areáli krokodílej farmy.

Sprievodca nariaďuje, že sa o 2 stretneme v lodi. Samozrejme všetci nastúpení, ale Anča nikde. Sprievodca sa ju vydáva hľadať, medzitým sa baba objaví, a tak čakáme sprievodcu. No comment.

Ešte jedna plavba loďkou, posledný pohlaď na Mekong a šup do autobusu, kde nás ešte čaká prekvapenie. Zastávka v najväčšej pagode v okolí Mekongu.

Potom už len cca 3h busom “domov”.

Výlet to bol suprový, škoda ,že sme nemohli ostať na 2-3 dňovú variantu, ale Nha Trang už volá.

Deň V5

Dnes náš čaká 10 h cesta Futabusom do ruského Nha Trang (Ňa Traň :D). Uberom sa dostávame na stanicu, svietime tam ako 2 žirafy v ZOO,  ihneď sa nás ujmu Vietnamci, ukazujem “lístok” z portálu baolau, posielajú ma k okienku 43, tam mi mailový lístok vymenia za skutočný.

Nastúp do autobusu je naboso :D Svietime aj tu, sme jediní westerni. Stevard vyháňa mladých Vietnamcov z našich sedačiek ehm. lehatiek. Jazda je dlhá a plna trúbenia. Vo Vietname sa trúbi vždy a na všetko, Po týždni už začínam chápať časti tejto “trúbiacej morzeovke”. 3x dlhé zatrúbenie znamená uhni z cesty, 2x krátke pozor idem ja.

Vodič si to ženie ako poľský kamionista, a tak prichádzame na stanicu v Nha Trang o hodinu skôr. Stanica je hodne mimo centra, ale Vietnamci to majú vychytané. Cestujúci z futabusu prestúpia do private minitaxi, a ten ich rozvezie do hotelov resp. kam treba.

My vystupujeme pri hotely Golden sea, kde rovno pred vchodom sa tacká ožratý rus s 3ma otvorenými fľaškami naraz :D Ani nie minútu po vystúpení mám zvláštny pocit v rukách, hmm niečo mi chyba. Topánky! :D Tie ostali v buse, ale ľúto mi za onými smradmi nebolo. V Mekke výroby odevov a obuvi sa určite niečo pre mňa nájde, aj keď na chvíľu premýšľam, či polovičníci tu majú nohy veľkosti 44.

Týždeň v Nha Trang

Ráno po raňajkách sa vyberáme na pláž

Je hodne zamračené, ale sem-tam sa ukáže slnko. Z toho sem-tam sa neskôr vykľuje pripálený chrbát, tomu som sa na tejto dovolenke chcel prvýkrát vyhnúť, ale nepodarilo sa :) Večer trávime objavovaním mesta. Neskôr na hotely konštatujeme, že Nha Trang bola chyba. Mesto je plné primitívnych ruských turistov, cenovo je to tu oproti Ho Chi Min poriadne prestrelené, angličtina spolu s eurom sú problém, Vietnamci sa na vás neusmievajú.

Nasledujúce ráno si od pláže dávame pauzu, zase sa motáme mestom, zisťujeme čo a ako. Stačí slepá ulička, a ceny všetkého sú o 30% nižšie. Po obede sa vydávame na pláž, vietor fúka neskutočnou silou, vlny sú obrovské. S niekoľko odvážnymi necucanými ruskými medveďmi sa pustíme do vody, avšak hneď prvá vlna ma spláchne tak, že sa z mora skoro neviem dostáť. Takúto silu vĺn som ešte nikdy nezažil. Iné dni bolo more kľudnejšie, vlny boli do zábavy :) 

Anča sa nezabudne spáliť aj dnes, a to poriadne. Ja sa úž pri mori aj nudím, rozmýšľam kam by sa dalo ísť. Napadá ma blízky vodopád, a tak začínam do Anči hučať (nakoľko je vlastníkom vodičáku A aj s medzinározným), nech zoberie skúter a poďme ho. Odbíja ma so slovami, že dnes nie. Večer si kupujeme za 1,8€ 0,7l vietnamského 40% bolehlavu, ale po prvom poháriku fľašu zatvárame a rozmýšľame, koho by s tým doma šlo otráviť.

Ďalší deň, spálená Anča leží v posteli a na moju otázku, či konečne ideme na tie vodopády ma odbije ,že nevie. Pláž? :D Nie! Ja sa teda idem opaľovať sám, popri tom rozmýšľam, kam ďalej by sa dalo ísť. Da Lat!

Má to však jeden háčik. Keď som na Santorini počas check-in na letisku kupoval letenku do Vietnamu, nenapadlo ma skontrolovať, či naaahodou tam zrovna nebude Novy Rok a TET. Bingo! Trafil som :D

Je deň pred novým rokom a zatiaľ to tu všetko funguje. Sem a tam už domáci zatvárajú obchodíky, ale biznis je biznis a veľa ich funguje aj naďalej. Chcem ísť do Da Latu, ale v žiadnej cestovke nemôžem nájsť 1 dňový výlet. Navyše ma upozorňujú na TET. Ten ako neskôr zisťujeme, má na služby ďaleko väčší dopad ako Nový rok. Deň teda trávim len na pláži, po príchode na izbu po Anči ani stopy. Začínam mať zlú predtuchu. Večer sa vráti a rozpráva ,že dole ma skúter a celý deň na ňom lietala po meste. No okey, zajtra snáď úž konečne pôjdeme k vodopádom.

Ďalší deň je tu. Nezačína sa vôbec, ale vôbec dobre. Pre mňa!

“Haloo, tak ideme na tie vodopády?”

“ Nieee, ja som tam už bola včera ... pooooopiči bolo! Tu aha fotky.”

Jajaj, kebyže som tlakový hrniec so 7mi poistkami proti vybuchnutiu, tak úž ta 7. má čo robiť. Hneď na to si situáciu uvedomila, a začala zahovárať ,že skúter je v zlom stave a dvoch by tých 15 km neodviezol. Bullshit. Nakoniec nevybuchujem, ale zaprisahávam sa, že toto je so mnou jej posledný lacný trip do Ázie.

Taká je jej vďaka, za 9 kúpených leteniek, ktoré som sledoval pol roka, za všetky tie prepážky a informácie, za všetok môj čas venovaný tomuto tripu. Totálne nasraný odchádzam na pláž. Večer sa konečne odhodlám ísť kúpiť chýbajúce topánky :) Darí sa mi to trošku ďalej od centra ruskej zábavy. U domácej kupujem peknú kópiu topánok Adidas. Ja som celý happy aké krásne fejky som kúpil za 8 €, babka s celou rodinou sa radujú, že predali westernovi botasky za celých 8 €! No pri priemernom plate 150 usd sa nečudujem.

Predposledný deň v Nha Trang trávim zase na pláži, večer ochutnávam žaby

či steak z krokodíla

ale aj iné vietnamské pochúťky :) Je TET, otvorených obchodíkov je výrazne menej, ale 70% naďalej funguje. Cestovné agentúry sú zväčša zavreté, moja nádej na Da Lat je mŕtva.

Je tu deň odchodu. Odlet do Ho Chi Minh máme o polnoci. Deň strávime na pláži a v meste. Anči dochádzajú peniaze, a tak ešte hľadáme zmenáreň kde by nám zobrali euro. Máme však len 50, meniť toľko na 2 dni je veľa. Rozmeniť na drobnejšie eura jej nechcú ani v banke, valuty vraj z ruky nedávajú. Tak je teda nútená rozmeniť 50ku a ja si medzitým vypočujem narážky na tú 20cku v Ho Chi Minh ... parný hrniec už zase syčí jedna radosť. Navrhujem ,že z toho zaplatí taxi na letisko a ubytko v Ho Chi Minh.

Prichádza čas odjazdu na letisko, ktoré je od mesta hodne vzdialené. Ponuka hotelového odvozu, ktorá zázračne cez noc stúpla sa mi nepozdáva, o autobusoch nevie ani predavač, ktorého obchod je priamo pred zastávkou. Púšťam Uber, ale dnes sa mi v appke neukazuje ani jeden vodič, a tak inštalujem aplikáciu Grab. Tu je taxikárov habadej a ceny sú oproti hotelovému odvozu podstatne lepšie. Dávam teda objednávku a o už o niekoľko minút ju taxikár s menom Nguyen prijíma.

Sedíme na kraji cesty a čakáme na bielu Hondu City. Tá sa čoskoro objavuje, aj keď ... počkať! Tá moja ma byť ešte minútu od nás. Anča ukazuje na taxi, a ten aj keď šiel ďalej hneď cúva, na jej otázku ci Nguyen ? a letisko? Len pritakáva na všetko a teda sadáme. Ale mne sa to stále nezdá! Ukazujem mu sumu v aplikácii a on krutí hlavou, nie! je TET. Za toľko vás neodveziem. Anča už chce vystupovať, ale hneď ju stopnem, že kvôli 3€ tu nebudem teraz všetky tašky prehadzovať do iného taxi. Mne sa ďalších taxikárov naháňať nechce, a tak na +3€ kašlem, ideme! Cestou sledujem trasu a pri pohľade na aplikáciu ma zamrazí. Údajne sme od nášho odvozu vzdialení 5 minút a rozdiel sa stále zväčšuje. Aplikácia hlási, že náš vodič je na mieste a čaká. V tom si všimnem, že aplikácia ukazuje aj SPZ. No do čerta, tá nesúhlasí s taxíkom v ktorom sedíme :D Už sa vidím na orgány :D ale nakoniec všetko dobre dopadne. Naťahovať sa s Ančou aká je sprostá (a ja ešte sprostejší, keď som ju pustil k taxikárovi) už nemám chuť. Tú mi ešte viac pokazí takmer 1,5 hodinové meškanie odletu. Po 30 minútovom lete pristávame o 2 ráno na letisku v Ho Chi Minh, dotrepeme sa na náš známy hotel a huraa spať.

Ďalší deň trávime v neďalekom supermarkete, kde nakupujeme kávy, čaje a iné jedlé suveníry. Zase sme za atrakciu, jediní westerni v celom markete, o zábavu je postarané :)

Čas do odletu si krátime na recepcii, veď na letisko to máme doslova na skok.

Je 21:00 a pomaly sa poberáme. Na letisku sme skoro, a tak si ideme vážiť batožinu. Moja ukazuje 8,5 kg. Hmm, no asi niečo napchám do vrecka. Anči ukazuje rovných 14! :D Challange accepted, domov nás čakajú 4 lety a hneď na prvom gate problém :D

Ja prejdem bez zastavenia, ale ju si odchytí slečna a konštatuje ,že je nejako moc nabalená.

“Sama cestuješ?”

“Nie, spolucestujúceho ste už pustili do lietadla”

“Aha, hmmm tak teda chod”

Tá ma viac šťastia ako rozumu, doslova :D

Odlet do Manily načas, let bol pohodový (exit row :D), ale pristátie už nie. Je 4 hodín ráno, máme skoro 12h do odletu na DXB. Z polospánku nás prebudí správanie úradníka na imigračnom. Predo mnou stojí Číňan a pri podaní pasu začne pasovák nepríjemne vyzvedať.

Odkiaľ si? Z Číny. To vidím, z akého mesta? Shangai. A prečo cestuješ na Filipíny? Za kamarátom? Akým? Pedro. A čo s Pedrom? Biznis. Aký biznis? :D A nechá si to celé od rozklepaného číňana náležite vysvetliť. Po paru minútach dostáva pečiatku a idem na rad ja. Podávam pas v ktorom mám polovicu stránok opečiatkovanú emirátmi a Filipínami :D

“Takže, na koľko to bude tento krát?”

“Hmm, 12 h”

“12 hodín ????????????”

“12 hodín, na tranzit dlho, ideme do Mall of Asia nakúpiť suveníry”

Zagúľal očami a šup ho ďalšia pečiatka :D Anča prešla na jedinú otázku.

“Si tu s ním?”

Samozrejme do žiadneho Mall of Asia sa nám nechcelo, stačil nám už známy obchodík hentam cez cestu, ale najprv si ideme pospať. To sa však nedeje, už po 10 minútach ku mne prichádza policajt a ťuká mi do ramena.

“Toto je verejný priestor, nesmiete tu späť ... bla bla bla”

“Aha, OK idem na kávu”

Prišiel v najnevhodnejší moment, takto rozbitý som nebol za celý rok cestovania, chcelo sa mi strašne späť, ale nedalo sa. Jastrab si na mňa zasadol a sledoval ma celý čas, ale aby to nebolo také okaté, tak sa ide povyhrážať ďalším so sklonenou hlavou.

Je tu čas obeda, 4 hodiny do odletu a teda posielam Anču sa najesť. Hodina preč, 1,5 h preč a ja začínam zúriť. 1 hodina 45 minut a Anča sa objavuje. S nadávkami mi oznamuje, že si nemala v obchodíku kde sadnúť, a teda sa nemohla včasne najesť.

Zase je zo mňa parný hrniec, čo je horšie už som hladný, ale na mňa čas neostal, musíme ísť na prepážku. Vďaka jej mentálnej poruche sa nám neujde exit row. Cožeeee? To nebudeme mat exit row? No nie, nebudeme. Asi nám trebalo prísť skôr ... no comment. Nakoniec stíham jednú filipínsku polievku vietnamského typu. Batožina na bráne v pohode - 2:0 pre nás.

Ľadolet do UAE nesklamal, väčšinu času prespíme, budí ma len predplatené jedlo, ktoré mi padlo vzhľadom k letiskovému “incidentu” veľmi vhod. Po vystúpení z lietadla väčšina cestujúcich silno kašle. Prečo to Cebu robí???

Na tranzite idem na prepážku tradične ja, Mahmed oznamuje, že má narodky v rovnaký deň. Super, už keď sme spriaznené duše, tak mi daj exit row :D To sa však u UIA nedá, ale aj tak mi spravil radosť. Nebudem sedieť pri Anči.

Ta sedí za typkom, ktorý tesne pred štartom začne chrčať a jeho žena prosí o pomoc. Kapitán sa rozhodne vrátiť na gate, kde ho vyložia na ošetrenie. My pokračujeme po hodine ďalej. Batožinu si nikto nevšímal. 3:0 pre nás.

Finish

Ešte 5 h na KBP a je to tu! Posledný let a sme skoro doma. Napätie z váženia batožiny rastie. Prechádzam sa gatemi a sliedim ako to tu funguje. Takmer všetko merajú v klietke (váha nikde), náš let do Budapešti nie je výnimka. Obaja prechádzame v pohode, wohooo dali sme to! 4:0 my vs aerolinky.

Krátky let a zo slnečného neba pristávame do počasia, ktoré si nikto z nás už neprial vidieť. Poletuje sneh :(

Epilog

Stojí toľké cestovanie za to? Odpoviem šalamúnsky. Ak je to vaša prvá veľká skladačka, tak jednoznačne áno. Keďže v mojom prípade, je to už druhá, tak napíšem, že môže byť (kvôli Kyjevu a Abu Dhabí) ,ale myslím, že do tretice sa na niečo také už nevydám. Predsa len 3+2 dní cestovania je už dosť, hlavne keď máme priame lety z Viedne do Bangkoku za 14h, a to už je len ani nie 1,5 h letu do Vietnamu.

Je mi ľúto, že som nemohol vidieť z Vietnamu viac, ale nevybral som si vhodné obdobie (aj spolucestujúcu). TET plnil spoje, lietadlá a aj keď sa človek bez problémov vedel najesť, tak na ostatných službách už bolo sviatky cítiť. Kto sa chce vyvaľovať pri mori, ten si s novým rokom ani TET nemusí robiť absolútne žiadne starosti.

Od Vietnamcov si okrem 4 kg kávy a čajov :D odnášam ich pozitívny prístup k životu, úsmev na perách, aj keď to určite nemajú ľahké (viď ich priemerné platy). Čo mi chýbať určite nebude, je nikdy nekončiace trúbenie všetkých možných dopravných prostriedkov

PS: Na záver si neodpustím music video populárneho žánru V-POP (kam sa hrabe korejsky pop s PSY :D) Ak sa vám pesnička nebude páčiť, tak verím, že video rozhodne áno.

[castielosk]

Kréta - Grécky zlatý štandard

Prologue

Po minuloročnom fiasku so septembrovými teplotami na Sardínii sa tentoraz “ohliadam” po niečom južnejšom. Samozrejme dlho premýšľať netrebalo, rýchla voľba padla na ostrov, ktorý to minulého roku prehral v súboji s tým talianským. Všetko tradične urýchlil Wizz, počiatočná cena predaja (rok dopredu) je viac ako zaujímavá - 22 € na 7. septembra (piatok) je super deal. Netrvá dlho a kupujeme lety naspäť. Tentoraz som sa nechal zlákať nemeckými šmelinármi z kajaku, 17. september (nedeľa) s Aegeanom za 40 €, no nekúp to.

Day 0

3 minúty pred odchodom vlaku sa zvítam so svojím bratrancom. Millennias chill boy má čas, práve došiel z obchodu, kde si bol kúpiť plavky. Rok bolo zjavne málo. Tohto prístupu si na dovolenke ešte hodne “užijem”.

Day 1

Neprešlo ani 8 hodín od prvého mikro stresu a už tu máme ďalší. Tentoraz už je ten stres podstatne väčšieho rozmeru. 4 hodín ráno, 2.5 hodiny do odletu a my naháňame letenku. Millennias mal čas aj na to, chill pohoda to dáme na mieste nie? .. hmm no nie, letenku mu v aplikácii wizzu nechce zobraziť a akýkoľvek pokus o stiahnutie končí chybovou hláškou. Musel som sa do toho “obuť” ja. Wizz app je k ničomu aj na mojom telefóne, nejako im to nejde. Ťažkopádne nakoniec sťahujem letenku cez prehliadač. Táto operácia nás stála 20 minút času, treba mi srať, ale na to už nemáme ani sekundu. Rýchlo sa pratáme z hostela, nakoľko čas do odletu sa výrazne skrátil. Aby toho všetkého nebolo málo, zapracujú aj murphyho zákony. Stanica metra odkiaľ máme ísť je zavretá! Nejaký pracovník nás vyháňa s metlou. Hodina dvadsať do zavretia gateu. To už zatuhne v riti aj mne, prešlo ma aj celé sranie a nastúpil stresový mód. Millenias mi nebol ani v tomto nápomocný, neviem či vôbec tušil v ktorom meste sa náchadza. Nádych, výdych a ... pobral som rozum do hrsti, google sem, google tam a utekáme na najbližiu stanicu metra. Tu sa už napätie zmierni. Chytáme hneď metro, následne bus 200E. Prichádzame na terminál B 30 minút pred zatvorením gate. Uff to bolo hodne tesné.

Let bol pohoda, v Heraklione pristávame načas. Prvý úsmev po dlhej dobe nám vyčarí šofér autobusu. Prichádzajúca turistka mu máva, aby na ňu počkal. Šofér s úsmevom máva späť a pridáva plyn :D Pohoda, ďalší bus odchádza podľa tabule o 5 minút.

Vystupujeme na zastávke pri autobusovej stanici A, odtiaľ za skoro baťovských 15,1 € odchádzame do Chanie. 3h resp. 140 km hornatou krajinou je pastva pre oči. Nádhera, ostrov sa mi páči od prvého pohľadu z lietadla.

Na ubytko to máme od stanici v Chanii cca 4,5 km. Starosť o dopravu hodím na plecia chill boya, ale ako to dopadne snáď nemusím ani písať ... ideme peši, aj to navigujem ja, lebo pánko ani nevie kde bývame, aj napriek tomu ,že som mu všetky potrebné dokumenty z bookingu a kadečoho poslal mailom. Vlastne on nemá ani mapy v telefóne. Oooo bože!

Zvyšok dňa prežijeme na pláži, tá je čo by kameňom cez cestu dohodil. Riešiť Samariu na ktorú som doma úplne zabudol už dnes nemám chuť.

Day 2

Ďalší deň plážujeme, a ja si už medzi tým vytváram ďalší stres - ako sa dostať do tej Samárie. Do Chanie sme sa vlastne trepali kvôli nej, nemôžem odtiaľ odísť bez zdolania tejto najdlhšej tiesňavy v Európe. Millennias ma ukľudňuje, že sa na to pozrieme cez obed. Pozrieme vyzerá nakoniec takto: ja na googli hľadám cestovky, on si vypisuje na messengeri :D

Ale mal som “štastie” (to ešte bude story), hneď prvý email zabere, a tak celkom rýchlo máme rezerváciu na ďalší deň.

Zvyšok dňa možem už teda konečne chillovať a šnorchlovať aj ja :)

Day 3

Moje “štastie” je tu! 5:55 vyrážame busom, ktorý cestou zbiera ľudí z rôznych hotelov, nakoniec sa nás nazbiera takmer plný autobus. Za ani nie 2h s malou prestávkou na raňajky už vystupujeme pred vstupom do tiesňavy. No, vyzerá to na peknú prechádzku.

Vôňa borovíc nás sprevádza takmer celou cestou. Chodník je spravený výborne, infraštruktúra na jednotku. Cestou nájdete vecká s tečúcou vodou, mnoho lavičiek na odpočinok

a nechýbajú ani pramene s pitnou vodou. Pri jednej z takejto zastávok som pozabudol na svoju vetrovku s peňaženkou vo vrecku, keď som si na ňu spomenul po 4 kilometroch, tak v tom momente som sa už s peniazmi rozlúčil, ale začal som šprintovať aspoň po doklady. Poznáme slovenské úrady, to by bolo na niekoľko dní, ktoré nemám, keďže rok 2018 mám dovolenkami napchatý do posledného dňa :) Na pol ceste ma zastavil sprievodca, či šprintujem po vetrovku. Veruže áno :) Podáva mi ju aj s peňaženkou, avšak ako som si myslel je prázdna. 75 € zamrzia, ale raz to prísť muselo. Porušil som všetky svoje zásady ohľadom peňazí a odkladania dokladov. Čo ma však nasralo boli 1000 forintov, ktoré som mal odložené na kebab v Budapešti :D Nešlo vlastne ani o tú sumu, ale po prílete sme mali v ideálnom prípade len 1,5 h do odchodu vlaku, a teda reálne hrozilo len narýchlo kúpiť kebab na stanici a sadnúť na vlak, žiaden čas na bankomaty. Tak teda prajem novému majiteľovi nech si o 3 kilometre zlomí nohu užije ľahko zarobené peniaze, a za forinty liter Soproni piva, nech ťa bolí hlava 3 dni!

Zlosť ma prejde rýchlo, veď kto by sa vydržal hnevať v tak krásnom prostredí ?

Komplet trasa tu http://www.sports-tracker.com/workout/castielo/59b68a36f175723e9f5ca54a

Na konci treku nás čaká kúpanie v mori a čakanie na trajekt, pri ktorom si ešte (ako keby toho nebolo dneska dosť) vykydám polku gyrosu na topánky :D Tzatzikova aróma aspoň prekryje ťažkých puch topánok, a tá sa s nami vezie až do návratu na hotel.

Suma sumárum, výlet 24€, vstup do parku 5€, trajekt 10€ ... nedobrovoľný dar chudobnému milovníkovi hôr 75 € a 1000 forintov.

Day 4

Kalimera! Vstávam o 8:30 a moj plán je stihnúť bus do Heraklionu o 11:30. Teda to bol chill boys plán, ale ten leží stále v posteli. Nevieme kedy ide mhd a nemáme ešte žiadne lístky, preto navrhujem millenniasovi vyraziť o 10, čo sa nestretne s jeho pochopením. Vraj je to príliš skoro :D Stresové centrum v hlave už je aktivované, aj keď o nič nejde, veď ďalší bus do Heraklionu ide o hodinu, ale na ten sa mi rozhodne čakať nechce.

Takže, vyberáme sa na zastávku o 10:20 , lístky nikde nemajú, ani v novinovom stánku. Medzitým nám poza chrbát prefrčí autobus, ďalší podľa rozpisu až o 20 minút. Kedže sme v grécku, tak 27 a lístok u vodiča namiesto 1,7€ stojí 2,5€. Za tie 4 km je to dosť. Ani srnka netuší kde treba vystúpiť a ako dlho pôjdeme. Zase vyťahujem google mapy a nervózne sledujem čas. Je 11:14 keď len orientačne vystupujeme, našťastie 300 m od zastávky je už hlavná stanica, takže šprint, nákup lístkov a 11:25 už sedíme v buse. Ufff to bolo zase o držku.

Jazda bola divoká, zákaz vjazdu či dvojitá plná čiara nie je problém :D Aspoň bola cesta časovo kratšia ako tá minule :) Po príchode do Heraklionu sa ujímam úlohy “ako na hotel” ,nakoľko nemám chuť šľapať 6 kilometrov.

Hotel je spoko, vedie ho taký starší milý a trošku vyjebaný pán. Pýtam sa na bankomat lebo včera prúser ... Tam a tam, No problem, kľudne možeš zaplatiť až večer, take your time. Vporiadku, ale keďže si veci rád vyrovnám hneď na začiatku, tak ako prvé idem vytiahnuť peniaze a vraciam sa s nimi, aby som zaplatil za svoj pobyt. Uja nikde, a tak odkladám hotovosť do treozru a ideme si odpočinúť na pláž. Večer sa mi podarí uja zachytiť, ihneď nacupitám na recepciu a mávam bankovkami. Ten už na mňa máva s bločkom, že stiahol som si z tvojej kreditky a hotovsť v ruke môžeš minúť tu v grécku :D No do peache so starým dedom. Ešte toto potrebujem, aby som zabudol niekde paru stovák :D

Day 5 a zvyšok dovolenky

Tieto dni sa nesú v znamení vyvaľovania sa na pláži, prvý dojem otrasný. V diaľke komíny elektrárne, na druhej strane v diaľke stred mesta. Na ďalší deň mi je to jedno, podstatné je, že máme 32°C a slnečno každý deň. Stereotyp naruší len povinná jazda do známeho Knossosu.

V predposledný deň vybavujem u uja taxi na letisko (20€) a ešte idem spraviť nejaké tie zábery západu slnka.

A sme na konci. Budíček o 4:30. Príchod na letisko bez problémov, kontrola pohoda, len som nechal na skeneri tablet :D (Hej, aj na to sa dá zabudnúť za 30 sekúnd).

Let do Atén bol hodne krátky. Môj prvý let s cateringom, ale sušienky s hnusnou kávou ma zrovna nenadchli, zato letušky boli first class :D. Narozdiel od milleniasa sa rozhodujem prečkať 7 hodinový stop over na letisku. Atény som videl 2x, 4 hodiny čistého času a 18 € za spiatočný lístok ma neoslovili.

Stop over som prečkal na smartphone s Carmageddonom, hra z mojho mládí, strašne ma to chytilo :) Millenias sa vrátil na moje počudovanie v poriadku a na čas. Odlet do Budapešti v stanovený čas s obedom na palube ... tak to už hej , na toto by som si rýchlo zvykol, ale na ceny lístkov u Aegeanu už asi nie. (nemecký šmelinár to mal za zlomkovú cenu, vždy to ma malú chybyčku krásy ako odlet o 6:35 so 7 hodinovým stop overom alebo odlet o polnoci s 15 hodinovým stop overom, ale aj tak 40 € vs 210 € s 3h stop overom od Aegeanu ???)  Prílet bol v stanovený čas a tak nám ostalo 30 minút na bankomat a kebab :D

Finito: Aj napriek nemilej udalosti hodnotím dovolenku ako vydarenú. Všetko klapalo jedna radosť (aj napriek tomu ako to tu popisujem), millenias sebareflexne priznal, že jeho chill out nie je zrovna ten správny prístup k životu a snáď s tým niečo aj bude robiť (predpoklady na to rozhodne má).

Grécko radím medzi dovolenkový zlatý štandard. Slnečno, teplo, finančne neprestrelené a narozdiel od takého Talianska aj milí ľudia neguľajúci očami, ktorí radi prehodia aj nejaké to slovo.

[castielosk]

Na Santorini cez štvrtinu Európy

Prologue

A zase to začína Wizzom (ale už sa od tohto dopravcu liečim :D ) Z celkovo 4och letov mám s buzifarebným len jediný, a to hneď prvý. Paradoxne som tento let kupoval ako posledný segment, a tentokrát sa mi cenovo veľmi nevydaril.  Hneď tretí deň od kúpi padla cena na polovicu, ale nerobím si z toho ťažkú hlavu, aj tak to bolo zadarmo ... no mohlo to byť ešte zadarmejšie :D Dnes to kvoli “know how” celé skrátim na informáciu, že na komplet leteckú dopravu mi odišlo z účtu presne 33 €.

Deň 0

Je piatok 16. júna a ja vyrážam na zaslúženú dovolenku. Síce mám do prvého odletu ešte 4 dni, ale kúsok si to skrátime o pobyt u známych v Brne. Bola to trošku dilema, lebo dostať sa do Prahy z východného Slovenska za 4,1 € jedným smerom bolo obrovské lákadlo, ale voľný víkend a hlavne super partia vyhrala nad peniazmi. Malé čachre machre a cena lístka do Brna aj tak padne o 30 % :D

Deň 1 - 3

Tieto dni sa nedeje nič, o čom by sa trebalo detailnejšie rozpisovať. Pivo a zase pivo a už keď máme dosť piva, tak pre zmenu metaxa a potom zase pivo :D

Deň 4

Už sa to blíži! Je 9:20 ráno a ja čakám na “žlutý” smer Praha. Autobusy chodia každú pol hodinu, ale nevybral som si zrovna najlepší čas odjazdu. Totižto krátko po odjazde nám stewardka oznamuje, že nefungujú toalety a najbližšia zastávka pre vykonanie potrieb bude o niečo vyše hodinu. Hodina zletela, a keď konečne pristavíme na benzínke, tak ja len v hlave skonštatujem ,že nejako mi ani veľmi netreba a naďalej sa venujem tabletu. Ani nie po 10 minútach od zastávky sa znenazdajky ozve mechúr, začína ma oblievať pot na čele, veď ešte takmer hodinu a pol do Prahy ... resp. ešte trošku viac, stewardka (kvôli opravám na diaľnici) ohlasuje neskorší príjazd o 20 minút :D Ale žiadne pomočenie sa nekoná! Môj zvierač močového mechúra je za 10 rokov cestovania namakaný ako Schwarzenegrov triceps v jeho najlepších rokoch. Na WC sa dostanem až 2 hodiny od vystúpenia, psychika v autobuse robí svoje :) Prahou sa len ponevieram celý deň. Čo-to nafotím

a keď som už všetko obehol 5ty krát, tak sa poberiem kempovať na letisko. HA! dneska premiérovo s novinkou - nafukovací vankúš.

To mi je luxus, normálne sa mi aj podarilo na nejakú tu minútu na ňom zaspať. Noci na letiskách odteraz dostávajú nový rozmer. Komfort spánku výrazne stúpol, z bookingovskych 0,01 sa dostávame na 0,05 :D Ale v porovnaní s inými letiskami je na tom to pražské docela dobre, hodne voľných sedačiek, wc k dispozícii celú noc a upratovačky nie sú veľmi otravné.

Deň 5

Je 4 ráno a ja rozbitý sa pomaly začínam chystať na odlet. Kontrola bez problémov, na gate sú baby v dobrej nálade čo znamená, že bez buzerovania prechádzam s natrieskaným batohom. Tento moment malého “víťaztva” som si mal lepšie vychutnať :) Od 29. októbra končí Wizz so small batožinou. Časy, kedy sa mi pracovníčka pokúšala merať tašku veľkosti kabelky mi však chýbať rozhodne nebudú :D Okolo 8 pristávame na letisku v Neapole, ďalší let mám až 17:40, takže prestupových cca 9 hodín sa rozhodnem stráviť prechádzkou do centra mesta, ktoré som si v septembri pri zastávke z dovolenky na Sardínii nestihol pozrieť. Neapol je svojské mesto, bordel, chaos a šialená doprava. Mal som čo robiť, aby som sa do centra dostal živý a zdravý. Kľučkovanie medzi skútrami, ktoré nemajú problém ísť do protismeru, na červenú, ba ani na chodník :D 25 kilometrová “prechádzka” s 10 kilovým batohom v 32°C horúčave so slnkom nad hlavou bola horšia ako výstup na Rysy. Aspoň sa mi bude v lietadle lepšie spať :) Mesto ma nijako neohúrilo, ale keže som za touto obyčajnou fotkou

prešiel toľko kilometrov, tak sa ňou aj pochválim :D

Som späť na letisku, vyzerám akoby som práve vyšiel z bazéna, idem sa prezliecť na WC. Letisko je celkom fajn, jediný problém je pred vstupom na kontrolu, nechce mi zobrať QR kód z mobilu, našťastie mám letenky vytlačené. Nástup sa vlečie, ešte aj v lietadle zdržuje jeden párik. Nemajú miesta spolu,  predtým ako sa chlapík pohne od jej sedačky sa musia vybozkávať ako keby to mal byť posledný let v živote, veď lietadlá padajú každý deň :) Hlava sa mi kyváca, keď sa preberiem, tak už “letušky” obsluhujú a sú len rad odo mňa. Zaujimavý výber zamestnancov. V predu španielský raťafák plachta, ktorí váži s topánkami 40 kíl a za ním na vyváženie malá 150 kilová guľa. Spolu v priemere majú ideálne rozmery aj váhu, ale to je vlastne jedno, hodne sa snažili, boli neskutočne nápomocní a hlavne milí, Volotea má u mňa malé plus, že dá šancu aj iným ako krásnym Šárkam z Prahy :P :D Na letisko v Santorini pristávame o 10 minút skôr, ale na autobus si aj tak budem musieť počkať. 1,8 € za lístok na autobusovú stanicu do Firy a odtiaľ 2,4 € za lístok do Perissy. Neviem kde mám vystúpiť, je tma a všetky hotely vyzerajú rovnako, takže street view pohľad mi je momentálne nanič. Guľka na google maps sa nehýbe, mal by som už byť cca na mieste a keď nejakému dedovi zastavujú, tak sa rozhodnem vystúpiť aj ja. Dobre som spravil, som asi 50 m od ho(s)tela. Oficiálny názov Villa Kasteli. Prvé ubytovanie ktorému som dal maximálny počet bodov na bookingu, vedú to tu Viky a jej dcéra Zoi, má to tu domácu atmosféru a cítim sa tu fakt výborne.

Deň 6-8

Dosť bolo cestovania, dnes to bude len letmé zoznámenie sa so strediskom. Väčšinu dňa preležím na pláži. Je hodne horúco, voda teplá a to je ešte len 21. júna. Druhý a tretí deň robím to isté, plážujem.

Deň 7

Dnes padlo rozhodnutie sa ísť zmordovať. Nešlo sa ďalej pozerať na tú horu

predo mnou, vyťahujem mapu a hybaj na Ancient Thira. V minulosti to muselo byť zaujímave miesto, v jednej časti stojím pri údajnom sedliackom obydlí, ale ako v tej horúčave pozerám na ttú kopu kameňov, tak si tam ten dom proste neviem predstaviť, a takto to je s celým “starým mestom”.

Apoň výhľady sú pekné. Výstup na kopec, kde sa táto pamiatka rozprestiera mi nestačila, ešte to potiahneme cestičkou 1 ku kláštoru Profitis Illias. Tu je už chodiacich hodne menej, spočítať sa dajú na jednej ruke. Prechádzka nádherna, z vrchu vidno až do Oie a vlastne na celý ostrov. Komu sa nechce, tak ku kláštoru vedia klasická cesta. Stále nemám dosť, chcem ísť ďalej do Pirgosu, tradičnej to gréckej dediny, avšak nenachádzam značku na cestičku. Motám sa tam ako idiot, značenia maju tragické, keď ani po pol hodine neviem nájsť cestu, tak vyťahujem mapu a rozhodujem sa isť naspäť do Perissy. Cestička 1 sa “stratila” a to sa už naštvem a vyťahujem google maps. Tie ma potiahnu cestičkami, ktoré sa tam javia ako cesta, avšak sú to len obyčajné poľné cestičky, kde by ste neprešli ani bicyklom. Nakoniec sa hravo dostanem do dedinky menom Emporio. Aj tu by som mohol označiť ako tradičná, pochodovanie úzkymi uličkami

tradičné biele domy s modrými farbami, grécke kostolíky

... nádhera. Pozerám do sports trackera, dnes je to ešte len 14 km, to je málo a tak sa rozhodnem ísť do Perissy okľukou popri mori. Celý doslova horím, už mi nepomáha ani opaľovací krém, ponáhľam sa k vode, lebo to je jediné čo ma dokáže zachrániť pred úpalom. Celá trasa tu

http://www.sports-tracker.com/workout/castielo/594d0421f1757228de26a5ac

Na ceste do hostela stretávam týpka, ktorý prišiel deň predo mnou. Pýtal sa ma aký som mal deň, a tak mu ukazujem mobil. Je šokovaný z mojej trasy, dohadujeme večer pivo, aby som trochu zrelaxoval. Pivo si dávame na hostely pri stole, kde sa večer zgrupujú turisti z celého sveta. Základ sme my dvaja a Zoi, zvyšok sú zvečša azískí študenti na výmennom pobyte (inak asi največši bordelári z celého sveta). Od tohto dňa mám partiu :)

Deň 8

Pláž, kecáme o všetkom. Austrálčan Jules je šokovaný gréckymi platmi. “Ako može niekto vyžiť z priemerného platu 1200? €, Grécko je tak dodrbané”. Pomyslel som na svoj plat a len sa pousmial ... keby si ty vedel, z čoho žijú ľudia na Slovensku :D So Zoi rozoberám jej prácu na hostely, nadávam na aziatov, čo človek to potopa a bordel po celej izbe. Dáva mi zapravdu, ale to vraj nie je najhoršie. Najhorší sú údajne mladí angličania, ktorí sa spíjaju do nemoty, grcka sem, grcka tam, a ani telefonáty s rôznymi absurdnosťami od polície nie sú výnimočné. Ako druhú najhoršiu skupinu označila - ženské izby :D Až tretie miesto obsadzujú aziati. Bavíme sa aj o utečencoch a so svojím názorom na vec som označený za rasistu :D Čo na tom ,že im tu pred rokom moslimský privandrovalec nechal tašku s výbušninami na letisku, ja som ten zlý. Večer prebieha pri pive v pohodovej atmosfére. Pri stole sa objavujú noví ľudia, začíname hrať rôzne hry, najviac sa mi páči “Skata” hovno v preklade, Ouzo sa mi páčilo tiež, bol som jediný ktorému nevadilo pri prehre si dať za glg tohto alkoholu, a že som sa naprehrával :D

Deň 9

Dnes je čas na skúter.

30 m od ubytka je požičovňa Motomania. Za 20ku dostávam 50 ccm skúter , nakoľko tu nie je povolené jazdiť na 125 ccm skútroch s vodičákom typu B (tak ako to máme doma). Skúter je dobre servisovaný a v oveľa ľepšom stave ako ta 125ka na Sardínii. Prekvapivo aj celkom dobre ide, na tieto ostrovné cesty, kde je večšinou limit na 50ku úplne postačuje. Začínam pri majáku, pokračujem do Lidl :D

ďalej do Pirgosu ku ktorému som sa pred pár dňami nedostal. Pokračujem do letoviska na druhej strane pohoria - Kamari, tu sa chladím v mori a popritom sledujem lietadlá. Plane spoting (TUI)

Na obed zakotvujem vo Fire

má tadiaľ viesť pešia cestička do Oie

ale hádajte čo :D Ani za Boha ju neviem nájť, a tak na západ slnka

vyrážam na skútri. Turistov je tu požehnane, a čím bližšie k udalosti, tým to ešte viac hustne.

Krátko pred západom už stojím tak, že si nedokážem spraviť ideálnu foto. Je tu hlava na hlave a všetci tu fotia ako odušu, hlavne seba :D Poniektorí majú aj 100 selfie fotiek, no choré :D Ale čo mi prišlo ešte viac choré je tlieskanie slnku, že už zapadlo :D Roztopené baby odchádzali so smutným výrazom v tvári lebo máloktorá odišla odtiaľ s prsteňom na ruke :D Gýč nad gýč, gýč naentu. Keď divadlo skončí, tak sa začne sťahovanie národov. Všetka masa sa hrnie do autobusov, čo vyústi do šialenej zápchy, nie len na cestách. Skúter musím vrátiť do polnoci a tak si ešte pofotím nočné mesto

Deň 10

Pláž, pláž, pláž. Večer teplomer ukazuje teplotu 39. Už aj na grékov je to “Hell”. Pýtam sa Zoi, čo je potom na prelome Júl/August :D Dnes sme sa dohodli na stretko pri našom party stole na 9tu, ale v danný čas kde nič tu nič a tak si idem čítať knihu o tom ako nám to doma Fico rozkradol. Keď mám dosť ( a nie len informácii z knihy) tak to zalomím a idem spať. Zo spánku ma budí Jules, vraj to musím vidieť, ale nerozumiem veľmi dobre austrálskemu prízvuku, na jeho reč sa musím hodne sústrediť, čo v dannom momente nehrozilo. Pochopil som len slovo Slovakia a dievča. No už len slováci mi tu chýbali, a tak ho odbíjam so slovami, že som dnes z toho tepla strašne unavený.

Deň 11

Posledný voľný deň na Santorini. Ráno zisťujem o čo včera Julesovi šlo. Vraj je tu jedna Kolumbijka, ktorá hovorí slovensky :D No toto!  Na raňajkách som ju nestretol, ale ako tradične stretol som nových obyvateľov “Vily” , ktorí zvyčajne prídu na maximálne 3 dni. Klasická zoznamovačka, zase Taiwan, Korea, Čína. Pri otázke odkiaľ som, všetci s prekvapeným hlasom Oooooo, akokeby moja odpoveď znela, že z Marsu. Takmer všetci zavítali maximálne do Prahy, ďaľej na východ je to už poriadná exotika, vrátane Slovesnka. Po raňajkách pláž až do večera. Balenie a je to!

Deň 12

Let mám 21:40 , ubytko musím opustiť do 11:00, ale Viky mi dovoľuje ísť po obede do sprchy, a tak ešte idem na poldňa na pláž. Je zase 39°C a už aj ja, milovník horúčav mám dosť :D Idem na 24. gyros a do sprchy. Čakanie na autobus o 17:00 si krátim pri “párty” stole. Sedia tam akési dievčiny, po hodinke tam príde aj Jules a hneď ma zoznamuje. To je ona! Kto? Tá čo hovorí po slovensky. Oooo, skúšam na ňu. Ahoj, ako sa máš? :D Celkom slušnou slovenčinou mi odpovie, Dobre :) Zistujem, že žila v Bratislave 4 roky, ale odkopol ju priateľ a tak si išla oddýchnuť na dovolenku. Dlho sme nekecali, nakoľko som jej hovoril ,že som vlastne na odchode. Keď sa ma spýtala, kam idem a prečo takto naokolo, tak pri mojej odpovedi spozornel celý stol :D 10 minút pred odchodom na autobus nastalo šialenstvo :D Ukázal som im azair, a to som nemal robiť, nechceli ma od stola pustiť :D Všetci si do mobilov zapisovali každé moje slovo. Julesovi padá sánka :D Chcel ísť do Budapešti na nejaký festival, ale dlho o tom rozmýšľal lebo letenka stála 300 €. Ja som ho tam dopravil za 50 €. Bol som označený za čarodejníka :D Aj som zmeškal autobus, avšak ďalší šiel o 40 minút. Do letu ďaleko, len som mal menej času na nákup suvenírov. Na letisku ma zastihla správa na ktorú som čakal 3 mesiace. Cebupacific ma 1 pesos day sale. Manila - Ho Či Min za hodne prijateľnú sumu, a tak tam na lavičke horlivo nakupujem. Vďaka Bohu za zrušený roaming, ináč by som to určite prepásol. To bolo radosťi, posuntý let o hodinu ma vôbec nenasral. Do Nantes prilietam o 1:30, ale to mi je jedno, zase kempujem na letisku.

Deň 13

Ráno zisťujem ako do centra. Neviem prečo, ale google maps verejnú dopravu v tomto meste nepozná. Nič zložité, zo zastávky pred terminálom ide do centra za 8€ expresný bus, alebo! Za 1,6€ si kúpite obyčajný lístok, nasadnete na autobus č. 48 ktorý vás za 5 minút dopraví na konečnú električiek. Tam prestúpite na spoj 3 a idete kam potrebujete. Hlavná prestupná zastávka je na stanici Commence.Nantes mam prechodené za 4 hodiny, je to viac menej muka. Sem-tam niečo zaujímavé

Mesto ma skôr zaujalo z inej stránky. Čisté, ekologické, výborná infraštruktúra a hlavne pre cyklistov. Ubytko mam cez Airbnb, ale az na 20:00. čas si krátim pozeraním na futbal na jednom mestskom zvláštnom ihrisku (zahnuté v tvare písmena U). Tím boko haram hraje proti tímu boko haram kids. Nemajú medzi sebou ani araba, ani bieleho. Futbal im šiel celkom dobre, určite lepšie ako integrácia do večšinovej francúzskej spoločnosti. Keď ma to už omrzelo, tak s veľkým predstihom som šiel čakať na lavičku pred ubytovanie. Sídlisko takmer rovnaké ako v českom brnenskom Bystrci, len zloženie obyvateľstva podstatne iné. Už len tie nápisy na zvončekoch Mohamed Zenaldeen, Francoa Lacroix, Nzanga Mobutu. Je to tu pre mňa zvláštne, niekedy sa cítim ako v dubajskej Deire z vchodu vyšiel týpek nikým neuznaného kalifátu v typickej moslimskej “nočnej” košeli, zaním čierny v mikine s kapucňou na hlave ktorý vyzeral ako distribútor omamných látok, multikulti v praxi :O Ešte si tejto multikulti užijem o 20 minút viac, dostávam správu, že slečna bude meškať. Ubytko je nakoniec spoko, len ma hodne sral ten francúzsky prístup, anglicky sa s tebou nebudeme baviť.

Deň 14

11:00 odlet do Viedne. Odchádzam z francúzska akýsi znechutený, taliani boli voči týmto ešte prívetiví. Mysím, že francúzsku sa budem vyhýbať, aj čo sa týka často štrajkujúcich letísk. 15:00 a ja som v centre Viedne, ide sa na hostel a potom krátka prechádzka mestom.

Deň 15

Viedeň a zase Viedeň. Uhladenosť, konzum a všetko na jedno kopyto. Vcelku nuda.

Deň 16

Posledný deň mojej výpravy. Najprv sa mi prihodí celkom milá udalosť. Pred 8 h jazdou busom si dávam kebab, bol výborný a tak si pýtam ešte jeden, turkovi to pohladilo ego. Celé to zapíjam pivom, aj keď je to rizikové nakoľko hodina pred odjazdom. Turek skladá pivá do chladničky, keď tu mu z rúk vo výske 10 cm jedno vypadne. Pozrie na plechovku a hneď mi ju nesie. Beer kaput, do you want it ? Prikyvujem, hneď mi ho otvára. Pozerám, kdeže je to kaput, našiel som len malú preliačinku veľkosti šošovice. Toto samozrejme nemohlo dopadnúť dobre :D 8 minút pred odchodom autobusu dostáva zvierač močovej trubice impulz, tipujem, že je to len další blaf mojej hlavy. Čakám kým sa pohneme, dám tomu ešte 5 minút, aby sa nepovedalo a vyrážam už pod tlakom na WC. Eh, zavreté! No super, viem že máme zastávku na letisku, tak len s potom na čele čakám kým sa tam dostaneme. Okamžite vybehujem a pýtam sa vodiča, či mi otvorí alebo mám ísť na letisko. Počkajte, o chvíľu vám otvorím, chcel som až na dialnici. Tentoraz skutočne nešlo o žiaden blaf hlavy, liter piva sa musel niekde ukázať :D 50 km pred Miskolcom máme pauzu, idem si po maďarské pivo, že to nejako už domov zvládnem. Haaaa, čoby! Zaseraz cezomna pretieklo a zaseraz je WC zavreté. Už ma začínaju tie autobusy s tými WCkami srať! Ludia sa predierajú k vodičovi a prosia o otvorenie WC. Zelený (bol to slovenský vodič) si to u mňa posral na plnej čiare. Myslím, že diaľkovým autobusom sa vyhnem široko ďaleko. 21:30 a prichádzam do svojho rodného mesta. A to je vše :)

PS: Grécke ostrovy boli fajn, ale západ ma skutočne prestáva baviť. S tarifami UIA to vidím na Irán či Kazachstan.

[castielosk]

Maroko - Správna voľba

Prologue

Tak a máme tu ďalší rok a sním aj jednu z ďalších dovoleniek. Po návrate zo Sardínie si plánujem koncom jari Kanárske ostrovy, ak budú vysoké ceny, tak plán B padol na dlho odsúvane Maroko.

Už v novembri bolo rozhodnuté (kým iným ako Wizzom). Chybný tarif Wizz PLUS na trase Debrecen - Bergamo za ľudových 32 € spiatočne bola dostatočne silná motivácia :) Neprešiel ani mesiac, a už sme mali aj letenky od Ryanairu do Marrakeshu (55 € spiatočne). 

Ani nie po týždni sa objavuje komplikácia, Wizz nám posúva prvý let o 6 hodín, a my nestíhame navezujúce lietadlo. Volám na číslo v maily a ozve sa mladý ženský hlas. Vysvetľujem situáciu a čo by sa s tým dalo robiť. Slečna mi hneď ponúka rezerváciu na iné termíny, samozrejme odmietam. Dostávame sa k ďalšej možnosti, a to - zmena letiska. Výborne, dajte to na Prahu. Dievčina sa na chvíľu odmlčí, ale po krátkej pauze mi oznamuje, že to nejde. “Ako to, že to nejde ???” “No, nejde to ...” ja tu mám povolenie len na priľahlé letiská a následne začne vymenovávať - Budapesť, hmm to lieta na Malpensu, nejaká Suce, Sucenaa, Suceava! Super, a ako sa ja z východného Slovenska dostanem až takmer na Moldavskú hranicu? Hmm ? Tak potom tu ešte máme Sibiu a Temešvár. Tak to si nechajte, až tam začne jazdiť regiojet. Vidím, že to nikam nevedie, a tak žiadam o zrušenie letov. Ešte predtým však skúšam pre budúcnosť zistiť, či mi vie zrušiť len jeden let a za ten druhý poslať naspať peniaze. Ide to zistiť, o minútu sa ozýva s kladnou odpoveďou. Výborne, zrušte mi aj tak oba. Chcete 120% na Wizz účet alebo 100% na bankový ? Samozrejme volím Wizz účet, veď tam začínajú všetky moje dovolenky :)

Sorry za dlhší prologue, skrátim to už len na informáciu, že za tie isté peniaze sa nám podarilo kúpiť odlet z Prahy a prílet do Ostravy.

Deň 0

Je piatok večer a my sedíme vo vlaku smer Praha. Sme v ležadlovom vozni a v Poprade si k nám prisadá mladá rodinka. Netrvá dlho a tí sa rozhodnú ísť spať, samozrejme na naše miesta :D Nemám to srdce ich vyháňať a tak idem až na samý strop. Tu sa Ninka pýta matky, že prečo je ujo tak vysoko? No lebo tvoji rodičia sú hlupáci ktorí nevedia aké miesta si kúpili? Alebo vedia? Nechcem urobiť Ninke traumu z vlaku a tak si radšej kusnem do jazyka.

Deň 1

Ráno máme rušné. Už 5 minút stojíme na hlavnom nádraží a oni sa ešte stále balia (hlavne, že ocko už 10 minút pred príjazdom konštatuje, že sme už takmer v Prahe), niet sa kde pohnúť a tak čakáme v posteli. Keď sa konečne vytrepú, tak nás príde stevardka vyhodiť. Vlak za chvíľu odchádza a my skoro v ponožkách vyskakujeme z vagónu. Navčas rána si trošku zanadávam, ale fakt len trošku :) O 15 minút už nadávam zase :D Potom, čo som na 32 korunový lístok na letisko “nútený” vybrať z bankomatu 200 CZK zisťujem, že o 6 ráno nemáme kde peniaze rozmeniť, nakoľko automat nič iné ako mince neberie. Zlatá Budapešť, bezkontaktné platby a ešte na vás automat rozpráva v slovenčine :D Čakáme hodinku kým nám neotvoria Alberta, kupujeme vodu a horsa s drobnými k automatom a na letisko.

Letisko, let a všetko je OK. Pizza v Taliansku je super, pocker face taliani už menej, ale to mi je fuk. Zajtra nás čaká Maroko

Deň 2

Lietadlo je takmer plné (ako to Ryan robí ?), 3 hodiny zbehnú ako voda a o 15:00 pristávame na letisku v Marrakeshi. To je nové a moderné, vypisujeme nejaký papierik, colník si ma 3x premeria a púšťa ma do Marockého kráľovstva (aj s fľaškou rumu :D). O Afrike som toho veľa čítal ohľadom potravín, a tak som nič nenechal na náhodu a poistil sa v duty free shope litrovým importovaným francúzskym Rumom. Veľmi mi nepomohol, ale o tom potom :D

Ubytovaní sme v “hotely” Sindi Sud. Je len pár metrov od hlavného námestia

Jamea el-Fna.

To je hádam najznámejšie z námestí v celom Maroku. Môžete sa tu sfotiť s opicami, kobrami, akýmisi týpkami so zvoncami a inými čudákmi, kúpiť si čerstvo vylisovaný pomarančový džús, varených slimákov alebo čajovú sadu, či topánky. Majú všetko, ale pozor! ak ste si doteraz mysleli, že Poliaci sú najväčší kšeftári, tak títo ich tromfnú ľavá zadná. Ošmejknuť sa vás budú snažiť takmer na všetkom, čoskoro sa k tomu dostaneme :)

Krátky deň končíme na večeri v jednom z mnoha podnikov na námestí. Na začiatok si dávame len Hariru (polievka a neskutočne dobrá vďaka pre nás nezvyčajným koreninám) a zeleninový šalát. Popri tom sledujeme čulý ruch a dopravný chaos, ktorý ma neskutočne fascinuje.

Je dosť neskoro, a tak sa poberáme spať, avšak nedarí sa. Marrakesh na mňa spravil dojem a ja sa v hlave teším čo bude zajtra, aké nové chute objavím a čo zaujímavé nájdeme. Že zajtrajší deň nebude zrovna ten najkrajší som vtedy ani len netušil.

Deň 3

Dnes nás čaká len a len Marrakesh. Hneď z rána sa vydávame nájsť židovský cintorín. Ani nie 5 minút od hotela stojíme na križovatke a hľadíme do mapy. Z blízkeho stánku k nám príde mladý muž a že čo hľadáme. Odpovedám mu, že cintorín, ale že viem kam treba ísť. Hneď sa na nás osočil, že chcel len pomôcť, nie je gay a nechce žiadne peniaze. Trošku som teda sprívetivel a dali sme sa do reči. To bola základná chyba! Týpek sa volal Mohammed a bol to berber. Začal nám hovoriť o židoch, ako tu prišli pred arabmi a ako spolu dobre vychádzali a popri tom plynulo prešiel k svojim produktom v stánku. Pol hodiny nám všetko ukazoval, keď došlo aj na testovanie produktov, tak mi bolo jasné, že s prázdnymi rukami už neodídeme. Po hodine som mal jasno v tom, čo by som si vážne kúpil a tak mu hovorím, to a to a to. Mohammed sype a sype aj 3 násobok, aj to čo nechcem, nič nechce dať na váhu a keď ho zastavím a pýtam sa na cenu, tak zoberie kalkulačku a po minúte počítania mi ukazuje sumu ... 700 dirhamov (cca 70€). 70€ ??? Za odhadom 150 g berberského čaju, korenín a 5g eukalyptovej silice? V tom momente naňho začnem hulákať v slovenčine, či mu jebe, ale to už vedľa neho stoja ďalší traja jeho kumpáni. Srším všetkými nadávkami aké poznám, keď mi dôjdu prechádzam na nadávky v poľštine, potom v ��eštine a nakoniec v taliančine. Tie anglické som si nechal pre seba, to by som po svojich už asi neodišiel :D Too much my friend? Začína odsypávať a na kalkulačke mi ukazuje sumu 500 dirhamov. Otáčam sa, nechcem nič a hovorím Good Bye. Mohammed zvýši hlas a zapýta si 50 dirhamov za výklad. Dám ti 20 za čaj, nemáme drobné a tak mu dávame 50ku a kráčame rýchlo preč. Nahlas častujem všetkých Mohammedov za chujov (a že ich bolo nakoniec v Maroku pekná kopa ...), aj toho zo 6. storočia a nebudem ďaleko od pravdy, ak napíšem, že chuji boli aj tí pred ním.

CHUJ Mohammed

Poriadne znechutení ideme radšej do neďalekého Bahiaa palace. Ani neviem aký bol, v tom znechutení som to ani nevnímal. Po paláci sa poberáme do neďalekých Saadiens hrobiek. Tu som už bol kľudnejší, ale tie ma nejako nenadchli, aj keď architektúra bola krásna. Je obed, teplota stúpa na 32 °C a tak sa radšej poberáme do reštaurácie na Tajine (kura so zeleninou), zase si dávam šalát a Hariru. dnes nám priniesli šošovicovú ... uhm to je mňam. Po obede ideme dospať prelety, o 16:00 ideme objavovať staré mesto.

 Rozladenie z rána už zo mňa vymizlo, a zase začínam nasávať atmosféru mesta. Je večer, preplietame sa uličkami bazáru, kupujeme si len drobnosti na zakusnutie. Ešte večera a spať! Zajtra nás čaká púšť.

Deň 4

Ráno 7:30 nás už očakáva vodič z Marrakesh desert trip. Musím podotknúť, že neznášam organizované tours, ale Maroko svojim ojebabravacim imidžom človeku veľmi na výber nedáva. Čo z toho, že sa dostanete diaľkovým autobusom niekoľko kilometrov od atrakcie, keď vás potom taxikári vyžerú?

Stavil som na overenú spoločnosť, všetko prebehlo fajn, ale niektoré veci si mohli odpustiť (predražený obed u kamarátov, nákupy somarín zase u kamarátov, nenažraní väčšinou k ničomu sprievodcovia).

Drvivú časť dňa presedíme v mini vane. Cesta nie je vôbec nudná, pohorie Atlas vás zamestná na hodnú chvíľu, nevedel som sa na nádhernú krajinu vynadívať. Za Marrákešom kopa zelene, pozvoľna to prechádza do púšte.

Prejazd Atlasom

Niečo okolo obeda sa dostávame k prvému cieľu našej cesty. Ait Ben Haddou. Miesto, kde sa natáčali trháky ako Gladiátor, či Games of Thrones

Ideme ďalšie 4 hodiny do našej final destination - Zagora. Ťaviaci nás už čakajú a my sa nevieme dočkať.

Hodinka jazdy a prichádzame do Berberskej stanovej osady. Samozrejme umelo vytvorené pre turistov, ale vyzeralo to tam fajn. Zadky nás neskutočne bolia. Ja som na ťave plával, nakoľko berber mi dal na cestu do ruky obrovský melón, v druhej som držal foťák a tie čaptavé ťavy sa hodne kníšu, sedlo mi vyšuchtalo kožu na zadku až do krvi :D

Po príchode je krátke posedenie pri berberskej whiskey, zoznamujeme sa všetci účastníci zájazdu. Večera, trochu bubnov a ideme spať :) Síce to popisujem stroho, ale veľmi sa mi to páčilo. So sprievodcom sme sa rýchlo skamošili, bol to taký srandista, ja som tiež, a na večeri som sa ho pýtal, že či bude guľáš. To slovo sa mu tak zapáčilo, že ho neustále opakoval :D A samozrejme začal tak volať aj mňa. Guľáš come here, I have something for you :D Dal mi ochutnať berberský čaj s oregánom a mliekom, uuu to je niečo!

Deň 5

Ráno sme mali budíček ešte pred východom slnka tj. 6:30 a kedže je v Maroku o hodinu menej ako u nás, tak to vlastne pre mňa ani budíček nebol.

Sunrise

Rýchle raňajky a horsa na ťavy. Dnes je to už síce bez melónu, ale o komforte nemôže byť ani reči. Tak nejako sa vznášam 3 cm nad sedlom, rany zo včera sa takmer vôbec nezahojili, a preto redšej svoj zadok šetrím na takmer 7 hodinové sedenie v autobuse. Po príjazde k štvorkolesovému odvozu sa so sprievodcami lúčime, samozrejme bez vyžiadaného sprepitného to nejde :) , ale aspoňže tento náš Ahmed bol fajn, presný opak chuja Mohammeda. Hodinka cesty a už tu máme krátku zastávku. Namiesto coly si odbieham na stred cesty vyfotiť ich novú asfaltku, je totižto zaujímavá tým, že namiesto krajnice majú cestičku pre cyklistov, a tak nie je problém sa dostať z mesta do mesta, bez toho, aby vás na ceste skosil kamión.

Inovatívne cesty :)

  Venujem sa fotkám, keď tu zrazu ku mne pribehne malý asi Mohammed a núka mi datle. Čakám zradu vo forme 10 € za balenie, a tak ho rovno odbíjam preč. Malý sa nedá a núka mi ich za 10 Dirhamov (1€). To už spozorniem nakoľko celkom veľké balenie. Idem si teda po peniaze a o malú chvíľu mu ich dávam do ruky. Sopľoš mi dáva datle, a hneď ako ich mám v ruke dvíha cenu :D 20 dirhams! Bez rozmýšľania mu plánujem vrátiť jeho datle (nie však kvôli cene), ale kým natiahnem ruku už je fuč :D Zdiaľky len pozorujem ako sa vytešuje zo zárobku. Ojebávačstvu biznisu sa zdá sa venujú už od útleho detstva, aspoňže datle boli výborné. Nepresladené bio datle, mňam.

 O ďalšie 2 hodiny zastavujeme v nejakom obchode so síce peknými vecami, ale všetci sme rozbití z cestovania a tak nikto nič nekupuje. Ešte tu máme jednu zastávku na predražený obed a potom už len ničím nerušená cesta “domov”.

Na nerušenej ceste domov

Do Marrakeshu prichádzame o 18:00 a hneď sa vydávame na večeru. Cítim sa dehydrovane, a preto si objednávam 4 polievky :D Áno štyri! Objednávanie trvalo trošku dlhšie ako zvyčajne, totižto čašník bol mojou požiadavkou značne ohromený :D

“ ... a pre mňa 4 Harira polievky poprosím”

“4 polievky pre teba ?????? “

“Áno, 4 polievky pre mňa”

“4 polievky ????”

“Áno pane, 4 polievky”

“Fakt 4 polievky ????”

“Fakt 4 polievky :D”

Prišla sa na mňa pozrieť celá kuchyňa ako do seba lejem 4 polievky, pobavili sme sa na dobrú pol hodinu :D Maroko vie byť aj priateľské.

PS: len na vysvetlenie, prečo také množstvo. Hariru som ochutnal hneď v prvý deň, a to môj jazyk objavil ameriku. Nezvyčajné koreniny dávali bežným ingredienciám exotickú chuť, ktorej som sa nevedel nasýtiť.

Ešte sme sa poprechádzali po námestí a hurá spať. Zajtra ma čaká ťažký deň, Marrakesh zas a znova, aj so svojím prekvapením :D :D :D

Deň 6

Dnes máme namierené do francúzskej štvrte

kde to vyzerá ako v mestách v európe. Je pekná, ale ja mám radšej chaos starého mesta, ktorý ma tak celý čas fascinoval. Nič špeciálne sa tento deň nestalo, akurát sme zmenili lokál stravovacieho zariadenia. Chyba! :D

Ku večeru začínam cítiť pálenie v črevách. Už viem čo ma čaká. Naposledy som v takomto stave odlietal z Gruzínskeho Kutaisi, a odskákali si to záchody na Budapeštianskom letisku :D Upratovačka, ktorá to ešte čistí asi doteraz ma musela prekliať najmenej stokrát :D Ale nie, ja som čistotný a nechal som jej tak akurát prácu na pol minúty - doplniť toaletný papier.

Nebudem ďalej popisovať Marrakesh horror story, ale bolo to ehm ... husté :D

Deň 7

Je piatok a nás čaká ďalšia tour. Je 6 hodín, odvčera som hore a premýšľam, či je dobrý nápad vychádzať z toalety :D Usúdil som, že už som asi dostatočne prečistený a tak to risknem. Liečim sa Colou, kedže lekárne su ráno ešte zavreté, a doma som sa kvôli kolaudačke bytu už do žiadnej nedostal :D

Spravil som dobre, síce sa v autobuse snažím ani nedýchať, aby nááhodou :D  ,ale je mi celkom fajn a vodopády Ouzoud stáli za to.

Ešte jedna atrakcia pre turistov, opičia rodinka (ale tu len jeden jej lenivý člen)

Deň 8

Je deň pred odletom, už sa len ponevierame Marrakeshom. Dnešný cieľ je jasný - suveníry. Kedže máme nedobré skúsenosti so stankárom chujom Mohammedom, tak asi cca 4 kg čajov a káv kupujem v supermarkete vo francúzskej štvrti. Ešte mi ostávajú magnetky. To bude zase sranda v starej časti mesta, a veru bola. Vchádzame do prvej uličky so stánkami a plánuje sa prepliesť až na námestie Jameaa el-Fna. Hore na dome obrovská tabuľa s nápisom “This way to Jameaa el-Fna”, ja však vidím v GPS skratku, a tak sa otočím iným smerom. Tu príde ku mne asi ďalší Mohammed a skúša na mňa klasický otrepaný, denno denne omieľaný trik. “Tamtá ulica je zatvorená, námestie je tam” a ukazuje smerom, kde ukazuje aj smerová tabuľa. Trošku sa obzerám a už naťahuje ruku.

“Čo chceš?” sa ho pýtam. “Daj mi peniaze za to, že som ti ukázal smer.”

Mám sto chutí mu vraziť jednu medzi oči, na pomoc mu pribieha týpek na motorke, že mu mám zaplatiť. “Uff no isto, mám GPS a na hentej tabuli je smer, navyše, ja sa len prechádzam, čo sa ty do mňa staráš?” Obaja na seba pozrú, a jeden znich na mna začne vykrikovať. Go Home, Go home!

Nemusím písať, že ma to dostatočne otrávilo na pol dňa. Ďalší chytráci, ale magnetky mi treba. Znechutený sa bavím s ostatnými stankármi dosť škaredo.

“Odkial si?” zneje klasická ich otázka.

“Z Marsu” sucho odpovedám. Poniektorí to pojali žartovne, poniektorým začal skákať kútik oka od zlozsti, že z neho robím debila, ale našli sa aj takí ktorí hrdo odpovedali - “Vítajte v Marrakeshi”

Nakoniec sa mi magnetky podarí kúpiť u normálneho maročana, nemám chuť už ani na večerné námestie, vybavujeme taxi na recepcii a spať. Odlet je naplánovaný na 7:30, ale dostávame avízo od Ryanu, že kvôli rekonštrukcii letiska zatvárajú desk check-in o hodinu skôr, a navyše upozorňujú na dôkladné marocké kontroly. Hmm no, čo tam check-in, veď letenky máme vytlačené, ale nakoniec dohadujem taxi o hodinu skôr a teda na 4tu ráno.

Deň 9

Spravili sme dobre. Skener pred vstupom do letiskovej haly, ideme rovno na kontrolu .. ale kdeže. Otočí nás ujo ešte pred vstupom. Nemáte pečiatku! Akú pečiatku? No pečiatku, tú ktorú vám dajú na desk check-ine, ktorý zatvárajú o hodinu skôr :) O 10 minút sa vraciame s pečiatkou naspäť a chceme pokračovať, ten istý ujo nás zase zastaví. Čo zase ? :D Výstupný lístok .. uff, no berieme si lístoček a vypisujeme to isté, čo pri vstupe do krajiny.

Konečne nás púšťa. Skener je OK, ale chcú vidieť všetky moje čaje. Ak si myslíte, že si domov odnesiete aj kúsok hašiša, ktorý vám núkajú na každom rohu, tak sa veľmi mýlite. Na kontrolu prišiel aj havko :) Po skeneri sa ide na pasovú, tam si ma colník zase 3x premeral a bum, razítko a ide sa na gate. Ale kdeže :D Zase chvíľu čakám, 5 m od pasovky kontroluje ďalší ujco pečiatku v pase :D Bezpečnosť nadovšetko, no kto by nám tu potom živil všetkých vychcaných Mohammedov ?

Nástup už bol v pohode, bez kontroly dokladov. Let ubehol hodne rýchlo. Na prestup máme len 3 hodiny, Bergamo muka, ale ideme na osvedčenú fantastickú pizzu. 16:00 odlet s českými dôchodcami do Ostravy. Tam si dáme večeru, 3 pivká z ktorých ma nebolí hlava (doma by ma na 100% bolela) a hurá s Jančurom domov. Celé to zabije agresívny týpek s ktorým sedíme v “tichom kupé“ , ale on si z toho spravil nočnú diskotéku. No čo, bolo už aj horšie.

Conclusion

Maroko. Ísť, či neísť? To je otázka, na ktorú mám jasnú odpoveď. Ak prekusnete marockú otravnú mentalitu, tak táto krajina rozhodne stojí za videnie. Prírodu majú krásnu, jedlo fantastické ... len tí naťahovači rúk, ale veď zase sa našli aj milí ľudia, ktorí nič nechceli.

PS: na všetky otravy existuje jednoduchý “liek”. Ak niečo nechcete alebo vás niekto otravuje, stačí použiť našu ľubozvučnú slovenčinu, a do 10 sekúnd máte pokoj. Čomu nerozumiem, tomu dám pokoj. Mnohokrát odskúšané :)

[castielosk]

Sardegna a spol (Janov, Rím, Neapol)

Prologue

Septembrové leňošenie pri mori mi naplánoval Wizz už koncom februára, 12€ za posledný let v “sezóne” bola z jeho strany neodolateľná ponuka, aj keď, mali sme obavy z počasia, nikdy sme totižto v septembri na dovolenke neboli, no štatistiky z minulých rokov nás nakoniec presvedčili, a tak som to zobral. Ako to nakoniec dopadlo sa dozviete už čoskoro :)

Spiatočnú cestu som vyskladal počas zvyšku roka. 40 € Ryanom do Bratislavy je síce fajn, ale nebol by som to ja, keby som nechcel niečo viac. Za obdobnú cenu si viem vyskladať ( a aj som si) ďaleko zaujímavejšiu trasu. Malými trikmi zbíjam cenu kombinovanej dopravy cez tri talianské mestá až do milovanej Budapešti na 27€, pre bežných smrteľníkov by to bolo za ešte stále ľudových 65€. Toľko k doprave, poďme k dovolenke.

Giorno 1  

Je sobota 17. septembera, Budapešť klasika, obočie mi dvihne akurát kontrola na letisku, tradične tu pípam na security check, avšak dnes si ma netradične šacujú ako v Izraeli. Letisko ma nové vybavenie, a tak si na mne skúšajú všetky nové hračky, od skeneru až po mašinku na analýzu sterov, rozoberajú mi celý batoh. Samozrejme nenašli nič a preto ma púšťajú ďalej. Nemám im to za zlé, v dnešnej dobe terorizmu treba kontrolovať poriadne, Alghero s Neapolom nech si berú príklad, ale o tom potom :) 10:45 odlietame s vedomím, že na Sardínii už na nás čaká studený front, ktorý sa valí Európou. V lietadle je plno hlučných talianských dôchodcov, ale veď čo by sa nezviezli za páru drobných. Niečo pred 13:00 prilietame na maličké letisko v Algheru, je veterno, slnko sem tam vykukne z pod oblakov, ale ináč je zima. Ideme pozrieť kedy nám ide autobus do centra, prvý a posledný krát vidím na zastávke časový rozvrh spojov. Airport - Fertilia- Alghero má isť o 20 minút, super, nebudeme čakať dlho. Neprejde ani 5 minút a autobus s takou trasou na rolovacej tabuli na čelnom skle stojí pred nami, ako na zavolanie :D Kupujeme lístok za 1,5 € a o 20 minút už vystupujeme v centre Alghera. Mestečko je malé, a tak sa rýchlo dotrepeme na ubytko. Pri vchode bytovky zvoním na zvonček, ale nikto neotvára. Stojíme tam spolu s nejakým počernejším párom, zahreším si, že nikto nie je doma a vyťahujem telefón. Zrazu sa vedľa stojací pán ozve, že aha ďalší Slováci, aj vy bývate v La Mante ? Kým ja nájdem číslo na majiteľku, Košičan už s ňou lámanou angličtinou telefonuje, bude tu o 5 minút. Medzitým ako na ňu čakáme, sa dozvedáme, že pár priletel včera z Rodosu, opisovali to ako peklo na zemi ... 35 °C, voda 28, že vraj začiatkom septembra tam už nikdy nepôjdu, ja si v hlave nadávam, že som nevybral Rodos za obdobnú cenu a namiesto toho budem celý týždeň ležať v posteli. Po ubytovaní sa ideme rozhliadnuť po Alghere, McDonald 30 m od nás, oproti je pizzerka, o 20 m nižšie supermercato Eurospin. Aspoňže nebudem mať od postele ďaleko do obchodu, nudu na izbe bude treba zapíjať. Alghero je nič moc, ale svoju stredomorskú atmosféru nezaprie. Dávame si pizzu za 8€, platíme 10 ... výpalné stolovné 2€ na hlavu, ale s tym sme počítali. Večer začína pršať a tak ideme spať.

Giorno 2

Zobúdzame sa do oblačného a poriadne veterného dňa. To bude teda dovolenka, v hlave mi vŕta hlavou, že ísť k moru v septembri nebol zrovna najlepší nápad. Doobeda si spravíme prechádzku na momentálne chladnú mestskú pláž,

slnko vykukuje, skúšame sa “opaľovať” ,ale obličky nás po 5 minútach vyháňajú preč.

Poobede obehneme mesto po promenáde,

asi najzaujímavejšie objekty na fotenie sú ich prostriedky na stráženie schengenských hranic :D

Večer zapíjame depresiu z počasia lahodným vínom, aspoň niečo dobré :)

Giorno 3

Na dnes znela predpoveď počasia potešujúco, slnečno a neskôr polojasno so slabým vetrom. Ráno sa skutočne zobúdzame do slnečného dňa, sem - tam obláčik, ale vyzerá to nádejne. Ideme skúsiť pláž, no tá je stále chladná a preto sa rozhodujeme, že dnes si radšej zapožičiame bicykle a spravíme si výlet na jednu z blízkych atrakcií - Grotte di Nettuno. Podarilo sa nám nájsť niekoľko požičovní, ale vraciame sa k tej prvej (https://goo.gl/maps/6a41ETPwa9q) so city bike črepmi za 5€ na deň. Rýchlo a bez akýchkoľvek komplikácii podpisujem papiere, beriem si svoj čo do farby vyťahaný šrot, ale prehadzovačka funguje ako má a to mi stačí. Naše prvé “kroky” vedú na vzdialenejšiu pláž Maria Pia

Tá sa nám celkom páči. Je zasadená v borovicovom háji, piesok je tu menej vlhký a povedal by som, že obličky by si tu už dnes ani nepipli, ak bude raz teplo, tak budeme chodiť práve tu.

Ešte niekoľko fotiek a pokračujeme v našej 25 kilometrovej ceste k jaskyni. Pobrežná cesta je fajn, nič namáhavé, sem tam nejaké auto. Cestou si robíme krátke “cvak” prestávky, je sa na čo pozerať.

Všetko je krásne, až do chvíle keď dorazíme k vstupu do jaskyne. Dnes je pre rozbúrené more zatvorená ... no super. Otáčame sa a hybaj ho naspať do Alghera. Aj napriek zatvorenej jaskyni to bol príjemný deň. Celá trasa tu

http://www.sports-tracker.com/workout/castielo/57e01528e4b05537873319ad

Giorni 4-5-6

Tak predsa sme sa dočkali! Je bezvetrie, prevažne slnečno a hlavne konečne teplo (27°C). Takto som si to predstavoval od začiatku dovolenky. Chyba teda nebola v septembri, ale v studenom fronte. Väčšinu času trávim na pláži Maria Pia, piesok je už vyhriaty, voda mi nepríde teplá, ale onič horšia ako júlový oceán v Portugalskom Algarve. Hneď v prvý teplejší deň skúšam svoj nedávno kúpený šnorchel. Toto je v živote moje druhé šnorchlovanie, pri pohľade na malú sivú rybku mi svietia oči od radosti ako malému decku pri darčekoch pod vianočným stromčekom. Naparádu, odvtedy do vody už len so šnorchlom :D

Giorno 7

Dnes to vyzerá, že slnka veľa nebude a tak nám ordinujem scooter. Hneď v druhej požičovni (https://goo.gl/maps/gTXjPBHTQ7F2) zjednávam megačrep Kymco 125 ccm z 30€ na 25€. Aj to je veľa na polku septembra, ale kedže je veľa hodín, ďalej nezjednávam a radšej chytro podpisujem papiere. Cieľ je jasný - Stintino. Kým tam dôjdeme, aj sa vyčasí a tak je nám veselšie. Cesta je krátka, vnútrozemie je nudnejšie, ale finálna destinácia stojí skutočne za to. Najprv si to nasmerujeme k útesom

V mori vidím potápačov, viac mi netreba, vyťahujem šnorchel a už sa trepem krkolomnou cestou dole. Rýb je minimum, ale ten pohľad na dno - WAU :) Po pol hodine mám dosť, hneď ako uschnem sa presúvame na hlavnú atrakciu - Spiagga della Pelosa 

Palec hore, čistá a hlavne veľmi teplá voda.

Tu si ešte nejakú tú hodinu oddýchneme, niečo po 15tej vyrážame na obed do Porto Torres, sme nútení si dať indický kebab, nakoľko zvyšok Sardínie má siestu. Dnes ešte nemáme dosť a preto nás smerujem na pláž v okolí Alghero - Fertilia, konkrétne Spiagga delle Bombarde. Tu šnorchlujú  viacerí, idem do vody aj ja, waaau sama ryba. Obklopil ma húf “šprotov” :D Na dosah mám zase niečo veľkosti kapra, fantázia. Deň končíme pri skvelom vínku. Tak dnešný deň sa vydaril, s týmto si Sardínia zmazala niektoré predošlé nevďačné dni :)

Giorno 8

Dnes je predposledný deň na Sardínii, počasie už je megavýborné, celý deň sa opaľujem na Marii Pii. Výborný relax mi kazia len neustále premávajúci sa a oxidujúci predavači všetkého možného, ale ak na nich nereagujete ani štýlom “Nie, ďakujem” resp. nepozeráte ich smerom, tak vám dajú pokoj. Večer zaspávam s pocitom, že tu chcem ešte ostať, ale nič sa nedá robiť, zajtra odlietame - čaká nás aktívna časť dovolenky.

Giorno 9

Je 7 hodín ráno a my sa balíme, na obed máme letieť s Voloteou, smer Genova. Vstali sme skôr, lebo nevieme presne kedy ide autobus na letisko, slečna na ubytku síce nejaký rozpis má, ale ktohovie, či sa mu dá veriť :D V tabacchi kupujeme lístok za 1€ a rovno sa pýtam aj na zastávku. Doľava, rovno a pri kaviarni. Všetko sme našli, značenie bus na ceste je, kaviareň je a tak s napätím čakáme na spoj z nástenky. Nejaký sa k nám valí 7 minút pred údajným odchodom, ale zatáča do bočnej ulice, pozeráme po sebe a je nám jasné, že to musí byť ono, veď ďalší má ísť až o hodinu. Naše rozpačité vykukávanie na cestu si všimla africká predavačka v stánku na druhej strane cesty a pýta sa nás, Aeroporto? Si! Qua! a ukazuje na ulicu kde odbočil pred malou chvíľou autobus, šprintujeme jeho smerom a ešte je tam, zastávka je tiež pri kaviarni (https://goo.gl/maps/QxfqFURZwft). Spoj nakoniec odchádza presne na čas.

Na letisku sme cca 2,5 h pred zatvorením gateu, posedíme si hodinku na sedačkách a potom sa vyberáme na kontrolu. Niekoľko ľudí stojí pred dvermi a ja si suverénne vpochodujem priamo dnu, s úžasom na mňa pozerajú ostatní cestujúci, kontrola je taktiež prekvapená :) Vyzerá to, že som asi prišiel pred začiatkom pracovnej doby, ale ja som si otváracie hodiny nikde nešimol :D Pracovík mi oznamuje, wait 5 minutes. Dávam dole hodinky aj opasok, ale ako ich tak sledujem, moja taška preletí skenerom bez zastavenia. Čo ma prekvapuje ešte viac je, že ďalší cestujúci prechádza kontrolou aj s retiazkou na krku a hodinkami na ruke, v duchu sa len modlím, aby s nami nešiel nejaký mohamedán. Takou kontrolou by prešiel asi aj s granátom. Nástup a let prebehol v poriadku, lietadlo obsadené tak na 40%.

O 13:00 pristávame v Janove, nie som istý ako so spojmi do mesta, nejaký Volabus za 5€ ide priamo z letiska do centra, ale tá cena sa mi nepáči, veď sme na okraji mesta, máme čas, vyťahujem google maps. Ten hovorí, že 15 minút pešo na stanicu Sestri a odtiaľ vlakom až na centrálnu stanicu Brignole. Lístok stojí 1,6€. Neskôr sa dozvedám, že na stanicu Sestri chodí z letiska novozavedená autobusová linka 124. Lístok (dá sa kúpiť v automate v príletovej hale) za 1,6€ platný 100 minút od označenia je použiteľný aj na prímestské vlaky. No nič, spravili sme si 15 minút chôdze navyše, ale aspoň som sa prešiel, Sestri je celkom pekná štvrť :) viac info tu - http://www.airport.genova.it/v2/index.php?option=com_content&view=article&id=67&Itemid=136&lang=en

Janov je mesto zasadené do kopcov, vyzerá síce pekne, ale nič spektakulárne som v ňom neobjavil. Zaujal ma akurát tak prístav s krásnou replikou španielskej galeóny zo 17. storočia a prekrásny československý vlčiak :)

Je 19:00 a začína sa stmievať, ideme sa najesť. Nedarí sa nám nájsť žiaden kebab, pizzu a iné talianské jedlá už nikto nechce a tak končíme pri hotových jedlách v neďalekom Carrefoure. Ešte zopár nealko pív do tašky a ideme čakať na stanicu Brignole na náš CityNotte vlak do Ríma s odchodom 23:12. Čas ubieha rýchlo, zabávame sa na dedovi, ktorý v čakárni zrovnáva lavičky zarovno s čiarami na podlahe, a pri tom mu vôbec nevadia sediaci cestujúci. Poniektorí vyplašene odskakujú, ale dedo zrovnáva, presne na milimeter a 1° :D

Notte - horror vo vlaku

Smiech nás prešiel ihneď po nastúpení. Vonku na stanici bolo 18° stupňov, ale kto by čakal vo vlaku vyhrievanie ako my, ten sa sklame, klíma ide na plné obrátky. Pocitovo je 5 °C, sedím pri okne a trasiem sa od zimy. Nabaľujem na seba osušku, upchávam s ňou výduchy od klímy, ale nezaberá ani to. Trasie ma až do Ríma, sprievodkyňu som videl len raz a to pri kontrole lístkov hneď po nastúpení, takže s týmto problémom sa veľa robiť nedalo. Prečo ju už nebolo vidno mi došlo po ceste na záchod. V kupečkach sedia samí neg** ehm “občania” tmavej pleti. Jedného máme aj my, a je to oveľa väčší problém ako zima. Už od nástupu vkuse hlasno telefonuje africkou hatlaninou a pokračuje v tom takmer celú cestu až do 4tej rána. Yo amico Ital Ital, obvoláva všetkých známych a vychvaľuje sa, že skončil v Taliansku. Mám sto chutí vytrhnúť mu telefón z ruky a vyhodiť ho von oknom, ale ktohovie či tu nemá kumpánov, tento vlak ako sa neskôr dozvedám je plný prisťahovalcov, prostitútok a dealerov.

Giorno 10

Je 5:10 ráno, prežili sme strastiplnú cestu vlakom. Som extrémne vyčerpaný, prvýkrat v živote cítim kríže, doteraz som tento pojem nepoznal. Poberáme sa na metro, kupujeme 24 h lístok, poteší ma výdavok automatu - 1€ minca s motívom Andorry. Ideme sa dať dokopy na hodinu do kaviarne na stanici Tiburtina. Ubtyko máme dohodnuté v neďalekom guest house Romulea. So správcom Giacomom sa máme stretnúť o 9. Nečakane dostávam smsku, že bude meškať 30 minút, o 20 prichádza ďalšia “už som na ceste”. Wau, to je starostlivosť :D Nechávame si veci na ubytku, umyjeme sa, dáme ďalšiu kávu a horsa na Rím. Riadim sa jeho guideom, ktorý mi poslal na mail niekoľko dní pred príchodom. K pamiatkám sa dopravujeme len metrom, všetko je poruke. Toto má byť podľa sprievodcu najkrajší pohľad na Rím

Vadí mi tam akurát reklama na Galaxy S7, ale ináč môže byť. Mesto sa mi ako celok neskutočne páči. Aj z toho mála chodenia sme unavení, ale slnko nás dobíja energiou, takže vládzeme navštíviť všetky podstatné pamiatky.

Giorno 11

Check out o 10, ale z toho sa nestrieľa, z izby sme sa vypratali o pol hodinu neskôr. Dáme si raňajky, gazdina ešte ide obzrieť koloseum, ja ostávam v kuchyni a čakám Giacoma. Prináša mi výdavok za ubytovanie, púšťame sa do reči. Giacomo je inteligentný mladý právnik, bavíme sa o živote v našich krajinách, zisťujeme, že Slovensko sa snaží ísť západnou cestou, Taliansko zase východnou, v princípe to však ide dole vodou v obidvoch štátoch. Zákony platia len pre vyvolených, on ako obyčajný človek nemôže byť právnik a prevádzkovať guest house, to vysvetľuje, prečo je na faktúre pečiatka s balkánskym menom - celé to oficiálne prevádzkuje jeho žena - Bosniačka. Veľmi rád sa rozpráva s ľudmi z celého sveta o živote v ich krajinách, to sme dvaja :) Kedže mu nevychádza čas na cestovanie, rozhodol sa spestriť si život takouto formou, keď nemôže on za ľudmi, tak nech prídu oni za ním :) Po hodinke rozhovor ukončujeme, idem aj ja si ešte raz obhliadnuť mesto, dovolil nám nechať si veci na ubytku, zakrátko sa lúčime. Veľmi príjemný a milý to občan Ríma :) Pešo zvládam za 5 h väčšinu pamiatok, včera ma zaujali hlavne Pantheon

Fontána di Trevi

a samozrejme Vatikán. Naspäť sa doterigám hodinu pred odchodom autobusu do Neapolu. Dávam si “večeru”, kávu a môžme ísť. Pre mňa malo ubytovanie veľmi výhodnú polohu. Vlaková\metro stanica a aj autobusová sú veľmi blízko, ani nie 5 minút pešo. Flixbus nám ide presne, autobus je ani nie z polovice plný, je krásny a luxusný s dostatočným miestom na nohy, fičí aj internet. Za 5€ naparádu. V Neapole sme za necelé 3 hodiny. Ubytujeme sa v B&B pri vlakovej stanici. Na 7. poschodie sa dostaneme výťahom za 10 centov. No toto :O Ešte pešo na 8. a sme tam. Volám správcovi, za 5 minút som pri vás. Medzitým hľadám zdroj smradu, nachádzam u susedových dverách sáčok s hovienkom. Nečudujem sa, celá budova vyzerá ako bratislavský pentagón, ale mimo to je ubytko spoko, s priamym výhľadom na Vezuv.

Giorno 12

Vstávame o 8, raňajky nám donesú o pol 9. Dnes máme na pláne Vezuv a Pompeje. Zase mám len ľahké informácie odkiaľ kam a ako. Výhodná poloha ubytka nám “dovoľuje” byť na stanici do jednej minúty. Gazdinu nechám stáť v rade u Trenitalie, ja idem na informácie zisťovať o vlakoch spoločnosti Circumvesuviana. Tam je tiež rad, ale zrovna pani vysvetľuje azíjskym turistom ,že ich lístok od trenitalie ich dovedie na zastávku vzdialenú 3 kilometre od Pompejí. Majú si ísť kúpiť listok “dole” ku Circumvesuviana. Super, idem po gazdinu, schádzame dole schodmi, kupujem lístky - 5,2 € spiatočný a utekáme na stanicu. Je 9:11, o dve minúty nám ide vlak, to je šťastie :) Niečo pred 10tou vystupujeme na stanici Pompei Scavi. Pri okienku kupujem za 22 € lístok na dopravu na Vezuv a speť spolu so vstupom na vrchol. Presne o 10 vyráža obyčajný bus, ktorý nás dovezie na parkovisko s terénnymi Mercedesmi.

S nimi ideme cik-cak cestou až na parkovisko pod Vezuvom. Šofér ukazuje, že máme byť speť o 12:10. Vychádza nám to na 1:20 h voľného času. Ten v maximálnej miere využívame. Sopka

aj výľady z nej

sú síce pekné, ale podľa mna nič, čo by za tých 22 € stálo. Cestou dole sedím za vodičom, ktorý prežíva všetky svoje talianske pesničky z rádia, na túto

sa chytajú aj talianskí turisti. Shazamujem, páči sa aj mne :)

13:00 prichádzame odkiaľ sme prišli, na druhej strane cesty je vstup do Pompejí, platím 13 € za lístok a ponáram sa na vyše 4 hodín do tohto starobylého “skanzenu”. Toto miesto mi zase príde ako nič moc, asi preto lebo 5 z 8 domov (rozumej miesta kde sa dajú vidieť pôvodné maľby a artefakty) boli zavreté. Veľa ulíc je zatvorených a oplotených. No, na gruzínske skalné mesto Varzdia to nemá, ale čo-to zaujímavé sa našlo.

Aj napriek “nič moc” rečiam som nakoniec rád, že som to všetko videl. Do Neapola prichádzam krátko pred západom slnka, škoda, že na mesto mi už neostáva čas, radšej sa ideme baliť, zajtra letíme “domov”.

Giorno 13

Je 10 hodín, sme po raňajkách a keďže sme z Neapolu toho veľa nevideli, tak sa rozhodneme ísť na letisko peši. Je tu taký bordel, všade sa vytrubuje, príde mi to ako taká sofistikovanejšia Tirana, ale mne sa ten chaos páči :) ani nie 50 minút a sme tam kde treba. Na kontrole takmer identická situácia ako v Alghere, akosi sa tu s tým veľmi nebavia, nechcú vidieť tekutiny, retiazky na krku ich netrápia, batoh na skeneri nebol dlhšie ako sekundu, no super :) Čo je ešte viac super je, že Wizz nám pristavil čisto novú A321. To je lietadielko! Už na prvý pohľad je viditeľná väčšia dĺžka, sedadlá končia oveľa ďalej ako som bol doteraz zvyknutý. Naparádu :)

Finito

Taliansko nesklamalo, ale ani neohúrilo. Z tejto krajiny mi chýba už len Sicília a ešte niekoľko menších miest, ale nateraz si od tejto krajiny dám dlhší pokoj.

[castielosk]

Portugalské prekvapenie

Prologue

Wizz ma pred 4. rokmi naštartoval a odvtedy nie a nie prestať lietať, hlavne s ním, keďže s jeho “dotáciami“ a Discount clubom je ťažké to nerobiť :D Po prílete z Londýna rozmýšľam kam ďalej, mnou vytipované destinácie sa už pomaly míňajú a tak sa nechávam inšpirovať vyhľadávačom leteniek s voľbou Budapešť a kamkoľvek. Vo výsledkoch si všimnem netradične nízke ceny na priame lety do Lisabonu na jún a september, po ktorých sme už pokukovali minulý rok ako plán F. S týmto objavom ihneď oboznamujem kamarátku, že konečne si môže splniť sen o surfovaní. 2x prehovárať netrebalo, spiatočná za 65€ na druhú polovicu júna je dostatočný argument na kúpu. A tak v polke októbra, 8 mesiacov pred odletom už máme o leto postarané. Neubehnú ani 3 mesiace od kúpy a v mailovej schránke nachádzam mail od fialovo-ružových “ Dear passanger ...”. Dozvedám sa o zmene odletov, tentokrát odlet o 4 h neskôr a prílet o deň neskôr. Dvihlo ma zo stoličky, tak toto snáď nie! :D Dôvod posunu je pridanie ďalšieho odletového dňa, Wizz po vyčíňaní ISIS-akov po svete asi usúdil, že ľudia stavia na bezpečnosť, ani “nevedel” ako sa trafil do čierneho. V čase písania tohto blogu už má napr. také Turecko po pokuse o prevrat, či samovražednom atentáte na jednom z Istanbulských letísk. Portugalsko zase hlási jednu z najlepších sezón a s výrazným nárastom turistov.  Z navrhovaných možností riešenia tejto situácie A- akceptovanie zmeny B- vrátenie plnej sumy na účet s +20% navýšením a C- zmena odletov plus mínus mesiac alebo  zmena leteniek na priľahlú destináciu si vyberám  ... samozrejme C. Systém mi dovoľuje bezplatne prebookovať letenky na júl a tak teda dávam odlet na piatok 1. júla a návrat v pondelok 11. Jedna z najdrahších kombinácii, ktorá počas zvyšku predaja nespadla pod 150 €. A ešte som vychytal jeden štátny sviatok, no nelietajte s Wizzom :D

Day 0-1

Z Košickej vlakovej stanice odchádzam 30. júna pravidelným vlakom 18:03 do Budapešti, nechcelo sa mi vstávať v deň odletu o 4 ráno na ďalší pravidelný vlak o 6:03, a tak sa teda idem vyspať do Maďarska. O 21:30 vystupujem na Keleti palyaudvar, vydávam sa hneď k bankomatu a následne do Sparu na nikoľko pív. Púšťam GPS, tentoraz smer GoodMo House hostel, ktorý sa neskôr ukazuje ako správna voľba :D Zatiaľ najlepšia úroveň akú som v Pešti zažil. Cestou nasávam letnú turistickú atmosféru a ľadové pivo z obchodu :D Aj na 10ty krát som Budapešťou uchvátený, krásna architektúra, horda turistov, fantázia!. Po pol hodine prichádzam na ubytko, hneď si dávam sprchu, ešte jedno pivo na ex a idem spať. V 4ke izbe spím len sám, naparádu. Noc bola spoko, akurát pivo bolo zradné ako zvyčajne, už od rána pociťujem bolesť hlavy, nezastaví ju ani môj obľúbený tradičný liek - melón. S miernou bolesťou sa pomaly vydávam na letisko, ale ešte predtým idem zháňať nejaký kebab na cestu, avšak objavil som čosi lepšie, akúsi “vývarovňu” . Vchádzam dnu a mávam kreditkou, “Only cash”, zneje spoza pultu. No super, za 200 forintov si nekúpim ani čaj, vytiahnem eura a zamávam nimi, spoza pultu sa tentoraz ozve “No problem” :) Na výber asi 10 druhov jedál, dávam si kilo špagiet a takmer mi posledne sústo zabehne, keď mi medzitým donesie ujo účet. 2 € ? Ani neviem čo na to napísať :D Spokojný odchádzam na letisko, všetko ide hladko a rýchlo, ani sa nenazdám a už sme vo vzduchu. Lietadlo je narvané do posledného miesta, teda okrem toho vedľa mňa, kamarátka v novej práci nedostala dovolenku a tak cestujem len sám, rozvalený na dvoch sedadlách :) Bolesť hlavy sa stupňuje, Lisabon je však ďaleko. Som v kľude, tentoraz som zobral aspoň jeden paralen, hoci ten som si nechával na “portskú migrénu”, našťastie .... ale o tom- potom. Po pristáti už vyliečený zapínam GPS a idem na vyše hodinovú prechádzku do hostela. Nemám sa kde ponáhľať, dnes už aj tak nič nestíham, jediný cieľ je nájsť nejaký fastfood a isť spať pred polnocou, kedže ráno ma čaká cesta do Portimaa. Lisabon sa mi zapáčil hneď po 5. minutách chôdze, pekná zeleno kvetinová nekonečná ulica, nestredoeurópska architektúra, nad hlavou Air Angloa :) Pôsobivé. Žerie ma však hlad, no už celú hodinu nič kde by sa dalo kúpiť nejaké jedlo. Tento nedostatok mi kazí dojem z mesta, nechápem ... ani ň.  2 km od hostela nakoniec nachádzam Dhaka kebab, aleluja! Kebab som zjedol tak rýchlo, až sa obsluha čudovala, samozrejme chceli vedieť z ktorej krajiny som taký hladný pricestoval - Slovakia. Ahaaa Russia, welcome! Nie Russia, Slovakia! To medzi Poľskom a Maďarskom, susediace este s Českom , Ukrajinou a Rakúskom. Ahaaaa Germany. Na také Bangladéšske debaty nemám chuť, platím 3,5 € a idem si po svojom. O 9 prichádzam na hostel\byt jednej rusenky. Po sprche na mňa hneď, “We have a party, come”. Vykrúcam sa, ďalšiu migrénu neprežijem, nemám paralen :D Idem radšej spať, ráno o 8:30 zo stanice Entrecampos mi ide vlak do Portimaa.

Day 2 - Hladomor pokračuje

6:30 budíček, hygiena, asi 3 čaje, ešte jedna káva a za hodinu už po mne na ubytku ani stopy. Rýchlo som sa ponáhľal nájsť nejaký obchod, nemôžem predsa cestovať skoro 4h hladný. Ako naschvál zase žiaden obchod, už som aj na stanici, 7:50 a všetko zavreté, ozval sa aj mechúr, liter vody by chcel ísť von, WC taktiež zavreté. Vy si tu snáď zo mňa robíte peachu. Obehujem dookola stanicu 3x, hľadám kde by som to mohol “vypustiť”, ale nedá sa nájsť žiadne nerušené miesto :D. Vraciam sa s potom na tvári na stanicu a tajne dúfam, že o 8mej WC niekto otvorí, bingo! 8:05 prišla hajzelbaba a ja ako Bolt šprintujem na toaletu. Ostáva 40 minút do odchodu vlaku, spúšťam gps s cieľom nájsť nejaký obchod. Lidl sem, Lidl tam, ale 30 minút pešo. Zmieril som sa tým, že do 13:00 budem “jesť” len pol litra čistej vody. Nastupujem do Pendolina smerom na Faro, vyháňam akéhosi chalana z môjho miesta, potom si už len užívam pohľady na pre mňa netradičnú krajinu s červenou pôdou a divne tvarovanými ihličnatými stromami. Polovica vlaku prestupuje v Tunes

na regionálny vlak smerom na Lagos. Prestupujem aj ja, Portimao je po ceste. Máme 15 minút na prestup, mikro stanica s 2 koľajami, nie je sa kde stratiť :D Vlak prichádza načas, 40 minút a som tam kde treba. Zapínam GPS, aplikáciu Bookingu, ťukám na polohu ubytovania, presmeruje ma to do navigácie, ťukám navigovať a ide sa. Doba pokročila a cestovať bez vytlačených papierov je dnes extrémne jednoduché. Všetko je so všetkým prepojené, ak máte registrované služby na google, tak máte z 90% vyhrané. Na google mapách vidíte kde bývate, odkedy dokedy, to isté odlety - prílety z letísk. Google kalendár vám všetko včas pripomenie, stiahnuť si v mobilej aplikácii Mapy offline oblasti na pamäťovú kartu a máte všetko čo treba. Ďalšie eso v rukáve je EU roaming v podaní 4ky. 4c za 1 MB. Cestovanie úplne bez stresu, Google vie :D Už len nerozmýšľať nad stratou telefónu :D Pokračujem smerom na ubytko, samozrejme zakukujem po obchodoch, veľmi rýchlo nachádzam “kebabáreň” , dávam si Kebab menu - cola, hranolky, kebab - to všetko spolu len za 5€. Zatiaľ som z cien prekvapený, všetko ako doma, plus minus :) O 20 minút nachádzam aj potraviny, kupujem si vodu a prvé portugalské pivo ... žiadna sláva, taký europriemer. Po hodine prichádzam na hostel, rovno pred vchodom pizzeria, z druhej strany Spar. Hurá! koniec hladovkám. Ubytujem sa, opäť šťastie, 6ka izba a nikto v nej. Rozhadzujem veci kade tade a utekám na prekrásnu pláž kde ležím až do večera.

https://goo.gl/maps/mVnZnRAW4X92

Day 3 - Málo som sa nachodil

O Algarve som počul ako o jednom z najkrajších miest v Portugalsku a tak dnešné vylihovanie na pláži zmením na plážový pochod. Začínam na najväčšej pláži Praia da Rocha 

s kúpacími prestávkami pokračujem na Praia de Boião

Ďalej prímorskou cestičkou (z diaľky) Praia de João de Arens 

cez Praia dos Três Irmãos až na koniec pláže Praia do Alvor 

Jedno miesto krajšie ako druhé. Vskutku nádherné! Nádherné sú aj kilometre ktoré som nachodil :D v šľapkách! Viac tu: http://www.sports-tracker.com/workout/castielo/57793e31e4b026274618182a Po poriadnom výkone to chce poriadnu dávku piva, cestou na hostel som natrafil na Lidl, do košíka hádžem všetky nápoje, u nás nepredávané, až po zaplatení si uvedomím, že mám v taškách 16 litrov tekutín :D Nič, to dám. Až do môjho odchodu z Portimaa sa zvyšuje počet návštev WC na 3 násobok.

Day 4 - Relax, tejk it ízi

Dnešný deň strávim celý len na pláži. V pravidelných intervaloch striedam osušku a oceán, až kým po 8 hodinách neusúdim, že na dnes slnka stačilo. Stačilo asi aj podstatne menej, ale to zisťujem až na izbe, kde v zrkadle obzerám spálené telo. Mamka Ti, celý deň na seba mažem krém s faktorom 10, spaľovací základ som si už spravil nedávno na Filipínach, kde sa stala chyba? :D Večer dostávam chuť na nejaké kilometre, tak si to ženiem po promenáde dokiaľ ma nedoženie únava. Na izbe ma dnes čaká návšteva. Hello mate! Hello a zhasni! Chystám sa spať! :D Ale vyrušuje ma skoro do polnoci, tak si púšťam Spotify kým neleží v posteli aj on. Gud najt

Day 5 - Nuda vo Fare

Spím si do 10, včera na slnku to bol riadný mord. O 11 check out, z chladničky berem poslednú vodu z môjho predvčerajšieho Lidl nákupného ošiaľu, ale ukladám ju hlboko do batožiny, bojím sa jej čo i len dotkúť, aby som náhodou “nedostal chuť” močiť uprostred cesty na vlak. Ten ide až o 12:30 takže pokojným tempom idem na stanicu, tam si kupujem lístok do Fara za 6€. Hmm trosku nepomer, pendolino z Lisabonu spolu s prestupom do Portimaa ma stálo 8,5. To je síce “special price” lebo som to kupoval mesiac pred príletom, ale aj tak ... Čakanie na vlak si krátim na opere so zapnutými dátami, ej to je radosti z tej 4ky :D Vlak mešká 5 minút, ale ináč pohoda. O druhej vystupujem vo Fare,  zase idem na kebab menu a potom sa túlam mestom. To je síce pekné

ale mám ho prejdené za 2 hodiny. Už o 5 sa nudím a tak som si zmyslel, že idem teda na letisko peši. Cestou sa zastavím v nákupnom centre. Trošku zrelaxujem, dám si pivo a pokračujem v strastiplnej ceste na letisko. V istom okamihu som myslel, že bez autobusu sa tam prejsť nedá, google ma ťahá na 4 prúdovku, sygic hovorí niečo iné :D Popri rušnej ceste vedie chodník široký 20 cm a tak prejdem asi 500 m kým sa nedostanem na odbočku, kde je premávka minimálna. Na letisko ktoré je v rekonštrukcii prichádzam so západom slnka, obsadzujem si niekoľko sedačiek, zvyšok obsadí Poľská republika. Okrem hluku zo strojov je relatívne pokoj, hluk nastane, až keď príde dalšia poľská partia ktorá zistí, že máju krajanov na sedačkách. Začne sa poľský piknik, všetci vyťahujú jedlo a hostia sa na podlahe :D

Day 6 - Porto walk

Budík mi zvoní o 4 ráno, treba ísť na check in. 6:30 už odlietame a za necelú hodinu pristávame v Porte. Metrom za 2,35 € sa veziem do centra. Ubytovanie je až na 14:00 a tak sa prechádzam mestom. Polounavený idem na ubytko, o 1 ešte nie je pripravené a tak čakám, medzitým mi “recepčná” ukazuje na mape, čo mám ísť obzerať. Zisťujem, že polovicu z toho som už videl :D 14:00 a konečne som ubytovaný, v 4ke izbe mam 3 baby, tipujem kórejčanku a 2 loca girls zo Španielska. Rozbitý zo “spania” na letisku si dávam 2 hodinový krátky spánok, zobudí ma až budík, je najvyšší čas vyraziť do mesta, dnes som ešte nemal svoju 25 kilometrovku :D Vyrážam smerom k rieke Douro

v diaľke krásny most, nezdá sa mi ďaleko a tak si ho idem odfotiť, kilometre nabehli, ale stále mám rezervu, tak ešte obehnem časť mesta ktorú som už videl. Misia splnená, utekám na hostel pozerať futbal, tuším je dnes semifinále majstrovstiev európy. Portuglasko vyhráva nad Walesom a postupuje do finále. Z mesta sa ozývajú oslavné pokriky, ja unavený odchádzam spať.

Day 7 - Portská zábava

Dnes si v aplikácii Sygic travel otváram trasu č.2 tj. druhá polovica mesta ktorú som ešte nevidel. Nová aplikácia od sygicu vám pože s pamiatkami v mestách, stiahnuť si môžte komplet sprievodcov s pripravenými trasami, naparádu :D 11 kilometrov odchodených, idem sa najesť. Dnes prvý krát nemám kebab menu :D Objavil som podnik s “menu do dia” za 3,5 € kde nebolo jediného turistu, celé portugalské osadenstvo prevažne dôchodcov na mňa pozerá ako na zjavenie vo Fatime, pýtam si menu, ale to je len v portugalčine. Skúšam to na nich anglicky, ale dočkám sa len nao ingles. Vyťahujem “eso” z rukáva, svoju chrabrú taliančinu :D Chytajú sa na slovo pollo ktoré síce nie je portugalské, ale u susedov španielov znamená to isté čo v taliansku - kurča. Dostávam zeleninovú polievku, kuraciu nohu s ryžou a k tomu si priplácam za pohár vína. Víno mi zachutilo a tak idem na dalšie - Portské!

Kupujem fľašku 19% červeného a utekám s ňou na hostel, púšťam si Spotify a pomaly posrkávam. O 2 hodiny sa už pozerám na jej dno, cítim sa euforicky a tá eufória mi drží až do polnoci, wau! Na vytriezvenie sa idem ešte poprechádzať po nočnom Porte, porobím fotky

a po polnoci utekám spať, ráno o 9:30 ma čaká autobus do Fatimy.

Day 8 - Fátima/Lišboa

Zobúdzam sa vo výbornej nálade, Towny Port tentoraz bez migréna efektu. 9:30 za mrholenia odchádzam zo skrytej autobusovej stanice autobusovou spoločnosťou Rede Expressos smer Lisabon so zastávkou vo Fátime . Lístky som kúpil online cez ich aplikáciu, stáli ma relatívne dosť aj napriek 5% zľave. Keby som bol vedel do čoho sa to rútim, tak by som šiel 3x lacnejším leteckým spojením priamo do Lisabonu. Fátima

bola tak na 1 h, ak ste silno veriaci, tak s modlitbami na 2 :D Zázraky som nevidel, zato mega komerciu ako to na takých miestach býva áno. Samozrejme komercia ma neminula, je ťažké odolať predávajúcemu s pohľadom Ježiša, a tak odchádzam s magnetkami a inými blbosťami. Z toho nakupovania som vyhladol, dnes si idem dať pre zmenu rybu, z tých kebabov mi je už na gŕc. 18:00 odchádzam smer Lisabon. 20:00 klasika gps, google maps a smer hostel. Na hosteli sa ešte narýchlo rozhodujem čo zajtra, Sintra vs Lisabon. Volím Sintru, nakoľko som sa na ňu doma nestihol poriadne pripraviť, mám obavu, že ostanem niekde trčať. Nebudem riskovať zmeškanie letu, veď do troch dňí sa určite do Lisabonu vrátim, nie je to až tak ďaleko, keď bude treba, tak aj pešo :D

Day 9 - Beautiful Day

Ráno vstávam poriadne unavený, rozmýšľam, že predsalen si dnes dám relax v Lisabone, ale straší ma to zmeškané lietadlo, radšej sa budím aj keď už na slovenský čas neskoro. Stíham vlak na 11tu, cesta trvá ani nie 40 minút. Na konečnej vystupuje húf turistov, v celej Sintre je neskutočná kopa turistov. Volím preto najprv výlet na najzápadnejší bod kontinentálnej európy. Autobus 403 za 4,1 € jedným smerom, cesta úzkou cestou cca pol hodiny. Cabo da Roca

uchvátila, aj ked počasie ako v Tatrách. V Sintre ani mráčika, v Cabe hmlisto a veterno. Kochám sa okolím, ale nie dlho, slnka niet, počasie naprd a tak idem na zastávku smer Sintra. V Sintre na informáciách kupujem lístok na maorský hrad

ale asi sme sa nerozumeli, dostal som spiatočný lístok za 5€ na autobus 434, ktorý robí okruh a zastavuje aj pri hrade. No nič, ja som si to chcel vyšľapať, ale nakoniec sa mi to hodilo, predsa len som z Lisabonu odchádzal neskoro. Vstupné do hradu je  8€, ale celý ten komplex a výhľady z neho

stoja za každý cent. Toto miesto sa bije s Algarve o prvú priečku v top Portuglasko. Zaujímavých atrakcií je v Sintre veľa, ale ja som tu šiel viac-menej len kvôli tomu hradu. V podvečer odchádzam s prekrásnym pocitom, aký som mal naposledy v Izraelskom národnom parku Ein Gedi , no proste na nezaplatenie.

Day 10 - Som ja ale idiot :)

Dnešný deň si vychádzam z hostelu až takmer naobed. Túlam sa mestom

bez gps a fotím si pamiatky, ako sa zajtra ukáže vynechal som toho dosť. Všade naokolo sa pripravujú na večerný finálovy zápas Portugalsko - Francúzsko, pripravujem sa aj ja, kupujem chipsy a sangriu :D Mesto prejdem kade tade, kade tade mi núkajú drogy, ale sorry žiadne sračky nechcem. Večer sadám k telke, spolu s portugalskou obsluhou sledujeme zápas, on aj ona nervózne pochodujú pred telkou, keď z trávnika hneď na začiatku zápasu berú zraneného Ronalda tak sa skoro rozplačú. Smútok zažehnávame chipsami a zmrzlinou, ja to všetko zapíjam sangriou, zápas sa vlečie a pri predĺžení nestíham sledovať obe lopty. “Prebral” ma až ich jakot, 1:0 pre Portugalsko. Nakoniec takto aj zápas končí. Celý Lisabon bol na nohách, oslavovalo sa až do rána a ja som sa tešil s nimi.

Day 11 - Bye Bye

Ráno sa balím, je deň odletu, ide to pomaly, sangria sa pokúšala o migrénu, ale nevyšlo jej to. O 11 idem ešte do mesta na suveníry, pri chodení zisťujem, že som komplet vynechal jednu prekrásnu časť mesta

narýchlo som ju prešiel s nadávkami, že som sa včera mestom len tak poflakoval. Vraciam sa na hostel po batožinu, idem ešte na hamburger a pomalým tempom na letisko. Ľudia ešte stále oslavovali, na námestí sa čakalo na futbalový tým. Chcel som počkať na autobus s hráčmi, ale odlet nepustí. Na letisko sa dotrepem 3 h pred odletom, ale zisťujem, že odlet je z terminálu 2. Bezplatným autobusom sa presúvam na zatiaľ jednoznačne najhorší terminál, aký som kedy videl. Priestor o trošku väčší ako Lidl a v ňom milión ľudí čakajúcich na odlet, sedím skoro na zemi uprostred duty free shopu :D Stresujem sa, čo povie Wizz na moju small batožinu napráskanú na ultra Large :D Obavy rýchlo opadli, odlety nemajú podpalcom pracovníci wizzu a tak nás slečna na bráne púšťa zaradom bez komplikácii, stiera si pot z čela, na náš gate už je ohlásený ďalší odlet, takže šup šup. Odlietame o 20 minút neskôr kvôli heavy traffic, ale mne to vyhovuje, aj tak budem spať na letisku, vlak domov mám až o 6 ráno, lepšie je mi sedieť v lietadle ako tam. Pristávame s miernym oneskorením a 20 minút nás zdržia na vchode do haly, neviem čo sa deje, ale polícia ťahá pásky s nápisom explosives. Nakoniec nás pustia, z diaľky vidno ako “ rozoberajú” nejaký asi zabudnutý kufrík. Na záver troška adrenalínu, ale ja som to nevnímal, ešte stále som bol v hlave v prekrásnom Portugalsku.

Conclusion

Tak ako sa mi tam samému nechcelo ísť, tak sa mi odtiaľ nechcelo preč. Vedel som si predstaviť ešte nejaký ten týždeň na plážach v Algarve. O Portugalsku som toho veľa nevedel, asi ako väčšina z nás, ale tento štát ma veľmi milo prekvapil. Milí ľudia, krásna krajina, cenovo prijateľná. Toto je jedna z mála krajín do ktorej sa ešte plánujem vrátiť.